Reklama
Reklama

Bezdomovec z povolania

Počet zobrazení: 2404

Každý z nás ma v pamäti nejaký zážitok, na ktorý už dávno zabudol, no zrazu vám ho niekto alebo niečo oživí. Stalo sa to aj mne, keď som sa dozvedel o smrti všeobecne známej osobnosti, akou bol Anton Srholec. Vlastne vtedy, keď som si prečítal knihu rozhovorov a spomienok, ktorú dal dokopy Štefan Chrappa – Bezdomovec z povolania. Vyšla v týchto dňoch vo vydavateľstve Limerick a ja som si zrazu spomenul na dávno zabudnutú príhodu zo starej nemocnice v Malackách, kde som ešte za komunistov pobudol niekoľko dní v spoločnosti známeho futbalistu z Pezinka. Nemal ešte päťdesiat, no už nevládal na nohy a plného preležanín si ho doktori prehadzovali z miesta na miesto. Primárom oddelenia bol vtedy istý pán doktor Kuzma, postrach všetkých pacientov, sestier a lekárov. Všetko sa muselo na oddeleniach ligotať, neznášal neporiadok, ani akékoľvek porušenie nemocničných predpisov. Neznášal cigarety ani alkohol. Ak sa dozvedel od sestier, že niektorý pacient si bol v noci na WC pofajčiť, okamžite ho poslal domov, odmietol ho ďalej liečiť. Raz sa však stalo niečo neuveriteľné. Pri vizite našiel v stolíku toho ťažko chorého pacienta fľašu nedopitého vína. To už ani nebolo víno, ale akési už na prvý pohľad odporné a kalné „čučo“.

– Je to posledná fľaša z mojich zásob, pán primár, neberte mi ju, ťažko zo seba vysúkal chorý futbalista. Dopijem a zomriem. Primár mu to „čučo“ nechal a ani sestry nepotrestal za to, že neustrážili prísun alkoholu do jeho stolíka. Vedel, že mu už niet pomoci. Futbalista slovo dodržal a na druhý deň poobede, tak ako sľúbil, zomrel. Do poslednej chvíle však podozrieval sestry, že mu chodia do stolíka a upíjajú si z jeho „čuča“. Ako som sa už zmienil, tento príbeh mi v pamäti oživil Anton Srholec. Zažil čosi podobného vo svojom centre pre bezdomovcov, ktorý vybudoval v Podunajských Biskupiciach; verejnosť ho pozná pod menom Resoty. Vyrozprával ho autorovi, ktorého poznáme aj ako hudobníka, zabávača, redaktora....

– Vendo zomiera, oznámili mu raz jeho zverenci. Treba ho zaopatriť, dodali k tomu. Anton Srholec ho teda zaopatril a všetci si posadali okolo postele. Vtedy jeden z bezdomovcov naznačil Vendovi, či by si nešlukol z cigarety. Vendo prikývol, že áno a potiahol si z cigarety, ktorú mu zapálili. Napriek tomu, že na izbách sa nesmelo fajčiť, ostatní ju potom spoločne vyšlukovali. Trikrát si potiahol, viac už nevládal. A víno by si nevypil? naznačil mu rukou ďalší bezdomovec. Vendo prikývol, že áno. Anton Srholec musel priniesť fľašku vína, Vendovi zdvihli hlavu a dali mu upiť z pohára. Splnili mu tak jeho posledné želanie, iné nemal. O krátky čas zomrel. Takto jednoducho odchádzajú niektorí ľudia zo sveta, aj takto sa lúčia so životom. Skromne a bez nejakých zvláštnych želaní. Akoby vypadli z poviedok a románov Maxima Gorkého, ale aj Jozefa Gregora Tajovského, Martina Kukučína... Skromne, aby už viac neobťažovali svoje okolie.

Osobne som Antona Srholca nepoznal, videl a počul som ho iba v televízii, takže sa nepovažujem za človeka ktorý by mal o ňom niečo písať. Snáď len toľko, že bude v utorok pochovaný vo svojej rodnej Skalici. Urobia tak jeho životopisci a ľudia ktorí s ním prichádzali do styku. Pravde podobne vypadnú slzy aj tým, ktorým od roku 1992 poskytoval strechu nad hlavou. Ľudia ktorí sa zriekli svojej rodiny, ktorých sa zriekla rodina, ktorí sa stali alkoholikmi a bezdomovcami. A ešte niečo: Anton Srholec a spomenutý primár Kuzma zo starej nemocnice v Malackách, mali čosi spoločné. Napriek svojim prísnym zásadám nekomplikovali jednoduchým ľuďom, ktorým už nebolo pomoci, zbytočnými nariadeniami a predpismi odchod zo života.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy