Reklama
Reklama

Samuel Brečka: Hoax z prezidentského paláca a iné (s ním súvisiace) hoaxy

Počet zobrazení: 833

To, že prezidentský palác (pretože priamo prezidentku z toho viniť nemožno) pri nedávnom vyznamenávaní významných slovenských osobností vyrobil faux pas, keď vyznamenal nacistických konfidentov, si všimla nielen Pravda, ale aj Sme. Málokto si však všimol, že pri životopise jednej z vyznamenaných in memoriam – Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej –  vypustili z paláca hoax, keď tvrdili, že ju popravili Nemci v Kremničke pre jej židovský pôvod. Tento hoax sa šíri už pomerne dlhú dobu i napriek tomu, že ho dávnejšie vyvrátila Alena Bolfová zo Štátneho archívu v Banskej Bystrici.

Keďže v knihe „Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia“, ktorá čoskoro uzrie svetlo sveta, venujem Alžbete Göllnerovej celú jednu kapitolu, potreboval som aj ja uviesť veci na pravú mieru. Rodný list Alžbety som síce nevidel, ale videl som zápis v breznianskej evanjelickej matrike, ktorý zapísal Ján Chalupka pri narodení jej otca Karola, ktorý bol, zrejme, posledným breznianskym potomkom rozvetvenej, pôvodom nemeckej evanjelickej rodiny Göllnerovcov, z ktorých dvaja sa z Banskej Štiavnice začiatkom 19. storočia prisťahovali do Brezna a patrili k popredným národovcom, zakladajúcim členom Matice slovenskej.

Stačilo by si dôkladnejšie overovať fakty, ako nám to radia dnešní lovci hoaxov.

Že hoaxy nie sú vynálezom poslednej doby, svedčí niekoľko variantov udalosti z detstva Alžbety Göllnerovej, ktorá súvisí so záhadnou smrťou jej rodičov.

Najprv túto udalosť umelecky popísala spisovateľka Ľudmila Bujarová v knihe „Hrdinky bez pátosu“ (aj keď ona to písala s veľkým pátosom) a citoval ju Peter Getting v článku Československo sa rodilo ťažko a krvavo v denníku Sme v roku 2018.

„Teraz už bude dobre, keď sa vojna skončila... Ibaže chlapi sa v krčme spíjajú, nebude ešte začas dobre. Vojna zopsula človeka. Bieda z nich robí dravcov... Pán notár, otec vám odkazujú, že vojaci a chlapi sa chystajú rabovať! Dvere plesli, za štyrmi pármi ťažkých chlapských krokov... Ohmatané pažby mierili proti otcovi. Prvá dopadla na hlavu, zakymácal sa a padol... Mama prijímala údery tých silných chlapských rúk, z tela tiekla červená miazga, ktorá na dlážke v kuchyni vytvárala kaluž... Sú mŕtvi, mŕtvi, opakovalo si dievča, ktoré ešte nestačilo prekročiť prah detstva a stretlo sa so strašnou obludou v človeku.“

Druhú verziu udalosti ponúkol Milan Kováčik v článku Deň vojnových veteránov – Čierny Balog z 11. novembra 2018.

„Dňa 3. novembra 1918 asi 500 mužov z Čierneho Balogu a Hronca sa vracalo domov – odzbrojení, podgurážení, revolučne naladení. Nezmyselná vojna ich obrala o lásku a mladosť, potrebovali sa za to niekomu vyvŕšiť a orabovať. Vojna z nich urobila dravcov. Alkoholom podkutí útočili na obchodníkov, krčmárov, farárov, úradníkov, horárov... Aj mladá rodáčka Alžbeta Gwerková-Göllnerová sa stala sirotou. Jej otec Karol Göllner, obecný notár, chcel proti nim úradne zasiahnuť, aby sa rozišli. Stalo sa mu to osudné. Matka Otília, rodená Holéczyová, si muža bránila, dobili ju pažbou a manžela zastrelili.“

Oliver Bakoš ponúkol v Pravde 23. 8. 2020 ďalšiu verziu, ktorú prevzal z knihy svojho otca Emila Olivera Bakoša Edmund Gwerk: Hrdina našej doby a trochu ju zjemnil.

„Pred očami jej opití vojaci, vracajúci sa domov z frontov prvej svetovej vojny, z akejsi iracionálnej pomsty zabili otca. Pretože ako notár ich všetkých od vojenskej povinnosti oslobodiť nemohol. Bodákmi pri tom zranili aj jej matku s malou sestričkou, ktorú práve dojčila. Obe na následky zranení zomreli.“

Korunu všetkému nasadil ešte za socializmu historik Ján Minárik, keď písal o revolučných tradíciách Horehronia:

„V jeseni roku 1918 ľud Horehronia účtoval s nenávidenými exponentmi uhorskej vlády, s maďarónmi, četníkmi, s celým mocenským aparátom. V Polomke a na Čiernom Balogu, ako aj inde vyhnali z obcí notárov a iných úradníkov, rozbili obchody a krčmy nenávidených miestnych vykorisťovateľov. Čiernobaločania sa vtedy vypravili aj do Brezna, aby tam urobili poriadok s predstaviteľmi slúžnovského úradu.“

Túto udalosť nevynechávajú ani dve monografie o Čiernom Balogu. V tej prvej, ktorá vyšla v roku 1975, Ján Pašiak, sociológ zo Slovenskej akadémie vied, napísal:

„Dňa 3. novembra 1918 vojaci-navrátenci z frontu, ku ktorým sa pridali ďalší miestni občania, odzbrojili maďarských žandárov, vyhnali nenávidených úradníkov a horárov a v nebezpečenstve bol aj miestny farár, ktorý sa skryl pred ich hnevom v lese. Dav vyzbrojený puškami, sekerami, kosami obracal svoj hnev a nenávisť proti obchodníkom, úradníkom a notárovi, demoloval obchody, úrad a horárne... Tu nešlo o „rabovku“, ako vysvetľovali tieto udalosti buržoázni politici, ale o široké sociálne hnutie obyvateľstva, ktoré očakávalo od novovzniknutej republiky najmä a predovšetkým odstránenie všetkých neprávostí, ktoré sa na ňom páchali.“

V druhej monografii z roku 2003 o Čiernom Balogu je všetko úplne inak. Najprv Milan Kováčik cituje miestneho kronikára, podľa ktorého bol Karol Göllner svedomitý a usilovný úradník a za jeho pôsobenia v úrade bol v roku 1908 postavený obecný dom. Samotnú udalosť pomerne podrobne popisuje Rudolf Kováčik:

„Medzi čiernobalockými navrátilcami boli aj ich kamaráti z Hronca... Na Balogu zamierili do Fischerovej krčmy a jeho obchodu. Obchodník Bernát Fischer si zachránil život iba útekom cez záhrady. Navrátilci častovali pijatikou a potravinami aj dedinčanov a mnohí sa pridávali na ich stranu. Malá skupinka maďarských žandárov zasiahla, ale skončilo to tak, že ich všetkých dokaličili. Notár Karol Göllner si pokladal za povinnosť úradne zasiahnuť a poslal sluhu s odkazom, aby sa navrátilci rozišli do svojich domov a Hrončania odišli do Hronca. Skupinka navrátilcov (v ktorých prevažovali Hrončania) sa pobrala na byt pána notára, a keď sa im postavila na odpor pani notárka, pustili sa do nej. Pán notár ju chcel brániť, ale Hrončan Makovník mu strelil rovno do srdca.“

Úplne iné je podanie tejto udalosti z pera vojenského historika Petra Chorváta, doložené historickými dokumentmi:

„V nedeľu 3. novembra 1918, po omši (!) v miestnom kostole, vypukla rozsiahla ľudová revolta na Čiernom Balogu. Jej hlavnými iniciátormi boli okrem bývalého rotmajstra banskobystrického honvédskeho pluku aj dvaja vojnoví invalidi a jeden navrátilec z ruského zajatia. Dôvody tejto revolty tkveli, okrem prítomnosti spomínaných hýbateľov (vojenských osôb), v dlhodobo neriešených hospodárskych, resp. sociálnych problémoch, ktoré akcelerovala vojna. Do úvahy treba však brať aj vplyv alkoholu... Vzbúrený dav tu zaútočil na žandársku stanicu, kde zastrelil jej troch príslušníkov. Ďalej bodákmi napadol notára a jeho manželku (notár zraneniam neskôr podľahol). Počas revolty došlo zároveň k rabovaniu miestneho židovského obchodu a bytov pracovníkov lesného eráru (lesných inžinierov a hájnikov).“

Asi takto vyzerajú mýty, ktorým dnes hovoríme hoaxy. Niekedy vznikajú neúmyselne, z nedostatočnej informovanosti, inokedy úmyselne, čo je ešte horšie. Rozdielny pohľad na vzburu sa do istej miery dá pochopiť, ale nerešpektovanie faktov nie. Najmä nie u autorov, ktorí písali o tejto udalosti iba nedávno. Veď tie rozdiely sú úplne neuveriteľné. Jeden píše o tom, že žandárov zastrelili, druhý, že ich dokaličili. Jeden píše, že boli odzbrojení, ďalší, že boli vyzbrojení a strieľali, dokonca priamo do srdca notára. Jeden píše, že bodákmi zasiahli notárovu manželku a jej nemluvňa tak, že zraneniam podľahli. Baločania sa v druhej monografii dokonca vyviňujú a z vraždy obviňujú Hrončanov, pričom našli aj konkrétneho vinníka, akéhosi Makovníka.

Pritom sa pri hľadaní pravdy stačí pozrieť na spoľahlivé pramene, napríklad na záznamy v breznianskej evanjelickej matrike. V nej je zreteľne napísané, že Karol Otto Göllner sa narodil v roku 1870 a zomrel 5. februára 1920. Jeho manželka Otília, rodená Holéczyová, pochádzala zo starej evanjelickej rodiny. Narodila sa 31. decembra 1881 a zomrela 28. júna 1920. Takže na Čiernom Balogu nezabili ani notára Karola Göllnera, ani jeho manželku, ani jeho malú dcéru. Tá zomrela ako osemročná.

Takže takáto býva niekedy práca s faktami...

(Status na FB 13. mája 2022)

SÚVISIACE: Príbehy nielen breznianskych národovcov IV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy