Reklama
Reklama

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača
IX. časť

Počet zobrazení: 841

Dňa 30. augusta 1944 sa do éteru ozval povstalecký Slobodný slovenský vysielač. Posledný krát sa ozval 27. októbra 1944. V rozpätí týchto dátumov sme na pokračovanie uverejňovali Encyklopédiu pracovníkov Slobodného slovenského vysielača; dnes je to jej posledná časť.

v._tublova_hackova_kpt._nestiak.jpg
Viktória Hačková, rod. Tublová na fotografii s pplk. Gustávom Neštiakom, starým otcom autora Encyklopédie pracovníkov SSV, ktorý v októbri 1944 poskytol pracovníkom vysielača v Starých Horách pri ich ústupe do hôr povoz s koňom, aby sa aj s archívom, vysielacou a rozmnožovacou technikou dostali do Richtárovej. Fotografia z archívu syna V. Hačkovej je z roku 1974 pri príležitosti 30. výročia SNP.


Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača I. časť 
Obsahuje úvod a encyklopedické heslá: Andrašovan, Tibor; Bagar, Andrej; Balaďa, Ján.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača II. časť
Heslá: Boor, Ján; Brucháč, Dušan; Bulla Eduard; Cikker, Ján.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača III. časť
Heslá: Dillnberger, Karol; Dlouhý, Karol; Dudáš, Milan; Ďurička, Ivan.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača IV. časť
Heslá: Guldán, Augustín; Hadraba, Ján; Hollý, Anton; Horváth, Július.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača V. časť
Heslá: Hronec, Pavel; Chovan, Július; Ikrényi, Imrich; Karvaš, Peter.  

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača VI. časť
Heslá: Kováč, Ctibor; Kulíšek, Dalibor; Laciak, Ondrej; Lukášik, Ján.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača VII. časť
Heslá: Medvecká, Mária, aj Marka; Mikleš, Ján; Oktavec, František; Prídavok, Anton

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača VIII. časť
Heslá: Rapoš, Gabriel; Sára, Ladislav; Sarvaš, Andrej; Špaňhel, Rastislav; Štefánik, Ján.
 

          +  +  +

ŠTÍTNICKÝ, Ctibor, obč. menom Tibor DÖRNER – redaktor, hlásateľ, básnik (6. 9. 1922 Štítnik, okr. Rožňava – 12. 6. 2002 Bratislava).

Manželka ŠTÍTNICKÁ, Jarmilaredaktorka a autorka, spisovateľka (1924 – 1980), dcéra VRBICKÁ, Eva, rod. ŠTÍTNICKÁ – redaktorka.

Štúdium na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1942 – 1944) nedokončil, zúčastnil sa SNP, najprv ako člen partizánskej skupiny Slávia v Gemeri, potom redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača (1944) a od februára 1945 vo frontovom vysielači v Košiciach, pracovník Československého rozhlasu v Bratislave (1945 –1949), neskôr Ministerstva informácií v Prahe (1949 – 1950). Pôsobil ako tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (1950 – 1957), ako zastupujúci riaditeľ (1959 – 1960) a riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1963 – 1965), bol zástupca šéfredaktora Kultúrneho života (1960 – 1963). Vykonával funkciu riaditeľa Čs. filmu v Bratislave (1966 – 1970), z tej bol odvolaný, politicky prenasledovaný, mal 20 rokov zakázanú publikačnú činnosť a pracoval v Slovenskom knižnom veľkoobchode (1970 – 1989).

Debutoval zbierkou reflexívnej lyriky Presýpacie hodiny (1943), ďalšie zbierky boli poznamenané schematizmom (Červená šatka, 1946, Pochod miliónov, 1949, Jarná pieseň družstevníka, 1950, Rodina, 1952, Na teba myslím, 1954, Chlieb a ruže, 1959), pre deti napísal dve knižky veršov (Jarný karneval, 1960, Rozprávky na predaj, 1968), prekladal z maďarčiny (G. Illyés, E. Ady, I. Madách) a ruštiny (M. Gorkij).

BIBLIOGRAFIA:

ŠTRELINGER, Peter: Presýpacie hodiny v tieňohre samoty: hovoríme so spisovateľom a prekladateľom Ctiborom Štítnickým. Literárny týždenník – roč. 10, č. 42 (1997), s. 1 a 10;

MARENČIN, Albert: Spomienka. Literárny (dvoj)týždenník – roč. XX, č. 29 – 30 (2007), s. 2;

VRBICKÁ, Eva: Povedz mi, otec: pri príležitosti nedožitých osemdesiatych piatych narodenín básnika a prekladateľa Ctibora Štítnického. Slovenské pohľady – roč. IV. + 123., č. 9 (2007), s. 96 – 100.
 

          +  +  +

ŠUBA, Samuel – technický riaditeľ (3. 8. 1907 Pukanec – 7. 10. 1995).

Manželka ŠUBOVÁ, Rada – režisérka, herečka (1921 – 2009), dcéra MAKOVICKÁ, Hana, rod. ŠUBOVÁrežisérka (1942).

Absolvoval Elektrotechnickú fakultu na Vysokom učení technickom v Brne (1933). Aj keď sa stal prvým slovenským inžinierom slaboprúdovej elektrotechniky, pol roka po skončení štúdia nemohol nájsť na Slovensku prácu. Zamestnal sa napokon v bratislavskej pobočke Radiojournalu, kde zastával funkciu operátora vysielacej techniky (1934 – 1936), neskôr pracoval v ústredí Radiojournalu v Prahe, kde sa stal vedúcim oddelenia zvukového záznamu. V roku 1938 ho preložili do Radiojournalu v Prešove, kde vykonával funkciu technického správcu. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania pripravoval a inštaloval rozhlasové štúdio v Banskej Bystrici s technikom Samuelom Hruškovicom. Počas SNP pracoval ako technik Slobodného slovenského vysielača, zabezpečil odvysielanie Proklamácie k slovenským vojakom, ktorú prečítal profesor Ladislav Sára 30. 8. 1944 a zaznamenal ju na želatínovú platňu.

Od apríla do júna 1945 pracoval na vysielači Slovenskej národnej rady v Košiciach. 1. 10. 1945 bol vymenovaný za technického riaditeľa Slovenského rozhlasu, neskôr prešiel do Československého rozhlasu v Košiciach (1947 – 1954). Potom pôsobil ako odborný asistent na Katedre elektrotechniky Banskej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach,  neskôr pracoval ako inžinier I. stupňa a samostatný odborný pracovník na Katedre fyziky VŠT a na Katedre experimentálnej fyziky UPJŠ v Košiciach. Od roku 1971 bol v dôchodku.

Publikoval odborné články o televíznej technike, bol autorom niekoľkých patentov, ku ktorým patril aj nový spôsob diferenciálneho kľúčovania telegrafných vysielačov.
 

          +  +  +

ŠUMICHRAST, Michal – hlásateľ v Slobodnom slovenskom vysielači, podnikateľ (31. 3. 1921 Trenčín – 5. 9. 2007 Washington, USA).

Študoval na Vysokej škole hospodárskych vied v Bratislave, neskôr získal na univerzite v štáte Ohio v USA titul Doktor ekonomických vied. Počas Slovenského národného povstania bol hlásateľom Slobodného slovenského vysielača. Po vojne pôsobil ako redaktor časopisov Bojovník, Obrana a Borba.

V roku 1950 emigroval, žil v Austrálii, neskôr sa usadil v USA, kde na univerzite v štáte Ohio pôsobil ako hosťujúci profesor.

Bol zakladateľom stavebných spoločností a majiteľom vydavateľstva zameraného na publikácie so stavebnou problematikou, pôsobil ako riaditeľ firmy Regnus a zástupca banky Prvá Bostonská.

Napísal autobiografickú knihu ... alebo byť slobodný (1994).

Nositeľ medaily prezidenta Rudolfa Schustera (2003).
 

          +  +  +

Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk

ivanteren-600x857.jpgTEREN, Ivan – režisér, šéfrežisér, autor, básnik (31. 8. 1921 Slatinka nad Bebravou, okr. Bánovce nad Bebravou – 15. 5. 2010 Bratislava).

Manželka TERENOVÁ, Mária – rozhlasová dramaturgička, dramatička, prekladateľka (1922 – 2016), dcéra TERENOVÁ, Marína – dramaturgička (1954).

Absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1948).

Účastník Slovenského národného povstania, hlásateľ, redaktor a režisér Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici (1944), pripravil napr. dramatizáciu poémy A. Bloka Dvanásť, zároveň redigoval partizánske noviny Mor Ho!

Pracoval ako literárny referent a vedúci slovesného odboru Československého rozhlasu v Košiciach (1945), potom bol herec, dramaturg (1946 – 1952) a riaditeľ Slovenského národného divadla (1952 – 1955). Znovu pracoval v Československom rozhlase v Bratislave ako šéfrežisér slovesno-umeleckej tvorby (1955 – 1962). V roku 1962 prešiel do Československej televízie v Bratislave, kde postupne pôsobil až do odchodu do dôchodku (1982) ako šéf umeleckých programov, vedúci Televíznej filmovej tvorby a režisér.

Ako rozhlasový autor debutoval počas vysokoškolských štúdií dramatizáciou básnickej skladby Jána Poničana Divný Janko (1942). Ako pracovník Československého rozhlasu režíroval chvíľky poézie, literárne pásma, rozhlasové hry a úpravy divadelných hier: P. O. Hviezdoslav: Herodes a Herodias (1955), Vítězslav Nezval: Atlantída (1956), Nazim Hikmet: Prvý deň sviatočný (1956), F. G. Lorca: Krvavá svadba (1956), V. Hugo: Hernani (1957), P. Karvaš: Meteor (1957), Vitězslav Nezval: Manon Lescaut (1958), Konstantin A. Tretňov: Ľubov Jarová (1958), Ján Solovič: Polnoc bude o päť minút (1959), F. M. Dostojevskij Idiot (1960) a Hráč (1961).

Bol spoluautor folklórneho pásma Rok na dedine inscenovaného v Slovenskom národnom divadle (1948). V Slovenskej televízii režíroval jednu z prvých inscenácií Ilúzia (1957), režíroval hraný dokumentárny triptych Teheránska konferencia 1943, Jaltská konferencia 1945, Postupimská konferencia 1945 (1972 – 1973). Medzi jeho najvýznamnejšie televízne inscenácie patria Dom Bernardy Alby (1966), Bankrot (1959), Objav v lese (1975), Ruže a sneh (1984), aj televízne filmy Prelom (1980), Čierny slnovrat (1984), Puto najsilnejšie (1990). Režíroval aj televízny seriál Jedenáste prikázanie (1977). Bol o ňom nakrútený film Básnik spod Jelenskej skaly (1986).

Vydal básnickú zbierku s povstaleckou tematikou Rozstrieľané mesto (1946).

Za celoživotné dielo dostal filmovú cenu Igric (2007).

BIBLIOGRAFIA:

JURÍK, Ľuboš: O rozhlase, filme a televízii. Hosť dvanástej strany – zaslúžilý umelec Ivan Teren. Nové slovo – roč. 21, č. 28 (12. 7. 1979), s. 12;

GROŠ, Martin: O zážitkoch a emóciách z rokov mladosti : So zaslúžilým umelcom Ivanom Terenom, povstaleckým redaktorom a televíznym režisérom. Večerník – roč. 31, č. 169 (29. 8. 1986), s. 6 – 7;

STADTRUCKER, Ivan: Ivanovi Terenovi pozdravenie. Literárny týždenník – roč. 9, č. 39 (1996), s. 2;

TEREN, Ivan: Slobodný vysielač: zo spomienok režiséra povstaleckého rozhlasu. Slovo. Politicko-spoločenský týždenník – roč. 1, č. 27 (1999), s. 13.
 

          +  +  +

Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk

vikitublova-1-600x857.jpgTUBLOVÁ, Viktória, vyd. HAČKOVÁ – redaktorka ZAS-u a SSV, vedecká pracovníčka, prekladateľka (18. 9. 1922 Holíč, okr. Skalica -- 3. 7. 2005 Bratislava).

Absolvovala Vysokú školu obchodnú (Ing.), po vojne École politique v Paríži, v sedemdesiatych rokoch ukončila štúdium vedecko-technických informácií na Akadémii vied v Moskve, následne na Technische Universität v Münsteri.

V rokoch 1944  1–945 redaktorka Zpravodajskej agentúry Slovenska a Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica. Keďže ovládala štyri svetové jazyky, odpočúvala zahraničné vysielania Moskvy, rádia Atlantis, Radio Paris, Vysielanie Slobodného Nemecka, ktoré prepisovala, prekladala a pripravovala do vysielania. S Ivanom Terenom pripravovala vojenské spravodajstvo, ktoré aj hlásila. Po ústupe Povstania bola so skupinou pracovníkov SSV v bunkri pod Jelenskou skalou, kde pripravovala správy do cyklostylovaných novín Mor Ho!, ktoré pracovníci SSV roznášali po okolitých dedinách. Ako členka partizánskej skupiny majora Morozova, 5. otriadu veliteľa Jána Balaďu, v januári 1945 odzbrojila a zajala hliadku piatich vojakov Wehrmachtu, za čo bola navrhnutá na vyznamenanie Pobjeda nad Germanijej.

Po prechode na oslobodené územie pracovala ako sekretárka prezidenta Edvarda Beneša. Na pozvanie francúzskej vlády od novembra 1945 pôsobila v Paríži, odkiaľ posielala príspevky pre Slovenský rozhlas Hlási sa štipendistka. Smrekov Elán jej uverejnil Postrehy z Francúzska.

Po štátnom prevrate v roku 1948 odsunutá z verejného života. Po uvoľnení pomerov bola vedúcou pracovníčkou SNR – štátnej plánovacej komisie, neskôr pracovala v Slovenskej technickej knižnici, kde zaviedla medzinárodný systém medziknižničnej výpožičnej služby.

Preložila viac ako 200 vedeckých statí, prevažne z nemeckého jazyka. Z francúzštiny preložila historické dielo Alberta Soboula Francúzska revolúcia (1949).

 

          +  +  +

Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk

andrejvandlik-600x857.jpgVANDLÍK, Andrej – herec (22. 1. 1925 Bardejov – 17. 1. 1985 Martin).

Po absolvovaní štyroch tried reálneho gymnázia sa stal členom Slovenského ľudového divadla F. Devínskeho v Nitre (1941 – 1943), potom Slovenského divadla v Prešove (1943 – 1944 a 1945 – 1946).

Počas Slovenského národného povstania bol spoluzakladateľ Frontového divadla a externý spolupracovník Slobodného slovenského vysielača. Po ústupe do hôr bol v bunkri pod Jelenskou skalou; bol príslušník partizánskeho oddielu Petrov. Pri plnení úlohy spojky ho zatklo gestapo a väznilo ho.

Po oslobodení bol krátko hercom Slovenského divadla v Prešove, potom Národného divadla v Košiciach (1946 – 1951), mládežníckeho súboru Novej scény SND (1951 – 1953), Armádneho divadla v Martine (1953 – 1960), Divadla Petra Jilemnického v Žiline (1960 – 1963), Divadla SNP v Martine (1963 – 1985).

Vynikol ako Dušan Havran v dráme Marína Havranová od Ivana Stodolu (1956), Satin v Gorkého hre Na dne a Andrej v Čechovových Troch sestrách (obe 1967), Šimon v hre Ivana Bukovčana Sneh nad limbou (1974).

Účinkoval aj vo filmoch Havrania cesta, Slnko v sieti (1963) a v televíznych inscenáciách.

Nositeľ vyznamenania Za zásluhy o výstavbu (1968).

BIBLIOGRAFIA:

VŠ: Herec Frontového divadla. Týdeník Československé televize, r. 9, 1974, č. 35, s. 6.

 

+ + +

VRABEC, Jozef – technik, riaditeľ (2. 3. 1909 Horná Lehota, okr. Brezno – 1. 2. 1987 Bratislava).

Syn VRABEC, Igor – majster zvuku v televízii (1949).

Absolvoval Vyššiu priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach (1931).

V Radiojournale, Československom, resp. Slovenskom rozhlase pracoval v rokoch 1933 – 1959, v roku 1933 sa zapracovával ako technik v pražskom Radiojournale, potom bol technik v Radiojournale, resp. Slovenskom rozhlase v Bratislave (1934 – 1944). Pracoval v prenosoch i ako vysielací technik. V rokoch 1943 a 1944 zabezpečoval rozhlasové vysielanie z Martina. Zapojil sa do ilegálnej protifašistickej činnosti, spolupracoval s komunistickou i občianskou zložkou odboja. Počas Slovenského národného povstania viedol technickú prevádzku Slobodného slovenského vysielača (1944). Po ústupe do hôr bol príslušník partizánskej skupiny Jánošík, podriadenej 2. paradesantnej brigáde, po oslobodení vo februári 1945 tajomník Okresného národného výboru v Brezne, potom technik Vysielača Slovenskej národnej rady v Košiciach (1945). Po návrate do Bratislavy bol technický šéf Čs. rozhlasu (1945 – 1951), potom oblastný, resp. hlavný riaditeľ Čs. rozhlasu v Bratislave (1951 – 1952 a 1955 – 1959), zároveň bol námestník ústredného riaditeľa Čs. rozhlasu v Prahe (1952 – 1955) a predseda Slovenského výboru pre rozhlas a televíziu (1958 – 1959). V rokoch 1959 – 1970 bol oblastný riaditeľ Československej televízie na Slovensku, neskôr vedúci výstavby televízneho centra v Mlynskej doline (1970 – 1976).

V povojnovom období podstatne ovplyvnil technický rozvoj rozhlasu a bol jedným zo zakladateľov televízie v Prahe a v Bratislave.

Články o rozhlasovej a televíznej problematike publikoval v novinách a časopisoch Pravda, Práca, Smena, Večerník, Kultúrny život, Čs. novinář a pod.

Bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy (1947), štátnou cenou (1947 a 1948) Nositeľ Radu práce (1956), Radu republiky (1969).

BIBLIOGRAFIA

MAZANEC, Július: Odišiel nám nestor. Bojovník, r. 32 (1987), č. 7, s. 6.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama