Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Zastavte tie jatky!

Počet zobrazení: 1685

Poradca prezidenta Zelenského David Arachamija pri návšteve Washingtonu priznal, že straty ukrajinskej armády predstavujú viac ako 500 mŕtvych denne. Front sa v posledných týždňoch takmer nehýbe, ale je jasné, že táto opotrebovávacia vojna dopadá ťažko na obe strany. Už by to konečne mali pochopiť všetci príčetní ľudia. Táto vojna sa musí okamžite skončiť. Nie je v záujme nikoho. Nič nevyrieši a dá sa iba prehrať z oboch strán. Nepozerajte sa na ňu z pohľadu hlavných aktérov, zostúpte úplne dolu, na úroveň nejakej starenky na Donbase, ktorá nemá ani silu, ani prostriedky na to, aby utiekla do zahraničia, ktorá tŕpne strachom každú noc, keď delostrelectvo ostreľuje jej dedinu, aby nezasiahlo jej domček. Ona nemá iné východisko ako mier a ukončenie bojov. V mene týchto ľudí sme povinní rokovať. Vždy sa dá o čom rokovať a rokovať je vždy správne. My však diplomaciu odmietame.

Čo to robíme? Do čoho sa to rútime? Načo sú dobré tie svalnaté reči našich predstaviteľov, prečo namiesto vývozu zbraní, namiesto svojvoľného vzdávania sa nášho štátneho majetku, ktorý náš minister vojny rozdáva ako lentilky, nevyvinieme aspoň toľko úsilia na poli diplomacie? Vláda i prezidentka sa fatálne mýlia, ak si myslia, že ich hlavnou úlohou ako susedov Ukrajiny je povzbudzovať ju vo vojne. Naším základným štátnym záujmom je túto vojnu zastaviť a vysvetliť Ukrajincom následky jej predlžovania.

Postoj väčšiny Ukrajincov je pochopiteľný. Oni bránia svoju vlasť, ich záujmom je vyhnať votrelcov, ktorí tam nemajú čo robiť a obhájiť územnú celistvosť Ukrajiny. Lenže medzinárodné parametre tohto konfliktu sú nemenej dôležité, ak nechcem povedať, že kľúčové a určujúce. Už to vysvetlilo veľa múdrych ľudí, počnúc pápežom Františkom, cez Henryho Kissingera a Jeffreyho Sachsa až po Noama Chomského a Janisa Varoufakisa. Argumenty všetkých týchto osobností sú obyčajne spochybňované obvineniami, že sú proruskí či dokonca proputinovskí. To nie je omyl, ale zákerná lož. Keď sa pozrieme bližšie na ich názory, nenájdeme v nich žiadnu ľahostajnosť k utrpeniu Ukrajincov alebo nadbiehanie Putinovi, ale veľmi realistický pohľad, z ktorého cítiť naopak veľkú starosť o budúcnosť Ukrajiny. Keď poradca prezidentky Ivan Mikloš komentuje postoje pápeža Františka, že jeho vyjadrenia sú politické a že pápež sa mýli, lebo vraj je o ňom známe, že je ovplyvnený marxizmom... no tak je to obyčajný hlupák, inak sa to nedá povedať.

Františkove vyhlásenia nikdy neboli politické. Naopak, apeluje na politikov, aby sa vysporiadavali s ľudskou stránkou vojny, aby rozumeli tej ľudskej dráme a usilovali sa o jej sprostredkovanie. Na otázku, ako by mali novinári o vojne písať, odpovedal veľmi jasne: Nie tak jednoducho ako v rozprávke. Nepredstavovať dobro a zlo ako rýdze abstraktné póly, ale usilovať sa priblížiť k podstate, k hlbším príčinám konfliktu. Tretia svetová vojna sa podľa neho začala dávno pred ruskou agresiou na Ukrajine, prebieha na mnohých miestach, nepozorovane a stupňuje svoju intenzitu. Františkove slová pohoršujú najmä tých, ktorí o vojne nie sú zvyknutí premýšľať, ktorí už vo vojne mentálne dávno sú. A sú to stále tí istí, ktorí vždy uprednostňovali vojnu pred diplomaciou.

V jednoduchom svete Františka Šebeja, ktorý podporoval vyhladenie Palestíny, vyhladenie Iraku a o iránskej kríze sa vyjadril, že by ju vyriešili „dve atómovky“, je Vladimír Putin „nacistická obluda“ a jediné riešenie je vojenská porážka Ruska. V podobnom duchu sa vyjadrili aj premiér Heger a prezidentka Čaputová, ibaže miernejšie. Je to šialené uvažovanie, ktoré umocňuje skreslené vnímanie konfliktu prirovnávaného k pomníchovskej Európe. Ale tieto paralely sú falošné. Po prvé, už sme upozorňovali, že táto vojna sa ponáša (ak vôbec) na prvú svetovú, v ktorej jednotlivé mocnosti bojovali o nové rozdelenie sfér vplyvu, kým ich konflikt uviaznutý v slepej uličke nevyčerpal. Po druhé, nejde v ňom len o oslobodenie Ukrajiny, ale o nové usporiadanie sveta. Ak nepochopíme medzinárodný rozmer krízy, uviazneme v bahne vlastných predstáv a ilúzií.

Keď som videl včerajšie vystúpenie Ivana Mikloša v relácii RTVS Do kríža, iba som sa utvrdil v tom, že je to nielen najpreceňovanejší slovenský ekonóm (výrazný ekonomický boom Slovenska na začiatku tohto storočia nebol dôsledkom jeho extrémnych neoliberálnych experimentov, ale vstupu SR do Európskej únie), ale ako analytik zahraničnopolitického diania aj čistý hochštapler a demagóg. Jeho hodnotenie medzinárodnej situácie je absolútne nekompetentné, často až bludné, bez znalosti základných dokumentov a ich významu. Jednu vec si však musíme vysvetliť podrobnejšie.

Téza, že nemeniteľnosť hraníc v Európe je posvätná, už dávno neobstojí. A nespôsobilo to Rusko, ale Spojené štáty svojimi rozsiahlymi výbojmi, po ktorých rozbili Blízky východ, severnú Afriku i Balkán. Práve Mikloš, ktorý podporoval inváziu do Iraku či rozbitie Juhoslávie, ktoré viedlo k odtrhnutiu Kosova, by mal mlčať o nejakej posvätnosti princípov medzinárodného práva. Ale tu treba zdôrazniť ešte jednu vec. Pri každom konflikte medzinárodných rozmerov sa berie do úvahy aj stabilita systému a záujmy veľmocí. Musí sa to zohľadňovať, inak by nebolo možné dospieť k dohode. Brestlitovský mier z roku 1918, ktorým sa Rusko vzdalo Ukrajiny, Poľska, Fínska, Litvy, Lotyšska, Estónska, Krymu a Kaukazu, ukazuje, že taktika výmeny územia za mier, je v diplomacii úplne bežná. Keby sme my v roku 1945 trvali na tom, že nám patrí celá Orava (ktorej časť si vzali Poliaci po Mníchovskej dohode a nevrátili nám ju ani po jej anulovaní) a Zakarpatsko, doteraz by sme oň krvavo bojovali. Nové vytyčovanie hraníc je vždy súčasťou nového svetového usporiadania. A ak si niekto myslí, že tu ide len o oslobodenie Mariupoľa či Chersonu, nerozumie podstate problému.

Táto vojna skrátka nemusela byť, keby NATO neprovokovalo Rusko rozširovaním až k ruským hraniciam a keby Severoatlantická aliancia neodmietala poskytnúť Moskve bezpečnostné záruky. Každý, kto nafúkane tvrdí, že Rusi sa nemajú čo starať do našej bezpečnostnej architektúry, klame buď sám seba alebo svoje okolie. Notoricky známe sú príklady, ako by sa zachovalo USA, keby mu Rusi postavili základňu na mexických hraniciach. Ale nemusíme vychádzať z hypotézy. Len pred dvoma mesiacmi pohrozili Spojené štáty, že ak Šalamúnove ostrovy umožnia na svojom území Číne vybudovať vojenskú základňu, nevylučujú, že proti nej podniknú ozbrojený útok. A to hovoríme o súostroví, ktoré je od americkej pevniny vzdialené tisíce kilometrov. Prečo sa čudujeme, že sú Rusi citliví na vojenské aktivity bezprostredne na ich hraniciach? Na prihlúply slogan, že stačí, keď Rusi odídu od ukrajinských hraníc, by sa dalo odpovedať rovnako laxne, že stačí, keď NATO odíde od ruských hraníc. Ale dnes je už všetko komplikovanejšie.

Tento konflikt nemá vojenské riešenie. Militaristi nám nepovedali nič konkrétne, ako si predstavujú víťazstvo nad jadrovou mocnosťou. A keby sme aj vzali do úvahy extrémne nepravdepodobnú možnosť, že by Ukrajinci vytlačili Rusov zo svojho územia, pokoj by tým nezískali. Ten im môže zabezpečiť len zmena Putinovho režimu alebo medzinárodná dohoda.

Zmena Putinovho režimu je ilúzia. Je naozaj tragikomické, keď si naše médiá mysleli, že Putina položí odchod McDonaldu z Ruska. Žiadna ekonomická apokalypsa sa nekoná. Ponuka pre bohatých Rusov sa nijako nezmenšila (tí chudobní si importované tovary nemohli dovoliť ani pred embargom). Pomaranče dovážajú z Egypta, kiwi z Chile, v mnohom sa stali od roku 2014 sebestačnými. Ako vidno, precenili sme silu konzumu. Za tie roky sme neponúkli Rusom slobodu, ale kapitalizmus, a keďže globalizácia je mŕtva, v nových pomeroch si vytvorili nové väzby.

Pred vojnou požadovali Rusi neutralitu Ukrajiny, riešenie situácie na Donbase v zmysle minských dohôd, zrušenie diskriminačných jazykových zákonov a uznanie Krymu. Dnes je situácia pre Ukrajincov oveľa komplikovanejšia, ekonomika skolabovala a s desaťtisícmi mŕtvych a zničenou krajinou sú v oveľa horšej pozícii, než keby sa pokúsili vyriešiť situáciu diplomaticky. A my v tomto Ukrajine nijako nepomáhame. My jej pomáhame predlžovať vojnu a klameme im, že ju môžu vyhrať. Je to svinstvo. Umierajú tam ľudia ako muchy. Neumierajú za nás, pre nás, nie sú v tom žiadne ušľachtilé ideály, iba špinavá politická hra. A zatiaľ 345 miliónov ľudí čelí hladu, o 200 miliónov viac ako pred dvoma rokmi. Nie vinou Ruska, to je demagógia, vinou nás, našej ľahostajnosti. Pozrite sa, čo sa deje v Jemene, Afganistane, Somálsku, Sudáne, Etiópii, pozrite sa na tú strašnú hanbu Západu, ktorý dojil Afriku celé desaťročia. Rútime sa do fatálnej ekonomickej a environmentálnej krízy, ktorá má potenciál totálne zničiť Európu. Z čoho potom budeme financovať Ukrajinu, ktorej sľubujeme stovky miliárd eur na obnovu, fakt neviem. Ale to je súčasť toho, že opäť sme Kyjevu nepovedali všetko. A ak to aj Kyjev tuší, svojim obyvateľom to zamlčiava a ukrajinský prezident si to necháva na ďalšie obviňovanie Západu, akoby nakrúcal nekonečný seriál o konci sveta. Klimatickú Grétku nahradil v dramatizácii svetovej scény militaristický Zelenskyj.

Ak chceme zachrániť Európu, musíme sa vymaniť spod diktátu týchto šialencov, ktorí nás chcú presvedčiť, že vojna je lepšia ako mier, alternatívou k ruskému plynu je návrat k uhliu a likvidácia našej ekonomiky nás morálne povznesie. Spamätajme sa. Toto je istá cesta do priepasti. Vojna nie je krajné riešenie. Vojna nie je žiadne riešenie.

(Status na FB 23. júna 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy