Reklama
Reklama

Príbehy nielen breznianskych národovcov V.

Zibrínovci: Národovci, právnici, odbojári (a aj agenti?)
Počet zobrazení: 1134

Predchádzajúce časti:

Príbehy nielen breznianskych národovcov I.
Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom

Príbehy nielen breznianskych národovcov II.
Čipkovci, Čipkayovci, Csipkayovci: Takí, aj onakí

Príbehy nielen breznianskych národovcov III.
Slabeyovci a Zacharovci: Dvaja breznianski právnici a ich potomstvo

Príbehy nielen breznianskych národovcov IV.
Alžbeta Göllnerová-Gwerková: Žena novej doby

 

„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.

Dnes publikujeme príbeh časti rodiny Zibrínovcov.

 

Zibrínovci - členovia úzkej skupiny národovcov

Zibrínovci sú starým breznianskym rodom a záznamy v matrikách o narodení ich predkov siahajú do začiatku 18. storočia. Mojím cieľom však nebolo pátrať po rodokmeni tejto rodiny, ale predovšetkým sledovať osudy potomkov tých príslušníkov rodiny Zibrínovcov, ktorí koncom 19. storočia patrili k úzkej skupine breznianskych národovcov.

Zakladateľom tejto rodiny bol brezniansky čižmár Michal Zibrín (1844 – 1910) a jeho manželka Zuzana, rodená Lepiniová (1845 – 1908). Mali troch synov:  Michala (1867 – 1917), Jána (1870 – 1925) a Ondreja (1875 – ?) Tentokrát si všimnem len líniu Michalov.

 

JUDr. Michal Zibrín st.

michal_zibrin_st.jpgMichal Zibrín st. bol advokát a známy národovec. Po absolvovaní ľudovej školy v Brezne navštevoval v rokoch 1878 až 1886 gymnázium v Banskej Bystrici. Právo študoval na právnickej akadémii v Kluži (Sedmohradsko, dnes Rumunsko) a na univerzite v Budapešti. Právnickú prax začínal ako advokátsky koncipient v Banskej Bystrici, potom bol až do smrti advokátom v Brezne. Na prelome 19. a 20. storočia patril k vedúcim osobnostiam slovenského národného života. Bol členom výkonného výboru Slovenskej národnej strany, ako aj členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. 

Okrem toho, že pôsobil ako advokát, výrazne sa angažoval v rozvoji slovenského finančníctva vo Zvolenskej župe. Bol právnym zástupcom a neskôr aj správcom breznianskej Pomocnice, úverovej banky, úč. spol. a značnou mierou prispel k tomu, že sa z Pomocnice stal prosperujúci finančný ústav. Bol aj členom správnej rady Zvolenskej ľudovej banky, úč. spol., spolu s Vladimírom Fajnorom, Ľudovítom Medveckým, Viliamom Paulínym a Jánom Veselom. Jeho manželkou bola Elena Škrovinová, s ktorou mali syna Michala, známeho slovenského právnika a politika z medzivojnového a povojnového obdobia.

 

JUDr. Michal Zibrín ml.

Michal Zibrín ml. sa narodil 23. februára 1899 v Brezne, zomrel 21. decembra 1968 vo veku 69 rokov v Chicagu. Pôvodne bol pochovaný na Českom národnom cintoríne v Chicagu (Bohemian National). Až po roku 1989 jeho pozostatky previezli na Slovensko a pochovali do rodinného hrobu na starom breznianskom cintoríne. Jeho manželkou bola Janka  Krnová, s ktorou mali syna Michaela a dcéru Katarínu.

Michal Zibrín mladší mal už z domu dobrú prípravu na to, aby sa z neho stal národovec a politik. Aj zachované fotografie dosvedčujú, že už ako malý chlapec sa zúčastňoval na stretnutiach národovcov, ktoré poriadal jeho otec v domácej záhrade. To nemohlo zostať bez vplyvu na jeho národné a politické presvedčenie.

stretnutie_panslavov.jpg

Stretnutie panslávov v záhrade Michala Zibrína st. v roku 1906. Budúci politik leží na zemi vľavo.
Zdroj: Horehronské múzeum Brezno

Už ako študent práva na Karlovej univerzite v Prahe bol Michal Zibrín predsedom Zväzu slovenského študentstva, organizácie, ktorá združovala vysokoškolských študentov, mladých slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov. Jej hlavným poslaním bola najmä podpora nemajetných študentov, no na reálne plnenie poslania jej chýbali financie. Michal Zibrín prišiel s myšlienkou vydať literárnu ročenku, ktorá by prezentovala tvorbu mladých autorov, členov zväzu. Do pokladnice by zároveň priniesla žiadané prostriedky. Išlo o odvážny plán, pretože situácia slovenskej knihy bola v prvých rokoch Československej republiky neutešená. V Čechách o slovenskú knihu záujem nebol a oveľa lepšia situácia nebola ani na Slovensku.

Zibrín však našiel riešenie. V Prahe sa spoznal s Leopoldom Mazáčom, úspešným obchodníkom s umeleckými predmetmi, ktorý navyše zdedil nemalý kapitál. Ten pristúpil na odvážny Zibrínov plán s podmienkou, že zborník bude financovať anonymne a že kniha sa dostane na vianočný trh. To znamenalo pripraviť ju v krátkom čase. V Bratislave sa Zibrín obrátil na Jána Smreka. Ten ako kaviarenský kamarát všetkých mladých slovenských autorov to vybavil promptne. V priebehu mesiaca mal všetky rukopisy aj s krátkymi medailónmi o autoroch. Obálku navrhol český maliar Jaromír Jareš, ktorý v tom čase žil v Bratislave. Zborník mladých slovenských spisovateľov vyšiel v novembri 1924 v náklade 5 tisíc kusov. Michal Zibrín zabezpečil distribúciu knihy pomocou členov študentského zväzu. Kniha mala taký úspech, že Mazáč v januári 1925 uviedol na trh druhé vydanie v rovnakom náklade. Vydať knihu v náklade 10 tisíc exemplárov bolo v tom čase niečo neuveriteľné. Podnikavosť mladého advokáta Michala Zibrína sa prejavila v plnej paráde. Tento jeho čin bol základom vzniku edície mladých slovenských spisovateľov v Mazáčovom vydavateľstve, ktorú redigoval Ján Smrek a v ktorej vyšlo okolo 60 zväzkov kníh slovenských autorov, medzi nimi aj takmer všetky knihy Martina Rázusa.

 

Advokát  a miestny politik

Po skončení štúdií si Zibrín založil v Brezne advokátsku kanceláriu a začal robiť politickú kariéru ako vedúci predstaviteľ agrárnej strany v meste. V Brezne mala agrárna strana striedavé úspechy, ale svojím československým zameraním v zásade nedokázala konkurovať národne orientovaným stranám. Jednako sa mladému Michalovi Zibrínovi podarilo dostať sa v roku 1925 na funkciu starostu mesta. Patrí sa hádam pripomenúť, že  mal v tom čase iba 26 rokov. Aj jeho neskoršie činy preukázali, že bol mimoriadne ambiciózny a sebavedomý človek. Z tohto obdobia pochádza aj fotografia, na ktorej je JUDr. Michal Zibrín ústrednou postavou na zhromaždení ustanovujúcej schôdze výboru, ktorý mal v roku 1926 iniciovať výstavbu železničnej trate Červená Skala – Margecany.

zhromazdenie_jpg.jpg

Michal Zibrín ako starosta mesta (v prvom rade úplne v strede) na zhromaždení, ktoré malo „posúriť" výstavbu železničnej trate Červená Skala – Margecany. 
Zdroj: Horehronské múzeum Brezno

Pred vznikom Slovenského štátu sa Michal Zibrín síce za agrárnu stranu zúčastnil na tzv. zjednocovacom zhromaždení politických strán na breznianskom námestí, ale po 14. marci 1939, keď sa rozpadlo Československo a bol vyhlásený samostatný slovenský štát, Michalovi Zibrínovi sa situácia v Brezne už prestala páčiť. On ako člen celoštátnej strany a známy svojím československým zmýšľaním, mal v Brezne veľa nepriateľov. Niekto ho udal a za „rozširovanie nepravdivých správ“ sa dostal na tri mesiace do ilavského väzenia.

 

Odbojár alebo špión?

Preto po návrate z väzenia zatvoril svoju brezniansku advokátsku kanceláriu a presťahoval sa do Topoľčian. Na jar roku 1940 na riadny pas vycestoval do Belehradu, kde v tom čase sídlila centrála česko-slovenského odboja. Jej vtedajší veliteľ major Jaroslav Hájiček ho na spoluprácu prehovárať nemusel. Keďže mal platný pas, vyslal ho späť na Slovensko, aby tu založil tajnú protifašistickú organizáciu a potom sa vrátil späť do Belehradu.

Zibrín zo svojich zamestnancov a známych vytvoril pomerne rýchlo ilegálnu spravodajskú sieť, ktorá dostala názov podľa jeho krycieho mena Demec, ktoré mu pridelili v Belehrade. Skupina Demec sa venovala predovšetkým spravodajstvu (špionáži). Keď Zibrín vytvoril základy tejto organizácie, koncom októbra 1940 odišiel do Belehradu a vedenie skupiny prevzal Velecký. Skupina mala smelé plány, ale tie v júli 1941 náhle prekazilo zatknutie Arpáda Freia, exekútora advokátskej kancelárie Michala Zibrína, ktorý už pri prvom výsluchu prezradil mená všetkých kľúčových osobností skupiny. 

Zatknutých členov skupiny Demec zdĺhavo vyšetrovali, niektorých vyšetrovalo aj pražské gestapo. Nakoniec až v roku 1943 krajský súd v Bratislave vyniesol nad skupinou rozsudok. Zibrína v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov, Veleckého na 8, Freia na 6, atď. Velecký a Frei zostali vo väzení až do povstania, keď ich dva dni pred vypuknutím SNP z ružomberskej väznice vyslobodili partizáni.

Medzitým vpád nemeckých vojsk do Juhoslávie 6. apríla 1941 donútil československých diplomatov, ale aj spravodajcov (špiónov) odísť z Juhoslávie.  Dňa 17. 4. 1941 Zibrín spolu s časťou československých spravodajcov priletel do Atén, odkiaľ sa loďou Warszawa dostal do Jeruzalema a neskôr bol odvelený do Istanbulu. Tu sa stal členom skupiny československých spravodajcov, ktorých prichýlila britská ambasáda. Pracovali trochu pod patronátom britskej spravodajskej služby.

S prácou v Istanbule bol Zibrín evidentne nespokojný a navrhoval premiestniť centrálu do Švajčiarska; skrátka, hľadal cestu, ako sa dostať do Londýna. Po viacerých urgenciách mu nakoniec koncom roku 1942 vyhoveli. O tom, že chce robiť politickú kariéru, boli presvedčení aj jeho nadriadení. Jablonický v tejto súvislosti cituje Jaroslava Smutného, osobného tajomníka prezidenta Beneša: „Moravec (šéf spravodajskej služby) hlási, že sem prišiel dr. Zibrín. Má dojem, že bude chcieť hrať úlohu politickú, prehlásil mu, že nebude niekde robiť pisára.“

Aj keď sa nakoniec Michal Zibrín dostal na ministerstvo vnútra londýnskej exilovej vlády, veľkú politickú kariéru neurobil. Ani jeho činnosť v Istanbule nezískala vysoké ocenenie. Kriticky ju hodnotila nielen Moravcova spravodajská služba, ale aj jeho známi a bývalí spolupracovníci na Slovensku. Dokonca aj jeho švagor Gejza Krno. V správe československej spravodajskej skupiny v Istanbule z júna 1943 sa, podľa Jablonického, píše: „Informátor hovoril posledne s Ing. Krnom 18. 4. 1943  v Budapešti v hoteli Carlton. Krno nabádal informátora k opatrnosti pri styku s českou diplomatickou a vojenskou misiou v Turecku, s ohľadom na doterajšie skúsenosti; každý, kto vošiel v styk s týmito kruhmi, bol kompromitovaný a použito proti nemu sankcií. Krno upozornil informátora, že Zibrín pracuje v Turecku pod menom Dragutin Ilič a v dôsledku jeho ľahkovážnej činnosti bolo mnoho ľudí na Slovensku zatknutých, ktorí sa pokúsili pracovať v odboji.“

 

Po vojne

michal_zibrin_ml.jpgPovojnové obdobie bolo v živote Michala Zibrína rovnako turbulentné ako vojnové. V prvom rade sa naplnila jeho politická ambícia, keď sa stal poslancom Ústavodarného národného zhromaždenia v Prahe za Demokratickú stranu. Vo voľbách v roku 1946 Demokratická strana na Slovensku zvíťazila so ziskom 62 % hlasov. V Ústavodarnom zhromaždení získala 43 a v Slovenskej národnej rade 63 mandátov. V Zbore povereníkov (vtedajšej slovenskej vláde) získala 9 z 15 kresiel, aj keď predsedom sa paradoxne stal komunista Gustáv Husák.

S touto situáciou sa komunisti, ktorí v Čechách voľby vyhrali, nemohli zmieriť. Preto pripravili vo februári 1948 puč, ktorým nastolili komunistický režim. Demokratická strana bola rozpustená a viacerí jej vedúci činitelia, aby sa vyhli domácemu prenasledovaniu, emigrovali. Medzi nimi aj člen výkonného výboru Michal Zibrín.

Okolnosti úteku za hranice popisovala vtedajšia vládna (Národná obroda), stranícka (Pravda) a odborová (Práca) tlač s patričnou nadsádzkou. Na adresu utečencov sa valili obvinenia z najhorších zločinov, na ich zásluhy o vznik novej Československej republiky sa rýchle zabudlo. V Práci v článku na titulnej strane Dr. Zibrín po krk vo vode sa písalo: „Dr. Zibrín prišiel krátko po februárových udalostiach zo Slovenska do Prahy a keď sa tu od svojich priateľov dozvedel, že jeho protištátna činnosť je známa, okamžite sa pripravil na útek, ktorý sa mu podaril s pomocou niekoľkých osôb českej i nemeckej národnosti... Zibrín pri prechode pohraničnej riečky padol po krk do vody a volal o pomoc. Kým prišli bezpečnostné orgány, podarilo sa Zibrínovi prejsť na druhu stranu.“ Tak sa Michal Zibrín dostal v roku 1848 do Nemecka, kde na neho natrafili agenti americkej spravodajskej agentúry CIC. Treba dodať, že jeho manželka spolu s deťmi sa z Bratislavy dostala ilegálne do Rakúska.

 

Agent CIC

cic.jpgCIC, čiže Conterinteligence Corps (Kontrašpionážny zbor) bola spravodajská služba armády Spojených štátov, založená počas druhej svetovej vojny. Jej úlohou bolo vyhľadávať a eliminovať nemeckých špiónov v radoch spojeneckých armád. Po vojne sa však viac zamerala na sovietsky blok a spolupracovala aj s československým zahraničným odbojom. Pomáhala vyhľadávať agentov, ktorí mohli plniť spravodajské úlohy na území, ktoré sa dostalo pod vplyv Sovietskeho zväzu, čiže aj Československa. Ako spolupracovník CIC bol takouto úlohou poverený aj Michal Zibrín.

Z tejto jeho činnosti upútal najmä  prípad „agenta-chodca“ Živodara Tvarožka.

tvarozek.jpgŽivodar Tvarožek (na snímke 6 rokov po prepustení z väzenia; zdroj: Historický ústav SAV) bol synom Tomáša Tvarožka z Brezovej pod Bradlom, významného slovenského bankára v medzivojnovom období, člena predsedníctva Demokratickej strany, ako aj člena povstaleckej Slovenskej národnej rady za Demokratický blok, bývalého povereníka financií. V októbri 1948 sa Živodar Tvarožek ocitol na palube lietadla, ktoré piloti Jaroslav Hájek a Ján Bielopotocký pri lete z Košíc do Prahy po medzipristátí v Bratislave a v Brne presmerovali na Mníchov. Treba dodať, že Tvarožek nepatril k iniciátorom tohto únosu, aj keď mal v úmysle zostať v emigrácii.

Po krátkom pobyte v Mníchove väčšinu pasažierov z lietadla (asi traja sa vrátili) presunuli do Frankfurtu, kde ich vypočuli americkí úradníci z kontrašpionážneho zboru CIC. Tu sa stretol aj s Michalom Zibrínom, slovenským zástupcom v CIC. Ten mu navrhol, aby sa vrátil do Československa ako „agent-chodec“ a aby pre neho spravodajsky pracoval. Vybavil ho peniazmi a inštrukciami, ako má nadviazať kontakty so starými spolupracovníkmi Zibrína na Slovensku a vytvoriť novú sieť informátorov, ktorí by získavali správy vojenského, hospodárskeho a politického charakteru.    

Spravodajská práca Živodara Tvarožka nebola veľmi úspešná. Pre nedostatok peňazí niektorí informátori odmietli spoluprácu. Preto sa Tvarožek rozhodol, že kvôli peniazom musí vycestovať za Zibrínom. Pri pokuse o ilegálny prechod cez hranice pri Chebe ho zatkla ŠtB a eskortovala do Bratislavy. Pri vyšetrovaní nevydržal fyzický a psychický nátlak a prezradil mená všetkých svojich spolupracovníkov.

„Živodar Tvarožek ako „veľkokaviarnik“ bol označený za nepriateľa ľudovodemokratického zriadenia v Československu a spolu s ďalšími dvoma členmi skupiny dostal trest smrti. Po odvolaní boli tresty smrti zmenené na doživotie a v roku 1962 boli niektorí odsúdení čiastočne rehabilitovaní. Pri amnestii v roku 1962 bol Tvarožkovi doživotný trest znížený na 15 rokov. Až v roku 1964 bol Tvarožek prepustený na slobodu. Po návrate z väzenia pracoval ako robotník a po roku 1989 reštituoval známu bratislavskú kaviareň Metropol. Zomrel v roku 2015.

Dá sa teda povedať, že ani práca Michala Zibrína pre americkú CIC nebola veľmi úspešná a že na spoluprácu s ním doplatilo na Slovensku veľa ľudí. Možno aj to zapríčinilo, že Američania  ho za jeho prácu nejako štedro neodmenili. V americkej emigrácii pracoval ako robotník, v jeho úmrtnom liste je ako zamestnanie napísané „montér“. To muselo ambicióznemu právnikovi a politikovi padnúť zaťažko. Prežil však život, ktorý by stál za sfilmovanie.

hrob_zibrinovcov.jpg                                                                                                                                                         

Hrob Zibrínovcov na starom cintoríne v Brezne.
Foto: Samuel Brečka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama