Reklama
Reklama

Príbehy nielen breznianskych národovcov VIII.

Slabeyciusovci: Právnici, bankári, ale najmä národovci
Počet zobrazení: 1223

Predchádzajúce časti:

Príbehy nielen breznianskych národovcov I.
Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom

Príbehy nielen breznianskych národovcov II.
Čipkovci, Čipkayovci, Csipkayovci: Takí, aj onakí

Príbehy nielen breznianskych národovcov III.
Slabeyovci a Zacharovci: Dvaja breznianski právnici a ich potomstvo

Príbehy nielen breznianskych národovcov IV.
Alžbeta Göllnerová-Gwerková: Žena novej doby

Príbehy nielen breznianskych národovcov V.
Zibrínovci: Národovci, právnici, odbojári (a aj agenti?)

Príbehy nielen breznianskych národovcov VI.
Krnovci: Obchodníci, spisovatelia, diplomati

Príbehy nielen breznianskych národovcov VII.
Lehotský a Záturecký: Dvaja celkom odlišní zemania

 

„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.

V dnešnej poslednej časti seriálu publikujeme príbeh rodiny Slabeyciusovcov.

 

Vznik republiky - rok 1918

Písal sa október 1918. Vodca opozície gróf Michal Karoli (Mihály Károlyi) 16. októbra v budapeštianskom parlamente vyhlásil: „Vojnu sme prehrali, teraz ide o to, aby sme neprehrali aj mier.“ Na druhý deň predseda vlády Tisa (Tisza) uznal to, čo povedal Károlyi, že Uhorsko vojnu prehralo. Teraz išlo len o to, ako ho zachrániť v pôvodnom stave. Odrazu boli Maďari ochotní rokovať aj so Slovákmi o vyrovnaní. Ale slovensky poslanec Juriga vystúpil pred poslancami uhorského parlamentu s plamennou rečou o právach Slovákov na sebaurčenie a vyhlásil, že Slováci sami rozhodnú o svojom osude a neželajú si, aby uhorská vláda vystupovala v mene slovenského národa. Pražský národný výbor proklamoval 28. októbra Česko-slovenskú republiku. Slovenskí predstavitelia o tom síce nevedeli, ale aj tak 30. októbra na zhromaždení v Martine vyslovili želanie utvoriť s Čechmi spoločný štát.

 

Slovenčina v Bratislave ešte zakázaná

Bratislavské noviny Pressburger Zeitung 24. októbra napísali, že Slovensko sa má stať súčasťou nového česko-slovenského štátu a jeho hlavným mestom bude Pressburg, ktorý sa má na počesť amerického prezidenta nazýval Wilsonovo mesto. Pre prešporských Nemcov, ale najmä Maďarov, to bol ohromujúci šok.

V nemecko-maďarsko-slovenskom meste bola slovenčina v tom čase zakázaná. Na úradoch, v knižniciach, divadlách a verejných budovách sa nesmelo hovoriť po slovensky. Iba na málo miestach, napríklad v študentských internátoch, sa to tolerovalo. Ale maďarskí poslucháči evanjelickej bohosloveckej fakulty v máji 1918 sami požiadali, aby to ich sedemnástim slovenským kolegom úrady zakázali. Nevyhoveli im, lebo to považovali za prehnané vlastenectvo. Ale svedčí to o tom, v akej atmosfére sa rodila nová republika.

samo_slabeycius.jpgSlovenský spoločenský život v Bratislave bol veľmi obmedzený. Národne zmýšľajúce osobnosti sa schádzali v Grajciarovom hostinci na rohu Mariánskej ulice, bežní Slováci v krčme Fajka na Suchom Mýte. Medzi významnejšie slovenské osobnosti tej doby v Bratislave patrili Štefan Krčméry, Eugen Lehocký, Ferdiš Juriga, Gabriek Izák a Brezňan Samuel Slabeycius (na snímke), ktorý od roku 1905 býval v Bratislave, keď opustil svoje rodné Brezno.

Ako píše Jozef Hanák v knihe Obsadenie Bratislavy, bratislavskí Slováci sa na historickú zmenu dávno pripravovali. Prišla chvíľa, keď bolo potrebné zvoliť radu, ktorá prevezme moc v Bratislave. Iniciatívy sa chopil evanjelický farár z Modry Samuel Zoch, ktorý na 27. októbra zvolal do bytu advokáta Samuela Slabeyciusa oddaných národovcov, aby založili Slovenskú národnú radu pre Prešporok a okolie.

Tak sa aj stalo. Radu tvorili poslanec uhorského snemu a katolícky farár Ferdiš Juriga ako predseda, JUDr. Samuel Slabeycius a riaditeľ Slovenskej banky Ján Zigmundík ako členovia predsedníctva. Členmi rady sa stali: Ján Záturecký (syn Adolfa Petra Zátureckého, narodil sa v Brezne roku 1875), Adolf Máčala, Dr. Ivan Štefánik, Tomáš Tvarožek, Dr. Florián Tománek, básnik ThDr. Štefan Krčméry, Andrej Zedník, Ján Grajciar, Dr. Juraj Slávik, Pavel Macháč, Gabriel Izák, Juraj Stanek, Ján Pocisk, Anton Korman a Ignác Kellner. Zhodli sa na tom, že Prešporok sa bude volať Wilsonov a stane sa hlavným mestom Slovenska v budúcej federácii s Čechmi.

Bolo to 27. októbra 1818. Ešte nová republika nebola vyhlásená ani v Prahe, ani v Martine! Cesta k definitívnemu pripojeniu Bratislavy k Česko-Slovensku bola ešte ďaleká a strastiplná.

 

Ani slovenská, ani maďarská, ale metská rada v Brezne

V Brezne, ako obyčajne, trochu meškali. Zatiaľ čo v Bratislave sa k novej republike slovenskí národovci hlásili v predstihu, v Brezne na pražské vyhlásenie Česko-slovenskej republiky a Martinskú deklaráciu reagovali nerozhodne, skôr odmietavo. Nečudo, vo vedení mesta boli samí maďaróni. Podľa Karola Rapoša Martinskú deklaráciu v Brezne pochopil iba bankový úradník Ján Daniel Slabeycius.

Až 1. novembra 1918 mestský hlavný notár János Kuhn (mimochodom, švagor bratov Slabeyciusovcov), ktorý od roku 1915 viedol mesto, lebo mešťanosta nebol zvolený, zvolal po telefonickej výzve podžupana magistrát. Oznámil jeho členom, že podľa pokynov maďarskej vlády Michala Karoliho treba aj v Brezne, tak ako inde, zvoliť Maďarskú národnú radu (Magyar nemzetitanács) a jej výkonný výbor. Podľa Rapoša, ktorý bol očitým svedkom týchto udalostí, boli do výboru navrhnutí šiesti zástupcovia mešťanov, dvaja robotníci a dvaja vojaci. Keď im hlavný notár odovzdával funkcie, jedine Ján Slabeycius (na snímke) odmietol, pretože takáto rada sa nezhodovala s pokynmi Slovenskej národnej rady v Martine.

jan_slabeycius.jpgBrezňania sa preto rozhodli pre kompromis a vytvorili radu, ktorá nebola ani maďarská, ani slovenská, ale „mestská“ a jej úlohou bolo zabezpečiť verejný poriadok v meste. Na jej čelo zvoli Jána Slabeyciusa a za tajomníka učiteľa Karola Rapoša.

Situácia v meste sa však postupne menila i napriek váhavým krokom mestskej rady. Ľudia v Brezne spontánne demonštrovali, odstraňovali maďarské nápisy na obchodoch, vyspevovali Hej, Slováci! a iné národné piesne. Mestská rada na túto situáciu nemohla nereagovať a 22. novembra sa slávnostne premenovala na Slovenskú národnú radu, prihlásila sa k Martinskej deklarácii s výhradou, že o budúcnosti Slovenska musí rozhodnúť mierová konferencia. Svoje rozhodnutie oznámila vedeniu župy v Banskej Bystrici a po meste dala (po mesiaci!) vylepiť Martinskú deklaráciu.

Na prvú adventnú nedeľu 1. decembra sa v meste konalo veľké ľudové zhromaždenie, ktoré otvoril Ján Slabeycius a po ňom prehovorili viacerí rečníci aj recitátori vlasteneckej poézie. Začiatkom januára bol v Banskej Bystrici inštalovaný slovenský župan Vladimír Fajnor a 14. januára mestské zastupiteľstvo rozhodlo, že sa bude úradovať iba po slovensky. Nového župana privítalo mesto už v novej atmosfére. Koncom januára sa breznianska delegácia v Banskej Bystrici stretla s ministrom pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom, ktorý vymenoval Dušana Licharda za mešťanostu a aj ostatných funkcionárov mesta, čím sa provizórium, počas ktorého hrala hlavnú úlohu breznianska Slovenská národná rada, skončilo.

 

Slabeyciusovci

Slabeyciusovci boli stará breznianska rodina. V druhej polovici 19. storočia stál na jej čele  garbiar a mešťan Samuel Slabeycius, ktorý sa narodil v roku 1835 a zomrel v roku 1812. Keď zomrel, Zvolenské noviny napísali:  „Samuel Slabeycius, vážený a všeobecne ctený mešťan brezniansky, zomrel dňa 14. novembra v Brezne v 77. roku požehnaného života. Zosnulý bol vždy verným synom svojho slovenského národa, a každý slovenský pohyb podporoval. Odchoval národu troch verných pracovníkov vo svojich synoch, z ktorých Ján je hlavný účtovník Pomocnice v Brezne, Sámuel je advokátom v Prešporku a Július je dirigent filiálky zvolenskej ľudovej banky v Detve. – Vďačná mu pamiatka v národe.“

rodina_slabeyciusova.jpgRodina Slabeyciusová.        

Samuel Ján Slabeycius

Samuel bol najstarším z troch synov Samuelových. Tak to bolo v breznianskych luteránskych rodinách zaužívané, najstarší synovia väčšinou dostávali mená po otcovi. Narodil sa 15. decembra 1873 matke, rodenej Polónyovej a o šesť dní neskôr ho pokrstil nový brezniansky farár Gustáv Švehla. Vtedy ešte písal do matriky po slovensky, ale čoskoro prešiel na maďarčinu.

Samuel študoval na právnickej fakulte univerzity v Budapešti a po ukončení štúdií absolvoval koncipientsku prax v Martine, kde vtedy vládli dve advokátske rodiny – a Mudroňovci a Halašovci. Dvojčatá Pavol a Michal Mudroňovci boli nielen známi právnici, ale aj veľkí národovci. Michal Mudroň bol ten, ktorý polemizoval s dielom veľkého maďaróna Bela Grünwalda Felvidék, pričom vychádzal dôsledne z právno-historickej argumentácie. Napísal aj odpoveď na pamflet zvolenského evanjelického kňaza a maďaróna Tébusa, ktorý hlásal vyhubenie slovenčiny z celej evanjelickej cirkvi.

Samuel Slabeycius si vzal za manželku dcéru Pavla Mudroňa – sobáš sa konal 25. januára 1902 v Martine. Janko Jesenský, ktorého pozvali za družbu, pri tejto príležitosti dokonca zložil ženíchovi báseň.

Po svadbe sa mladý pár usadil v Brezne, kde v rokoch 1900 až 1905 Samuel Slabeycius viedol spolu s JUDr. Michalom Zibrínom st. advokátsku kanceláriu. V roku 1905 sa presťahoval do Bratislavy, aby sa stal právnym zástupcom a členom správnej rady novozaloženej Slovenskej banky.  

stredoskolsky_internat.jpgSlovenský denník priniesol krátky nekrológ, v ktorom sa píše: „V nebohom odchádza z bratislavskej slovenskej spoločnosti cenný človek, ktorého zásluhy o národné veci, menovite z doby predprevratovej boli nemalé.. Tuná patril do početne malého, ale dôležitého krúžku slovenských inteligentov, ichž zásluhou bolo tiež, že prevrat mohol zmeniť starý Prešporok na novú Bratislavu. Čo vykonalo niekoľko jednotlivcov na pôde starej Bratislavy „za tú našu slovenčinu“ je veľký kus histórie zápasu Slovákov na západnom Slovensku...Po prevrate stranícko-politicky nevystupoval, ale venoval sa viac sociálno-humanitným záležitostiam, menovite veciam stredoškolskej mládeže. Bol až do svojej smrti predsedom tunajšieho stredoškolského internátu, ktorého nádherná budova na Prayovej ulici bola postavená počas jeho úradovania.“

Stredoškolský internát na dnešnej ulici 29. augusta v Bratislave (na snímke) bol postavený v roku 1925 podľa návrhu architekta Františka Krupku a patrí k architektonickým skvostom Bratislavy. Samuel Slabeycius bol predsedom (správcom) internátu do roku 1832.

 

Anna Slabeyciusová  a Jozef Fundárek

Samuel Slabyecius mal dcéru Annu, ktorá sa narodila v roku 1904 v Brezne. V Bratislave sa vydala za právnika a bankára, prof. JUDr. Jozefa Fundárka (nar. v roku 1896 v Bytči). Vyštudoval právo. V rokoch 1925 až 1939 pracoval ako tajomník a neskôr ako generálny tajomník Bratislavskej burzy. Vo februári, krátko pred rozpadom Česko-Slovenska, bol menovaný za člena rady a viceguvernéra Národnej banky Československej.

Po vzniku Slovenskej republiky sa aktívne podieľal na vytvorení Slovenskej národnej banky a krátko nato bol menovaný za jej viceguvernéra. Keď bol guvernér banky Imrich Karvaš vymenovaný za predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie (1942), bol dočasne poverený vedením banky. Spolu s Imrichom Karvašom sa podieľal na príprave zásob financií pre potreby Slovenského národného povstania. Neskôr zabezpečoval prevod rezerv menového zlata do Švajčiarska a podieľal sa na jeho záchrane pred odvlečením do Nemecka. Z funkcie ho odvolali 14. marca 1945.

Ako finančný odborník bol kooptovaný do Snemu Slovenskej republiky a stal sa predsedom imunitného výboru, podpredsedom ústavnoprávneho výboru a členom národohospodárskeho výboru. Zároveň bol predsedom alebo členom správnych a dozorných rad viacerých bánk, podnikov a hospodárskych inštitúcií.

Po roku 1945  bol prenasledovaný a v rámci tzv. akcie B ho s rodinou v roku 1952 vysťahovali mimo Bratislavy. Po návrate do hlavného mesta pracoval ako dôchodca najprv v Mestskom múzeu, neskôr v Regionálnej knižnici a v rokoch 1970 až 1976 opäť v Mestskom múzeu, kde sa zaoberal dejinami Bratislavy a numizmatikou. Zomrel 17. augusta 1991 v Bratislave.

 

Ján Daniel Slabeycius

jan_slabeycius_s_manzelkou.jpgJán Daniel Slabeycius sa narodil 21. júla 1876 v Brezne. Po absolvovaní základnej školy  študoval na stredných školách v Kežmarku a Rimavskej Sobote, posledný rok na gymnáziu v Banskej Bystrici. V rokoch 1895  až 1920 bol úradníkom a nakoniec aj správcom Vzájomnej pomocnice v Brezne a od roku 1920 až do svojej náhlej smrti v roku 1925 ako správca filiálky Národnej banky v Brezne.

Ján Slabeycius bol významným predstaviteľom slovenského národného hnutia  a hospodárskeho života na Horehroní. Bol členom Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V októbri 1918, ako som už spomínal,  bol predsedom miestnej Slovenskej národnej rady a bojovníkom za spoločný štát Čechov a Slovákov. Bol zakladajúcim členom miestneho odboru obnovenej Matice slovenskej.

Ján Slabeycius s manželkou

Zomrel náhle, v plnom rozkvete síl a sľubne sa rozvíjajúcej kariéry finančníka. Žil ešte kratšie ako jeho starší brat Samuel, keď zomrel vo veku 50 rokov.

Ján Slabeycius mal za manželku Annu, rodenú Jorčíkovú, s ktorou mal syna Jána (1912) a Vlada (1914) a  dcéry Máriu (1913) a Annu (1917). Po náhlej smrti zanechal po sebe siroty, z ktorých najstarší Ján mal iba 13 rokov.

Z týchto potomkov som v mladosti poznal Vlada Slabeyciusa, ktorý si vzal za manželku Boženu Surovú, sesternicu môjho otca. Ujo Vlado bol bankovým úradníkom a mal bohatú knižnicu. A ja som si k nemu chodil vypožičiavať knihy, aj keď Mestská knižnica bola hneď vedľa ich domu a do tej som chodieval tiež často.

      

Július Slabeycius a jeho syn Július

Najmladším synom Samuela Slebeyciusa bol Július. Narodil sa v roku 1886 a od svojich dvoch bratov bol podstatne mladší, takže jeho syn Július bol vlastne rovesníkom  deťom jeho brata Jána. Tiež bol bankovým úradníkom, riaditeľom pobočky Slovenskej banky v Detve. To je však všetko, čo som sa o ňom dozvedel.

 

Július Slabeycius ml.

_julius_slabeycius-j.-2_-.jpgOveľa známejší bol jeho syn Július, narodený 1. 4. 1916 v Brezne. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a neskôr na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po nástupe na základnú vojenskú službu v roku 1940 zároveň nastúpil aj na lekársku prax vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a potom v Smrekovici a Tatranských Zruboch. V priebehu roka 1941 bol šéflekárom Východnej pracovnej skupiny slovenskej armády v Turčianskom sv. Martine. V marci 1942 ho odvelili na východný front a po návrate bol šéflekárom posádkovej nemocnice v Trenčíne.

Július Slabeycius bol aktívnym účastníkom Slovenského národného povstania. Stal sa členom 1. československej armády a pôsobil ako náčelník chirurgického oddelenia vojenskej nemocnice na Sliači. Keď Nemci začali potláčať SNP a bolo nutné prepravovať ranených na Ukrajinu, Július Slabeycius sa stal veliteľom odsunu, odletel v októbri 1944 do Sovietskeho zväzu a od novembra 1944 do mája 1945 bol šéflekárom 1. československej zmiešanej leteckej divízie v ZSSR.

Po skončení vojny sa vrátil do civilu ako podplukovník a v rokoch 1945 až 1951 pôsobil ako asistent na I. chirurgickej klinike v Bratislave. V roku 1952 sa stal vedúcim lekárom chirurgického oddelenia a v roku 1978 prednostom Chirurgickej kliniky Nemocnice s poliklinikou na Bezručovej ulice v Bratislave. Okrem toho František Cséfalvay a kol. v diele Vojenské osobnosti dejín Slovenska uvádzajú, že Július Slabeycius ako špičkový československý chirurg urobil v rokoch 1948 až 1959 viacero zložitých operácií a v rokoch 1978 až 1985 bol hlavným poradcom zdravotníctva Slovenskej republiky v oblasti chirurgie.

*

Slabeyciusovci patria rozhodne k tým rodinám breznianskych výtečníkov, ktorí si zachovali verný vzťah k Slovensku a slovenskému národu počas viacerých pokolení. Dokázali to pri zrode Česko-Slovenska i v časoch Slovenského národného povstania. A to sa, ako sme videli na príbehu iných rodov, nie každému podarilo. Patrí im za to vďaka a úcta všetkých dnešných obyvateľov Brezna.

Snímky: Archív Juraja Slabeyciusa (vnuk Jána Slabeyciusa z fotografií).

Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama