Testuje nás Zachar Prilepin

Čitatelia českých Literárních novin si možno ešte pamätajú na rozhovor s ruským spisovateľom Zacharom Prilepinom uverejneným 11. 12. 2014. Na tento text v rubrike „Odporúčame“ upozornila aj redakcia Slova. Prečítal som si ho pozorne a aj takmer po roku si ešte stále spomínam na niektoré myšlienky, ktoré vyslovil v súvislosti so svojou knihou Tábor. Už v týchto dňoch by sa mala objaviť na knižnom trhu v susednom Česku z vydavateľstva Argo. Zaujímavé bolo dozvedieť sa od tohto tvrdého kritika Vladimira Putina, spisovateľa, robotníka, veterána z Čečenskej vojny, ale aj hudobníka a tak trocha filozofa, čo si on myslí o prezidentovi, o ktorom sa naše mienkotvorné médiá nevyjadrujú vždy objektívne a hlavne nie lichotivo. Napriek tomu, že nepatrí k  jeho stúpencom, schvaľuje mnohé jeho  rozhodnutia v súvislosti s Ukrajinou a pripojením polostrova Krym k Rusku. Odmieta dokonca i názory o tom, že v Rusku neexistuje sloboda slova, naopak, tvrdí, že v jeho krajine je väčšia ako vo Francúzsku alebo v Anglicku. Konkretizoval to na svojom vlastnom príklade a na príklade Belkovského alebo Limonova, ktorí bez problémov publikujú svoje protiputinovské texty a píšu aj knihy. On osobne napísal už desať kníh, vychádzajú mu v zahraničí, veľa cestuje a stále sa teší popularite aj na stránkach ruskej tlače, kde má vždy dostatok priestoru pre svoje názory a myšlienky. Aj keď nie každý s nimi súhlasí. Aj kniha Tábor, v ktorej popisuje život v gulagu na Soloveckých ostrovoch, patrí medzi literatúru, ktorá vyvolala polemiku v radoch komunistov, ale aj ich odporcov. Počítame a uvidíme, ako zapôsobí na našich čitateľov, možno si nás chce otestovať.

Zachar Prilepin je známy tým, že svoje príbehy, témy a myšlienky nezverejňuje iba v knihách, ale ponúka ich čitateľom na zamyslenie aj v časopisoch, dennej tlači a na besedách. Vypočuje si alebo prečíta ich ohlasy na nadhodenú tému a zapracuje ich potom do poviedky, románu alebo článku. Spomínam si na jeden jeho rozhovor v Komsomolskej pravde, v ktorom sa len tak mimochodom zmienil o istej, dobre známej žurnalistke, ktorá pri stretnutiach s ním pravidelne „poplakávala“, že v Rusku sa už nemá s kým ani poriadne pozhovárať. Bedákala, že musí žiť v krajine medzi „genetickou čvargou“. Boľševici vraj vyhnali z krajiny všetku aristokraciu a ona nemá na výber, ľutovala sa. Podarilo sa mu na túto tému vyvolať zaujímavú diskusiu na stránkach tohto populárneho denníka, možno je to predzvesť ďalšieho románu alebo poviedky. Je to zaujímavá téma  aj pre nášho čitateľa, no vracať sa do obdobia, keď aristokracia skutočne a húfne opúšťala Rusko, by zabralo príliš veľa miesta. A potom, napísalo sa už o tom nesmierne množstvo kníh a štúdii, takže by sme tu iba opakovali to, čo pred nami napísali alebo povedali iní. Skôr by nás mohlo zaujímať, ako je to s aristokraciou a Ruskom v súčasnosti, keď niekomu za nimi tak piští duša. Myslia si vznešení aristokrati, roztrúsení po celom svete to isté, čo spomínaná žurnalistka? Súhlasili by s ňou, že v ich starej vlasti žije už iba nejaká zmutovaná „genetická čvarga“? Nespomínam si, že by sa niektorý potomok starých aristokratických rodov o svojich rodákoch takto vyjadroval. Ktovie, či by mal vôbec chuť s touto žurnalistkou sa porozprávať. Pokiaľ viem a zverejnili to aj v tom istom denníku, súčasná aristokracia, aj keď žije mimo Ruska, si to nemyslí. Naopak, majú ku svojej vlasti oveľa lepší vzťah ako táto novinárka. Potomkovia starých šľachtických rodov, ako sú napr. Tolstoj, Puškin, Kolčak, Naryškin, Bagratinskij... dokonca vydali koncom minulého roku, memorandum Solidarita s Ruskom, v ktorom ostro  zaprotestovali proti súčasnému agresívnemu nepriateľstvu politikov a médií proti svojej starej vlasti a svojmu prezidentovi. Viac ako stovka šľachtických rodov, ktoré poznáme aj z Tolstého Vojny a mieru, z Napoleonských vojen, z prvej svetovej vojny, občianskej vojny, z románov a filmov... podpísala toto memorandum. Naposledy sa ich toľko zjednotilo, keď Nemci stáli pred Stalingradom. Takéto informácie našim médiám však unikli.

Pred pár dňami novinári vzbudili rozruch v priestoroch veľkého kongresového centra v Moskve, na ktorom sa stretli svetové kapacity z oboru detskej onkológie. Vaše imperátorské veličenstvo... oslovili nenápadného muža v strednom veku. Hovorte mi Georgij Michajlovič, zareagoval takto oslovený pán. Vysvitlo, že je to Veľkoknieža a následník Imperátorského Domu Romanovcov – Georgij Romanov. Bol z toho krátky rozhovor, v ktorom novinárov informoval o svojej nadácii a charitatívnych projektoch na podporu tohto medicínskeho odboru. Považoval za potrebné sa osobne stretnúť s lekármi, ktorých podporuje. Možno by sme sa o tomto stretnutí dozvedeli niečo aj z európskych médií, ak by nezačal odpovedať aj na otázky o Vladimirovi Putinovi a jeho politike. Dovolil si však povedať, že Rusko bude vždy zohrávať v medzinárodnej politike ohromnú úlohu a že Putin úspešne chráni záujmy svojej krajiny. Povedal to napriek tomu, že republika a monarchia sú dva rozdielne poriadky, s rôznymi historickými inštitúciami a ideami. Zmienil sa aj o svojich charitatívnych projektoch na polostrove Krym, ktorý po referende považuje za súčasť Ruska. Len tak mimochodom, prapradedom Georgija Romanova bol pruský imperátor Vilhelm II. a jeho matka Mária mala za prapradeda Alexandra II. Nie je však v súčasnosti žiaduce, rozpisovať sa ani v tomto prípade o veľkosti a sile ruského národa, ani o tých, čo považujú za správne pripojenie Krymu k Rusku. Napriek tomu, že ruská aristokracia sa tiež podieľala na porážke boľševizmu. Dôležité je však vedieť, že sa ku svojim koreňom hlási a nepovažuje svojich krajanov za genetickú čvargu.

Zachar Prilepin by si však predsa mal občas spomenúť na svojho rodáka a kolegu  A. Solženicyna, najmä keď sa mu už začalo dariť vo vydávaní kníh aj v zahraničí. Pokiaľ bude písať proti Putinovi, je to v poriadku, no ak začne písať, že Rusko musí ostať aj naďalej svetovou veľmocou, že ruský národ je v niečom výnimočný, jeho sláva za hranicami sa môže rýchlo vypariť.