Žalujem!

Zomrel mi brat. Posledné dni svojho života strávil v nemocnici, v ktorej dvadsaťpäť rokov pracoval. Pred niekoľkými rokmi, počas Zajacovej zdravotníckej reformy, nemocnicu predalo mesto pohrebným službám z krajského mesta. Pohrebné služby, pravdepodobne preto, aby mali zaistený džob, zrušili chirurgické, gynekologické, pôrodnícke a interné oddelenie, z nemocnice sa stalo zariadenie pre dožívajúcich, krajšie povedané - dlhodobo chorých. V doline, kde tá bývalá nemocnica sídli, neubudlo obyvateľstva, stále sa rodí dosť detí, stále si ľudia lámu ruky či nohy a chorejú na žlčníky či slepé črevá, stále majú ženy svoje ženské choroby. No zloženie obyvateľstva sa mierne zmenilo, lebo detí pribúda najmä rómskych a chorejú najmä tí chudobnejší – v doline je každý piaty nezamestnaný. Reformisti asi usúdili, že to nie je také celkom kvalitné obyvateľstvo, a teda načo ich zachraňovať, liečiť? Dožiť tých pár týždňov do finále – to je jednak menej nákladné a jednak rentabilné – pochovať treba každého.

A tak môj brat odchádzal na oddelení, kde fasujú pre ležiacich - osobnej hygieny už neschopných - ľudí dvadsaťpäť pampersiek na mesiac (!), jednu plachtu denne, žiadne podložky pod pacienta, o polohovateľných posteliach a dekubitných matracoch sa tu nikomu ani len nesníva. Môj brat v posledných minútach svojho života zúfalo kričal, aby privolal pomoc – lenže na celom oddelení bola iba jedna sestrička a v tej chvíli ošetrovala iného úbohého človeka. Trvalo to iba niekoľko málo minút, ale dôležitých, a tak, keď k môjmu umierajúcemu bratovi pribehla, už iba posledný raz vydýchol. Sestrička Ivanka to rozprávala našej rodine a bola veľmi zúfalá. Pretože má svoju prácu rada, robí ju skutočne zodpovedne a s čo najväčšou účasťou. Umieranie je veľmi škaredá, páchnuca a bolestná záležitosť, to iba vo filmoch a seriáloch leží pacient v bielučkej posteli, prednesie nejakú hlbokomyseľnosť a potom ho naposledy hegne. Sestrička Ivanka však vie, koľko gumených rukavíc za deň minie, aby umierajúcemu poslúžila v tých najobyčajnejších, ale najnevyhnutnejších potrebách, koľko plachiet, uterákov, pyžám spotrebuje, keď už telo nie je riadené mysľou a sebaovládaním. Ale tých plachiet, plienok, rukavíc, čistiacich prostriedkov jednoducho niet – norma je taká, ako som uviedla vyššie.

Pochovali sme brata a v nedeľu po pohrebe sme náhodou sledovali politickú debatu. V nej bývalý vysoký bankový úradník, teraz poslanec varuje, že naše peniaze chce vláda poslať kamsi do tramtárie, že naše zdravé banky, ktoré sme si sami zachránili, teraz môžu stratiť uložené peniaze, lebo ich „matky“ si môžu odčerpať hotovosť tam, kde bude chýbať. Môj mladší brat sa pýta: no a prečo sa tie naše banky teda „ozdravovali“? Prečo sme sa na to my všetci skladali? Nie náhodou preto, že mali byť dôveryhodné pre tie zahraničné „matky“? A nebolo to vtedy, keď bol henten riaditeľom pobočky zahraničnej banky? A veď ten koncept vymyslela práve tá banda, čo teraz kričí, že je to celé zle. A kto vymyslel, aby sme prijali euro? Veď tá istá banda tvrdila, že ho musíme prijať, aby sme boli zaradení medzi tie vyspelé krajiny. Na to boli celé tie ich slávne reformy. Buchol do stola, a keby mal tak nablízko všetkých slávnych reformátorov, nebolo by zostalo iba pri tom jednom buchnutí.

V tej doline sa žilo vždy ťažko, dobrej práce tam veľa nebolo ani za reálneho socializmu. Ženy montovali nástenné hračkárske hodiny a vážili škrob, anilín, napĺňali fľaštičky acetónu, balili tabletky grafitu. Muži pracovali v strojárňach potravinárskeho priemyslu a v bani, kde kutali chalkopyrit. Všetok materiál sa sem privážal, zmontovaný, potom odvážený, zabalený, naložený sa zase odvážal. V tom sa ani teraz nič nezmenilo – aby sa nezamestnanosť aspoň zmiernila, opäť sú tu montážne dielne, polotovary sa dorobia a výrobky sa odvezú. Dospelý muž tu zarobí 400 eur, žena 350. Čo sa teda zmenilo? V novinách píšu, že sa u nás žije najlepšie z celej novodobej histórie. No, ako komu a ako kde. V tej doline sa zmenilo niečo výrazne - nahnevaní ľudia vyčítajú tým ešte chudobnejším od nich, že žijú z dávok. Bratislavským intelektuálom by sa zježili všetky chlpy na tele, keby počuli tie reči! Strašné reči. Ale pohoršovať sa nad nimi je gýč. Pretože ľudia hľadajú, kto za ich položenie môže. Pozerajú televízne seriály a farmy, či ako sa tie reality šou volajú, no cítia veľké poníženie a zlosť. Neviem, na koho sa vyleje, ale tie doterajšie výšpľachy sú hrozivé.