So Širokým na čele budujeme vesele
alebo
Do Dunaja hlbokého utopíme Širokého!
Časť II.
So Širokým na čele budujeme vesele alebo Do Dunaja hlbokého utopíme Širokého! Časť I.
Daňová reforma v roku 1953
Ak bola nádej, že po smrti dvoch diktátorov, Stalina a Gottwalda, sa pomery u nás zlepšia, prišla koncom mája 1953 ľadová sprcha. Daňová reforma, resp. mena peňazí, ktorá ožobráčila široké vrstvy obyvateľstva. Vtedajšia moc však svoje debakle mala vo zvyku prezentovať ako úspechy a v tomto duchu prehovoril aj predseda vlády Viliam Široký v Národnom zhromaždení.
„Uskutočnenie peňažnej reformy a zrušenie lístkového systému na potravinárske a priemyselné tovary podáva jasný dôkaz o významných úspechoch, ktoré sme v rozvoji národného hospodárstva na nových, socialistických základoch za účinnej pomoci Sovietskeho zväzu dosiahli.“
Široký menu peňazí síce na začiatku siahodlhého prejavu prezentoval ako úspech politiky KSČ, ale po niekoľkých minútach, si už protirečil, keď začal zvaľovať vinu za zlé hospodárske výsledky na pred pol rokom popraveného Slánského a jeho komplicov.
„Nadbytočné obeživo, ktoré sa pôsobením všetkých týchto činiteľov, ako aj záškodníckou činnosťou Slánského a jeho spoločníkov nazhromaždilo, nemožno likvidovať bez hlbokého zásahu, bez peňažnej reformy. Nastal čas s konečnou platnosťou vyriešiť menovú otázku a dať nášmu národnému hospodárstvu pevnú a stabilnú korunu. Dnešná úroveň nášho socialistického hospodárstva vytvára všetky možnosti na jej uskutočnenie. Je bezpodmienečne potrebné tezaurované hotovosti, nazhromaždené zväčša špekuláciou, likvidovať a obeh peňazí uviesť do súladu s potrebami národného hospodárstva. Je to potrebné najmä aj preto, aby prežitý lístkový systém mohol byť zrušený a prebytočné množstvo peňazí nezasahovalo rušivo do obehu tovarov od výroby k spotrebiteľom.“
Foto: TASR
Na záver prejavu Široký apeloval na uvedomelosť širokých más, vyzval ich, aby dôverovali politike strany, ktorá menovú reformu urobila len pre dobro našich národov.
„Peňažná reforma a s ňou súvisiace opatrenia sú napokon dôkazom starostlivosti strany a vlády o dobro pracujúcich a účinným prostriedkom ďalšieho zlepšovania materiálneho postavenia robotníckej triedy, družstevníkov, malých a stredných roľníkov a pracujúcej inteligencie.
Som presvedčený, že veľká väčšina pracujúcich správne pochopí veľký význam peňažnej reformy a bude ju posudzovať z hľadiska záujmov nášho ľudovodemokratického štátu a socialistickej výstavby našej vlasti.
Som presvedčený, že pracujúci vynaložia všetko úsilie, aby naša vlasť v duchu odkazu Klementa Gottwalda, pod vedením prezidenta súdruha Zápotockého úspešne napredovala na víťaznej ceste k socializmu.“
Apel na uvedomelosť a disciplínu obyvateľov nepadol na úrodnú pôdu. V niektorých mestách došlo k prejavom nespokojnosti, ba v Plzni mocenské zložky neváhali strieľať do nespokojných demonštrantov. Bolo vyše 200 zranených, z nich dvaja neskôr zraneniam podľahli
Vznik Varšavskej zmluvy
Širokého prejavy sa neraz podobali ako vajce vajcu, hovoril ich pri rôznych výročiach, oficiálnych návštevách a prijatiach. Škoda len, že sa nezachoval vo zvukovom archíve jeho prejav proti buržoáznemu nacionalizmu na IX. zjazde Komunistickej strane Slovenska.
Jeho vystúpenie na X. zjazde KSS 13. júna 1953 by som nezaradil do tohto článku, keby..., ale čítajte dobre!
„Výsledky dosiahnuté v hospodárskej a kultúrnej výstavbe Slovenska potvrdzujú, že naša strana uskutočňuje leninsko-stalinskú národnostnú politiku slobody, družby a rovnoprávnosti národov. Politika, ktorú strana začala uskutočňovať hneď po oslobodení a zásady, ktoré boli rozvinuté na IX. zjazde KSČ, priniesli svoje plody. K žiarivým príkladom výsledkov stalinskej národnostnej politiky, ktoré uviedol vo svojom referáte na XIX. zjazde KSSZ súdruh Berija zo života národov Sovietskeho zväzu, môžeme so zadosťučinením pripojiť i skvelé výsledky leninsko-stalinskej politiky v Československu, ktorá sa prejavuje v búrlivom rozvoji národného hospodárstva a životnej úrovni na Slovensku, v rozvoji slovenskej národnej kultúry, literatúry, umenia, divadelníctva a filmu a v raste národných kádrov socialistickej inteligencie.“
Viliam Široký vysoko ocenil Laurentija Pavloviča Beriju, vtedy ešte všemocného sovietskeho ministra vnútra. O dva týždne bol Berija zatknutý a ako triedny nepriateľ a imperialistický agent o pol roka popravený.
Široký vo funkcii premiéra podpísal za Československo Varšavskú zmluvu. V prejave, ktorý predniesol v češtine, sa o význame tohto paktu prejavil ako zlý prorok. O trinásť rokov po podpise Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 sa ukázalo, že nám nielenže nezabezpečila slobodu a nezávislosť na večné časy, ale naopak bola zámienkou na okupáciu.
„Smlouva se opírá o neustále rostoucí ekonomickou, obrannou a politickou sílu našich zemí v čele s nepřemožitelnou velmoci míru a socialismu – Sovětským svazem (potlesk, volanie Ať žije Sovětský svaz), o plnou podporu veliké Čínské lidové republiky. Opírá se o sympatie a podporu všech mírumilovných národů, o aktivní podporu bojovníků za mír na celém světe. Ještě nikdy nestály tak mocné mezinárodní síly za věci míru, za bezpečnosti naší vlasti a nedotknutelnosti našich hranic. Smlouva o přátelství, spolupráci i vzájemné pomoci dává našim národům plnou jistotu, že se již nikdy nebude opakovat Mnichov a 15. březen 1939, že nikdy již cizí vetřelci nebudou zneuctívat naší vlast (potlesk, volání Hurá). Uzavření této smlouvy znamená, že svoboda a nezávislost naší vlasti je spolehlivě na věčné časy zabezpečena.“
Snaha stať sa prezidentom
Prišiel november 1957 a najprv sa zdalo, že Viliam Široký po smrti prezidenta Zápotockého zasadne na uprázdnený stolec. Tento predpoklad podporovala aj skutočnosť, že po 39 rokoch existencie Československa a piatich prezidentoch českej národnosti bude tým šiestym Slovák. Všetko bolo pripravené na slávnostnú inauguráciu Širokého, ale všetko sa v poslednej chvíli zvrtlo. Moskve sa viac zapáčil Antonín Novotný. Údajne sa proti Širokému postavil NKVD, pretože mal proti Širokému závažné dôkazy. Široký si podľa jeho informácií nepočínal vo fašistickom väzení tak neohrozene a hrdinsky, ako sa oficiálne tvrdilo. Ako to bolo so Širokého správaním vo väzení v Brne hovoril v roku 2000 Vasil Biľak:
„Tam ho strašne mučili, strašne. Každý deň ráno na svitaní ho vyviedli, niekoho tam odstrelili, a tak Širokého zlomili. A tak Široký prezradil niektoré veci. V tom byte v Bystrici zostalo mydlo na holenie a v tom mydle, keď odchádzal zo Sovietskeho zväzu, mu NKVD zapracoval vysielací kód. Ten kód bol pre celú strednú Európu a Balkán, teda pre celú sieť. Tak prišli bezpečáci, našli tam mydlo, ten kód, a tým sa rozkryla a odhalila celú sieť.“
Viliamovi Širokému unikla prezidentská funkcia doslova v poslednej chvíli. A aby ešte vypil kalich horkosti až do dna, musel predniesť v Národnom zhromaždení návrh na zvolenie svojho rivala Antonína Novotného. Svoju úlohu ako verný a poslušný syn komunistickej strany splnil, ale museli ho všetci čerti brať.
„V krajine, kde robotnícka trieda je triedou vládnucou a tvorí väčšinu obyvateľstva, a kde robotnícka trieda tak úspešne uplatňuje svoju vedúcu úlohu vo zväzku robotníkov a roľníkov a v socialistickej prestavbe dediny – má stáť robotník aj na čele štátu. Preto sa Ústredný výbor Komunistickej strany Československa a Ústredný výbor Národného frontu uzniesli odporučiť Národnému zhromaždeniu, aby do funkcie prezidenta republiky Československej zvolilo prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa súdruha Antonína Novotného.
Súdruh Novotný svojou dlhoročnou obetavou prácou v robotníckom hnutí, vo vedúcich funkciách Komunistickej strany Československa, osvedčil svoju vernosť a oddanosť záujmom pracujúceho ľudu našej vlasti, ideám socializmu, ideám proletárskeho internacionalizmu, nášmu priateľstvu a najužšej spolupráci so Sovietskym zväzom i s ostatnými krajinami tábora socializmu, vernosť a oddanosť veci boja za mier a priateľstvo medzi národmi. Ústredný výbor Komunistickej strany Československa a Ústredný výbor Národného frontu sú presvedčené, že Národné zhromaždenie, vyjadrujúc pevnú zomknutosť československého ľudu okolo komunistickej strany, ako aj pevné odhodlanie všetkého ľudu splniť pod vedením Komunistickej strany Československa program boja za víťazstvo socializmu v našej vlasti, jednotne schváli navrhnutého kandidáta do funkcie prezidenta Československej republiky.“
Obyčajne to tak býva, že víťaz pri najbližšej príležitosti odstráni svojho konkurenta. Antonín Novotný, ktorý bol nielen prezident republiky, ale aj prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa však Širokého ponechal vo funkcii ešte takmer šesť rokov. Podľa všetkého mal na neho kompromitujúce materiály, ktoré mu dodal minister vnútra Rudolf Barák. Ten nechal uniesť z Viedne Imricha Suckého, bývalého náčelníka protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti, čiže tajnej polície Slovenského štátu. A Sucký vypovedal, že súdruh Široký sa nesprával vo väzení, ako sa na príkladného a zoceleného komunistu patrí. V roku 2000 o tom Vasil Biľak rozprával:
„Sucký utiekol, naši ho ukradli tam v Rakúsku a priviezli domov a v base ho Barák vyzval, aby napísal, čo ako bolo a keď videl, že Barák má záujem o niektoré detaily, tak napísal všetko, ako to bolo so Širokým. Barák to dal Novotnému a Novotný mal na Širokého materiály. Novotný mal metódu, že on si vybral ľudí, keď ich mal pod pätou. A tak sme sa často divili a ja som bol jedným z nich, že Široký fakticky smelšie nevystupuje. On (Novotný – pozn. J. B.) mu totiž stále hrozil, že ho prezradí a tým zhodí akosi celú jeho autoritu.“
Erudovaný odborník Viliam Široký
Srdcovou témou Viliama Širokého bol boj proti buržoáznemu nacionalizmu. V rozhlasovom archíve sa nezachoval originálny zvukový záznam, ako Viliam Široký bojuje proti buržoáznemu nacionalizmu. S termínom buržoázny nacionalizmu sa dnes operuje pomerne často, ale mnohí, najmä narodení po roku 1950 ani poriadne nevedia, čo vlastne bol ten buržoázny nacionalizmus. A kto by nám ho mohol najlepšie objasniť, keď nie výnimočný odborník na buržoázny nacionalizmus Viliam Široký. Takto na IX. zjazde KSS 24. mája 1950 naslovovzatý znalec buržoázneho nacionalizmu Viliam Široký vysvetlil delegátom, čo to vlastne je:
„V čom sa prejavuje buržoázny nacionalizmus v strane? Aká je jeho podstata? Jeho podstata je v tom, že sa díva na nacionálnu otázku izolovane, oddelene od otázky triedneho boja, od boja proti imperializmu, od otázky politickej moci v štáte. Podstata buržoázneho nacionalizmu je v tom, že národnostnú otázku predtým potlačovaného národa chce riešiť ako celonárodnú s vlastnou buržoáziou, a nie v spojení s proletariátom predtým vládnuceho národa a že prijíma ideologické vedenie vlastnej nacionalistickej buržoázie...“
Viliam Široký na IX. zjazde KSS sa prejavil nielen ako erudovaný odborník na buržoázny nacionalizmus, ale označil aj jeho hlavných predstaviteľov:
„Ideológiu buržoázneho nacionalizmu zaniesli do našej strany súdruh Husák a súdruh Novomeský. Súdruhovia Husák a Novomeský nevideli v slovenskej národnostnej otázke nikdy súčasť všeobecnej otázky pokroku, demokracie a socializmu, časť, ktorá je podriadená celku, a preto musí byť skúmaná vždy z hľadiska celku. Preto sa dostali do vleku slovenskej nacionalistickej buržoázie... Buržoázny nacionalizmus u súdruha Husáka a Novomeského má rovnaké korene ako u súdruha Clementisa, ktorý bol odvolaný z funkcie ministra zahraničných vecí. Korene sú v skupine slovenskej inteligencie, zoskupenej okolo Davu, ktorej vedúcim bol najmä súdruh Clementis a z ktorej vyšiel i súdruh Husák a Novomeský... Mali typické vlastnosti maloburžoáznej kolísavosti a rozorvanosti a v skutočnosti sa nikdy nezbavili plne buržoáznej ideológie. Ich kolísavosť sa prejavovala na každom ťažkom úseku vývinu nášho revolučného robotníckej hnutia, pri každej zaťažkávajúcej skúške.“
Toto tvrdil Viliam Široký v roku 1950, ale na svojom stanovisku tvrdošijne zotrvával ešte aj v roku 1963, keď na aktíve funkcionárov Západoslovenskej krajskej organizácie Komunistickej strany Slovenska obhajoval politické procesy proti buržoáznym nacionalistom, čím si vyslúžil vlnu kritiky.
„V súčasnej dobe bola znovu oživená otázka slovenského buržoázneho nacionalizmu v celom historickom období, už od predvojnových rokov až do dneška. Sú to otázky dôležité, pretože sa dotýkajú nielen správneho a vedecky presného hodnotenia dejín strany a historického vývinu vôbec, ale svojím významom zasahujú aj do súčasnosti. Je teda podľa môjho názoru celkom oprávnené, ak sa volá po tom, aby sa táto otázka objasnila, aby celá jej história bola zároveň očistená od nánosu kultu osobnosti. Ústredný výbor KSS, ako o tom hovoril s. Dubček, už urobil potrebné opatrenia, aby k takému dôkladnému vedeckému preskúmaniu naozaj došlo... Stretávame sa so snahami líčiť toto obdobie tak, že samotný boj proti nacionalizmu bol vraj produktom kultu. Niektoré časopisy nepíšu o buržoáznom nacionalizme ináč než v úvodzovkách. Domnievam sa, že je to nielen vecne a historicky nesprávne, ale i škodlivé, lebo to skresľuje na jednej strane podstatu nebezpečenstva kultu, a na druhej strane politiku strany. Niektorí súdruhovia, ako napríklad súdruh Hysko, líči veci tak, ako by práve stranícke prerokovávanie otázok nacionalizmu v riadnych orgánoch viedlo k trestným opatreniam. Skutočnosť je však taká, že k nezákonnému trestnému stíhaniu došlo práve vtedy a preto, že sa opustili zásady straníckeho prerokovania veci. A celá záležitosť bola preradená, ako sa hovorí, na bezpečnostnú súdnu líniu... Avšak naprosto nemožno súhlasiť so súdruhom Hyskom..., ,že nijakého buržoázneho nacionalizmu na vedúcich miestach v strane nebolo a že boj proti buržoáznemu nacionalizmu bol zbytočný a škodlivý a že narobil celému nášmu životu nesmierne škody´. To je citát. Nevyhnutnosť bojovať proti nacionalizmu vyrástla z konkrétnych podmienok a potrieb politického vývoja, z nevyhnutnosti boja za dôsledné uskutočňovanie línie strany, z boja za záujmy zabezpečenia pokrokového rozvoja Československa a na poprednom mieste z nevyhnutnosti boja za záujmy slovenského ľudu.“
Toto bol jeden z posledných zvukových záznamov z prejavov Viliama Širokého. V roku 1963 bol pre politické chyby odvolaný z funkcie predsedu vlády a z Predsedníctva Ústredného výboru KSČ a v roku 1968 bol zo strany vylúčený. Popri strate funkcií ho postretla aj strata rodinná. Žil v bezdetnom manželstve a jeho manželka Margita spáchala v roku 1964 samovraždu. Nebol to jej prvý pokus. Už v Sovietskom zväze v roku 1940 sa o ňu neúspešne pokúsila, keď sa dozvedela, že jej manžel je spolupracovníkom sovietskej tajnej polície.
Viliam Široký zomrel zabudnutý 6. októbra 1971, krátko pred smrťou mu v tichosti vrátili členstvo v KSČ. Rudé právo uverejnilo o jeho smrti krátku šesťriadkovú správu. V tom čase už na čele Komunistickej strany Československa stál jeho celoživotný rival Gustáv Husák, ktorého sa mu napriek enormnej snahe nepodarilo zlikvidovať. Nuž aj v prípade Viliama Širokého platí príslovie svetská sláva – poľná tráva.
So Širokým na čele budujeme vesele alebo Do Dunaja hlbokého utopíme Širokého! Časť I.
