Prišla k nám delegácia z ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Pardon, chcel som napísať z výboru Európskeho parlamentu. Tentoraz nie z Moskvy, ale z Bruselu. Prišli nás sem skontrolovať, či poslúchame. Vyhrešili zlých súdruhov, pohladili dobrých súdruhov, povzbudili pri ďalšom budovaní slobody a demokracie. Sme dojatí.

Práve dnes sa mi ozvali dvaja profesori, s ktorými som diskutoval na Svetovom kongrese filozofie v Pekingu – jeden z indického Chennai, druhý z juhočínskeho Kantónu. Som rád, že na nich urobili dojem moje prednášky a že sa tešia na preklad mojej knihy Antiglobalista.

Vďaka ich mailom som si zaspomínal na svoje zážitky v Číne. Spomeniem niekoľko, z ktorých Deti hamburgerov roztrhne od jedu... A to ma hľadí na duši.

Rekriminácia jedného príbehu.

V týchto dňoch sa kdekto patentovane vyjadruje k 50. výročiu augustových udalostí, k tomu čo ich spôsobilo, k čomu viedli a ako to celé prebiehalo. „Napíš dačo, však máš čo!“ hovoria mi kamaráti, kolegovia, rodina. Dlho, predlho som  mlčal, iba občas som utrúsil nejakú zmienku o „svete spoza mreží“. Koho by to zaujímalo? Nakoniec som sa nechal prehovoriť a otváram vám v skratke a trochu odľahčene jeden príbeh, môj vlastný príbeh spísaný v spomienkach počas dlhej noci z 20.

Dnes celý den cestuji, mám s sebou výbor z díla G. B. Shawa a žasnu, jak blízký mi ten člověk je. Když v roce 1915 všechny západní deníky spustily srdceryvný nářek nad smrtí 850 lidí, kteří byli za první světové války na palubě parníku Lusitania, jenž byl potopen německou válečnou ponorkou (předtím německé velvyslanectví ve Washingtonu inzerátem varovalo pasažéry, ať lodí nejezdí), Shaw jen suše poznamenal, že by snad bylo víc namístě ronit tento nářek nad statisíci chudými vojíny, kteří tou dobou padali na jatkách zbytečné války.