Vojenský úpadok USA na začiatku 21. storočia

Začiatok 21. storočia sa v sociálnych vedách charakterizuje aj v spojení s narastajúcou chaotickosťou procesov vo všetkých sférach a na všetkých úrovniach spoločenského života, ktorú sprevádza čoraz menšia čitateľnosť a predvídateľnosť diania vo svete a jeho vývoja. Viacerí sociológovia, napr. Zygmunt Bauman a Jan Keller, kriticky poukazujú na narastajúce nebezpečenstvá pôsobenia zložitých súhrnov sociálnych javov a udalostí označovaných za nepredvídané (kolaterálne) následky konania bohatých a mocných aktérov v globálnom veku.

Stúpenci neoliberálnej globalizácie tento fenomén prezentujú ako nejakú špecifickú, ale nevyhnutnú sociálno-morálnu daň za život v súčasnosti, v podmienkach, ktoré však vlastne skoro nikoho (s výnimkou úzkej vrstvy bohatých a mocných a zároveň najviac prispievajúcich k chaosu) neuspokojujú. Aj na Slovensku je viacero sociológov, politológov a bezpečnostných expertov, ktorí nás presviedčajú o tom, že chudoba, nezamestnanosť ale aj rast násilia, rozširovanie drog a inej kriminality sú neželaným, ale sprievodným javom „tranzície“ socializmu na „liberálnodemokratický“ systém.

Príčinu vzostupu týchto sociálno-patologických javov podľa pravicových „odborníkov“ nesmieme hľadať v novom – „liberálnodemokratickom“ systéme, lebo sa vraj nachádzajú predovšetkým v našej minulosti. V ich pohľade na svet je rozhodujúce, že tu máme západnú víziu slobody a ľudských práv, a preto by sme nemali kritizovať, že mnoho nezamestnaných si nevie nájsť prácu (ale nie preto, že by boli leniví a neschopní, ale pre systémový kolaps) a že značná časť zamestnaných (a ich rodín) zo svojho príjmu aj z kvalifikovanej práce žije v podmienkach chudoby. Mali by sme sa naopak tešiť tomu, že si môžeme požičiavať v bankách pôsobiacich na Slovensku, ktoré ešte v časoch, keď boli slovenské, dzurindovská prvá vláda „ozdravila“ z peňazí slovenských daňových poplatníkov.

Veď to nie je masaker ako v My Lai...

Vrchol arogantnosti neoliberálne deformovanej interpretácie kolaterálnych následkov globalizácie na západný – kapitalistický spôsob predstavuje označovanie civilných obetí a rôznych tragédií v súdobých vojnách a ozbrojených konfliktoch za ich smutnú, ale neoddeliteľnú a neodstrániteľnú súčasť. Objasňovanie tejto črty súčasnej bezpečnosti patrí najmä do agendy washingtonských neokonzervatívcov, ktorí si naďalej udržiavajú veľmi silný mediálnopolitický vplyv.

Do plejády kolaterálnych následkov pôsobenia vojsk USA pribudol nedávno ďalší krvavý masový zločin, ktorý sa, ako vždy, ťažko objasňuje. Zdá sa však, že natiahol strunu napätia medzi kábulským režimom a cudzími vojskami najmä z USA v Afganistane takmer na prasknutie. Došlo k nemu 11. marca v obci Alekozo v Pandžvajskom okrese v jednej z najnepokojnejších provincií – Kandahar –, keď „osloboditeľ“ z USA zabil 16 civilistov, z toho bolo deväť detí a tri ženy. Niektoré z tiel sa po čine pokúsil aj spáliť.

Mainstreamové prowashingtonské média sa úzkostlivo vyhýbajú označeniu tejto i ďalších podobných masových vrážd za vojnový zločin (právne sa kvalifikuje maximálne ako masaker). Existencia takýchto tragédií je skutočne nevyhnutným následkom čoraz nezmyselnejšej a neúspešnejšej vojny v Afganistane. Barack Obama, ktorý urobil vojnu v Afganistane jednou z kľúčových tém svojej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej agendy, sa poponáhľal (zrejme kvôli obavám o pokles svojej šance na znovuzvolenie) s vyhlásením, že tento „poľutovaniahodný incident“ sa nemôže porovnávať s masakrom, ktorý sa stal pred 44 rokmi počas vojny USA proti Vietnamu v My Lai. Viaceré desivé a hrôzyplné fotografie z tohto vojnového zločinu sa doteraz prezentujú ako symbol neľudskosti agresívneho imperializmu USA, ktorý nič z tejto svojej črty, zdá sa, ani dnes nestratil.

Afganské Alekozo v princípe je My Lai

Vo vietnamskej dedinke My Lai 16. marca 1968 vojaci USA – viacerí príslušníci roty C 1. práporu 20. pešieho pluku 11. pešej brigády 23. pešej divízie („Americal division“ – po návrate z Vietnamu v roku 1971 bola rozpustená) zabili niekoľko stoviek neozbrojených civilistov, prevažne žien a detí. Údaje o počtoch obetí sa rozchádzajú, ale na pomníku, ktorý stojí na mieste tragédie, sa ich uvádza 504.

Napriek tomu bol za tento vojnový zločin odsúdený len jeden človek (poručík William Calley, jeden z veliteľov čiat v rote C) na doživotie. Vo väzení však pobudol len niekoľko mesiacov a bol omilostený prezidentom USA. Aký to je rozdiel oproti mimoriadnej precíznej dôslednosti sudcov a celej podpornej mašinérie Medzinárodného súdneho tribunálu pre bývalú Juhosláviu voči osobám označeným za vojnových zločincov vo vojnách na tomto území najmä z radov Srbov.

Do nového svetla však stavajú krutý zločin z Afganistanu viaceré zdroje v miestnych médiách, ktoré uvádzajú, že podľa rôznych svedectiev sa na ňom zrejme podieľali aj ďalší vojaci USA. Ak sa preukáže opodstatnenosť týchto vyjadrení, nebude už možno hovoriť o izolovanej akcii osoby s duševnými problémami (ktorú pre istotu už odsunuli na územie USA), ako to tvrdí oficiálny Pentagón.

Ak aj našťastie pri tejto beštiálnej akcii v Alekozo nezahynulo toľko ľudí ako v My Lai, principiálne sa však od nej neodlišuje. Dlhodobé a masové nasadenie vojakov v útočnej vojne globalistického zamerania mimo svojej krajiny skutočne vytvára nebezpečenstvo takýchto zlyhaní, majúcich síce individuálny charakter, ale v konečnom dôsledku ich podnecuje sociálny aktér, ktorý vojnu vedie a tiež to, ako ju prezentuje.

Vojnové zločiny v Afganistane (vojna v Afganistane je už dlhšia, ako bola vojna USA proti Vietnamu) sú však len jedným zo série brutálnych kolaterálnych následkov ozbrojeného násilia rozpútavaného, prípadne podporovaného USA a ich spojencami z NATO ako aj z ďalších štátov. V dôsledku vojny v Afganistane sa vytvára aj zvláštny, územne mimoriadne špecifický región bojov a násilia AfPak (prepojenia územia Afganistanu a Pakistanu), kde tiež hynú civilné osoby.

Narastajúci odpor voči USA v Afganistane a Pakistane

V tejto oblasti boli v posledných mesiacoch dve udalosti, ktoré možno označiť nielen za koletarálne dôsledky súdobých vojen, ale za nebezpečný sprievodný zjav vojenských aktivít USA v súčasnosti. Prvým bola akcia, ktorú možno označiť za popravu Usámu bin Ládina, ku ktorej došlo v máji 2011. Druhým bol incident v novembri 2011, keď pri bombardovaní pakistanskej pohraničnej základne letectvom NATO zahynulo 25 vojakov a 14 ich bolo zranených. V dôsledku tohto incidentu pakistanská strana prerušila hlavnú zásobovaciu tepnu pre vojska USA a ISAF cez svoje územie.

Odsun vojsk NATO z Afganistanu, ktorý sa blíži a pod vplyvom činu v Alekozo sa môže aj urýchliť, bude značne zložitý. Pozíciu USA a ich spojencov komplikuje nielen narastajúci odpor voči nim v Afganistane a Pakistane, ale aj nestabilita v stredoázijských štátoch. Preto sa už začína uvažovať o možnosti vytvorenia základne pre presun vojsk NATO z Afganistanu v ruskom Uľjanovsku.

Možno predpokladať, že tento krok sa v ruskej verejnosti s príliš veľkou podporou nestretne a nový prezident Vladimir Putin bude za to od USA a NATO žiadať viaceré ústupky, ktoré ich nepotešia. Ak sa obnovia možnosti presunu vojsk cez Pakistan, o čom sa tiež hovorí, iste to nebude bez podmienok zo strany Islamabadu. Táto cesta však bude najmä v prípade väčšej preťaženosti veľmi krehká, s viacerými riskantnými prvkami.

Možno by stálo za zamyslenie, v súvislosti s prípravou nového vládneho programu uvažovať aj o tom, či by Slovensko nemalo urýchliť stiahnutie svojich vojakov z Afganistanu. Napriek uznaniu rôznych ťažkostí, ktoré sprevádzajú pôsobenie vojakov slovenského kontingentu, však najmä vzhľadom na jeho vojensko-odborné zameranie treba dodať, že z vojenského hľadiska (ani z hľadiska obranyschopnosti našej vlasti) nemá žiadne opodstatnenie ani význam. Je len a len vyjadrením politickej lojality voči USA a NATO bez ohľadu na jej morálne a sociálne súvislosti, ktoré sa stávajú čím ďalej tým viac protirečivými. Človek nemusí byť ani prorokom ani futurológom, keď uvedie, že z hľadiska histórie na tejto vojne nebude v budúcnosti čo pochváliť a označiť za prínosné – skôr naopak.

Vojna v Afganistane evidentne a nezadržateľne speje ešte k väčšiemu neúspechu ako iracká blamáž a jej predlžovanie bezpečnostnú situáciu v krajine i v menšom či väčšom regióne a nakoniec i globálne len komplikuje. V rôznych súvislostiach sa pri tom poukazuje najčastejšie na fakt, že Taliban je po vyše 10 rokoch bojov silnejší, ako bol na ich začiatku. Čoraz viac sa pripúšťa, že jeho podiel na „postkonfliktnej“ rekonštrukcii Afganistanu po odchode cudzích vojsk bude pomerne veľký.

To, čím bol Taliban potrestaný za to, že poskytol útočište al-Kájde, ktorá údajne zaútočila na USA 11. septembra 2011, zostane nezodpovedaným a prispeje len k ďalšiemu rozvíjaniu konšpirologických úvah na tému najväčšieho teroristického útoku v dejinách. Horšie je však, že zostane nezodpovedaným, prečo muselo zahynúť toľko nevinných ľudí – len v dôsledku aktivít vojsk USA a ich spojencov to je viac ako 8 000. Ďalšou nezodpovedanou otázkou je, komu prospelo, že v podmienkach globálnej krízy začiatku 21. storočia sa vynaložili miliardy dolárov na vojnové účely, ktoré bezpochyby chýbajú inde.

Iracká vojna: stotisíc obetí, rozvrátená krajina

Pokoj a poriadok po vojne v Iraku, ktorej zakončenie bolo spojené aj s masívnou mediálnou kampaňou 15. decembra 2011 (po niekoľkonásobnom odsunutí termínu), keď sa oficiálne spustila zástava USA nad poslednou základňou jej vojsk v krajine, je viac virtuálnou ako reálnou záležitosťou. Rozvrat krajiny, spôsobený predovšetkým viac ako osem rokov trvajúcimi bojmi, sa akosi nedarí prekonávať.

Je zrejmé, že v krajine rozvrátenej dlhodobou vojnou, ale aj vnútorným bojom rôznych náboženských a etnických zoskupení a z pozadia aj rôznymi exteritoriálnymi záujmovými skupinami, chtivými po irackej rope, pokoj a poriadok nenastanú tak ľahko. A tobôž nezavládnu ani po švihnutí čarovného prútika v podobe odchodu vojsk USA, ktoré údajne úspešne splnili svoju misiu tak, ako o tom presviedčajú washingtonskí experti na terorizmus a opakujú to po nich aj im oddaní (či nimi platení?) multiplikátori vrátane malej skupinky slovenských.

Výsledky vojny z hľadiska strát na ľudských životoch a materiálnych nákladov zo strany USA nemožno vôbec hodnotiť ako úspešné. Najväčšie memento predstavuje vyše 100-tisíc obetí tejto vojny. Vojna v Iraku však ukazuje aj to, že USA v súčasnosti už nemajú ani dostatok primeraných ľudských, vojensko-technických či ekonomicko-finančných zdrojov na to, aby viedli dve zdĺhavé vojny.

A tak o úspechu vojny v Iraku možno hovoriť len vo virtuálnej, mediálnej rovine. Vojensky ani politicky sa v nej nič, čo by pomohlo prestíži USA a posilnilo ich pozíciu vo svete, na začiatku 21. storočia nedosiahlo. Vojakov USA nakoniec nahradila veľká skupina zamestnancov súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností, ktorých počet sa odhaduje na viac ako 10 000 osôb, pri čom sú platení lepšie ako vojenskí profesionáli.

Zhruba polovica obetí teroru pripadá na Irak

Irak však postihla veľká tragédia aj v tom, že paradoxne ako súčasť bushovskej globálnej vojny proti terorizmu sa stal štátom, v ktorom v dôsledku terorizmu zahynulo v dejinách najväčšie množstvo ľudí. Neexistuje síce presná evidenciu všetkých obetí terorizmu na svete, ale podľa dostupných zdrojov možno predpokladať, že zhruba polovica (možno aj o niečo viac) všetkých obetí terorizmu v 21. storočí je z Iraku. Okupácia Iraku vojskami USA a ich spojencov viedla totiž k vzniku takej vlny terorizmu, ktorá nemá obdoby nielen v samotnom Iraku, ale ani nikde inde vo svete.

Od začiatku vojny USA v Iraku v roku 2003 došlo vo svete k 31 veľkým teroristickým útokom, pri ktorých zahynulo priamo viac ako 100 ľudí. Z nich sa 19 stalo v Iraku a „len“ 12 vo „zvyšnej“ časti sveta (3 v Pakistane, 2 v Indii a po jednom v Afganistane, Nigérii, Rusku, Španielsku a Ugande, na Filipínach a Srí Lanke). V Iraku prišlo o život bezprostredne len v dôsledku týchto 19 teroristických akcií najmenej 3 155 ľudí, čo je viac ako oficiálne uvádzaný počet obetí útokov 11. septembra 2011 v USA. Najväčší teroristický útok po tomto dni sa uskutočnil 14. augusta 2007, keď v dôsledku viacerých koordinovaných výbuchov náloží umiestnených v motorových vozidlách v severoirackom meste Kataníja (Al-Qataniyah) zomrelo bezprostredne 520 ľudí. Neskôr sa celkový počet obetí zvýšil až na 796.

Násilie a terorizmus v Iraku neustávajú ani po vyhlásení konca vojny a odchode okupačných vojsk. Ak pri 10 najväčších teroristických akciách v roku 2011 zahynulo v krajine najmenej 574 osôb a vyše 1 250 bolo zranených, v tomto roku to je ešte horšie. Len za január a február po štyroch veľkých teroristických útokoch zahynulo už viac ako 220 ľudí a vyše 610 bolo zranených.

Ponechanie Iraku v týchto podmienkach napospas svojmu osudu sa považuje v časti zahraničnopolitických a bezpečnostných analytikov za pomerne veľké riziko, ktoré súvisí aj s možnosťou rozpadu krajiny na tri časti – šiítsku, sunnitskú a kurdskú, čo by ďalej zvýšilo napätie a potenciálne krízové a konfliktné procesy v regióne. Neokonzervatívne kruhy v USA v tejto súvislosti neraz bubnujú na poplach a poukazujú najmä na možnosť rastu vplyvu Iránu na dianie v Iraku. 

Líbya: 50-tisíc obetí, 1,3 milióna utečencov

Vo veľmi ťažkej situácii sa ocitlo obyvateľstvo Líbye, chránené fundamentalistickými západnými predstaviteľmi ľudských práv v bezletovej zóne od marca do októbra 2011. Do boja proti režimu Muammara Kaddáfího si štáty NATO na pomoc prizvali aj niektoré moslimské krajiny. V bojoch prišlo o život podľa odhadov najmenej 50 000 osôb (zhruba zo 6,5 milióna obyvateľov). Podľa humanitárnych organizácií bolo 40 000 osôb po ukončení bojov uväznených a nachádza sa v zúfalých podmienkach a asi 1,3 milióna ľudí (teda viac ako 20 % obyvateľstva) je na úteku.

Líbya, ktorá patrila k sociálno-ekonomicky najrozvinutejším štátom v severnej Afrike už niekoľko mesiacov pripomína jedno veľké bojisko, kde sa zabíjanie ľudí, mučenie, strach o holý život a pod. stali bežnou, každodennou realitou a krajina čím ďalej tým viac upadá a pustne. Nepríjemnosťou, ktorej bude musieť NATO v súvislosti so svojimi vojenskými aktivitami v Líbyi čeliť, je snaha časti členských štátov OSN vyšetriť, koľko civilných osôb prišlo o život v súvislosti s tým, čo sa označovalo za vytvorenie a udržiavanie bezletovej zóny nad krajinou. O zúfalej neschopnosti USA reálne ovplyvniť dianie v krajine svedčí aj to, že napriek inštitucionálnej likvidácii džamahíríje a medializovanému surovému zavraždeniu jej vodcu Muammara Kaddáfího sankcie voči Líbyi neboli zrušené. Zdôvodnilo sa to nestabilitou režimu v Líbyi, ktorý je údajne stále ohrozovaný zvyškami Kaddáfího stúpencov.

Nad svetským štátom, ktorým bola džamahíríja (podobne ako aj Irak) sa okrem toho sťahujú chmáry islamského fundamentalizmu, ktorý je po „spackanej“ arabskej jari, podnietenej aj rôznymi nearabskými faktormi na vzostupe. Vláda prechodnej národnej rady, ktorá prevzala moc nad krajinou ešte stále sídli v Bengází a situácia pod jej vedením sa čoraz viac zhoršuje. Novou hrozbou, ktorá vznikla v Líbyi v posledných týždňoch, je podobne ako v prípade Iraku rozpad krajiny. Na tento možný následok zmeny režimu v krajine sa ukazovalo vo viacerých hodnoteniach vývoja už od začiatkov nepokojov v nej. Problém sa však stal už akútnym po otvorenom vyjadrení snáh o osamostatnenie východnej časti Líbye – Kyrenajky s jej bohatými naftovými ložiskami.

Na „cestovnej mape“ Sýria, ale aj Irán

Ďalším štátom, o ktorý prejavujú neoliberálni politickí a vojenskí globalizátori „dojemný“ záujem a plánujú voči nemu rôzne spôsoby násilného ozbrojeného zásahu, je v posledných mesiacoch Sýria. Každé porovnávanie v sociálnych vedách, tobôž ešte takých procesov, ktoré sú „živé“ a menia sa pred našimi očami, je riskantnou teoretickou konštrukciou.

Napriek tomu si dovolím uviesť, že po tom, čoho sme sa stali svedkami po ozbrojených zásahoch USA a ich spojencov v Afganistane, Iraku a Líbyi, by takýto „zákrok“ aj v Sýrii s najväčšou pravdepodobnosťou viedol len k ďalšej destabilizácii v krajine a bezpochyby aj v regióne, kde je už Irak, ale aj Irán, ktorý je tiež na „cestovnej mape“ nových potenciálnych ozbrojených konfliktov. V súvislosti s možným konfliktom v Iráne sa poukazuje na to, že by asi mala pre súčasnú medzinárodnú bezpečnosť fatálne následky, oveľa horšie ako doterajšie vojny 21. storočia.

Dodám, že som presvedčený, že situáciu väčšiny sýrskeho obyvateľstva by zásah USA a ich spojencov výrazne zhoršil a treba hľadať politickú cestu riešenia krízy v krajine. Zdá sa, že na tom dôsledne trvajú Rusko a Čína ako stáli členovia Rady bezpečnosti OSN, najmä po tom, ako bola vlani prijatá kontroverzná rezolúcia č. 1973 o Líbyi.

Fungujúca multipolarita pre bezpečnejší svet

Dianie v posledných mesiacoch v medzinárodnej bezpečnosti dokazuje oprávnenosť tézy časti analytikov, ktorí tvrdia, že negatívny vplyv zatiaľ vedúceho postavenia USA vo svetovej politike, vedie k tomu, že štvorročný americký prezidentský cyklus destabilizuje svet. Aj v aktuálnom prípade Baracka Obamu bolo už takmer zákonité, že po prvom roku po jeho nástupe do funkcie, došlo k určitému zlepšeniu bezpečnostnej situácie. Otázne je, do akej miery bolo primerané udeliť mu Nobelovu cenu za mier. Avšak v duchu tradície prezidentov USA v druhom a treťom roku svojho pôsobenia sa situácia vo svete už znovu destabilizovala.

Otvorená zostáva odpoveď na druhú podobnú tézu. Je síce pozitívnejšia, ale časovo obmedzená. V čase, keď prebieha prezidentská predvolebná kampaň, sa USA takmer úzkostlivo vyhýbajú zvýšenej angažovanosti vo vojenskej oblasti, podnecovaniu nových vojen a ozbrojených konfliktov. Potvrdí sa to, alebo v podmienkach narastajúceho chaosu sa mení aj správanie a konanie USA? Na to si musíme počkať, ale v každom prípade už to, že vojenská mašinéria USA ani v Afganistane, ani v Iraku, ani v Líbyi nedosiahla nič, čo by sa dalo označiť za víťazstvo vo vojne, umožňuje predpokladať, že sa budú brániť vzniku nového vojnového ohniska, do ktorého by museli nejako zasahovať.

Ťaživé súvislosti a dopady kolaterálnych následkov vojen vedených USA v 21. storočí majú len jednu pozitívnu stránku – vedú aj k ich vojenskému úpadku a tým tiež k postupnej strate posledného znaku hegemóna svetovej politiky. Najsilnejšia a technologicky najdokonalejšia vojenská mašinéria (treba dodať, že z hľadiska početných stavov majú viac ľudí v ozbrojených silách ako Rusko, Čínska ľudová republika a India) v súčasnom svete sa dostáva do čoraz väčších ťažkostí, práve v dôsledku svojej špecifickej pozície a potreby jej neustáleho udržiavania v akcieschopnosti.

Počtom veľké ozbrojené sily Číny, Indie, Ruskej federácie a i. majú tiež mnohé ťažkosti a starosti, pričom však nespôsobujú vo svete toľko nebezpečenstiev a destabilizácie ako USA. A tak svet bude asi skutočne pokojnejší a stabilnejší, ak by sa začala postupne vytvárať fungujúca multipolarita. Zostáva teda dúfať, že napätie, ktoré je momentálne asi najväčšie od začiatku 21. storočia, nepovedie k eskalácii ozbrojeného násilia, ktorá nikdy nepriniesla dobré riešenie starostí a ťažkostí sveta.

(Autor je vysokoškolským pedagógom)

Foto: Beverly & Pack