Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Čítanie na víkend: Gorily v podsvetí - Mafia.SK

Ukážka z knihy o histórii slovenského podsvetia od primitívneho výpalníctva až po najväčšiu korupčnú aféru Gorila. Autor pri hľadaní jeho koreňov začína ešte pred novembrovým prevratom roku 1989.
Počet zobrazení: 5044
uvod_murin.jpg

 

Gustáv Murín (1959, Bratislava) vydal doteraz 27 kníh (6 v češtine, 1 vo francúzštine, 1 v hindí a 1 po chorvátsky): román, novelu, zbierky poviedok a esejí, zbierku úvah o kultúre a médiách, vedecko-popularizačné štúdie o biológii, dlhovekosti, o manželstve, štyri štúdie o podsvetí na Slovensku deväťdesiatych rokov, dve popularizačné encyklopédie a zbierky cestovných príbehov. Kniha „Mafia na Slovensku“ získala cenu Panta Rhei Awards za najpredávanejšiu knihu roku 2009. Ďalšie romány a knihy vyšli na pokračovanie aj v denníku Pravda (2007) a SME.sk (2008, 2010 a 2011). Literárne prezentácie absolvoval v 25 krajinách Európy, Ázie a Ameriky.

Viac informácií o autorovi na http://gustavmurin.webgarden.cz.


Anotáciu knihy nájete na:

http://www.marencin.sk/index.php?page=knihy&edicia=13&kniha=343

Foto: Ján Lörincz


Táto kniha, tak ako predošlé, ktoré som napísal na túto tému, nestojí na prekvapujúcich odhaleniach. Všetky tu opísané osoby a udalosti sú už verejnosti známe a ich činy boli priebežne zverejňované v rôznych slovenských i českých médiách, ktorých výpočet nájdete v závere knihy. Mnohé z tých článkov, správ, reportáží i komentárov ste iste čítali, počuli i videli – ide teda o mediálny obraz organizovanej kriminality v novodobých dejinách Slovenska s dôrazom na prvú, krvavú dekádu budovania demokratického štátu po roku 1989. Autori týchto správ, profesionálni novinári či ich informátori, ale aj svedkovia a aktéri súdnych procesov, vychádzali z dobových vedomostí a mohli sa v niektorých detailoch mýliť. Nielen oni, ale ani polícia, prokuratúra a súdy sa vo viacerých prípadoch nedokázali zhodnúť na jednoznačnej rekonštrukcii týchto dramatických udalostí. Nie je to ani možné, keďže mnohí svedkovia sú už po smrti, iní mlčia, niektorí vedome zavádzajú. Toto nie je obžalobný spis, toto je dobová kronika jednej krvavej etapy tejto spoločnosti, vychádzajúca z oficiálnych dobových zdrojov. Neslúži na usvedčovanie vinníkov, ale na pamiatku obetí a je varovaním pred ďalšími obeťami organizovaného zločinu. Nepíše sa tu o tom, ako sa veci bez akýchkoľvek pochybností stali, ale ako o nich referovali médiá, ktorých dôveryhodnosť nech posúdi čitateľ sám. Cieľom tejto knihy teda nie je nič viac a nič menej, než v zrkadle správ súdobých médií hľadať obraz tej doby.

Svojim verným čitateľom, ktorí si kúpili moje predošlé knihy s touto tematikou sa vopred ospravedlňujem za to, že sa tu viaceré pasáže budú nevyhnutne opakovať. Aktualizoval a doplnil som ich, ako sa najviac dalo, veď od roku 2008, keď vyšla moja prvá kniha Mafia v Bratislave, bolo viacero prípadov uzavretých, objavili sa nové fakty i celé prípady (viď. kapitola „Poprava prominentného právnika“ o Ernestovi Valkovi). Ale pre nových čitateľov je nutné zachovať aj prehistóriu najnovších udalostí okolo sýkorovcov či iných mafiánskych klanov, ktorých činnosť siaha až do týchto dní. Pribudol tiež dôležitý historický rámec ich vyčíňania, keď zlé činy tých „dobrých“, akým je napríklad zmytologizovaná postava Václava Havla, nahrávali zločinom tých druhých. A po prvýkrát hovoríme o mafii bielych golierov.

To najdôležitejšie poslanie knihy GORILY V PODSVETÍ – MAFIA.SK teda nestojí na odhaľovaní verejnosti neznámych faktov, pátraní po jedinej verzii daného zločinu či vierohodnosti jednotlivostí, ale hľadaní súvislostí medzi opisovanými kriminálnymi skutkami a ich aktérmi s cieľom pochopiť, prečo bol pôrod novej demokracie taký krvavý a bolestný, s nádejou, že takéto brutálne kriminálne činy sa už nebudú opakovať.


KRAJINA AKO ROZPRÁVKA

Znie to neskutočne. Znie to ako rozprávka. Znie to ako rozprávka bez záruky dobrého konca.

Bolo raz jedno kráľovstvo Kolektívneho šťastia, kde si mali byť všetci rovní. Ibaže niektorí si boli rovnejší. Preto tam nemali kráľa, ale generálneho tajomníka.

V tomto kráľovstve mal mať každý toľko, koľko len chcel. Ale často väčšina nemala ani to, čo naozaj potrebovala. Napríklad niečo, čím by si vytreli riť. Na toaletný papier sa stáli dlhé rady čakateľov na tovar pripomínajúce názvom vojnu – fronty.

Všetci vraj vlastnili všetko. V skutočnosti nikto nevlastnil nič podstatné.

Kolektívne šťastie sa teda neplánovane dosahovalo tým, že všetci kradli aspoň v malom. Oficiálne malo toto kráľovstvo nadprodukciu hesiel. Napríklad: „Človek – náš cieľ“ nebolo heslo poľovníckeho združenia, ale jedinej povolenej strany Kolektivistov. Najobľúbenejšie bolo neoficiálne heslo: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Drobný ľud teda kradol odušu, čokoľvek mu prišlo pod ruku, najmä na pracovisku. Napríklad ten toaletný papier. Kto nemohol ukradnúť nič hmotné, kradol aspoň čas. Teda ten pracovný. V tej dobe bolo dosť populárne súložiť na pracovisku. Drobný ľud tak spájal príjemné s užitočným.

Malo to tak byť „na večné časy“, ale odrazu nebolo s kým. V susednej ríši sa objavil generalissimus všetkých tajomníkov so znamením na čele a rozhodol, že skoncuje s večnými časmi. Ľudia tak masovo kradli čas, že na večné časy už neostalo. V kráľovstve Kolektívneho šťastia nastala panika. Starí kolektivisti boli zmätení a útrpne čakali svoj osud. Tí mladší a schopnejší pochopili, že skôr či neskôr ľud zvrhne vládu. Taký zodpovedný historický krok však nemožno nechať iba na samotný ľud. Treba mu pomôcť. A tak pomohli zvrhnúť starú vládu, pomohli dosadiť novú vládu a privítali premenovanie kráľovstva Kolektívneho šťastia na kráľovstvo Individuálneho šťastia. Chceli za to len maličkosť – aby mohli byť opäť, tak ako predtým, vzorom, ibaže tentoraz v tom, ako si niektorí dokážu individuálne pomôcť k šťastiu tým, že budú vládnuť v pozadí. Aj to dostali.

Čo sa zmenilo? Zvrhli sme kolektivizmus, už nekradnú všetci a v malom. Dnes kradnú len oni (niektorí sú preto populárne nazývaní aj LenOni) a vo veľkom. Títo hľadači individuálneho šťastia sa delia na tri skupiny. Jedni sú robotníci zločinu a svoje „ťažko zarobené“ milióny kradnú ručne. Hovorí sa im pre ich vzhľad – gorily. Druhí majú biele goliere, fajnové spôsoby a zarábajú špekuláciami – to sú Gorily. Niekedy sú gorily a Gorily na nerozoznanie. Spája ich tretia skupina. Jej príslušníci nemajú spoločné meno. Majú spoločnú profesiu – politici. Spolu založili nové večné časy zlodejiny.

Neveríte? Čítajte ďalej!

Revolúcia ľahko a rýchlo

Tajné služby sú bežnými občanmi vnímané ako spoločenstvo ľudí, ktorí môžu páchať zločiny v pracovnej dobe a za štátny plat. Veď aj James Bond je v podstate štátom platený sériový vrah. Na rozdiel od tejto fiktívnej postavy sú v tajných službách často ľudia s ušľachtilými úmyslami. Bez nich by sme sa mnohé nedozvedeli a mnohé by sa nestalo.

Nežná revolúcia v novembri roku 1989 očarila celý svet svojou ľahkosťou, až noblesou, mierumilovnosťou, zamatovosťou a historickou parabolou pokusu uskutočniť tisícročia starú víziu Utópie, keď umelci a filozofi vedú spoločnosť. Za tento čin boli na Nobelovu cenu mieru navrhovaní študenti a ich vodcovia, ale aj symbol občianskeho odporu Václav Havel. V skutočnosti ju mala dostať Štátna tajná bezpečnosť bývalého Československa, teda ŠtB.

ŠtB ako „bdelé oko robotníckej triedy a jej oceľová päsť“ viac ako štyridsať rokov špehovala, prenasledovala, zatýkala, vypočúvala, mučila a aj zabíjala takzvaných zradcov komunistickej vlasti. Tá istá ŠtB po tom všetkom nakoniec v jedinej samovražednej a dokonale úspešnej tajnej operácii zradila komunistickú vlasť. Tá operácia mala iste nejaký krycí názov. My a celý svet ju poznáme pod menom Nežná revolúcia...

Čas plánov a príprav

Kto navštívil Prahu na prelome rokov 1988/1989 a v prvých mesiacoch roku 1989 a poznal aspoň trochu politickú situáciu, nemohol si to nevšimnúť – viselo to vo vzduchu, bolo to priam hmatateľné napätie, ktoré len čakalo na výbuch, ktorým by sa uvoľnilo. Počas vianočných sviatkov zorganizovala Charta akúsi protestnú demonštráciu na Staromestskom námestí. Dopadla trápne. Komunisti pustili z ampliónov koledy, ktorým chartistické heslá nemohli konkurovať. Biedny hlúčik aktivistov sa bezradne rozišiel do najbližších krčmičiek, aby vareným vínom zapili sklamanie.

V januári 1989 počas takzvaného Palachovho týždňa prebehlo na Václavskom  námestí niekoľko chaotických demonštrácií. Zasiahli uniformovaní aj tajní policajti. Bili ľudí, použili vodné delá, zatýkali. A nič. Zasa všetko zaspalo.

Šepkalo sa, že „to“ prepukne do leta. V okolitých krajinách politická situácia priam vrela. V Poľsku sa Solidarita po intermezze so stanným právom a masovým zatýkaním jej predákov dostala do vlády. Z východného Nemecka masovo utekali občania cez Prahu, kde zanechávali v bočných uličkách k veľvyslanectvu Nemeckej spolkovej republiky stovky svojich povestných bakelitových trabantov. V Maďarsku sa schyľovalo k pádu komunistickej vlády. Len v Prahe bolo čudné ticho.

Aj leto roku 1989 prebehlo v Československu nepochopiteľne pokojne. Ani výročie sovietskej okupácie z roku 1968 nepriviedlo v horúcom auguste ľudí do ulíc. Na jeseň ani náznak verejného odporu proti režimu. Dňa 7. novembra 1989 padol Berlínsky múr a s ním sa zrútil aj komunistický režim vo východnom Nemecku. Zasvätení sa dušovali, že v ČSSR to konečne prepukne začiatkom decembra na Deň ľudských práv. Bol to amatérizmus. Až keď vec zobrali do rúk profesionáli z ŠtB, udalosti nabrali dramatický spád.

Prečo práve 17. november

Plánovači ŠtB prišli na geniálnu symboliku. Našli dátum, ktorý je v  Čechách zvlášť citlivý a zapadal do plánu spustiť prevrat s pomocou študentov a umelcov. Študentov preto, lebo sú ľahko mobilizovateľnou masou, ktorá nehľadí na následky a nie je zaťažená vlastnou rodinou či kariérou. Umelcov preto, lebo každý takýto zásadný protest potrebuje ľahko identifikovateľné tváre, dramaturgiu, ale aj technické zázemie (demonštrácie na Václavskom námestí napríklad ozvučovali technici známych populárnych kapiel). A 17. november preto, lebo v ten deň roku 1939 boli nacistami tvrdo potlačené demonštrácie českých študentov proti nacistickej okupácii a nasledovala séria ich popráv a deportácií do koncentračných táborov. Prvou obeťou bol pri predošlej protinacistickej demonštrácii k vzniku Československa študent medicíny Jan Opletal. Preto bol tento deň v roku 1941 vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva, a práve v roku 1989 bolo jeho 50-te výročie. Tá symbolika bola krištáľovo jasná – totalitný režim nacistov krvavo potlačil študentské protesty pred päťdesiatimi rokmi a totalitný režim komunistov sa mal zdiskreditovať rovnako. Na to bol potrebný aspoň jeden zabitý študent, a aj s tým plánovači ŠtB počítali.

Dňa 17. novembra 1989 bola oficiálnou mládežníckou organizáciou SZM pod kontrolou komunistickej strany zvolaná spomienková slávnosť. Bolo to tak dokonalé krytie, že ani už vtedy vopred obetovaní komunistickí papaláši nemohli mať námietky. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dohodnuté, že bezpečnostné zložky nezasiahnu, ani keby došlo k  prejavom študentskej nespokojnosti. Jakeša už dávnejšie utajená skupina vo vlastnej ŠtB diskreditovala tým, že nahrala a ilegálne rozširovala jeho dôverný prejav na straníckom aktíve v západných Čechách, kde sa totálne znemožnil výrokom, že sa cíti „jako kůl v plotě“.

Nikto z oficiálnej opozície stelesňovanej Chartou 77 nebol v piatok 17. novembra 1989 v Prahe. Niekto ich včas upozornil, aby sa zbytočne nepriplietli do rozbehnutého scenára. Išli na chaty (?!) ako vzorní občania. Václav Havel na svoj Hrádeček. Len Alexander Dubček z nejasných dôvodov pricestoval do Prahy a neplánovane sa priplietol k zhromaždeniu študentov pri vysokoškolských internátoch na Albertove, ako o tom píše Jozef Banáš v knihe Zastavte Dubčeka!. Dubček bol preventívne zatknutý a  keď už bolo po všetkom, zase prepustený.

Manifestácia sa mala skončiť zvyčajnými, nudnými prejavmi. Tieto neboli až také nudné, ale hlavne manifestácia prerástla do demonštrácie. V dave boli štandardne príslušníci ŠtB s neštandardnými úlohami. Namiesto potláčania protestov ich mali, naopak, povzbudzovať a týmto provokatérom sa aj podarilo strhnúť dav už mimo kontroly oficiálnych organizátorov na pochod hlavným mestom. Pozoruhodné je, že študenti nepustili z rúk neskôr mediálne veľmi užitočné rekvizity v podobe kvetov a sviečok, ktoré mali pôvodne položiť k hrobu Jana Opletala. Na toho sa zabudlo...

Provokatéri ŠtB viedli bezstarostný dav študentov na vopred vybrané miesto na Národní třídě k Národnému divadlu. Tam totiž malo dôjsť k prepojeniu študentskej masy a vážených divadelníkov, národných umelcov. Scéna bola naaranžovaná tak, že  krvavému stretu sa nedalo vyhnúť, aj keď sa o to viacerí študenti pokúšali. Zásahové jednotky vyčkali, kým sa dav približne 2 000 študentov dostal k Národnému divadlu, a potom ulicu zo všetkých strán uzavreli. Vtedy prišli k úžitku rekvizity kvetov podávaných policajným ozbrojencom a zapaľovanie sviečok pred ich hrozivou hradbou, čo kamery (tiež pozoruhodné, kde sa tam vzali) nezabudli zaznamenať pre históriu. V presne načasovanej chvíli nastalo krvavé „rozháňanie davu“, hoci ten by sa rozišiel aj bez bitky. Dôvod bol prostý. Tu malo dôjsť k dôležitej katarzii (povedané divadelným slovníkom), keď zbití študenti hľadali úkryt práve v budove Národného divadla a vždy takí citliví umelci boli na vlastné oči konfrontovaní so surovosťou režimu. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí, to už je masaker. Všetko viedlo k logickej reakcii – režim, ktorý bije naše deti, nemôžeme akceptovať. Masa študentov sa spojila s katalyzátorom umelcov, presne podľa plánu. Nasledoval štrajk študentov a štrajk divadelníkov, ktorí namiesto hrania diskutovali s divákmi o neúnosnosti takéhoto vedenia štátu. Divadlá sa stali ideálnymi tribúnami protestov. Všetko klaplo až nečakane účinne.

Chýbala len mŕtvola.

Hľadá sa obeť

Identifikácia „živej mŕtvoly“ podarila vyšetrovacej Komisii po Novembri 1989 prakticky hneď, v ďalších rokoch sa objasnili aj detaily tejto úspešnej dezinformačnej akcie (na dezinformácie mala ŠtB najlepších špecialistov vtedajšieho „tábora komunizmu“) aj preto, že „mŕtvola“ sama prehovorila – volal sa Ludvík Zifčák.

Zifčák bol mladý príslušník ŠtB, a keďže ho disidenti nepoznali, dostal za úlohu preniknúť medzi nich. Čiastočne sa mu to podarilo, keď sa v polovici marca 1989 na súde s predstaviteľmi „Nezávislého mírového sdružení – Iniciativy za demilitarizovanou společnost“ zoznámil s manželkou Petra Uhla. Ten bol známym disidentom, ale hlavne mal kontakt na Rádio Slobodná Európa a iné dôležité západné médiá. Zifčák sa predstavil ako študent Růžička z Ostravy. Neskôr na pokyn nadriadených založil fingované „Nezávislé studentské sdružení“ a medzi pražskými študentmi rozdával letáky, ktoré nápadne pripomínali vtedy aktuálne vyhlásenie „Několik vět“. Ale jeho hviezda chvíľa prišla až 17. novembra 1989.

Zifčák spolu s ostatnými tajnými agentmi ŠtB priviedol masu študentov pred obušky Pohotovostného pluku. Mimochodom, s jeho príslušníkmi sa veľmi dobre poznal, veď tam slúžil ako veliteľ roty. V presne stanovenom okamihu brutálneho zásahu Zifčák „padol“, pričom mu hneď priskočila „na pomoc“ ďalšia pracovníčka ŠtB Drahomíra Dražská. Zifčák mal plátennú tašku vo farbe trikolóry, ktorá sa dobre pamätala, a preto vedeli, že bude mať dosť svedkov. Jedným z nich bola aj študentka Jana Matějková, ktorá nezištne zháňala pre „smrteľne zraneného študenta“ pomoc. Do tretice svoju úlohu zohrala pohotovo prítomná lekárka, tá mu dávala naoko umelé dýchanie a vyhlásila, že jeho stav je kritický. Vzápätí prišla sanitka a „mŕtvy študent“ zmizol.

Tým sa to neskončilo. Teraz prišla hviezdna chvíľa Drahomíry Dražskej. Všetkým, kto boli ochotní počúvať, srdcervúco vykladala, ako jej kamarát prišiel o život „dobitý tými sviňami“. Už mala (podobne ako Zifčák) kontakty na disidentov, a hlavne na farára Payna, ktorý mal zasa prepojenie na Uhla. Tomu nahlásila dve najdôležitejšie informácie – meno „zabitého študenta“ Martina Šmída a jeho dátum narodenia. Uhl neskôr priznal, že pod dojmom tejto správy porušil zásadu spravodajstva a túto informáciu si neoveroval. Večer ju už vysielalo Rádio Slobodná Európa.

Komunistická televízia sa márne pokúšala fámu vyvrátiť, keď zohnali oboch existujúcich študentov Šmídov živých a zdravých (jeden z nich v tom čase v Prahe ani nebol) a predstavila ich vo večerných správach. Už bolo neskoro. Na ten moment sa pamätám veľmi presne. Symbolika vraždiaceho totalitného režimu zaúčinkovala a bolo jasné, že je neudržateľný.

Zifčák k tomu neskôr pre médiá sám povedal: „Fáma o smrti študenta mala jediný cieľ: vyvolať v krajine nepokoje, no nie také, ktoré by viedli k zmene politického systému. Išlo nám o výmenu vedenia komunistickej strany.“ A dodal: „Dezinformácia o smrti študenta sa rozšírila, vypukli protesty. Keby to Jakešovi oponenti (v komunistickom vedení, pozn. aut.) nechceli, k ničomu by nedošlo. Vyriešilo by sa to za pár minút, stačilo pozatvárať niekoľkých vodcov.“

Nech nás neprekvapuje, že bývalý agent ŠtB z Prahy odpovedá po slovensky. Je po rodičoch rumunský Slovák.  

Ktosi napísal, že Poliaci bojovali za porážku komunizmu posledných desať rokov, Maďari desať mesiacov, Nemci desať týždňov a Česi so Slovákmi desať dní. Veľkú zásluhu na tom má aj tá „živá mŕtvola“.

Deus ex machina

Deus ex machina (doslova: Boh na mašine) je výraz používaný v divadelníctve, keď do deja na scéne vstupuje nečakaný prvok, ktorý ho môže ľubovoľne meniť podľa zámerov autora.

Takouto „božskou“ silou vtedy v Československu vládli len dvaja ľudia: Rudolf Hegenbart z vedenia KSČ a jemu ideologicky podriadený generál Alojz Lorenc ako šéf ŠtB.

O ich zámeroch a tajných dohodách s Havlom píše JUDr. Jaroslav Klenovský na web-stránke Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov takto:

„...Rudolf Hegenbart byl jmenován do své funkce v r. 1987 v rámci Gorbačovovy perestrojky se souhlasem Jakeše jako vedoucí 13. oddělení ÚV KSČ, které řídilo tyto nejdůležitější složky komunistické moci: armádu, policii, soudy a prokuratury.“

Cituje JUDr. Hulíka: „Hegenbart uvedl v několikanásobném rozhovoru se mnou (Hulíkem), že někdy v létě 1989 za ním (t. j. za Hegenbartem) přišel Lorenc a navrhoval mu udělat spiknutí proti tehdejšímu vedení KSČ. Hegenbart prý odmítl.“

JUDr. Hulík bol členom Parlamentnej komisie pre dohľad nad vyšetrovaním 17. novembra. Bola to trochu komická inštitúcia, ktorá mala novým vládcom vysvetliť, ako sa k tej vláde vlastne dostali. A práve na jej pravidelnom zasadnutí mal prebehnúť aj tento  pozoruhodný dialóg dvoch jej členov:

„Bartuška: ´Tuhle slavnou revoluci připravil generál Lorenc s Hegenbartem a dalšíma partajníkama, kteří se předem dohodli s některýma lidma v opozici. Protože Vy (míněn Danisz) sám víte nejlépe, že kontakty mezi StB a Chartou byly velmi intenzívní a zdaleka nebyly jen pracovní.´

Dr. Danisz (křičí na Bartušku): ´Tak já ti něco řeknu. Vašek Havel mi tuhle říkal: ´Toho Hegenbarta nechte na pokoji, ten pro vás udělal tolik, že se budete jednou divit, až to všechno řeknem. Zatím o tom musíme mlčet.´ To je, co? Takže si přestaň hrát na chytrýho. Nikdo o to nestojí.´“

Bartuška bol príliš zvedavý zástupca študentov a Dr. Danisz zastupoval v Komisii Občanské forum. Podľa JUDr. Klenovského bol osobným priateľom V. Havla a súčasne konfidentom ŠtB.

O tom, že ŠtB držala v rozhodujúcich novembrových dňoch ochrannú  ruku nad práve sa formujúcou alternatívnou mocou, prehovoril sám generál Lorenc v knihe Dešifrovaný svet: „... udalosti, ktoré hrozili prerásť do živelného vývoja, mohli byť predsa len niekým usmerňované a ďalej na rokovanie bol potrebný partner... Preto nebolo rozohnané, či pozatýkané pražské Občanské forum. Ani Verejnosť proti násiliu.“

Tajné dohody Havla s komunistami potvrdil v rozhovore pre SME v roku 2008 aj Ján Budaj: „Hlavnou udalosťou, formujúcou dianie u nás po páde režimu bolo, že Občianske fórum v Česku urobilo za naším chrbtom tajnú politickú zmluvu s KSČ. Jej existenciu potvrdili neskôr protagonisti OF, aj relevantní historici, ktorí mali k dispozícii archívy a výpovede aktérov... OF v týchto tajných rokovaniach zastupoval Václav Havel, KSČ zase Marián Čalfa. Obsah ich dohôd sa snaží objasniť napríklad historik Jiří Suk v knihe Labyrintom revolúcie, v ktorej uvádza konkrétne citáty o tom, ako si Havel predsavzal túto dohodu utajiť pred nami, aj pred celou verejnosťou. KSČ mu výmenou za ňu poskytla hlasy vo voľbe prezidenta.“

Dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel zvolený za prezidenta ČSSR, a to pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý hlasoval podľa komunistických zvykov jednohlasne za toho istého Havla, ktorého predtým rovnako jednohlasne odsudzovali a aj väznili. Za hŕstku kooptovaných poslancov Občianskeho fóra to komentoval Havlov priateľ Michael Kocáb: „Bola to bizarná jednomyseľnosť dvoch nepriateľských blokov“. Ešte aj takí kovaní komunisti ako Jakeš a Biľak, či Mohorita hlasovali za! Trvalo im to prikývnutie novým pomerom aj s formalitami iba tridsaťpäť minút...

Havel v rámci ceremoniálu prisahal, že bude dodržiavať komunistickú ústavu, kde bola zakotvená vedúca úloha komunistickej strany. Tohto autora absurdných drám takáto absurdita nielen neznepokojovala, ale nijako to neotriaslo ani jeho disidentskou dušou bojovníka proti komunizmu. Naopak, za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora obuškového zákona umožňujúceho krvavú bitku študentov na Národní třídě, ktorá vyniesla Havla k moci. Kruh sa uzavrel.

O štyri dni nato nový prezident spáchal svoj prvý štátnický, absurdne realizovaný krok – bezhlavú masovú amnestiu väzňov. Komunisti ochotne asistovali.

Zločinci na slobode

Takúto plošnú amnestiu vo svete urobil predtým len Berija, obľúbený Stalinov kat a najkrvavejší vykonávateľ komunistických zločinov v Sovietskom zväze. Po ňom Havel.

Havlova amnestia pripadá absurdná každému, kto ju logicky analyzuje. Ale veď Havel bol absurdný dramatik, ktorý sa nikdy nebránil dramatickým gestám. Prežíval práve vrcholiacu eufóriu spoločnosti vedenej umelcami ako v klasickej Platónovej Utópii. Svetové médiá popisovali Novembrovú revolúciu ako naplnenie tejto utopickej vízie, ktorej súčasťou je aj Brechtova výzva, aby diváci na konci dramatického predstavenia vstali a šli oduševnene oslobodiť väzňov. Havla toto gesto muselo lákať. Aký skvelý slogan na titulky svetovej tlače – revolúcia (teda Havel) otvára brány väzenia! Absurdita slávila hody.

Havel napísal väzňom list s oslovením „Drazí přátelé...“ a v prvý deň roku 1990 na jeho pokyn z vtedajších 31 000 väzňov prepustili až 23 260. Mnohí boli bez peňazí a nemali kam ísť. Vlna zločinnosti zaplavila krajinu s oslabenými funkciami polície a súdov, ktoré neboli schopné protiakcie. Ako keby ste naočkovali vírus zla do oslabeného tela po traumatickom zákroku, ktorý ho pripravil o väčšinu obranných síl. Súbežne boli totiž paralyzované aj tie zložky ŠtB, ktoré nebojovali s politickými disidentmi, ale s už vtedy sa rozmáhajúcou organizovanou kriminalitou. Najrozhľadenejší z kriminálnikov veľkého štýlu, ako bol v Čechách Mrázek, ochotne podporovali paušálnu likvidáciu celého imunitného aparátu štátu a nežní revolucionári nadšene plnili ich najtajnejšie priania. Keby chcel niekto predstaviť revolúciu ako začiatok chaosu a teroru strachu z bezhraničnej kriminality, nemohol by si počínať lepšie.

Výpočet Havlových absurdít je pozoruhodný – zabránil potrestaniu komunistických pohlavárov, čo mu nemohli zabudnúť niektorí skalní chartisti a ich výčitky (expresívne vyjadrené aj sloganom „Vašku, ty jsi prase!“) skončili až na súde. Jeho masová amnestia spôsobila, že desaťtisíce kriminálnikov (ako zdôraznil aj Miloš Zeman vo svojich pamätiach) zaplavili krajinu a nasledovná vlna zločinnosti stála do tridsať ľudských životov vrátane detí. Príkladom by mohlo byť malé dievčatko, ktoré na nemocničnom lôžku pohlavne zneužil a zabil opitý amnestovaný deviant v úlohe nemocničného pomocníka. Keď rodičia tejto obete navštívili Havla so žiadosťou o trest smrti pre páchateľa, ten sa ohradil, že ako humanista je zásadne proti absolútnemu trestu.

Ďalším príkladom Havlom amnestovaného zločinca bol Jiří Šouta z Ostravy, ktorého v roku 1982 Krajský súd v Ostrave odsúdil za vraždu na 14 rokov, ale vďaka amnestii si odsedel necelé dve tretiny. Rok po Havlovej amnestii v skorých ranných hodinách 4. februára 1991 na prízemí budovy Obvodného veliteľstva Policajného zboru Bratislava IV nožom dobodal službukonajúceho príslušníka PZ poručíka M. Až Mestský súd v Bratislave ukončil Šoutovu zločineckú kariéru, keď ho 13. septembra 1991 odsúdil na doživotie.

V štúdii „Organizovaný zločin na území Slovenskej republiky, jeho vznik, vývojové fázy, formy a aktuálny stav“ vypracovanej pracovníkmi Generálnej prokuratúry SR pod vedením  JUDr. Evy Mišíkovej sa píše: „Dôsledkom tzv. Havlovej amnestie bolo, že na slobodu sa dostali aj zločinci odsúdení za veľmi závažnú ekonomickú a násilnú trestnosť. Prirodzeným následkom bolo, že po prepustení rozhodujúca väčšina z nich pokračovala v kriminálnych aktivitách aj v rámci organizovaného zločinu...“

Slobody sa predčasne dočkali všetci väznení mafiánski bossovia a ich najbližší kumpáni. Na Slovensku napríklad budúci najkrvavejší šéf dunajskostredskej mafie Pápay a jeho kumpán  Rudolf Hodosi, ale napríklad aj Milan Holáň, prezývaný Gorila. V Čechách to bol celý zástup kamarátov superbossa Mrázka. Mimochodom, ten potom z veksláckych peňazí financoval úspešnú kampaň Havlovho Občanského fóra v prvých slobodných voľbách. Naivitu revolucionárov dopĺňal pragmatizmus vyhodených aparátčikov i policajtov. Finančne pomohli rozkradnuté tajné fondy komunistickej strany, odborov, mládežníckych organizácií a tajných služieb.

Ďalšou absurditou bolo, že tzv. politických Havlových spoluväzňov odbila jeho amnestia len skrátením trestov, čo bol doslova výsmech a urážka. Znie to neuveriteľne, ale je to tak – zločinci šli na slobodu a politickí ostali sedieť. Navyše zrušením ich statusu politických väzňov (veď ako by za Havlovho prezidentovania mohli pripustiť, že takí sú stále vo väzení?) zrušili aj ich oddelené cely a po Havlovej amnestii sa ocitli v spoločných celách s tými najhoršími kriminálnikmi, ktorí tam zostali. Za všetkých to po rokoch pre denník Pravda vyjadril František Bednár, predstaviteľ Združenia bývalých politických väzňov so sídlom v Poprade: „Pýtali sme sa, o čo sme horší pre nežných revolucionárov v porovnaní s takými gaunermi a násilníkmi, ako bol budúci mafián Daniš, prezývaný Tuti, ktorým dali zelenú, za čo sa im čoskoro aj náležite odvďačili."

Tak dostala slovenská mafia nečakanú podporu od najnežnejšieho z nežných. Ich krvavé činy sa dostali na hlavnú scénu vnímania vystrašenej spoločnosti a dokonale tak zakryli to, čo sa aj vďaka Havlovým tajným dohodám s komunistami dialo a dodnes deje v zákulisí. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
31. máj 2012, 16:32
Autorovi by som odporúčal, aby pred publikovaním dal text pekontrolovať z hľadiska jazykového (jazykovej previerke), iba ako príklad: napísal "zlodejina", po slovensky správne má byť "zlodejčina", a takých chýb je v tomto krátkom texte viacero. Mňa ako čitateľa to znechucuje
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
01. jún 2012, 06:21
Ono to je aj nie je pravda. Autor často argumentuje iba dojmami. Z dojmov skladá mozaiku, ako to mohlo byť, potom to pripomína konšpirácie. eštébé sa pokúšala o prevrat neprevrat, ale nevyšiel jej. celá stavba povojnového usporiadania sa začala rúcať po dohodách cára Gorbačova, ktorý poznal, čo skôr nepoznal stav svojej ríše.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. jún 2012, 07:42
...ale sám sa dopúšťaš prehreškov na slovenčine.Ak tvrdíš, že autor by si mal pred publikovaním dať text pekontrolovať, mal by si nás aj poučiť o tom, čo slovíčko "pekontrolovať" vlastne znamená.Aby sme sa navzájom neznechucovali.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. jún 2012, 06:27
Jazyková redaktorka to tam ponechala ako autorskú licenciu. Správny výraz je "zlodejstvo". Skúsim to dostať do finálnej korektúry. Ešte raz vďaka.
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
03. jún 2012, 02:14
gusto, trepes piate cez deviate. od niekolkomesacneho nedostatku toaletneho papiera ked vyhorel lis v Slavosovciach plynuly prechod na pravicovy prevrat v KSC a jeho nepodstatne, avsak verejnosti zname detaily. je to bulvar o to bulvarnejsi, ze ho pise univerzitne vzdelany clovek. dalsi dokaz, ze vzdelanie este neznamena inteligenciu...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. jún 2012, 04:25
Vďaka za prejavený názor. Uvidíme ako tá "omeleta" bude chutiť ostatným čitateľom. A takéto predčasné, skratkovité súdy, až rozsudky tiež nie sú znakom veľkej inteligencie. Čo keby ste namiesto toho na budúce hovoril k veci? Každá taká vecná pripomienka je vítaná...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. jún 2012, 06:49
narocnejsim percipientom asi tazko...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. jún 2012, 07:36
Súbežne sa diskutuje o dvoch zaujímavých témach. Len o niekoľko blokov nižšie je reč o recenzii Milana Blahu a p. Olacha o knihe Ľuboša Juríka Smrť ministra. Ajhľa, "kouzlo nechteného"! Murín odkrýva pozadie nášho zdevastovaného spoločenského prostredia. Je mi jedno, akou metódou to robí, čo tam po nejakých slovíčkach. Ľuboš Jurík však sugestívne upozornil, že genéza týchto javov je ešte v päťdesiatych rokoch. Ak sa s tým nevysporiadame, tak budeme len "tlupou koží otrockých".
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
03. jún 2012, 08:38
Zaujala ma táto diskusia a tiež i k románu Ľ. Juríka, ktorý som v SLOVE recenzoval ako prvý. Myslím, že by i G. Murín mal v svojich knihách viac rozlišovať, nuansovať. Myslím tým skutočnosť, že iné boli z historického hľadiska u nás roky povojnové, povedzme 1945-49, iné už 1949-1956 (asi tie najhoršie), iné 1956-1963, potom 1963-1968, následne 1968-1971, 1972-1985 a 1985-1990. Možno sa to zdá nepravdepodobné, ako to tu naznačujem, ale kto iný ako spisovateľ by mal mať pre tieto veci jemnejší čuch ako všetci tí pravicovo zameraní, pre ktorých je odbobie rokov 1945-1989 alebo 1948-1989 len a len rokmi temnej a zločinnej totality?! Ako napríklad pre Š. Hríba, V. Klimáčka, P. Zajaca či M. Šútovca? Aj na týchto stránkach už boli zverejnené materiály, ktoré asi v tomto duchu pozerajú na túto časť našich dejín. Ale ide mi skôr o podnet ako o poučovanie. Z vlastnej skúsenosti od konca 50-tych rokov viem, že to veru bolo všelijak, rozhodne nie čierno-bielo.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. jún 2012, 15:32
Pozrel som si recenziu Jozefa Špačka na román Smrť ministra, naozaj, bola ešte predtým, ako napísal Milan Blaha. Ale veľmi sa od seba nelíšia, vyzdvihujú prínos tejto knihy. Ide však o Murína. Oceňujem postreh pána Špačka, páči sa mi jeho diferencované členenie povojnového obdobia, v tom má absolútnu pravdu. Murín to berie ako sa vraví "hupkem". Ale nesúďme, keď nepoznáme celý text. Tiež by som bol opatrný pri hodnotení iných názorov a mien autorov, ako ich spomína pán Špaček. Niežeby som im tlieskal, ale nie sú to žiadni hlupáci, treba ich hlasom načúvať. V tom spočíva demokracia. Hlavné však je, že sa o týchto traumách našej histórie hovorí, v tom je obrovský Juríkov prínos, ako aj Murínova odvaha. Nech sa vyjadria aj historici. Nepočujem ich hlas!
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
03. jún 2012, 16:00
K tým spomenutým menám - vôbec ich nepovažujem za hlupákov! Len mi je ľúto, že sa napr. pp. Zajac a Šútovec prestali venovať literárnej vede, v tom sú vynikajúci. A Klimáček ešte možno svoju najlepšiu prózu ešte nenapísal. Ale neskutočne mi prekáža arogantnosť až bohorovnosť p. Hríba. Tomu by som nemal prečo načúvať...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama