Reklama
Reklama

Jedna dlhšia poznámka k oligarchom

Počet zobrazení: 2244

Tým, ako polícia ide po mediálne alebo politicky významných osobách, postupne do sietí sťahuje aj niektoré silné postavy domáceho biznisu.

Pre spoločnosť je to viac nepríjemné, ako si mnohí uvedomujú. Ono totiž tí domáci vlastníci často majú v podnikaní minimálne nejaké zábrany, ktoré zahraniční hráči, ktorí potom nastúpia do uvoľneného priestoru, nemajú. (A nemajme ilúzie, niekde v pozadí tu je silná snaha proste zničiť domácich podnikateľov.)

Alebo nemajú snahu pôsobiť tak deštrukčne. Dobre to vedia dokonca ľudia z takého medzinárodného konkurenčného prostredia, ako sú startupy. Silný pôvodne slovenský startup Piano je dnes globálnym hráčom, ale slovenským zakladateľom ostali oči pre plač. Zahraniční investori postupne prebrali nad firmou kontrolu, komplikovanými zmluvnými podmienkami (a to za Pianom stáli odtiaľto veľmi inteligentní ľudia). Ak by som to mal povedať vulgárne, myslím, že žiadny slovenský oligarcha nie je taký nenažraný a schopný vás odrbať tak kvalitne ako správny globálny kapitalista.

Naproti tomu startupy, ktoré dostali na rozbeh štátne peniaze (ako Sygic) alebo domáceho investora, ktorý veľmi výrazne, povedzme to diplomaticky, zarába na zmluvách so štátom (napr. Pixel Federation), vplávali do sveta globálneho podnikania oveľa pohodlnejšie.

Ono je to ale ešte dramatickejšie. Kým Markízu ovládal Pavol Rusko (o ktorom nemám vôbec žiadne ilúzie, ale o to práve ide), televízia si zachovávala estrádnu, pre spoločnosť nie až takú ničivú úroveň. Po vstupe zahraničného vlastníka sa z toho veľmi rýchlo stal tvrdý bulvár. To isté Nový čas: v jeden moment tam zahraniční vlastníci nasadili zahraničného šéfredaktora a z klebetníka bola zrazu zbraň, ktorá vám pri bežnom prelistovaní vypáli mozog.

Ak sa dnes plače o kultúre hoaxov a neracionálnych príbehov založených čisto na prvotnej emócii, kultúrne podhubie na toto vytvoril tlačený a televízny bulvár.

A keď ho raz máte, už ťažko idete späť (napr. aj keď sa zmenia vlastnícke pomery v médiách), lebo už sa vytvorí konkurenčné bulvárne prostredie, už si ľudia zvyknú, že taký je proste biznis model, tak sa tento druh médií proste robí. Pritom sú krajiny, kde bulvár v takejto najagresívnejšej podobe nedostal šancu rozvinúť sa a odkúsnuť si taký podiel vplyvu na verejnosť (Francúzsko, Rakúsko, severské krajiny).

Pre spoločnosť je väčšinou lepšie, ak sa z prvotného kvasu vyprofiluje nejaká podnikateľská elita, ktorá potom už chce biznisy skôr slušne rozvíjať a ďalej doma investovať, ako to, keď všetky kľúčové pozície v krajine preberie anonymný zahraničný kapitál.

Ja teraz neobhajujem všetky manévre domácich „kapitalistov“, len to dávam do kontextu. Lebo ten často chýba, resp. je silne manipulovaný. Zopakujem, čo som už v minulosti hovoril: zoberme si najväčšiu domácu politickú kauzu za posledných 20 rokov. Z Gorily robia médiá značne odlišný príbeh, než v skutočnosti je. Hlavnými aktérmi tej kauzy sú v skutočnosti veľkí zahraniční hráči, ktorí potrebovali lacno prísť k domácim firmám. A „reformní“ politici, ktorí im to umožnili.

Tí, čo sú tam nahraní, sú vlastne až druho- či treťoradí hráči, ktorí sa rozhodli, že na tých veľkých manévroch budú tiež zarábať, lebo opakovať sa tá šanca jednoducho nebude. Toto treba stále zdôrazňovať.

Čo sa potom samotných oligarchov týka, nie sú hlavnou hybnou silou korupcie v krajine. Tá je v skutočnosti všade, kde sú na to chaosom vytvorené podmienky.

Asi každý neskorumpovaný racionálny človek, čo sa pohyboval v okolí jadra štátnej správy potvrdí, že obrovský problém sú mnohé kliky, ktoré nie sú ani napojené na oligarchov, ale snažia sa odhryznúť si ako pirane tu a tu a tu a tu. Je toho strašne veľa. Keby boli hlavným problémom krajiny kšefty oligarchov, vlastne by tu bolo takmer sveta žiť.

Sú to vážne problémy, ktoré sa nepodarí vyriešiť tak, že spoločnosť bude mať pokrivený obraz, že vlastne tú neefektivitu vytvára pár ľudí, ktorí sa schádzajú v Double Tree a tam diktujú Ficovi alebo Pellegrinimu, čo si želajú.

Samozrejme, zasahovanie podnikateľov do politiky problémom určite je. Môj názor je, myslím, dlhodobo jasný: som za silný štát. Nie byrokratický, nie invazívny. Ale silný štát s aktívnou vládou, ktorá má dlhodobé plány rozvoja, a ak vyslovene treba, tak sa nebojí v rôznych oblastiach intervenovať.

Problémom je, že tu sa od roku 89 úloha štátu spochybňovala tak, že potom tu máme aj podnikateľov, ktorí majú predstavu, že je takmer ich historickou úlohou ten zlý štát rozobrať. Aj časť verejnosti, ktorá tiež verí na príbehy o zlom štáte a oslabuje tak pozíciu politikov, ktorí ho bránia. Dôsledkom proste musí byť, že, ľudovo povedané „sa furt kradne“. A tí istí, čo to svojimi postojmi umožňujú, sa potom nad tým spôsobne rozčuľujú.

Problémom sú aj politici. Ak niekoho baví sa predvádzať v smotánkovských prostrediach, ak potrebuje na svoj osobný komfort mať na sebe drahé veci, tak sa proste snaží rýchlo si medzi ľuďmi z toho oslnivého sveta urobiť kamarátov.

A najhorší sú politici bez predstavy, čo vlastne s krajinou chcú robiť. Takíto úradníci, možno inak aj vcelku schopní, potom ľahko podľahnú tomu, že si začnú s podnikateľmi vymieňať darčeky, niekedy aj miliónové.

Toto sú hlavné problémy: kompetentnosť ľudí, ktorí by štát mali riadiť, rozhľad, sebavedomie, vnútorná sila. Ak sa toto nebude riešiť, tak tu proste furt budeme naháňať nejakých politikov a podnikateľov, ktorí si niečo zobrali.

A my hádame nechcem donekonečna niekoho naháňať, ale mať tu fungujúcu krajinu, bohatú, peknú, bezpečnú.

(Status na FB 7. augusta 2021)

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama