Poslušné v rukách svojho pána

Medzi najväčšie propagandistické súboje všetkých čias je ešte i dnes považovaná vojna medzi mediálnym magnátom Josephom Pulitzerom a Wiliamom Randolphom Hearstom. V dôsledku Pulitzerových článkov vznikla v krajine taká protišpanielska nálada, že to vyvolalo až americko-španielskú vojnu. Je to svedectvo o tom, akú obrovskú silu má mediálna propaganda. Príklad Josepha Goebellsa, ktorému sa podarilo vyvolať nenávisť voči  Židom takmer na celom svete vari ani netreba pripomínať. Úplne stačí, ak k tomu ešte dodáme, že od čias, čo Číňania vymysleli pušný prach, niet na svete mocnejšej zbrane, ako je slovo. Nie je dôležité, či je slovo vymyslené alebo pravdivé, dôležité je, aby bolo vypovedané v pravý čas a na správnom mieste. Čím častejšie ho budeme opakovať, tým lepšie, povedal ešte pred Kristom jeden slávny čínsky filozof (Sun­-c’)´. Rozkladajte všetko, čo sa len dá, dodal k tomu. Podkopávajte vážnosť svojho nepriateľa, vydajte ho napospas verejnému opovrhnutiu, niekde som čítal. Ak to dokážete, budete mať úspech. Aj po stáročiach od príkladu, ktorý som uviedol, sa  nič nezmenilo na pravdivosti jeho slov. Napokon, denne sa o tom presviedčame, v akých rukách sa nachádza médium, ktoré sme začali  práve čítať. Stačí, ak si pozrieme meno autora a už vieme, čo bude nasledovať. Urážky a posmešky na adresu Rusov. Akoby súčasná vládna moc by mala byť okrasou budúcej Európy a všetci by sme sa z toho mali tešiť.

Nečítame všetci rovnaké noviny a časopisy, no jedno máme predsa len spoločné. Snažíme sa získať informácie aj z iných zdrojov. Nebaví nás počúvať a čítať tých istých komentátorov,  žurnalistov a analytikov, chceme vedieť, aj to čo sa píše na opačnej strane. Ešte, že je tu internet a môžeme si zalistovať aj v novinách, ktoré vychádzajú ďaleko od nás, tam kde sa práve strieľa. Len vtedy, keď si vypočujeme aj druhú stranu, ktorá je tak kritizovaná, môžeme potom posudzovať objektivitu našich žurnalistov. Občas mám totiž dojem, že existuje dajaká Internacionála, kam chodia naši žurnalisti na školenia, aby vedeli, v akom duchu treba písať, komu treba prejavovať viac priazne. Nie je v súčasnosti žiaduce, aby sa v písalo o Putinovi ako o politikovi mimoriadnych kvalít, hoci bez plynu z jeho krajiny sa nedokážeme zaobísť. Keď je reč o Putinovi, o ktorom sa tak nediplomaticky vyjadril dokonca J princ Charles, keď ho prirovnával k Hitlerovi, spomenul som si na charakteristiku Rusov a ich vodcov, ako ich hodnotil generálny štáb Wermachtu počas druhej svetovej vojny. Dozvedel som sa o tom z ruskej tlače. Veliteľ Partizánskeho štábu Pantelej Ponomarenko našiel v batožine zajatého nemeckého vojaka zaujímavú brožúru, pod názvom Politické úlohy nemeckého vojaka Wermachtu v čase totálnej vojny. Bola vydaná 30. 5. 1943. Okrem iného sa v nej píše: Ruská povaha je plná protikladov, ak však pohár pretečie, Rusi dokážu dlho a trpezlivo bojovať. Nestačí preto dobyť iba teritórium, treba zabojovať aj o ruskú dušu. Čestnosť, pravdivosť, dobrota a vernosť sa striedajú s násilím, krutosťou a nenávisťou – podľa toho, ako sa k nim budeme správať. Rusi potrebujú vždy v niekoho a v niečo veriť, oni chcú v niekoho a v niečo veriť. Vždy pôjdu za svojím uznávaným a energickým vodcom. Takým vodcom je pre Rusov, v súčasnosti Putin, preto má vo svojej krajine takú podporu.

Čo sa týka Ukrajincov, neviem čí vojaci dostali nejaké inštrukcie, ako sa majú správať na východe svojej krajiny, no viem určite, že pušným prachom sa ľudská duša získať nedá. Pušný prach sa používa na rozbíjanie skaly a nie na získavanie ľudskej duše. Verím, že raz sa na nich osud usmeje, ako sa spieva v ich národnej hymne. Ktovie, možno sa trocha vyjasní aj po voľbe nového prezidenta. Čudujem sa iba jednému: ako to, že doteraz sa ešte stále tlačia do vysokej politiky ľudia, ako Kučma, Kravčuk, Tymošenková... keď každému je jasné, že už počas ich vládnutia sa kradlo, korumpovalo, rozdávalo a rozpredávalo ako za Janukovyča. Kto iný, ako média, by im to mali pripomínať? No aj v tejto krajine sú média poslušné iba v rukách svojho pána.