Skúsený britský publicista Simon Jenkins – ktorý napísal niekoľko kníh o politike, histórii a architektúre Anglicka – uverejnil v denníku The Guardian pod titulkom „Rubeľ prudko stúpa a Putin je silnejší ako kedykoľvek predtým – naše sankcie zlyhali“ analýzu, kde uviedol, že „sankcie voči Rusku sú najviac nedomyslenou a kontraproduktívnou politikou v nedávnej medzinárodnej histórii. Vojenská pomoc Ukrajine je oprávnená, ale ekonomická vojna je proti režimu v Moskve neúčinná a zničujúca pre jej nepremyslené ciele.

Vojnu žiadne sankcie neskončili a neskončia. Rútime sa vďaka nim do recesie s rastom inflácie a chudoby. Opatrne, no čoraz väčšmi nahlas to priznávajú zahraniční politici. Tí slovenskí sa tvária, že je všetko v poriadku. Vlastne teraz počas leta podľa nich áno. Richard Sulík sa chystá na svoj ranč v Austrálii, Veronika Remišová je asi na pôvodne zatajovanej chate v Tatrách a o Igorovi Matovičovi sa mi ani nechce premýšľať, kde trávi svoj čas. No medzi obyčajnými ľuďmi na Slovensku to určite nie je.

Včera oslávil 80. rokov bývalý trojnásobný predseda vlády Vladimír Mečiar.

Bol zďaleka najvýraznejším slovenským politikom 90. rokov.

Často sa mu pripisujú rôzne veci dosť neprávom.

Áno, 90. roky boli desaťročím organizovaného zločinu, ale nezakladal ho Mečiar, bolo to tak v celom postkomunistickom priestore.

Naopak, ešte na sklonku jeho vlády sa za mreže dostal najznámejší gangster Mikuláš Černák.

Rozdiel medzi okupačnou a koloniálnou správou je len v tom, že prvým pojmom sa označuje vpád mocnosti do európskej krajiny, tým druhým to isté mimo Európy. Potláčanie odporu domorodcov, využívanie miestnych kolaborantov, zavádzanie legislatívy a jazyka intervenujúcej krajiny, ale hlavne drancovanie ekonomických a environmentálnych zdrojov takto ovládnutého územia je prakticky identické. Problém je len v tom, že Európania sa zväčša pohoršujú len nad okupáciou, teda ak sa to deje niekde v Európe. Ak sa to isté deje mimo Európy, nie je to dôvod na pohoršenie.