Reklama
Reklama

Príbehy nielen breznianskych národovcov VI.

Krnovci: Obchodníci, spisovatelia, diplomati
Počet zobrazení: 1104

Predchádzajúce časti:

Príbehy nielen breznianskych národovcov I.
Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom

Príbehy nielen breznianskych národovcov II.
Čipkovci, Čipkayovci, Csipkayovci: Takí, aj onakí

Príbehy nielen breznianskych národovcov III.
Slabeyovci a Zacharovci: Dvaja breznianski právnici a ich potomstvo

Príbehy nielen breznianskych národovcov IV.
Alžbeta Göllnerová-Gwerková: Žena novej doby

Príbehy nielen breznianskych národovcov V.
Zibrínovci: Národovci, právnici, odbojári (a aj agenti?)

 

„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.

Dnes publikujeme príbeh časti rodiny Krnovcov.

 

Mimoriadne rozvetvený rod

Rod Krnovcov na Slovensku je mimoriadne rozvetvený, čo pri hľadaní predkov spôsobuje nemalé problémy; tak je to aj v prípade breznianskej časti rodiny. Ono to vlastne ani celkom breznianska rodina nebola, aj keď jej viacerí členovia v Brezne žili a ešte stále žijú.

Breznianski Krnovci pochádzajú z Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupče, najstaršej baníckej obce Liptova, ktorá dostala názov podľa nemeckých (saských) kolonistov. V roku 1833 sa tam narodil Daniel Krno, ktorý sa prisťahoval do Brezna, aby tu podnikal. Prenajal si od mesta mlyn v Pohronskej Polhore, v obci, ktorú si slobodné kráľovské mesto zriadilo vo svojom chotári, aby jeho obyvatelia chránili dopravu tovaru z Tisovca do Brezna pred početnými zbojníckymi skupinami. Jeho potomkovia sa v matrikách vyhľadávajú dosť ťažko, pretože mal tri manželky. Od roku 1870 bol ženatý s Julianou Bancíkovou z Kokavy nad Rimavicou, po jej náhlej smrti sa roku 1873 oženil s Rozáliou Jakšiovou v Nemeckej Ľupči a keď aj tá po jedenástich rokoch zomrela, vzal si za manželku Katarínu Droppovú.

S prvou manželkou mal Daniel Krno tri deti, vrátane syna Cyrila Metoda (nar. 3. 2. 1871). Druhej manželke sa, okrem iného, narodil syn Peter Pavol (1877), dvaja synovia a dve dcéry. S treťou manželkou sa presťahoval naspäť do Nemeckej Ľupče, kde sa im narodil Pavel Daniel (1888) a dcéra Mária. Pre Brezno bol dôležitý najmä Cyril Metod a čiastočne aj Peter Pavol, aj keď ten v Brezne nežil.

Druhý „brezniansky“ syn Daniela Krnu Peter Pavol bol poštár a poštársky funkcionár, zakladateľ a prvý predseda spolku Slovenských poštárov po prevrate v roku 1919. Patril k tým zamestnancom štátnej správy, ktorí otvorene protestovali proti praxi československej vlády uprednostňovať a finančne zvýhodňovať nových českých zamestnancov v štátnej správe na Slovensku. To bol aj dôvod, prečo ho v roku 1925 penzionovali. Zároveň to spôsobilo, že Peter Krno sa vrátil do Nemeckej Ľupče, kde roku 1957 aj zomrel.

Ešte počas pobytu v Bratislave sa Petrovi Krnovi v roku 1922 narodil syn Miloš. Ako píše jeho syn Martin Krno, dlhé roky redaktor denníka Pravda, z Miloša sa popri štúdiu na gymnáziu v Kežmarku a na Právnickej fakulte UK stal básnik, prozaik, zaslúžilý umelec, publicista a filmový scenárista, účastník protifašistického odboja a partizán. Po krátkom pobyte v Prahe pôsobil na ministerstve zahraničných vecí ako osobný tajomník štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa, potom sedem rokov ako prvý tajomník na čs. veľvyslanectve v Moskve. Po návrate do vlasti bol dve volebné obdobia poslancom SNR za Liptov, resp. Kysuce.

rodina_petra_krna_v_brezne_za_volantom_peter_za_nim_maly_syn_milos._-_kopia_2.jpg

Pavol Krno na aute pred domom a obchodom jeho brata Cyrila Krna na breznianskom námestí. Na zadnom sedadle malý chlapec, budúci spisovateľ Miloš Krno.
Archív Martina Krnu.

Začínal ako básnik, ale neskôr sa venoval najmä próze. Vydal viac ako 30 kníh. Je aj spoluautorom scenárov k filmom Zajtra bude neskoro (1972) a Slnko vychádza nad Prašivou (1976). Podľa jeho románov na nakrútili filmy Vrátim sa živý (1962) a Cnostný Metod (1979). Zomrel v roku 2007. Mal troch synov: Iľju, Svetozára a Martina.

 

Cyril Metod Krno a jeho rodina

Cyril Metod sa síce narodil „v mlyne na Polhore“ (ako napísal farár Ján Chalupka pri jeho krste), ale bol to Brezňan, ktorý sa na Polhore narodil len preto, lebo jeho otec tam podnikal. Cyril Krno bol brezniansky obchodník. Mal veľký dom a obchod na južnej strane breznianskeho námestia. V roku 1902 sa oženil s Jankou Adelou Resenauerovou, dcérou bystrického obchodníka. Mali syna Ľudovíta (25. 4. 1903 – 11. 4. 1985) a Ladislava Gejzu Cyrila (10. 1. 1909 – 14. 1. 1972 v Berwyne Cook, Illinois, USA), dcéru Annu, ktorá zomrela ako malá a Janku Júliu. Janka sa narodila v Brezne v roku 1904 a rovnako ako jej brat Gejza zomrela v roku 1977 v emigrácii v Elk Grove, Illinois, USA. Spolu so svojím manželom Michalom Zibrínom je pochovaná v Brezne na starom cintoríne. Cyril Metod Krno zomrel v Brezne v roku 1917.

 

Ľudovít Krno a jeho rodina

ludovit_krno_2.jpgMeno zrejme dostal po svojom strýkovi Ľudovítovi Rosenauerovi, bratovi jeho matky. Ten mal spolu s Jurajom Hudecom, otcom svetoznámeho architekta Ladislava Hudeca, v Banskej Bystrici stavebnú firmu, ktorá, okrem iného, stavala v Brezne vežu evanjelického kostola (1907) a Mestský dom (1910). Ľudovít Krno sa oženil v roku 1932 v Brezne s Irenou Surovou, s ktorou mali dcéru Evu a synov Petra (1940) a Ivana (1943). Eva bola zamladi výborná lyžiarka, reprezentantka ČSR. Chodila na vysokú školu v Prahe, kde sa aj vydala. Zomrela v roku 2013 a je pochovaná v Brezne.

Ľudovít (Lajko) Krno vychodil chemickú školu v Brne a stal sa chemickým inžinierom, ale o tento titul ho obrali komunisti po februárovom puči 1948, keď mu znárodnili obchod a vzali byt. Ľudovít Krno aj s celou rodinou doplatil nielen na to, že bol „buržoázny živel“, obchodník, ktorý „okrádal pracujúci ľud“, ale aj na to, že bol politicky mimoriadne „nespoľahlivý“. Jeho sestra Janka, brat Gejza a švagor Michal Zibrín emigrovali do Ameriky a všetci sa stali nepriateľmi ľudovodemokratického zriadenia.

 

Ľudovít Krno v uniforme uniforme PTP.
Archív Ivana Krnu.

Na tieto „hriechy“ rodina Krnovcov kruto doplatila. Musela sa vysťahovať z rodného domu a uchýliť sa k príbuzným, obchody im znárodnili. Ľudovít Krno musel na tri roky narukovať k PTP (pomocným technickým práporom), čo boli pracovné útvary Československej ľudovej armády, ktorej príslušníkom namiesto pušiek dali do rúk lopaty a čakany. Potom si ešte musel odsedieť šesť rokov vo väzení! A keď sa konečne dostal na slobodu, mal problémy so zamestnaním. Aby mohol pracovať ako laborant v nemocnici, musel sa za neho niekto zaručiť. Bol chorľavý a iba preto sa vyhol pracovnému táboru v Jáchymove. Zomrel v roku 1985. 

 

Ladislav Gejza Krno

l._krno_2.jpgNiežeby ostatní členovia krnovskej rodiny neboli zaujímaví, ale v každom ohľade si najväčšiu pozornosť vyslúžil „enfant terrible“ rodiny Ladislav Gejza Krno (na obr.), ktorý zdieľal podobné názory, ale aj osudy, ako jeho švagor Michal Zibrín. Pritom sa ich cesty neraz aj stretli. Nehovoriac o tom, že ich konečná zastávka bola totožná – americké Chicago.

Gejza (tak ho väčšinou volali) sa nedal na právnickú dráhu, ako bolo v breznianskych lepších rodinách zvykom, ale keď v roku 1929 absolvoval obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici, išiel na pražskú vysokú školu obchodnú. V roku 1935 sa stal inžinierom a po základnej vojenskej službe v roku 1937 začal pracovať ako konceptný úradník na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Ako ekonóm mal na starosti obchodné záležitosti.

Keď v marci 1939 s požehnaním Hitlera vznikla Slovenská republika, prešiel do slovenskej diplomacie. Pakt Molotov – Ribbentrop (Zmluva o neútočení medzi Nemeckom a Zväzom sovietskych socialistických republík), uzavretý v auguste 1939, spôsobil, že na krátky čas sa Nemecko a Sovietsky zväz stali spojencami. Pre nový Slovenský štát to znamenalo, že Sovietsky zväz sa odrazu stal pre Slovensko spriatelenou krajinou, ktorá ho ako jedna z prvých oficiálne uznala a nadviazala s ňou diplomatické styky. Do Bratislavy nastúpil ako vyslanec Georgij Maximovič Puškin a do Moskvy synovec prezidenta Jozefa Tisu vyslanec Fraňo Tiso. Ako legačný tajomník II. triedy sa do Moskvy dostal aj Gejza Krno.          

Diplomatické vzťahy Slovenského štátu so Sovietskym vzťahom netrvali dlho. Dňa 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a Slovensko ako oddaný spojenec Nemecka vypovedalo Sovietskemu zväzu vojnu. Slovenskí diplomati v Moskve sa museli čím skôr pobaliť a vrátiť späť na Slovensko. Výmena slovenských a ruských diplomatov sa uskutočnila v Istanbule.

Medzičasom už Krnov švagor Michal Zibrín intenzívne spolupracoval s ústredňou československého odboja, ktorá sa z Belehradu presunula práve do Istanbulu. Po tom, čo viacerí členovia Zibrínovej skupiny Demec boli zatknutí a iní sa zdráhali spolupracovať, pomocnú ruku podal švagor Gejza. Nový šifrovací kľúč pre vysielačku slovenskej odbojovej skupiny prezval v Istanbule od plk. Prokopa Kumpošta Gejza Krno, ktorý cestoval na diplomatický pas, a preto bol chránený pred kontrolou. Ako však píše Jozef Jablonický, keď sa uprostred leta 1941 vrátil na Slovensko, nemal ho už komu odovzdať.

Sám sa však dostal do ťažkostí. Ako podozrivého zo spolupráce so západným odbojom ho v júli 1941 zatkla Ústredňa štátnej bezpečnosti, určitý čas ho väznilo Gestapo na Pankráci v Prahe. Pre nedostatok dôkazov, ale aj zásluhou intervencie jeho bývalého šéfa na veľvyslanectve Dr. Juliána Šimka, ho v roku 1942 prepustili a znovu zamestnali na Ministerstve zahraničných vecí. Ladislav Gejza Krno však neprestal spolupracovať s odbojom, tentokrát konkrétne so skupinou Flóra, pomenovanej latinským názvom mena jej vedúcej Květy Viestovej, manželky Dušana Viesta, brata neskoršieho generála Rudolfa Viesta.

Skupina Flóra zjednocovala osobnosti, ktoré pracovali v hospodárskych a finančných inštitúciách, v diplomatických službách a armáde, ale aj duchovných a rôznych intelektuálov. Sústreďovali sa v nej najmä agrárnici, sociálni demokrati, národní socialisti, predovšetkým však ľudia, ktorí sa usilovali o obnovenie Československej republiky. Flóra zabezpečovala informácie z oblasti hospodárstva, finančníctva a vojenstva a spracované ich prostredníctvom kuriérov posielala za hranice Slovenska, pričom konečnou stanicou určenia bol Londýn. Ako pracovník ministerstva zahraničných vecí sa na týchto aktivitách podieľal aj  Ladislav Gejza Krno pod krycím menom Lampa a ako šéf konšpiračnej skupiny Tri hodinky Omega. Krno s pomocou kuriérov zabezpečoval „slovenskú cestu“ spojenia medzi domovom a zahraničím, konkrétne Bratislavou a Ženevou, keď podporoval kuriérku Oľgu Rehákovú-Mičkovú a jej nástupcu Rudolfa Fraštackého.

Na začiatku roka 1943 už Ladislava Gejzu Krnu sledoval nemecký Abwehr a nacistická bezpečnostná služba. Na žiadosť nemeckých úradov ho vo februári 1943 znovu zatkli a odviezli na vypočúvanie do Prahy. Nacistická bezpečnostná služba však nemala v rukách konkrétne dôkazy a navyše Krno patril pod právomoc slovenských orgánov. Všimol si to aj nemecký vyslanec Ludin, ktorý proti zaisteniu a niekoľkotýždňovému väzneniu Krnu na Zahraničnom úrade protestoval. Nacisti Ladislava Gejzu Krnu nakoniec prepustili. Po návrate do Bratislavy pokračoval v práci na Ministerstve zahraničných vecí, ale aj vo svojej odbojovej činnosti.

v_budapesti_2.jpgDiplomat Ladislav Krno na uliciach Budapešti.
Archív Ivana Krnu.

Na jar roku 1944 pôsobil Krno krátko ako legačný tajomník na slovenskom vyslanectve v Budapešti. Ani tu však nezaháľal. Podieľal sa na zabezpečení dopravy anglických a amerických vysielačiek z Istanbulu do Bratislavy cez Budapešť. Konkrétne jednu stanicu anglickej výroby poslali Briti tureckým diplomatickým kuriérom na turecké vyslanectvo do Budapešti, kde si ju vyzdvihol slovenský diplomat Ing. Ladislav Gejza Krno, ktorý tu pracoval v diplomatických službách od 1. marca 1944.

Mnohí vieme o tom, že v Slovenskom národnom povstaní pôsobili aj francúzski partizáni. Určite však mnohí nevedia, ako sa na Slovensko dostali. Je to pozoruhodný príbeh a jeho rozprávanie by zabralo veľa miesta, preto iba stručne najmä o tých, ktorí mali niečo do činenia s Ladislavom Gejzom Krnom.

Početná skupina francúzskych vojnových zajatcov bola internovaná v Maďarsku, konkrétne v tábore pri Balatone. Viacerí sa chceli zapojiť do odboja a hľadali pomoc na francúzskom vyslanectve v Budapešti, kde niektorí zamestnanci v odboji pracovali. Vodca 11-člennej skupiny de la Ronciére nadviazal spojenie s legačným tajomníkom slovenského vyslanectva Gejzom Krnom. Ing. Krno vybavil pre de la Ronciéra na falošný pas a vízum, na základe ktorého sa mohol dostať na Slovensko. O vydanie slovenských víz sa Ladislav Gejza Krno postaral aj pre ďalších Francúzov, ktorí na falošné pasy pricestovali do Bratislavy koncom júla 1944. Na Slovensku už bolo všetko pripravené a ilegálne prechody z Maďarska na Slovensko pomocou ilegálnych pracovníkov v Seredi sa začiatkom augusta mohli začať a trvali až do vypuknutia povstania.

Po návrate na Slovensko Gejzu Krnu prepustili z ministerstva. Nevedno, ako sa dostal do Banskej Bystrice, aby sa aktívne zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. V októbri 1944 sa stal zástupcom prednostu tzv. zahraničného odboru Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po obsadení Banskej Bystrice prešiel k partizánom. Na jar 1945 bol znovu prijatý do československej diplomacie, najprv v Košiciach a potom v Prahe. Už 1. októbra 1945 bol vymenovaný za generálneho konzula v Chicagu. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 ho odvolali, ale na Slovensko sa už nevrátil a s celou rodinou zostal v USA.

krnovci_v_usa_2.jpg

Ladislav Krno s manželkou po rokoch v USA.
Archív Ivana Krnu.

Národná obroda už 15. septembra 1947 písala o tom, že vedúci činitelia Demokratickej a agrárnej strany sa chystajú utiecť do Ameriky a že tento útek pripravujú viacerí diplomatickí úradníci, medzi nimi aj G. L. Krno, generálny konzul v Chicagu. Tak sa aj stalo.

Ladislav Gejza Krno aktívne bojoval proti dvom totalitným režimom. Určite by si zaslúžil, aby mu mesto Brezno vzdalo úctu, aká mu právom náleží.

Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama