Reklama
Reklama

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača
V. časť

Počet zobrazení: 1258

Prinášame piatu časť encyklopédie, ktorej autorom je Ján Bábik. Väčšina pracovníkov Slobodného slovenského vysielača po opustení Banskej Bystrice vybudovala tábor pod Jelenskou skalou nad Richtárovou. Tam vydávali neskôr povstalecký časopis Mor ho!

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača 1. časť 
Obsahuje úvod a encyklopedické heslá: Andrašovan, Tibor; Bagar, Andrej; Balaďa, Ján.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača II. časť
Heslá: Boor, Ján; Brucháč, Dušan; Bulla Eduard; Cikker, Ján.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača III. časť
Heslá: Dillnberger, Karol; Dlouhý, Karol; Dudáš, Milan; Ďurička, Ivan.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača IV. časť
Heslá: Guldán, Augustín; Hadraba, Ján; Hollý, Anton; Horváth, Július.
 

balada_bagar1.jpgJán Balaďa, vľavo, v rozhovore s Andrejom Bagarom v tábore, začiatok novembra 1944.
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
 

          + + +

HRONEC, Pavel – pracovník SSV, evanjelický farár (10. 10. 1910 Zvolenská Slatina, okr. Zvolen – 24. 7. 1986 Nemecko, pochovaný v Bratislave).

Syn HRONEC, Branislav – hudobník, člen Tanečného orchestra Československého rozhlasu (1940).

Vyštudoval Teologickú vysokú školu v Bratislave (1934) a absolvoval štúdium filozofie a histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1938).

Ordinovaný za kňaza bol v roku 1934, potom kaplán v Modre a v Bratislave, od roku 1937 v Hronseku.

Zapojil sa do protifašistického odboja, krátko pred vypuknutím Povstania bol zástupcom prednostu duchovnej ev. a. v. správy na Veliteľstve pozemných vojsk v Banskej Bystrici. Po vypuknutí SNP pôsobil ako vojenský dozor v Slobodnom slovenskom vysielači a keď vysielanie prešlo do civilnej správy, stal sa prednostom prezídia Povereníctva Slovenskej národnej rady pre školstvo a národnú osvetu.

Po roku 1948 prenasledovaný, v roku 1953 mu bol odobratý štátny súhlas pre vykonávanie kňazského povolania v Banskej Bystrici a okolí, preložený do Veľkého Krtíša, kde do roku 1965 pôsobil ako námezdný kňaz, potom riadny.

Za záchranu židovských obyvateľov mu udelili s manželkou Pavlínou vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi in memoriam (1993).

BIBLIOGRAFIA:

BARANOVÁ, Daniela: Neznámy antifašista Pavol Hronec. Bojovník - roč. 40, č. 22 (1995), s. 7;

RIEČAN, Beloslav: Spev v chráme a spev v živote. Pavel Hronec (1910 – 1973). Tvorba - Roč. XX. (XXIX.), č. 3 (2010), s. 30.  


          + + + 

CHOVAN, Július – hlásateľ Slobodného slovenského vysielača, telovýchovný pracovník (17. 8. 1914 Ružomberok – 17. 9. 1998 Bratislava).

Absolvoval štúdium filozofie a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1938), PhDr. (1941), doc. (1958).

Pôvodne pracoval ako učiteľ na gymnáziách v rôznych mestách na Slovensku (Skalica, Dolný Kubín, Martin, Spišská Nová Ves), bol aj lektorom Telovýchovného ústavu pri Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (1940 – 1948).

Počas Slovenského štátu pracoval v ilegálnom hnutí, člen odbojovej organizácie Obrana národa, pomáhal utečencom z Protektorátu, spolupracoval s mjr. Kristínom, neskôr s pplk. Golianom a kpt. Polákom. Účastník Slovenského národného povstania, počas neho bol aj hlásateľom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. Bol jedným z veliteľov vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý chránil generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana po ústupe z Banskej Bystrice.

chovan_vysokoskolaci_v_povstani.jpg

Po vojne pracoval na Povereníctve školstva (1945 – 1947), potom bol vysokoškolský pedagóg telesnej výchovy na 

Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (1952 – 1984, z toho 1952 – 1974 vedúci katedry).

Vyznamenaný Radom SNP I. triedy (1945), Čs. vojnovým krížom 1939 (1945), Tyršovou medailou (1969), zlatou medailou Univerzity Komenského (1991 in memoriam).

Vydal knihu Ozbrojení vysokoškoláci v Povstaní (1995).

BIBLIOGRAFIA :

CHOVAN, Július: Vysokoškolský strážny oddiel. Zborník Múzea Slovenského národného povstania - Martin: Osveta, 1987, s. 133-153;

LIČKO, Michal: Študenti plnili zvláštne úlohy. Zhovárame sa s účastníkom SNP prof. PhDr. Júliusom Chovanom, CSc., Smena - roč. 47, č. 192 (18. 8. 1994), s. 6.
 

          + + +

IKRÉNYI, Imrich – technik, rádioamatér (5. 1. 1909 Lipová-Mlynský Sek – 29. 1. 1962 Bratislava).

Absolvoval štúdium na Elektrotechnickej fakulte Vysokého učení českého v Brne (Ing).

Bol pracovník spojov, vedúci vysielača vo Veľkých Kostoľanoch (1942 – 1944). Počas Slovenského národného povstania technicky zabezpečoval vysielanie Slobodného slovenského vysielača, po zbombardovaní budovy rozhlasu spolu s Karolom Dillnbergerom pripravili náhradný vysielač na letisku Tri duby, ktorý vojaci namontovali na nákladné auto, aby mohlo meniť stanoviská a tak sa vyhlo nemeckým útokom, Imrich Ikrényi bol veliteľ pojazdnej vysielacej stanice. Po zatlačení Povstania do hôr bol v decembri 1944 zatknutý a väznený v koncentračnom tábore Mauthausen.

Po skončení vojny bol od roku 1949 pracovník Krajskej správy spojov vo Zvolene, neskôr riaditeľ (1950 – 1951), potom vykonával funkciu riaditeľa Priemyselnej školy Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici (1951 – 1958).

Autor príručiek pre rádioamatérov: Rádiotechnika (1941), Amatérske krátkovlnné antény (1964).
 

           + + +

Foto: Slavomíra Očenášová-Štrbová

karvas_otcenasova_600.jpg

KARVAŠ, Peter – dramatik, dramaturg, hlásateľ (25. 4. 1920 Banská Bystrica – 28. 11. 1999 Bratislava).

Starý otec SKUTECKÝ, Dominik – maliar (1849 – 1921), prvá manželka KARVAŠOVÁ, Perla, rod. MARTINKOVÁ (1926 – 1978), druhá manželka KARVAŠOVÁ, Eva, rod. RUHMANNOVÁ – redaktorka (1932), syn KARVAŠ, Martin, hudobník (1956).

V roku 1938 začal študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom, zároveň sa zapísal aj na Umeleckopriemyselnú školu. Po Mníchovskej dohode musel Prahu opustiť a študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, štúdium musel z rasových dôvodov prerušiť, až po skončení druhej svetovej vojny absolvoval štúdium estetickej výchovy a dejín moderných literatúr (1947, PhDr.), neskôr získal tituly docenta (1968) a profesora.

Počas Slovenského štátu bol rasovo prenasledovaný, internovaný v pracovnom tábore (1943 – 1944). Po prepustení pracoval v Neografii v Martine, zároveň pomáhal ako dramaturg v Slovenskom komornom divadle v Martine (1944).

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal komentátorom a hlásateľom Slobodného slovenského vysielača, po zatlačení Povstania do hôr bojoval ako partizán.

Po vojne bol dramaturgom v Slovenskom rozhlase (1945) a na Novej scéne Slovenského národného divadla (1946 – 1948). Krátko bol v diplomatických službách, kultúrny atašé v Rumunsku (1949 – 1950), potom pracovník Povereníctva školstva, vied a umení (1950 – 1956).

Prednášal na Vysokej škole múzických umení (1956 – 1974), z politických dôvodov prepustený, bol obmedzovaný aj publikačne, pracoval vo Výskumnom ústave kultúry (1974 – 1980). Od roku 1980 na dôchodku. Po roku 1989 rehabilitovaný, pôsobil ako člen Rozhlasovej rady.

Autor mnohých rozhlasových hier, niektoré prepracoval na divadelné hry. Jeho prvé rozhlasové hry, scénky a skeče sa za Slovenského štátu vysielali pod pseudonymom: Strýko z Ameriky, Križovatka, Pozor, zlý duch, Dvaja autori píšu skeč, Prípad v univerzitnej knižnici, Škandál v redakčnom stole, Rukopis piráta Archibalda (všetky 1941), Slečna autorka, Kačica (obe 1942), Vec treba prerobiť, Galiba pred mikrofónom, Muž, ktorému nedali prehovoriť, Hanibal pred bránami, čiže Trampoty reportéra Konvalinku (všetky 1943), Spolok piatich „P“ (1944). Pokus doktora Haralda (1943) je prvá rozhlasová sci-fi hra.

Po konci druhej svetovej vojny písal ďalšie rozhlasové hry, niektoré sa odvysielali aj v zahraničí: Krv, Živly (obe 1946), Maják (1947), Priepasť (1948). Po roku 1948 píše rozhlasové hry len príležitostne, venuje sa skôr divadelným hrám a teoretickým dielam. V druhej polovici 60. rokov znovu intenzívnejšie až do zákazu na začiatku 70. rokov spolupracuje s rozhlasom: Prípad podstavec (1966), Sedem svedkov (1967), Malá anketa, Absolútny zákaz alebo Balada poslušnosti (obe 1968), Carltonovská komédia (1969), Výsluchy I., Výsluchy II. (1970). V čase normalizácie sa jeho rozhlasové hry nevysielali ani v reprízach. Až po roku 1989 uviedol rozhlas jeho ďalšie rozhlasové hry.

Ako divadelný autor debutoval hrou Meteor (1948), z ďalších jeho významných hier treba spomenúť: Bašta (1948), Diplomati (1958), Polnočná omša (1959), Antigona a tí druhí (1962), Jazva (1963), Experiment Damokles (1967), Absolútny zákaz (1969). Ani jeho divadelné hry sa v normalizácii nesmeli uvádzať. Až v roku 1986 uviedla Poetická scéna jeho hru Súkromná oslava (1986). Neskôr mu ešte divadlá inscenovali hry Zadný vchod (1987), Vlastenci z mesta Yo (1988).

Venoval sa aj teoretickým problémom drámy v odborných publikáciách Úvod do základných problémov divadla (1948), Priestory divadla a divadlo v priestore (1977). Napísal aj knihy o rozhlasovej dramatickej tvorbe Kapitolky o rozhlase (1948), Rozhlasové umenie v epoche televízie (1992).

Napísal takmer tri desiatky prozaických prác – romány, novely, zbierky poviedok.

Nositeľ titulu zaslúžilý umelec (1966).
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama