100 rokov bojov, tragédií, omylov i úspechov

Počet zobrazení: 911

V tieto dni plynie 100 rokov od založenia Komunistickej strany Československa. Slovo „plynie“ používam preto, lebo ustanovujúci zjazd KSČ bol 14. – 16. mája 1921 v Prahe. No treba dodať, že dôležitý medzník, ktorý viedol k vzniku KSČ, súvisí so Slovenskom. Bol to zjazd ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni pod vedením Marka Čulena v polovici januára 1921.
 

Čakanie na triezve zhodnotenie

Objektívne zhodnotenie pôsobenia komunistov počas uplynulého storočia nebude jednoduché. Také široké a masové hnutie, ktoré navyše vystriedalo všetky politické pozície od marginálnej cez ilegálnu až po pozíciu štátostrany, má prirodzene svetlé i temné stránky.

Komunisti stáli v prvých líniách bojov za dôstojný život. Bojov bežných ľudí s prvorepublikovou buržoáziou chránenou četníctvom.

V časoch druhej svetovej vojny komunisti aktívne vzdorovali ľudáckemu režimu. Ten zlikvidoval štyri ilegálne vedenia komunistov, no napriek tomu to stranu nezlomilo. Piatemu ilegálnemu ÚV sa spolu s demokratickým odbojom podarilo zásadným spôsobom ovplyvniť vývoj odbojových aktivít. Tie vyústili do Slovenského národného povstania, ktoré je jedným z najdôležitejších zdrojov našej štátnosti.

Nasledovali tragické 50. roky, ktoré boli popri masívnej industrializácii plné nenapraviteľných chýb a omylov. Toto obdobie nemožno z pozícii radikálnej ľavice ani ignorovať či bagatelizovať. Možno sa k nemu len stavať čelom: s pokorou voči obetiam tohto obdobia.

Vývoj po roku 1968 (pri tomto roku sa pristavím nižšie) je vari najrozporuplnejší. Normalizačné čistky síce nemali podobu drakonických trestov, no mnohým jednotlivcom, ktorí v roku 1968 úprimne verili, že socialistický systém posúvajú na vyššiu úroveň, zničili kariéry im či ich rodinným príslušníkom.

Na druhej strane sú 50. a 60. roky obdobím liberalizácie postavenia žien a ich celkovej emancipácie. Bežným ľuďom sa obdobie socializmu navždy vrylo do pamäti ako obdobie všestranného rozvoja spoločnosti. V oblasti hospodárstva nám to pripomínajú obrovské závody fungujúce dodnes, v sociálnej oblasti zase stovky tisíc postavených bytov a v oblasti kultúry desiatky mien, názvov, stavieb i podujatí, ktoré sa stali pojmami.

Dnes si môžeme len zbožne želať, aby na Slovensku vznikali filmy ako Medená veža, vznikali ambiciózne stavby ako Most SNP a Istropolis, či boli podujatia ako bratislavská Zlatá lýra...

Rozpory spred roka 1989 vtlačili silnú pečať aj ponovembrovej ľavici. Pôvodná KSS sa pretransformovala na SDĽ a časť ľudí nespokojná s týmto vývojom založila novú KSS, ktorú poznáme dnes. SDĽ si po prednovembrovej KSS zachovala nielen majetkový potenciál, ale najmä ľudský a intelektuálny. Sú preč časy, keď na 1. mája vyzývali na zápas za dôstojný život také osobnosti ako Vladimír Mináč, Leopold Haverl či Ladislav Ballek. Preto som čím ďalej, tým viac presvedčený, že radikálna ľavica je v oveľa horšej personálnej kríze ako tesne po roku 1989.
 

Radikálnu časť z minulosti i budúcnosti ľavice vymazať nemožno

Aj keď by si to mnohí (vpravo i vľavo) želali – komunistické hnutie nemožno z novodobých dejín Slovenska vymazať. Preto sme už tri dekády svedkami démonizácie všetkého, čo súvisí s komunistickým a robotníckym hnutím. Čiže v porovnaní s obdobím pred rokom 1989 sme dokázali len prehodiť póly jedného a toho istého extrému.

Ešte aj v roku 2021 sa nájde množstvo „partizánov“, ktorí cítia potrebu bojovať s komunistickým režimom (pozdravujem ministra životného prostredia a výťahovú straničku OKS).

Komunistické hnutie dalo Slovensku také osobnosti ako Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Fridrich Weinwurm, Andrej Bagar, Miroslav Válek, Vladimír Mináč, štátnikov ako Alexander Dubček či Gustáv Husák, no na druhej strane aj zavrhnutia hodných politikov ako Štefan Bašťovanský, Pavol David či Karol Bacílek.

Napriek konštatovaniu, že radikálna ľavica sa nachádza v personálnej kríze, nestrácam presvedčenie, že radikálna ľavica opäť získa v nadchádzajúcom období nezanedbateľné miesto v slovenskom politickom priestore.
 

Rok 1968 ako možnosť na ideologický reštart radikálnej ľavice

V súvislosti s hodnotením storočnice komunistov sa musím zvlášť pristaviť pri auguste 1968. Tieto udalosti nielenže traumatizovali (českú a) slovenskú verejnosť a negatívnym spôsobom ovplyvnili (česko- a) slovensko-ruské vzťahy, ale zároveň aj rozdelili slovenskú ľavicu.

A toto rozdelenie – na prívržencov Dubčekových obrodárov a Husákovho krídla (pričom sa prehliada, že aj Husák čelil vo vnútri strany dogmatickej opozícii pripravenej vytvoriť „robotnícko-roľnícku vládu“) – traumatizuje slovenskú ľavicu dodnes. Jedni sú hrdí na plán Pražskej jari a je pre nich krivdou jej silové potlačenie v auguste 1968. Druhí sú zase hrdí na nespochybniteľný rozvoj spoločnosti v rokoch 1969 – 1989 a je pre nich krivdou zaznávanie týchto úspechov a uprednostňovanie kritiky politických slobôd.

Obaja politici, Husák aj Dubček, síce stáli od roku 1968 na opačných pozíciách, napriek tomu som presvedčený, že ako radikálna ľavica by sme ich súboj z minulého storočia nemali živiť a prenášať na novú generáciu ľavičiarov. Často pri stretnutiach s ľuďmi počúvam výzvy na to, aby ľavica začala spolupracovať. S postupom času sa s týmito výzvami stotožňujem viac a viac. Zároveň si však myslím, že prvým krokom k spolupráci nie je len prekonanie osobných animozít, ale najmä ideologické zblíženie. Myslím, že prvým krokom k tomu by mohlo byť prekonanie rozporov prameniacich v auguste 1968.

Dnes musíme prekonávať rozpory z minulosti a hľadať ponaučenie z úspechov i chýb ako Dubčeka, tak i Husáka. Rok 1968 nepatrí pravici – veď Pražská jar bola pokusom o budovanie alternatívy voči kapitalizmu. A zabúdať na Husákove zásluhy v protinacistickom odboji či jeho snahy v sociálnej oblasti po roku 1969, na ktoré sa dnes ani nechytáme, by bola rovnaká chyba ako ignorovať skostnatenosť vtedajšieho Československa. Slepé opovrhovanie minulosťou nás nikam nedostane.

(Status na FB 16. mája 2021, krátené)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984