Reklama

Príbehy nielen breznianskych národovcov I.

Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom
Počet zobrazení: 3036

„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerskí a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.

Dnes publikujeme príbeh niektorých členov rodu Kuzmányovcov.

 

Posledný kňaz

Brezniansky rodák, banskobystrický farár, superintendent (biskup) evanjelickej cirkvi, profesor praktickej teológie na Viedenskej univerzite, prvý podpredseda Matice slovenskej, básnik a spisovateľ Karol Kuzmány pochádzal z farárskej rodiny. Najmenej päť generácií jeho predkov sa živilo kázaním slova božieho.

karol_kuzmany.jpgKarol Kuzmány sa narodil 16. novembra 1806 ako posledné  z desiatich detí breznianskeho farára Jána Kuzmányho. Bol výnimočný žiak, ktorý v Brezne chodil do školy do svojho 13. roku a potom sa musel pobrať do sveta. Najprv do Dobšinej, potom na evanjelické lýceum do Prešporku a nakoniec na teologické štúdiá do Jeny, Lipska a Berlína.

Po skončení štúdií bol kvôli peniazom chvíľu vychovávateľom a následne dva roky farárom vo Zvolene, aby sa v roku 1930 usadil na fare v Banskej Bystrici, kde po sobáši s dcérou významného banskobystrického farbiara Michala Kellnera prežil  so svojou rodinou šťastných 17 rokov. Postupne sa mu v Banskej Bystrici narodili traja synovia – Karol Ladislav, Pavol Michal, Peter Ján a dve dcéry – Ľudmila Augusta a Hermína Zuzana Karolína. Neskôr vo  Viedni sa narodila tretia dcéra Flóra.

Napriek tomu, že píšem o rodine veľkého slovenského národovca, treba hneď dopredu povedať, že to bola rodina prevažne nemecká. Kellnerovci patrili k potomkom nemeckých prisťahovalcov, ktorí v tom čase dodávali Banskej Bystrici nemecký ráz. Nie nadarmo ju nazývali „malé Sasko“. Pre rodinné pomery bolo príznačné, že keď Karol Kuzmány v roku 1866 zomrel, smútočné oznámenie bolo dvojjazyčné – slovenské a nemecké. Keď o dva týždne zomrela jeho manželka, boli smútočné oznámenia iba v nemčine.

Nech mi dcéry Karola Kuzmányho odpustia, že im nebudem tentoraz venovať pozornosť, ale ich traja bratia sú z novinárskeho hľadiska zaujímavejší.

Kuzmány ako farár a učiteľ bol vraj voči svojim deťom prísny. Matka, ktorá sa im venovala viac, bola zasa povoľnejšia a dokázala chlapcom tolerovať viaceré pestvá. Syn Pavol vo svojej krátkej črte Stroskotanie fregaty Medúzy spomína, ako si s bratmi zo starého koryta vyrobili fregatu a spúšťali sa na nej dole potokom Bystrica. Jeho starší brat Karol sa už ako chlapec chcel stať námorníkom, preto sa i napriek tuhej zime hrali na námorníkov. Dopadlo to zle: fregata Medúza stroskotala, rozbila sa na kolese železného hámra na kúsky a nasledoval tvrdý otcov trest. Ale želanie Karola Ladislava stať sa námorníkom sa o pár rokov neskôr splnilo.

Matka sa starala predovšetkým o povznesenie ducha svojich detí, vodievala ich do nemeckého divadla, ktoré bolo v tých časoch v Banskej Bystrici jediné. Aj otec sa staral o povznesenie ich ducha, ale nezabúdal ani na telo. Sám vraj rád športoval, zo študentských čias si uchoval šermiarske náčinie a keď mal príhodného hosťa, dal sa s ním do šermovania. Keď boli chlapci väčší, zaúčal aj ich.

 

b.bystrica.jpg

Banská Bystrica na obraze nemeckého maliara a kresliara Ludwiga Rohbocka z roku 1856

Mimoriadne dôležitá pre ich výchovu bola však turistika po Zvolenskej stolici i za jej hranicami. Syn Pavol spomína: „Keď sme so starším bratom dorástli natoľko, že sme mohli dobre vykračovať, otec nás vo vakáciách čiastočne vozmo, čiastočne peši vodieval po všetkých krajoch stolice. Každý niesol svoju kapsu alebo malú tanistru sám a privykli sme na to tak, že nám viac neboli proti srsti ani väčšie prechádzky, osem-desať hodín denne.“

Plodný a pokojný život v Banskej Bystrici narušila revolúcia 1848-1849. Karol Kuzmány nebol revolucionár, bol to muž ducha a pera, aj keď v záujme národnom. Jeho politická orientácia na Viedeň bola však neprehliadnuteľná. To bola zrejme príčina, že keď košútovskí revolucionári vypratali Banskú Bystricu, dostal sa Kuzmány na čelo kráľovskej správnej rady, ktorá spravovalo Zvolenskú župu. Z toho istého dôvodu sa stal v marci 1849 členom delegácie, ktorá v Olomouci odovzdala cisárovi dokument, ktorý vyjadroval nádej, že národná rovnoprávnosť sa stane základom obnovenej monarchie a predpokladom jej konsolidácie. Ako obyčajne, nič z toho sa nesplnilo, resp. splnené boli čiastočne len jazykové požiadavky, aj to len dočasne.

Viedenská vláda si zrejme uvedomovala, že Slováci za svoju oddanosť cisárovi prakticky nič nedostali, preto sa to snažila kompenzovať aspoň omrvinkami. Najprednejším Slovákom, Kollárovi a Kuzmánymu, ponúkla „za odmenu“ honosné miesta. Najprv sa stal profesorom slovanskej archeológie na Viedenskej univerzite Ján Kollár a potom, aj zásluhou Kollára, vymenovali za profesora praktickej teológie Kuzmányho.

Kuzmányho synovia pomaly rástli a zakrátko z nich boli mladí muži. Dvaja starší dokončili gymnaziálne štúdium, ktoré začali už v Banskej Bystrici. Najstarší Karol Ladislav vždy túžil stať sa námorníkom. Preto išiel študovať za lodného inžiniera do Terstu, ktorý bol v tom čase jediným prístavom rakúsko-uhorského námorníctva a zároveň sídlom námornej akadémie (Marine-Akademie).

V roku 1853 bol mladý Karol už v Muggii neďaleko Terstu v dokoch, v ktorých sa stavali námorné bojové lode. Bol tam v tom čase ešte len kadetom a pokračoval v štúdiu. Syn Pavol sa vyučil za obchodníka a rovnaké povolanie si zvolil aj najmladší syn Peter. Dievčatá sa venovali domácnosti a hre na klavír. Rodinná tradícia sa narušila. Pri voľbe svojej životnej dráhy mali deti Karola Kuzmányho voľnú ruku. A tak sa stalo, že hoci pochádzal z kňazského rodu, on bol v tomto rode posledným kňazom.

 

Lodný inžinier

Karol Ladislav Kuzmány sa narodil 28. novembra 1833 v Banskej Bystrici. Tu vychodil základnú školu a prvé ročníky gymnázia. Stredoškolské vzdelanie ukončil na reálnom gymnáziu vo Viedni, kde žil od svojim pätnástich rokov. Neskôr v Terste ukončil štúdium lodného inžinierstva a pôsobil tam niekoľko rokov ako lodný inžinier pri stavbe lodí. Gustáv Zechenter-Laskomerský ho navštívil pri svojej ceste do Talianska v roku 1877. Pár dní sa u neho zdržal, takže sa zoznámil aj s jeho prácou. Vo svojom cestopise píše o tom, ako ho  Karol Kuzmány zobral na „exkurziu“ do dokov v Muggii neďaleko Terstu, kde sa v tom čase opravovali, ale aj stavali nové lode rakúsko-uhorského vojnového námorníctva. Hlavnou atrakciou bola obrovská pancierovaná bojová loď SMS Tegetthoff, ktorú začali stavať v apríli 1876 a dokončili  v októbri 1878.  

tegetthof_3.jpg

Bojová pancierová loď SMS Tegetthof z roku 1878

Gustáv Zechenter-Laskomerský popisuje túto návštevu v dokoch dosť podrobne, pretože Karol Kuzmány ako dozorca a správca stavby lode zo strany námorného veliteľstva mu stavebné práce na lodi a jej parametre popísal celkom detailne. Ale myslím si, že bude stačiť, ak uvediem, že loď bola 90 metrov dlhá (ako futbalové ihrisko), 22 metrov široká a ponor mala 7,5 metra. Vyzbrojená bola celkovo 23 kanónmi rôznych kalibrov a dvoma guľometmi. Loď obsluhovala posádka 350 námorníkov.

Pýchou konštrukčných schopností Karola Ladislava Kuzmányho bola korveta Donau (Dunaj), ktorú si Gustáv Zechenter mohol pozrieť na obrázku v kancelárii jej konštruktéra. Ing. Kuzmány ju navrhol ako loď so zmiešaným pohonom (plachty a lodná skrutka). Loď postavili lodenice v Terste v Kapskom meste, Durbane, neskôr navštívila Havanu, New York a severnú Európu. Kotvila v Pule a z prevádzky ju vyradili v roku 1888.

korveta.jpg

Korveta Donau

Karol Ladislav Kuzmány sa priženil do rodiny obchodníka a fabrikanta Adolfa Heinricha Süßa, keď si za manželku vzal jeho dcéru Máriu Kláru Eleonóru. Karolovi a jeho manželke Márii sa narodili štyria synovia a tri dcéry.

Pavol Bujnák v životopise jeho otca napísal, že sa ponemčil. V tom prostredí a v nemeckej rodine to inak ani nemohlo byť. Bujnák síce píše, že vnuk Karola Kuzmányho, ktorý žil v Bosne a Hercegovine, sa chystá navštíviť rodný kraj svojho starého otca, ale či vnuci a vnučky Karola Kuzmányho mali nejaký vzťah k Slovensku, vôbec nie je známe.  

Z vnukov Karola Kuzmányho zaujme práve ten, ktorý sa údajne chystal navštíviť Slovensko. Bol to právnik Dr. Nikolaus Adolf Kuzmány, ktorý sa narodil v Terste v roku 1875. Jeden z jeho početných synov bol Alfred Raschid Kuzmány, ktorý sa narodil v roku 1893 v  Dorna-Watra v Bukovine (dnes Vatra Dornei v Rumunsku). Od roku 1915 bol dôstojníkom rakúskej armády a od roku 1939 nadporučíkom, majorom a nakoniec generálmajorom nemeckého nacistického vojska. Ktovie, či počas druhej svetovej vojny „navštívil“ aj Slovensko, krajinu svojich predkov. Zomrel v roku 1961 vo Viedni.

Karol Ladislav Kuzmány bol chorľavý, preto ho preložili do Viedne, kde sa stal cisársko-kráľovským inšpektorom vojnového loďstva. Zomrel mladý, iba 52 ročný, 11. októbra 1885  vo Viedni.

 

Riaditeľ Živnostenskej banky pre Čechy a Moravu

pavol_kuzmany.pngPavol Michal Kuzmány sa narodil v Banskej Bystrici 3. júla 1835. Žil tu so svojimi súrodencami do roku 1849, keď sa rodina z bezpečnostných dôvodov, ale aj kvôli novej pozícii otca na Viedenskej univerzite, presťahovala do Viedne. V roku 1852 tu maturoval na reálnom gymnáziu. Na rozdiel od svojich bratov, druhý syn Karola Kuzmányho Pavol zdelil po otcovi literárne nadanie. Nielenže zdedil, ale písaním sa aj zaoberal, a to napriek tomu, že od mladosti sa zaujímal o obchod a financie. Nejaký čas spolu so svojím bratom Petrom pracoval ako obchodník v Brezne.

Ale už 29. septembra 1861 Kuzmány v Brezne nebol, lebo, ako písal Zechenterovi,  „zanechajúc šnúrky v sklepe predávať svojmu bratovi Petrovi, koná pri štátnej železnici vo Viedni výnosnú službu“. Otec Karol si v liste Zechenterovi pochvaľoval, že už zarába 500 zlatých ročne. Ale to najlepšie ešte len prišlo.

V roku 1869 bola do obchodného registra zapísaná Živnostenská banka pre Čechy a Moravu, ako vôbec prvá výlučne česká banka. Jej prvým riaditeľom sa stal Pavol Kuzmány. Tento jediný fakt zaznamenávajú všetky pramene. A nič viac. Ako a prečo získal toto výnosné miesto, neuvádza vo svojich spomienkach ani Jaroslav Preiss, jeden z jej neskorších riaditeľov a najväčší český bankár v histórii.

Bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč sa v článku o Pavlovi Kuzmánym v Bystrickom Permone čudoval, ako je to možné, že obyčajný finančný úradník sa mohol stať riaditeľom Živnostenskej banky v Prahe. Tak ako aj niektorí ďalší autori článkov na túto tému zrejme nečítal, čo písal Gustáv Zechenter Laskomerský vo svojom životopise. A síce, že 12. marca dostal list od Pavla Kuzmányho, ktorý bol v tom  čase už hlavný účtovník Credit Anstaltu vo Viedni.

Credit Anstalt nebola hocijaká banka. Jej založenie v roku 1855 inicioval S. M. v. Rothschild ako c. k. privilegovanú rakúsku úverovú banku pre obchod a remeslá. Spolu s Rothschildom pri jej zakladaní boli viacerí českí aristokrati – knieža Johan Adolf Schwarzenberg, knieža Vincent Karol von Auersperg alebo gróf Otto Chotek. Tí však mali záujem aj na tom, aby v Prahe vznikla čisto česká banka. Takže tam treba hľadať skutočnú príčinu toho, že Alois Oliva (český veľkoobchodník, s ktorým sa Kuzmány poznal z Viedne) odporúčal za riaditeľa novozaloženej Živnostenskej banky práve hlavného účtovníka, ktorý sa osvedčil v Credit Anstalte.

zivnobanka_2.jpg

Budova Živnobanky

Pavol Kuzmány nešiel do Živnostenskej banky ako železničný úradník, preto si mohol klásť aj primerané finančné podmienky: 4 tisíc zlatých ročného platu, 25 percent z neho ako príspevok na byt. Okrem postupného zvyšovania platu až do výšky 6 tisíc zlatých požadoval zabezpečenie penzie pre seba i celú svoju rodinu. Preto mohol už v roku 1874 ísť do dôchodku a svoj život a život svojej rodiny mal zabezpečený.

To sa prejavilo aj v jeho finančnej pomoci Matici slovenskej, Slovenskej muzeálnej spoločnosti, slovenským novinám a časopisom, ako aj  slovenským spisovateľom pri vydávaní kníh. Spolufinancoval Spevy Sama Chalupku (1868) aj Spisy básnické Andreja Sládkoviča (1878).

Pavol M. Kuzmány bol v intenzívnom písomnom styku so slovenskými spisovateľmi, najmä s osobným priateľom Gustávom Zechenterom-Laskomerským. Možno aj preto jeho tvorba  v mnohom pripomína štýl Laskomerského. Odráža sa v nej skutočnosť, že písal z vlastného potešenia v čase, keď už bol na dôchodku. Zásluhou jeho krátkych próz sa môžeme bližšie zoznámiť s rodinným životom Kuzmányovcov, ale aj s prostredím v ktorom žili – s Banskou Bystricou polovice 19. storočia a s Horehroním, ktoré navštevoval počas početných vandroviek so svojím otcom a bratmi.  

Obsiahlejší výber próz Pavla Kuzmányho vyšiel v roku 1949 pod názvom Rozmarné črty a novší pod názvo Raport kaprála Ďura Pazuchu v roku 1974. Pre mladších čitateľov môže byť zaujímavá skutočnosť, že v Zlatom fonde denníka SME sa nachádzajú plné texty 12 Kuzmányho prác voľne dostupných na čítanie i stiahnutie. 

 

Obchodník a podnikateľ

Peter Ján Kuzmány bol najmladší zo synov Karola Kuzmányho, narodil sa 1. marca 1837 v Banskej Bystrici. Po vychodení školy vo Viedni sa stal obchodníkom v Brezne. Spočiatku obchodovali síce spolu s bratom Pavlom, ale po jeho odchode do Viedne za železničiarskeho úradníka zostal v Brezne sám. Ako píše Bujnák, „počínal si veľmi národne. V spojení so životom Matice bol veľmi horlivým národovcom a domýšľavým obchodníkom. Urobil strieborné medaille matičné a podobné veci, prispieval darmi Matici.“

Nielen životopisec Bujnák, ale aj osobný priateľ Gustáv Zechenter-Laskomerský spomína na jeho národu prospešnú prácu, aj keď jeho kvality nehodnotí tak vysoko ako kvality jeho oveľa podnikavejšieho brata Pavla.

Petrovi Kuzmánymu a jeho manželke Ľudmile, rodenej Pálkovej, sa v Brezne narodili dvaja synovia. Ivan Miloslav v roku 1866 a Karol Andrej v roku 1868. Druhý syn zdedil charakteristické črty Kuzmányovcov: bol obchodníkom, podnikateľom a verejným národným činiteľom. V rokoch 1874 – 78 navštevoval ľudovú školu v Brezne, potom v rokoch 1878 – 86 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici. Po skončení školy pomáhal otcovi v obchode. V tomto podnikaní pokračoval ako veľkoobchodník najprv v Budapešti, po rozpade Uhorska v Bratislave.

Aj keď žil dosť dlho v Budapešti, zachoval si slovenskú národnú identitu. Podporoval Slovenský spolok v Budapešti a od roku 1818 bol členom výboru Slovenskej národnej strany. Spolu s ďalšími  Brezňanmi Samuelom Slabeyciusom a Jánom Zátureckým (synom Adolfa Petra Zátureckého) sa zúčastnil na  založení Slovenskej národnej rady pre  Bratislavu a okolie ešte pred Martinom. Mal dve dcéry, Tatianu a Adrianu. Zomrel v roku 1924 v Bratislave. Spolu s dcérami je pochovaný v Bratislave na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.

Veľký slovenský národovec Karol Kuzmány mal a zrejme aj má početné potomstvo. Ale aj v prípade viacerých jeho potomkov platí, že „niekedy jablko padá ďaleko od stromu“.

Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy