Reklama
Reklama

Príbehy nielen breznianskych národovcov VII.

Lehotský a Záturecký: Dvaja celkom odlišní zemania
Počet zobrazení: 1020

Predchádzajúce časti:

Príbehy nielen breznianskych národovcov I.
Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom

Príbehy nielen breznianskych národovcov II.
Čipkovci, Čipkayovci, Csipkayovci: Takí, aj onakí

Príbehy nielen breznianskych národovcov III.
Slabeyovci a Zacharovci: Dvaja breznianski právnici a ich potomstvo

Príbehy nielen breznianskych národovcov IV.
Alžbeta Göllnerová-Gwerková: Žena novej doby

Príbehy nielen breznianskych národovcov V.
Zibrínovci: Národovci, právnici, odbojári (a aj agenti?)

Príbehy nielen breznianskych národovcov VI.
Krnovci: Obchodníci, spisovatelia, diplomati

 

„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.

Dnes publikujeme príbeh dvoch breznianskych zemanov, Egida Lehotského a Adolfa Petra Zátureckého.

 

Mesto mnohých zemanov

V druhej polovici 19. storočia bolo v Brezne okolo 70 zemanov. Neboli to však zemania toho typu, akí sa vyskytovali v okolí Zvolena a Banskej Bystrice, ktorí svoje tituly a majetky získali darom od panovníka za svoje vojenské, ale aj hájnické a rybárske služby. Brezno ako slobodné kráľovské mesto nepatrilo pod žiadne šľachtické hradné panstvo. Výsadou jeho obyvateľov bolo meštianstvo. V Brezne a jeho okolí by ste kaštieľ alebo zemiansku kúriu hľadali márne – breznianski zemania bolo skôr veľkostatkári, ale  našli sa – tí chudobnejší – aj medzi roľníkmi a remeselníkmi. A potom tu boli zemania, ktorí sa do Brezna prisťahovali. Medzi takých patrili Egid Lehotský z Liptova a Adolf Peter Záturecký z Turca. 

 

Egid Lehotský: Jediný maďarón?

Egid Lehotský bol rovesníkom národovcov Jána Čipku, Mateja Zachara, Mateja Slabeya, Sama Lopušného alebo Jána Kozelnického. Bol však z iného cesta. Hoci sa narodil v Brezne v roku 1822, jeho rod – ako hovorí aj jeho priezvisko – pochádzal z Kráľovej Lehoty. Počiatky tohto rodu siahajú do roku 1361, keď kráľ Ľudovít I. daroval istému Egidovi a jeho potomkom za verné služby pri poľovačkách rozsiahle pozemky, siahajúce od Čierneho Váhu po hrebeň Nízkych Tatier a od potoka Bocianka po Kráľovu hoľu.

Egid Lehotský bol dlhé roky zástupcom Brezna v uhorskom sneme. Patril k tým „vyslancom“, ktorí sa veľmi v práci nepretrhli. Z času na čas si zašli do Pešti pre apanáž a potom si užívali pohodlného života na svojich majetkoch. Konkrétne Egid Lehotský v Kráľovej Lehote a Liptovskom Trnovci. V Brezne býval v poschodovom dome na námestí, neďaleko evanjelickej fary. Po svojom príchode do Brezna si na krátky čas prenajal v tomto dome bývanie aj Gustáv Zechenter.

Nie je pravda, že nerobil úplne nič..., ale aj to, čo robil, nebolo v záujme národa slovenského. Spravoval a prenajímal si Ľupčiansky hrad, dal ho rekonštruovať a bol predsedom správnej rady Výchovného ústavu arcivojvodkyne Gizely, ktorý mal na starosti opateru mládeže, najmä sirôt. V akom duchu túto mládež vychovávali, to si vieme predstaviť. Aj jeho rodáci z Kráľovej Lehoty v knižke o rode Lehotských museli s nevôľou priznať, že tento príslušník slávneho a bohato rozvetveného rodu sa „s národnými silami nestotožnil. V roku 1876 napadol na uhorskom sneme slovenské vyučovanie na Hospodárskej škole v Liptovskom Hrádku. Založil základinu (fundáciu) na odmeny pre tých žiakov kráľovolehotskej ev. školy, ktorí sa dobre naučili po maďarsky.“

Z nedostatočnej politickej aktivity Egida Lehotského si robili posmech aj v novinách. Vo februári 1869 Pešťbudínske vedomosti napísali: „Pán Egid Lehotský tedy zase chce kandidovať do snemu. My v záujme jeho nám tak drahocenného zdravia prosili by sme ho čím najsnažnejšie, aby to nerobil. Veď ešte tri roky presedieť na lavici otcov vlasti, a zabudne nám hovoriť, onemie. Zaklíname patričných pánov lekárov, aby mu tú nešťastnú myšlienku vyrazili z hlavy!“

Akoby písali o dnešných politikoch...

hrobka.jpg

Hrobka rodiny Lehotských v Brezne.
Snímka: Milan Pivovarči.

Fotografia Egida Lehotského sa nezachovala, na starom cintoríne v Brezne však po ňom zostala mimoriadne veľká a cenná pamiatka – hrobka, ktorú dal vybudovať v roku 1860. Je v nej pochovaný jeho otec Alexander, právnik, po ktorom zdedil právnické povolanie, matka Žofia, manželka Otília, rodená Kuchinková a jeho sestra Hermína, ktorá bola vydatá za Ondreja Čipku. Aj v tomto prípade sa národovci a maďaróni dostali do príbuzenského vzťahu. Egid Lehotský zomrel 31. októbra 1894. Hrobka ako národná kultúrna pamiatka bola v roku 2021 zreštaurovaná. 

Egid Lehotský určite nebol v Brezne jediným maďarónom. Ale ani skutočnosť, že vo svojom prostredí bol obklopený slovenskými národovcami, mu neprekážala v presadzovaní maďarstva všade tam, kde pôsobil.

 

Adolf Peter Záturecký: nielen zeman

adolf_peter_zaturecky.pngPo Egidovi Lehotskom bol Adolf Peter Záturecký druhým významným zemanom v Brezne. Zatiaľ čo ten prvý mal korene na Liptove, druhý pochádzal z Turca. Ten prvý bol známy maďarón a ten druhý známy národovec. Spoločné majú len to, že sú obaja pochovaní na starom cintoríne v Brezne. A možno mali aj spoločných predkov, pretože Zátureckého matka Mária bola rodená Lehotská a pochádzala z liptovského zemianskeho rodu.

Adolf  Peter Záturecký sa narodil 25. novembra 1837 v Sielnici, kde bol jeho otec učiteľom na evanjelickej škole. On, ako aj celý rod Zátureckých, pochádzal zo Záturčia, obce neďaleko Turčianskeho Sv. Martina. Mladý Adolf skončil ľudovú školu v rodisku a otcovou zásluhou bol na štúdium pripravený tak, že v Kežmarku ho prijali rovno do štvrtej triedy gymnázia. Po troch rokov išiel študovať na evanjelické lýceum do Modry, ktorého riaditeľom bol v tom čase Ján Kalinčiak. Po skončení lýcea sa v roku 1854 stal učiteľom v Sielnici.

V roku 1869 prišiel Adolf Peter Záturecký za učiteľa do Brezna a zároveň sa stal aj organistom v evanjelickom kostole. Ešte zažil posledné účinkovanie farára Jána Chalupku, ktorého však čoskoro nahradil maďarónsky čoraz viac ladený Gustáv Švehla. Keď cirkevné školy v Brezne v záujme ľahšej maďarizácie prešli pod správu štátu, Záturecký sa pýtal do penzie, ale naďalej zostal v Brezne organistom a učiteľom náboženstva na zoštátnených školách. Brezniansky evanjelickí národovci na čele s Michalom Zibrínom a Samuelom Slabeyciusom tvrdo presadzovali, aby sa aspoň náboženstvo na školách vyučovalo po slovensky. A práve slovenské vyučovanie náboženstva držalo Zátureckého v učiteľskom povolaní.

Už ako starý sa koncom 19. storočia zúčastňoval na posedeniach „panslávov“, ktoré vo svojej záhrade organizoval Michal Zibrín. Jozef Gregor Tajovský, ktorý chodil po Slovensku a robil zbierku na nové slovenské knihy a študentské štipendiá, na to spomína: „Prvý raz som otvoril v Brezne dvere u dr. Miška Zibrína a bola radosť veľká. Videli vo mne kúsok „Martina“, stelesnenej rodolásky a šli sme do Zibrínových záhrady a bolo veselo: víno, spev, prípitky, plné národného oduševnenia. Dr. Zibrín, aby som vari neblúdil zajtra, zvolal do záhrady všetkých národovcov breznianskych od baťka Zátureckého až po teológa Ottu Škrovinu a už som vedel osem-desať mien a domov, kam vojdem pýtať na národ.“

Adolf Peter Záturecký zomrel v Brezne 1. júla 1904 a zanechal po sebe manželku Máriu, rodenú Groszerovú, ako aj synov Jána a Adolfa, dcéry Bellu a Ľudmilu.

 

Dielo - učiteľ, jazykovedec, zberateľ ľudovej slovesnosti

Adolf Peter Záturecký bol nielen praktický učiteľ, ale aj pedagogický spisovateľ. Už začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia prispieval do Radlinského časopisu Priateľ školy a literatúry. Koncom sedemdesiatych rokov nielen dopisoval do pedagogického časopisu Evanjelická škola, ale bol aj jeho redaktorom. Časopis vydával Poradný spolok evanjelických učiteľov zvolenských dvakrát mesačne. Po jeho zániku Záturecký písal hodne do nového pedagogického časopisu Dom a škola, ktorý vychádzal od roku 1885.

zaturecky_podpis.jpgZáturecký sa pokúšal aj o básnickú tvorbu, ale nie s väčším úspechom. Úspešnejší bol v ľudovýchove dielami ako bol Tomáš Nápravník (1872), v ktorom beletristickou formou zasväcoval ľudí do vážnych etických problémov. Podobný, ale náboženský ráz mali jeho práce Evanjelický rozpravník (1881) a Pokladnička výpovedí Písma svätého (1906, posmrtne).

Svoju všestrannosť potvrdil Adolf Peter Záturecký záujmom o slovenskú gramatiku, nie síce z teoretického, ale praktického hľadiska. Jeho slovenská gramatika najprv vyšla v školskej knižke, neskôr ju samostatne spracoval a vydal pod názvom Slovenská mluvnica. Kládol v nej zvláštny dôraz na pravopis a sloh. Kniha vyšla v roku 1900 a bola určená nielen pre ľudové školy, ale i pre začínajúcich samoukov.

zaturec_2.jpgNapriek konštatovanej všestrannosti (pedagóg, teológ, novinár, spisovateľ) sa Adolf Peter Záturecký najviac venoval spisovaniu ľudovej slovesnosti. Takto ho zachytáva aj obraz, na ktorom akoby sedel nad Breznom a spisoval, čo mu rozprávajú jednoduchí ľudia z horehronských dedín. Pod pseudonymom Borovohájsky vydal v roku 1894 zbierku Slovenské hádanky, ktorá bola nadlho jediným dielom tohto žánru na Slovensku.

A. P. Záturecký na kresbe horehronského rodáka Jozefa Cesnaka.

Jeho životné dielo, obsahujúce vyše trinásťtisíc porekadiel a prísloví, vyšlo v roku 1896 zásluhou Českej akadémie pod názvom Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví. Toto systematické a monumentálne dielo bolo prvým svojho druhu v slovenskej literatúre a vyslúžilo si uznanie i v zahraničí. Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia sú triedené podľa viacerých kategórií, čo uľahčuje ich vyhľadávanie. Napríklad obsahujú také kategórie, ako všeobecné pravidlá múdrosti a opatrnosti („Lepší zlata kus ako z olova hus“ alebo „Dobrý kôň i na maštali kupca nájde“), ľudské telo, jeho potreby, choroba a smrť („Aj duba preskočí, keď mu ho na zem zvalia“, taký je veľký, že „Toho budú na dva razy pochovávať“), sedliak („Boh ešte taký zákon nevydal, aby sa sedliak v práci potrhal“, „Páni sa medzi sebou bijú a sedliakovi koža praští“). Takýchto kategórií je v knihe veľmi mnoho a všetko dohromady ponúka obrovskú studnicu ľudovej múdrosti, z ktorej by sa i dnes hodilo aspoň trochu uliať slovenským novinárom, ktorí pomaly, ale iste strácajú pochopenie pre slovenský jazyk.

Toto monumentálne dielo bolo výsledkom autorovho vyše tridsaťročného bádania. V časoch bez náležitej techniky, nehovoriac o počítačoch, si vyžiadalo mnoho námahy nielen v teréne – medzi obyvateľmi Brezna a horehronských dedín, ale aj pri zapisovaní a triedení nazhromaždeného slovesného materiálu. Zaslúžene si  vydobylo  veľké uznanie najmä svojou vysokou vedeckou úrovňou, dosiahnutým systematickým triedením a usporiadaním materiálu, odkazmi na inonárodné zbierky prísloví i svojím jazykovým spracovaním.

 

Ďalšie dve generácie

erb-zathurecky_2.jpgJán Miroslav Záturecký sa narodil v roku 1875 v Brezne, kde vychodil aj základnú školu. Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a v Sibiu, potom medicínu na univerzitách v Budapešti a v Štrasburgu. Po získaní titulu MUDr. v roku 1900 pôsobil ako lekár v Bratislave, Budapešti a Trnave. Už ako študent v Budapešti sa zapojil do národného hnutia, bol prívržencom hlasistov a jedným zo spoluzakladateľov časopisu Hlas. Bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Slovenskej národnej strany, v roku 1918 člen výkonného výboru Slovenskej národnej rady pre Prešporok a okolie. Bol tam spolu s ďalšími Brezňanmi Samuelom Slabeyciusom a Andrejom Kuzmánym.

Erb rodiny Zátureckých.

V roku 1906 založil spolu s Milanom Ivankom Hospodársku banku v Trnave a pôsobil ako predseda jej správnej rady a správca. Po vzniku Československa investovala Hospodárska banka do viacerých obchodných spoločností a priemyselných podnikov a Ján Záturecký sa stal členom ich správnych rád. Po splynutí Hospodárskej banky so Slovenskou bankou v roku 1921 sa stal členom jej správnej rady, ktorú vykonával až do svojej smrti. V správnej rade banky ako jej právny zástupca pôsobil aj Samuel Slabeycius.

Ján Záturecký sa prejavil  aj literárne, publikoval cestopisné črty, besednice, ale tiež novinárske príspevky a odborné články so zdravotníckou problematikou. Zomrel v roku 1936 v Bratislave a je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

markovicova_250.jpgViera Markovičová-Záturecká, dcéra Jána Zátureckého, bola v období prvej republiky pomerne úspešnou spisovateľkou, ktorá žila v Banskej Bystrici. V žánrovo bohatej tvorbe sa venovala poézii, próze, divadelnej i rozhlasovej hre, ale písala aj rozprávky pre deti. V rokoch 1941 a 1942 ochotnícke divadlo v Banskej Bystrici uviedlo jej divadelné hry Poklady noci svätojánskej a Ničomník. Spolu s manželom sa zapojili do Slovenského národného povstania. Po vojne bola aktívna v ženskom a mierovom hnutí.

Adolf Vladimír Záturecký bol významným československým právnik. Napriek tomu, že jeho otec pôsobil v Brezne, kde sa narodil aj jeho starší brat, on sa narodil v Nemeckej Ľupči. Vyštudoval gymnázium v Banskej Bystrici a Šoproni, právo na univerzite v Kluži. V roku 1911 sa stal advokátom. Po vzniku Československa pracoval ako právnik na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave, neskôr bol predsedom Najvyššieho súdu v Brne, podpredsedom Ústredného súdu v Prahe a druhým predsedom Slovenského najvyššieho súdu v Bratislave. Bol publikačne mimoriadne činný, považuje sa za jedného zo zakladateľov slovenskej právnickej terminológie. Získal doktorát vied na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zomrel v roku 1958 v Bratislave.

Aj Adolfov syn Peter Záturecký, ktorý sa narodil v roku 1918 v Rimavskej Sobote, bol právnikom. V rokoch 1970 až 1982 bol predsedom senátu Najvyššieho súdu SSR a zároveň učil na Právnickej fakulte. Bol zároveň amatérskym športovým jazdcom a zakladateľom organizovaného jazdectva na Slovensku, neskôr predsedom výboru Jazdeckého zväzu SÚV ČSTV a rozhodcom Medzinárodnej jazdeckej federácie. Zomrel v roku 1982 v Zlatých Moravciach. Otec aj syn majú náhrobný kameň na hrobe svojich rodičov na breznianskom starom cintoríne.

Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.                                                                                            

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama