Reklama
Reklama

So Širokým na čele budujeme vesele
alebo
Do Dunaja hlbokého utopíme Širokého!
Časť I.

Viliam Široký vo zvukových archívoch Českého a Slovenského rozhlasu.
Počet zobrazení: 1168

Zvukové archívy Českého a Slovenského rozhlasu sú nesmierne bohaté a veľmi zaujímavé. Neraz v nich narazí bádateľ na výnimočné skvosty. Sú to autentické prejavy významných historických osobností, štátnikov, umelcov, filozofov, vedcov, výskumníkov, osobností, ktorí v pozitívnom, ale, žiaľ aj v negatívnom zmysle formovali dejiny a život bežných ľudí. To, čo je vo zvukovom archíve, sa nedá jednoducho poprieť, môžeme si tam vypočuť názory mnohých osobností tak, ako to skutočne povedali. V archíve sa zachovalo aj veľa prejavov kedysi jedného z najmocnejších mužov v Československu, predsedu Komunistickej strany Slovenska, ministra zahraničných vecí, podpredsedu i predsedu vlády Viliama Širokého. Na niekoľkých ukážkach, síce prepísaných do textu, si priblížime skutočne závratnú kariéru tohto pätnásť rokov jedného z najmocnejších ľudí v našom štáte.

* * *

V 50. rokoch minulého storočia sa na veľkolepých manifestáciách nadšene skandovalo „Stalin, Gottwald, Široký, nech nám žijú naveky! So Širokým na čele budujeme vesele!“ Ale mnohí si v súkromí pohmkávali: „Do Dunaja hlbokého utopíme Širokého!“

v._siroky_800.jpg
Foto: TASR

Viliam Široký, ktorý je jedným z hlavných vinníkov brutality 50. rokov, politických procesov i mnohých ľudských tragédií, sa narodil 31. mája 1902 v Bratislave. Hoci nemal patričné vzdelanie, absolvoval len meštiansku školu, dnes by to bolo deväť tried základnej školy, bol desať rokov predsedom vlády, tri roky ministrom zahraničných vecí a siahal až po najvyššom poste v štáte. Absenciu vzdelania nahrádzal hlbokou uvedomelosťou, revolučnou zocelenosťou a principiálnosťou v boji s triednym nepriateľom. Nemal ani dvadsať rokov, keď zasvätil život Komunistickej strane Československa. Už v prvej republike zastával významné stranícke funkcie, v podstate bol najvyššie postaveným Slovákom v komunistickej hierarchii, a stal sa poslancom Národného zhromaždenia. Po Mníchove odchádza do Moskvy, odtiaľ išiel do Francúzska a po jeho okupácii sa vrátil do Moskvy.
 

Viliam Široký počas druhej svetovej vojny

Z Moskvy Širokého vyslali v roku 1941 na Slovensko, aby tu organizoval protifašistický odboj. Neuplynuli ani dva mesiace a už bol zatknutý. Dopustil sa banálnej chyby. V archíve Slovenského rozhlasu sa zachoval mimoriadne vzácny dokument. V roku 2000 nahral s bývalým ideologickým tajomníkom ÚV KSČ Vasilom Biľakom asi dvojhodinový spomienkový rozhovor skúsený redaktor Juraj Kulík. Tento rozhovor by podľa môjho názoru nemal ujsť pozornosti slovenských historikov a čaká na svojho autora, ktorý by o Vasilovi Biľakovi urobil rozhlasový dokument. Juraj Kulík nahral mnoho rozhovorov s vtedy žijúcimi politickými, umeleckými i vedeckými pamätníkmi len pre archívne potreby a až na výnimky sa z nich odvysielalo veľmi málo, aj to len krátke ukážky. Ale vráťme sa k Viliamovi Širokému. O jeho zatknutí hovoril v roku 2000 dlhoročný stranícky funkcionár vo výslužbe Vasil Biľak.

„Široký sa ubytoval v Banskej Bystrici, v rodine istého starého komunistu, dáky Brenner, alebo tak sa menoval. A tam čakal, že postupne nadviaže nejaké kontakty. Ale ako to už býva, po večierkach vychádzal von sa trošku prejsť po vzduchu. Jedna baba suseda si to všimla, zo zvedavosti chcela vedieť, čo sa tam  deje v tej rodine, tak išla k susedovi, mestskému policajtovi, a povedala:

,Bolo by dobre pozrieť sa, kto to tam u tých býva, lebo večerami od nich vychádza.´

Ten policajt to tam išiel prekontrolovať. Našiel Širokého.

,A vy ste kto?´

,Ja som Viliam Široký.´

On keby bol povedal, že sa menuje František Krnáč, policajt by sa ho bol opýtal: ,Máte dokumenty?´ ,Nemám, lebo som utekal pred Maďarmi, keď zabrali juh...´ Ešte by ho bol poľutoval policajt a odišiel. Ale keď povedal, že je Viliam Široký a na otázku, čím ste?... odpovedal, že je predsedom KSS...“

Viliama Širokého zatkli a vydali do Protektorátu, kde ho gestapáci v Brne brutálne vypočúvali, mučili a hrozil mu trest smrti. Minister vnútra Slovenského štátu Alexander Mach, zrejme na intervenciu Ladislava Novomeského, s ktorým sa poznal ako novinár ešte za prvej republiky, dosiahol, že Nemci vydali Širokého ako slovenského občana späť na Slovensko, kde ho odsúdili najprv na 14 rokov, neskôr mu trest znížili na 9 rokov.

Z väzenia udržiaval styk s komunistami v ilegalite, čo sa neskôr, v 50. rokoch, keď mu bila politická karta, falošne prezentovalo, ako keby celý odboj proti fašizmu riadil z väzenia Viliam Široký. Široký prežil vojnu aj Povstanie vo väzení, odkiaľ ho vo februári 1945 vyslobodili ilegálni pracovníci. Nemci vtedy žiadali, aby im slovenská vláda vydala Širokého, ktorého by čakala istá smrť. Dozorujúci prokurátor Karol Vagač si Viliama Širokého spolu s Júliusom Ďurišom nechal predviesť z väzenia do pracovne akože na výsluch. Potom spolu s väzňami nepozorovane vyšiel vedľajšími dverami. Pred Justičným palácom ich čakalo auto so šoférom MUDr. Vladimírom Haviarom, významným slovenským kardiológom. MUDr. Haviar všetkých troch, Širokého, Ďuriša i Vagača, odviezol do bezpečia. Historik Jozef Jablonický konštatuje, že „v najnovších slovenských dejinách to bol jeden jediný prípad, keď prokurátor utiekol s politickými väzňami“. O päť rokov neskôr, v čase, keď Karol Vagač na základe vykonštruovaných obvinení sa stal politickým väzňom, spomínaní dvaja súdruhovia, Široký a Ďuriš, nepohli preňho ani prstom.

Dňa 5. apríla 1945 bol Viliam Široký v Košiciach vymenovaný za podpredsedu vlády Národného frontu a potom sa stal predsedom Zväzu oslobodených politických väzňov. Zo zhromaždenia zväzu 2. augusta 1945 v Lucerne v Prahe sa zachoval prvý zvukový záznam z jeho vystúpenia. Zaujímavé je, že ešte ďakuje za oslobodenie aj armádam Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Spojených štátov amerických.

„Sestry a bratia, súdruhovia a súdružky, Zväz oslobodených politických väzňov prvýkrát v oslobodenej Československej republike predstupuje pred širokú verejnosť, aby vyslovil v mene všetkých bývalých kandidátov smrti v nemeckých koncentračných táboroch, väzniciach, trestniciach, mučiarňach hlbokú a iskrennú vďaku slávnej a hrdinskej osloboditeľke našich národov, našej republiky, nepremožiteľnej Červenej armáde a jej najvyššiemu veliteľovi generalissimovi Stalinovi (potlesk). Hlbokú vďaku armádam spojeneckých štátov Anglie a Ameriky (potlesk). Hlbokú vďaku za to, že nám uväzneným vrátili život, že nás vyrvali z krvavých pazúrov skazonosných esesmanov, služobníkov najbrutálnejšieho režimu všetkých dejín.“

V auguste 1945 sa Široký stáva aj predsedom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Postupne vyraďuje z vplyvných funkcií tzv. povstaleckú generáciu, Husáka, Novomeského a Šmidkeho, neskôr najmä Husákovi vyčítal, že údajne zabránil jeho oslobodeniu z väzenia krátko pred povstaním, a tak sa nemohol ako výrazná osobnosť komunistického hnutia zúčastniť riadenia strany počas boja proti fašizmu. Prichádzajú však voľby v roku 1946 a debakel komunistov na Slovensku. Získavajú síce 30 % hlasov, ale ich hlavný rival Demokratická strana 62 %. Už týždeň po voľbách sa v Bratislave konala manifestácia, kde výsledky volieb na Slovensku spochybnil aj Viliam Široký a v podstate načrtol neľútostný boj komunistov proti Demokratickej strane.

„Vo voľbách tá reakcia, ktorá sa pripojila k národnému povstaniu, legalizovala tú reakciu. ktorá bola národným povstaním zahnaná do podzemia. Demokratická strana umožnila reakčným silám vystúpiť proti pracujúcemu ľudu. V poslednej dobe sme svedkami týchto útokov nielen na celom Slovensku, ale najmä tuná v Bratislave. A my prehlasujeme, tie naše práva, ktoré sme v tvrdom boji v národnom povstaní vybojovali, reakcii rozbiť, odobrať, pošliapať nedáme.

Preto dneska sme jednotne vyrukovali, jednotne sme sa zišli demonštrovať proti drzosti a krvilačnosti reakcii.

Žiadame, aby vo všetkých úradoch a žiadame, aby vôbec vo verejnom živote bola reakcia odstránená... Reakcia hlavne sa usiluje o to, aby rozbil pevnú frontu Národného frontu, rozbil sily, rozleptal sily Národného frontu, tým chce útočiť proti vnútornej pevnosti našej novej ľudovodemokratickej republiky.

Tieto protištátne živly, ktoré zase chcú upevniť svoje pozície, v prvom rade všetkými útokmi útočia na pevnosť štátu, útočia na vymoženosti pracujúceho ľudu...

My sme prehlásili nejedno, že našich bojových protestov sa nevzdáme, keď bude nutné, tak vyrukujeme do ulíc, dneska sme vyšli, a keď bude nutné v budúcnosti.

Súdruhovia, sme pripravení stáť pohotove ako dneska sme vyrukovali, zostaneme aj ďalej. Zostaneme aj ďalej, upevníme naše bojové šíky, aby sme v každom prípade každý pokus protištátnych živlov, reakčných živlov na naše vymoženosti odrazili.“

Po februári 1948 Široký stále zostáva podpredsedom vlády, hoci si veľmi po Gottwaldovom zvolení za prezidenta brúsil zuby na premiérsky post, strana sa však rozhodla pre Antonína Zápotockého. Po zlikvidovaní Clementisa, na ktorom mal výraznú zásluhu, sa stáva aj ministrom zahraničných vecí, hoci poriadne neovládal ani slovenčinu, o diplomacii ani nehovoriac. Sen o funkcii predsedu vlády sa mu naplnil až v roku 1953, keď mu post po smrti Klementa Gottwalda uvoľnil nový prezident Antonín Zápotocký.

V máji v roku 1952 sa Viliam Široký dožil 50 rokov a táto udalosť sa stala dôvodom na veľkolepé oslavy, pracujúcich jubileum motivovalo k smelým pracovným záväzkom na prekonanie plánu. Viacerí slovenskí spisovatelia sa inšpirovali veľkou osobnosťou Viliama Širokého a vydali zbierku Zdravica súdruhovi Širokému, do ktorej prispeli 17 básnici, medzi nimi aj piati vtedajší i budúci národní umelci. Nasledujúca ukážka „básnického textu“ ukazuje úroveň vtedajšej poézie a literatúry vôbec

Tebe, čelo národa,
patrí slovo, prosté, čisté,
ako sviežich májov lístie
a čerenie na vodách,
keď sa v diale pozerám
a vidím v nich tvoje ruky,
továrne a bujné lúky,
plodnú zem a jazerá.

Ži nám ešte tisíc liet,
pamäť, obraz tvojho mena
nech vynesú pokolenia
v nedozierny hviezdny svet,
keď na nové útoky,
do bojov a na rozlety
pôjdu slávne tvoje deti,
drahý súdruh Široký.

Ak niekto dúfal, že Širokého stihne rovnaký osud ako päťdesiatnika Rudolfa Slánskeho, ktorého jubileum sa pred desiatimi mesiacmi, v júli 1951, tiež búrlivo oslavovalo, tak sa nádejal márne.
 

Hlavný funebrák na dvoch tryznách v Prahe

V 80. rokoch sa hovoril vtip, ktorý je najobľúbenejší televízny seriál – na popredných miestach sa umiestnili major Zeman, Okres na severe, Muž na radnici, ale absolútne prvenstvo získal seriál Pohreby generálnych tajomníkov Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. V priebehu dvoch rokov a niekoľkých mesiacov televízia v priamom prenose odvysielala tri pohreby: Leonida Brežneva, Jurija Andropova a Konstantina Černenka. Občania Československa sa museli v roku 1953 uspokojiť len s dvomi pohrebmi komunistických diktátorov (jedným, prirodzene, len symbolickým). Na obidvoch mal v Prahe hlavné slovo Viliam Široký.

„Prisaháme preto pri pamiatke veľkého Stalina, že budeme bdelo stáť na stráži nášho ľudovodemokratického zriadenia, že budeme nezmieriteľní voči nepriateľom vlasti, socializmu a svetového mieru a že neprestajne budeme upevňovať obranyschopnosť nášho štátu...

Prisaháme preto pri pamiatke veľkého Stalina, že budeme ešte odhodlanejšie bojovať za zachovanie mieru, že budeme upevňovať svoju bojovú jednotu s krajinami ľudovej demokracie, ako aj s pracujúcimi kapitalistických a utlačovaných krajín, že vybudujeme našu vlasť ako jednu z pevností svetového tábora mieru.

Súdruhovia, súdružky, občania a občianky!

To je naša prísaha veľkému Stalinovi.

Tak chceme a budeme plniť jeho odkaz.

To prisaháme, prisaháme, prisaháme (dav -- zborovo: prisaháme, prisaháme, prisaháme).“

Širokého prejav z 9. marca 1953 pred preplneným Václavským námestím a najmä jeho nezabudnuteľné prrrrísaháme sa stal povestným, mnohí ľudia v úzkom dôvernom kruhu svojich priateľov ho parodovali. Keď Široký prednášal slová plné fráz o veľkom Stalinovi, ani mu len na um neprišlo, že presne o desať dní bude repríza, síce nie pred takým početným publikom, musel sa uspokojiť s kapacitou Španielskej sály na Pražskom hrade, a jeho tajomník sa určite nadrel, aby sa neopakoval pri písaní smútočného prejavu.

„Áno, gottwaldovská doba Pražského hradu – žiaľ – tak krátka, bola jeho najslávnejšou dobou. Už príchod súdruha Gottwalda na Pražský hrad 14. júna 1948 bol symbolom definitívneho víťazstva pracujúceho ľudu v našej vlasti. Dotvrdzoval po februárovej porážke domácej a zahraničnej reakcie, že už nikdy a nikomu sa nepodarí zvrátiť u nás vývoj ľudovodemokratického poriadku a obnoviť kapitalizmus a súčasne s kapitalizmom obnoviť vykorisťovanie ľudu, hlad, nezamestnanosť, strieľanie do pracujúcich, hospodársku a politickú nezávislosť štátu na zahraničných imperialistoch. Dotvrdzoval, že na veky už bude v tejto krajine pánom pracujúci ľud, ktorý vzal do svojich rúk závody, pôdu a všetko bohatstvo vlasti, aby ich spravoval v prospech svoj i budúcich pokolení...

Súdruh Gottwald zanechal nám úspešne napredujúce a rozvíjajúce sa socialistické hospodárstvo a naučil nás, ako pracovať novým socialistickým spôsobom v priemysle a poľnohospodárstve. Súdruh Gottwald zanechal bohatý odkaz našej vede a kultúre, s láskou sa staral o našu mládež. Na všetkých úsekoch nášho života a našej práce nachádzame trvalé výsledky a trvalý vplyv múdreho vedenia súdruha Gottwalda.“

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama