Zastavte okrádanie okradnutých občanov

Ba zaplatíte aj za registráciu majetku, ktorý v spolupráci so štátom alebo vďaka jeho benevolencii užíva niekto iný, nejaká gorilia finančná skupina. Absurdné, nie? Veď kataster žije a vyžije z poplatkov za úkony, ktoré vám reálne pri prevode majetku urobí. A nenúti vás (zatiaľ), aby ste mu majetok darovali, keď nemáte na zaplatenie vymyslených poplatkov za jeho evidenciu, ani sa vám nesnaží „vyjsť v ústrety“ láskavou ponukou, že ho môžete bezplatne darovať štátu.

Ponížení občania

Napriek tejto absurdite, slovenský pospolitý ľud ponížene akceptuje obdobnú absurditu na kvadrát. Médiá ho masírujú, že musí zaplatiť za evidenciu bezcenných akcií, bezcenných cenných papierov, radia mu, kde sa má postaviť do radu a vymrznúť v ňom, len aby láskavému štátu venoval svoj majetok a na čas si tým znížil povinnosť voči Centrálnemu depozitáru cenných papierov (CDCP). Necháva si totiž schváliť pred apatickými či nejako zvlášť motivovanými poslancami zákony a pravidlá, ktoré – ak nie sú v rozpore s Ústavou SR–  tak zaručene sú v rozpore so zdravým rozumom.

Takže: ľudí tu pripravili o majetok, z cenných akcií pod dohľadom štátu urobili bezcenné papiere a ľudia majú teraz oslavovať, že si láskavo môžu vystáť rady pred poštami, aby ich darovali štátu, inak zaplatia za tento okradnutý majetok poplatok, ktorý je vyšší ako to, čo im zostalo! To je niečo, ako keď pracujúci ľud musel  písať básničky na oslavu Víťazného februára, ktorý zvíťazil nad pracujúcim ľudom.

A ani pred voľbami sa súčasní vládni predstavitelia nesnažia o nápravu zjavnej krivdy, aká sa pácha na občanoch, ktorí sa dali nachytať na kupónovú privatizáciu, aby z nej mali dvadsať rokov iba starosti bez úžitku. A tí, čo to všetko spískali a nechránili občana pred okrádaním, teraz radia, ako sa zbaviť akcií a neplatiť za účet, pričom vymýšľajú, kto a koľko z ktorej s nimi spriaznenej finančnej skupiny ešte opäť zarobí aj na prevodoch znehodnoteného majetku v prospech štátu.

Poslanci láskavo umožnia, aby ľudia mohli obdarúvať štát svojimi akciami ešte o rok dlhšie a média sprostredkúvajú odkaz „odborníkov“ slovami, že teraz sa už azda ľudia poučia! A nenechajú si vraj vystávanie v radoch na poslednú chvíľu, budú chodiť pekne disciplinovane po celý rok, akoby to všetko spískali ľudia, ktorých znehodnotené akcie registruje štátna organizácia. Dobre sa vládne tomuto ľudu, ktorý takéto odkazy poslušne strávi bez spenenej krvi.

Nestojíme ani za predvolebný sľub

Tentoraz dokonca nijaká politická strana ani pred voľbami neobohatila svoje sľuby a prísľuby o záväzok, že zbaví 700-tisíc nahnevaných voličov absurdných poplatkov, ako to kedysi zamýšľala strana ANO. Aj strana, ktorá zmagorila ľudí sľubom neplatiť oveľa logickejšie koncesionárske poplatky za služby rozhlasu a televízie, je teraz ľahostajná k vyšším a oveľa absurdnejším poplatkom za nejestvujúce služby Centrálneho depozitára cenných papierov a podporuje jeho takpovediac výpalníctvo.

Minister financií Ivan Mikloš iba uvažuje, ako zlacniť absurdný prevod cenných papierov od občana na štátny Fond národného majetku, na ktorom zarábajú firmy spojené so známymi finančnými skupinami. Spojenie medzi SDKÚ-DS a ňou ovládanými FNM SR a Centrálnym depozitárom cenných papierov pod „patronátom“ spriaznenej Penty je tu viac ako zrejmý. (Podľa informácií denníka SME, šéfa depozitára – nie odborníka, ale politika, ktorý bol v rokoch 2006 až 2010 miestnym poslancom za SDKÚ-DS – mal navrhnúť generálny sekretár SDKÚ-DS. Spoločnosť Danubia Holding, ktorá zarába na prevodoch tzv. bezcenných akcií z CDCP na FNM SR, je tiež v gescii SDKÚ-DS).

Navyše Mikloš navrhuje a pripravuje nie riešenie pre zúfalých občanov, ale ďalší kšeft pre právnické osoby, ktorých budú môcť ľudia za poplatok splnomocňovať, aby im pomohli darovať akcie štátu!!!

Ďalší podpredseda vlády, minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Ján Figeľ ohlasuje rozšírenie služby pošty (aby na tom ešte viac zarobila) a snaží sa uchlácholiť premrznutých občanov, že nebudú tak dlho čakať, kým prídu na rad. A dezorientovaní, nepripravení novinári, sa ho ani nespýtajú, prečo a na čo by mali ľudia pred poštami vystávať.

Vystávať rad na čo?

Vystávať rad, aby sme mohli štátu darovať svoj údajne bezcenný majetok. Och, ako nás zasa ten náš štát potešil! A ľud sa iba ponížene pýta, kedy sa má prísť na tieto jatky nechať obrať o majetok, aby ho neskôr nenavštívil exekútor a nezhabal mu bankový účet s reálnymi peniazmi, byt či dom...

Veľká kupónová lúpež

Pre tých, čo o tom píšu, ale si nenaštudovali, ako celý  problém vznikol, treba pripomenúť, že sa začínal veľkolepo: bezmála každý občan Česko-Slovenska sa stal akcionárom, v kupónovej privatizácii získal podiel na majetku bývalého socialistického štátu v podobe akcií. Štát  spolu s investičnými fondmi  nahovoril občanov, aby sa zúčastnili kupónovej  privatizácie, ktorej režim navrhol, schválil a aj jeho dodržanie garantoval.

Občania sa tejto transakcie zúčastnili v dobrej viere, že štát je seriózny partner, a že sa teda zúčastňujú serióznej, štátom garantovanej akcie. Spoliehali  sa, že prostredníctvom  jeho orgánov (orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, vrátane tých verejno-právnych orgánov, na ktoré svoje kompetencie prípadne previedol) bude garantovať ich podiel na majetku, ktorý získali v kupónovej privatizácii i jeho ochranu.

Vtedajší minister privatizácie Ivan Mikloš ubezpečoval neskúsených akcionárov, že to už nebude ako v tom vtipe za komunizmu, keď Tatra 613 bola ľudové auto, lebo sa v ňom vozil pracujúci ľud prostredníctvom zvolených zástupcov, ale že akcionári budú na štadiónoch slobodne a aktívne sami rozhodovať o svojich akciových spoločnostiach a ich smerovaní. Špičky dnešného ministerstva financií občanov presvedčovali, že štát občanom rozdáva akcie, ktoré budú majetkom zhodnocovaným ešte pre ich vnúčatá, aby sa ich ľahkovážne nezbavovali...

Spočiatku naozaj, na valné zhromaždenia prichádzali tisícky akcionárov. No rýchlo ich dosadení šikovní správcovia zbavili všetkých ilúzií a tak otrávili, až sa aj na valné zhromaždenie spoločnosti VÚB kupón s niekoľkostotisícmi akcionárov unúvali ani nie dve desiatky naivných občanov. Aj tak všetkých prehlasoval právnik, ktorý ani neprezradil, koho zastupuje a nechal schváliť svojím hlasom (už stačilo, že zastupoval niekoľko percent akcií fondu) účtovnú uzávierku fondu, napriek konštatovaniu audítora, že majetok sa nedá dohľadať, lebo je na neznámych účtoch niekde vo Viedni a na Cypre...

Z takýchto nedohľadaných majetkov napokon vznikli finančné skupiny, ktoré ovládajú tento štát a kupujú si politikov všetkých strán, len aby im neklepli po prstoch.

Ani nie akcie, iba záznamy

No nie je to iba VÚB kupón, ktorého nie bezcenné, ale nejestvujúce akcie depozitár stále eviduje a vedú top rebríček darovaných bezcenných papierov, keď ich v prospech Fondu národného majetku majitelia už odovzdali vyše 450-tisíc kusov. Nejde totiž o cenné papiere, ale iba  záznamy, ktoré kedysi zodpovedali akciám investičných fondov vymazaných z obchodného registra (napr. VÚB kupón). Ich akcie zanikli a nemali by byť už dávno v evidencii depozitára vedené ako cenné papiere. Nie občania si už dávno nesplnili povinnosť vymazať tieto zápisy z evidencie. Prečo  majú za túto evidenciu platiť? Ak by žiadal depozitár poplatok nie od poriadnych občanov, ale od neporiadnych emitentov týchto dnes už tzv. akcií, určite by sa rýchlejšie zbavil problému s evidovaním nejestvujúceho majetku.

Rovnako veľkou nehoráznosťou je platiť za evidenciu akcií spoločností, ktoré finančné skupiny a správcovia majetku za benevolencie štátnych orgánov vytunelovali a majetok previedli do iných spoločností pod zmenenými názvami.

Užívatelia týchto majetkov často výrazne spojení s finančnými a politickými skupinami známymi z Gorily, sa do očí vysmievajú naivným občanom, ktorým prišli účty za evidenciu tzv. cenných papierov s veľkou nulou.

Bezpracný zisk depozitára

Ale aj za účty, ktoré ešte evidujú akcie v nejakej hodnote, je nemorálne vymáhať poplatky, ak depozitár neposkytol ich majiteľovi roky rokúce nijakú službu, dokonca mu neposkytoval ani výpis z účtu.

A z riešenia, ktoré hľadajú politici (vyškoliť viac pracovníkov, ktorí budú robiť túto špinavú prácu, pridať viac pobočiek, do ktorých budú voziť dôchodcov zrušené autobusové linky alebo regionálne trate, alebo uľahčiť prácu skupine, ktorá zarába na prevode darovaných cenných papierov) trčí ako slama z topánok snaha politikov zasa dať nejakému svojmu priaznivcovi, nejakej podnikateľskej skupine či straníckemu sponzorovi dobre na tom zarobiť. A ponížený občan nech to niekoľkonásobne zaplatí.

Skutočne bezcenné?

Otázne ešte je, či sú tie akcie naozaj bezcenné, alebo ich niekto zámerne a cielene na čas znefunkčnil, alebo v mnohých prípadoch ich materiálnu podstatu „tunelovaním“ predisponoval na inú adresu?! Napokon hoci štát navrhuje bezcenné akcie darovať zadarmo štátu či FNM, keď ide o vyrubovanie poplatku za vedenie účtu, vtedy  akcie za bezcenné nepovažuje.

Akcie sa stali často bezcennými pre nečinnosť štátu, nepripravenie účinnej legislatívy (alebo jej nevymáhateľnosť) na ochranu menšinových akcionárov. Vo všeobecnosti 90 % akcií z kupónovej privatizácie bolo podvodne znehodnotených pre zámerne zlú legislatívu, ktorá nechránila drobných akcionárov, ale umožnila správcom majetku, aby sa stali jeho vlastníkmi.

A  platenie poplatkov za vedenie účtov a vzdávanie sa akcií v prospech Fondu národného majetku je v podstate ďalší podvod završujúci podvod storočia, ako nazývali niektorí ekonómovia kupónovú privatizáciu už pri jej vzniku...

Sľubované riešenie

Minister Mikloš, keď bol pred jednými parlamentnými voľbami v opozícii, prisľúbil práve riešenie tzv. bezcennosti akcií. Okamžite by nadobudli cenu, ak by ich musel za stanovených pravidiel vykupovať majoritný akcionár, ktorý akciovú spoločnosť ovláda na úkor menšinových spoločníkov.

Namiesto toho však postupne poslanci popríjimali v prospech spriaznených finančných a podnikateľských skupín pravidlá, podľa ktorých sa už ani nedá verejne zistiť, kto je akcionárom s akým podielom a či neprekračuje hranicu, ktorá by ho nútila sa správať voči ostatným akcionárom korektne a ponúknuť im odkúpenie akcií za spravodlivú cenu.

V Čechách síce verejnosť pobúrilo, že väčšinový akcionár môže za určitých podmienok vyvlastniť menšinového, ale za spravodlivú odplatu, kdežto na Slovensku mu z jeho cenných akcií beztrestne urobí bezcenné a núti ho za ne ešte platiť poplatky. A nikdy SDKÚ-DS ani nesplnilo svoj sľub z kampane, že zruší akcie na doručiteľa. Ba naopak, ešte viac ich zanonymizovalo. Už netreba zverejňovať, ak nejaký akcionár prekročí svojím podielom relevantnú hranicu a mal by sa podľa toho voči ostatným aj správať, ponúknuť im spravodlivú cenu verejným prísľubom na odkúpenie ich akcií.

Štát si vymáha dar

Za túto nečinnosť štátu budeme láskavo môcť zodpovedných obdarovať našimi akciami. A keď ich fond zhromaždí na svojich účtoch, tak z nich potom urobí za pomoci štátu akcie cenné, ktorými obdaruje sponzorov politických strán. Podobne ako to fond urobil, keď odnožiam istej finančnej skupiny za bagateľ popredal balíky nevymožených pohľadávok za privatizovaný majetok. A tieto pohľadávky putovali potom dokonca naspäť dlžníkom, ktorí za ne fondu neplatili, nimi nastrčeným osobám, ba dokonca celkom bezočivo ich rodinným príslušníkom. A tí, čo mali zaplatiť Fondu národného majetku, potom ešte na svojej dlžobe zarobili, lebo takto nadobudnutý majetok so ziskom predali zahraničnej firme. Evidentný príklad je z južného Slovenska, kde fond nevymohol 240 miliónov korún za sprivatizovaný majetok vo forme akcií a keď sa dlžoba privatizérov úrokmi zdvojnásobila, predal pohľadávku v celom balíku ako nevymožiteľnú finančnej skupine. Od tej ju odkúpila manželka dlžníka, aby jej predajom dosiahla vysoký zisk a nabalili sa takto na úkor národného majetku spolu s tými, ktorí im takýto kšeft umožnili a už od aktu privatizácie ho vo svoj prospech chránili.

Žiadna nie je bezcenná

Fond nezbiera od občanov, či skôr ovčanov (od slova ovce) bezcenné akcie, lebo, ako sa proti tomuto termínu ohradila svojho času riaditeľka predchodcu dnešného depozitára, vtedy Strediska cenných papierov E. Palková: „Žiadna nie je bezcenná. V budúcnosti môže dôjsť k situácii, že sa bude dať predať, že jej hodnota bude rásť.“

Zatiaľ to však tak nie je, iba nepatrný počet akcií evidovaných u depozitára cenných papierov sa obchoduje na burze a dá sa speňažiť. No ešte aj to je väčšinou pre občana nevýhodné, lebo viac ako výnos z takéhoto predaja by zožrali poplatky, ktoré si zaň vyúčtuje obchodník s cennými papiermi a depozitár.

Preto môžu drobného nešťastníka iba rozčúliť rady, ako sa vraj dá vyhnúť poplatkom za vedenie účtu v CDCP predajom alebo darovaním rodinnému príslušníkovi a zlúčeniu účtov. Tieto transakcie sú ešte drahšie ako vyrubený poplatok.

Prečo je poplatok nemorálny, v rozpore so zdravým rozumom?

V prvom rade preto, lebo Centrálny depozitár cenných papierov bez ohľadu na ich hodnotu neposkytuje ich vlastníkom nijakú službu. Je to skôr služba pre štát, ktorý je zvedavý, koľko má kto na účte cenných papierov, a aj preto ich nevydal v papierovej podobe.

Depozitár si to pri svojom vzniku aj uvedomoval. Keď sa transformoval zo Strediska cenných papierov, vlastníci cenných papierov si mali možnosť vybrať, kde si svoju evidenciu uložia, napríklad do bánk. Depozitár poučil majiteľov, že pre tých, ktorí nemajú v úmysle s akciami aktívne obchodovať, bude výhodnejšie ponechať ich v centrálnom depozitári, ktorý si bude účtovať iba za služby, teda za úkony pri eventuálnom obchodovaní alebo prevode cenných papierov, no nie za ich uloženie. Preto sa nechali držitelia akcií z kupónovej privatizácie poučiť a nehýbali s nimi.

Centrálny depozitár s nikým neuzavrel nijakú zmluvu o podmienkach, za ktorých je ochotný evidenciu cenných papierov viesť. Postupne však, ako sa do funkcií v depozitári dostávali politickí nominanti neschopní ho prevádzkovať z poplatkov za služby, nechali si schváliť poplatky aj za uložené akcie. A nielen to.

Ľudia, ktorí pred rokom podľahli výzvam darovať akcie Fondu národného majetku SR a ponechali si na účte iba toľko akcií, aby za ne nemuseli platiť poplatky, sa tohto roku prebudili do zlého sna, lebo centrálny depozitár zrazu spoplatnil aj to, čo vlani ešte nemienil spoplatňovať. A hoci teraz darujú takmer všetky akcie, a o rok ich znova bude isto čakať podobná „výpalnícka“ zásielka, depozitár si posunie hranicu poplatkov a ich výšku, aby mohol bezpracne naďalej fungovať. Bolo by dobré preveriť, ako vlastne hospodária nominanti vládnych strán v tomto zariadení.

Už raz sme to zaplatili

Ďalšia amorálnosť poplatkov vyplýva z toho, že všetci, ktorí sa zúčastnili kupónovej privatizácie, museli zaplatiť manipulačný poplatok 1050 korún, ktorý bol nákladom na jej obsluhu i na obsluhu úkonov s akciami, ktoré občania v kupónovej privatizácii získali.  Bývalé Stredisko cenných papierov, ktoré aj z týchto poplatkov hradilo náklady na svoju činnosť, neminulo celú túto sumu, ale pri svojej transformácii na Centrálny depozitár cenných papierov ju odviedlo do štátneho rozpočtu. Manipulačný poplatok za dnešnú evidenciu cenných papierov si vzal štát, je nemorálne, aby ho znova vymáhal za občanov.

Nezmyselná cena

Ale aj keby toto všetko nebola pravda, najväčším nezmyslom je spôsob, akým depozitár cenných papierov vyrubil výšku poplatkov. Odvodil ich od cifry, ktorá by mala znamenať počet evidovaných cenných papierov (ktoré neraz nie sú ani cennými papiermi, ale iba zápismi, ktoré mali byť dávno vymazané), pričom každému číslu priradil nezmyselnú pôvodnú nominálnu hodnotu 1000 korún alebo ich ekvivalent v eurách. Aj priemerný ekonóm vie, že nominálna hodnota nie je hodnotou cenného papiera. V niektorých krajinách nominálnu hodnotu akcie ani nemajú, nemá nič spoločné s realitou.

Depozitár ako nový daňový úrad

Táto suma nemá nielenže nič spoločné so skutočnou hodnotou cenného papiera, ale nemá ani nič spoločné s nákladmi CDCP, ktoré vynaloží na ich evidenciu, ani hodnotou a náročnosťou služby, ktorú depozitár poskytuje, alebo viac neposkytuje.

Ak by mali akcie na trhu hneď aj reálnu hodnotou 100 alebo 1000 eur, depozitár sa nemá dôvod správať ako daňový úrad, aby podľa hodnoty zapísanej na cennom papieri (tobôž vymyslenej) vyruboval poplatky za svoje služby. Ani banky si nedovolia účtovať poplatky za vedenie účtu podľa toho, koľko peňazí evidujú majiteľovi účtu, ale iba podľa toho, aké služby mu poskytnú.

Zrušiť výpalnícke poplatky

Celý problém má jediné spravodlivé riešenie: okamžité zrušenie nezmyselných poplatkov a ich nahradenie reálnym a obojstranne prijateľným poplatkom iba za službu, ktorú na požiadanie klienta centrálny depozitár s jeho papiermi vykoná, teda za službu pri ich predaji, alebo prevode. Prijateľným by bolo spoplatniť cenné papiere iba ich emitentom a tak ich prinútiť, aby papiere, ktoré skutočne nemajú nijakú hodnotu, nechali z evidencie vymazať.

Zaplaťte cenným papierom

V roku 2003, keď Stredisko cenných papierov rovnakým spôsobom vyrubovalo poplatky podľa nominálnej hodnoty v tom čase momentálne bezcenných akcií, ponúkol som, aby si 1200 korunový poplatok zinkasovali tak, že si na svoje konto prevedú moje dve tisíckorunové akcie a zvyšných 800 korún mi pošlú na bežný účet, prípadne som ich ochotný stredisku aj darovať.

Ak stredisko odvodilo poplatok z tisíckorunovej hodnoty akcie, nemal by to byť problém si týchto tisíc korún zaúčtovať aj ako poplatok. Šéfka strediska odpovedala do novín, v ktorých som vtedy pracoval a tento návrh zverejnil, že to vraj nie je možné, že zákon neumožňuje prijať iné ako peňažné plnenie za ich službu, a že im to takto nariadil Úrad pre finančný trh. Tak som rezignoval a výpalnícku sumu zaplatil v peniazoch.

Až potom reagoval hovorca Úradu pre peňažný trh, ktorý toto tvrdenie šéfky strediska vyvrátil s tým, že nikde nie je výslovný zákaz uhrádzať služby strediska inak ako peňažným plnením. Vo všeobecnosti platí, že spôsob, akým prebehne úhrada, napísal vtedy hovorca Úradu pre finančný trh (uverejnené 5. decembra 2003), možno určiť dohodou zúčastnených strán, dohodnuté plnenie môže byť aj nepeňažné. Akurát, že nemožno úhradu urobiť darovaním.

Dúfam, že Centrálny depozitár cenných papierov, ak sa nezmyselné poplatky nezrušia, bude pristupovať na takéto dohody a akceptovať vybrané cenné papiere v nominálnej hodnote, ktorú požil na vyrubovanie poplatku aj na jeho úhradu. Predpokladám, že aj exekútor, ktorého sa na nás chytá poslať vláda a jej depozitár, bude exekvovať prednostne tieto cenné papiere, a nie naše byty, televízory ani peňažné účty.

Zhrnutie

1. nikto neuzavrel nijakú zmluvu s CDCP, ani v čase kupónovej privatizácie neurčil zákonom, že za vedenie účtov v štátnom podniku sa bude platiť navyše, okrem manipulačného poplatku 1050 Sk, ktorý každý majiteľ účtu jednorazovo zaplatil. Za účinnej podpory goríl a bubeníkov sa zmenilo stredisko na organizáciu, ktorej zmyslom  nie je ochraňovať majetok akcionárov, ale živiť sa poplatkami.

2. Keď sa rušilo SCP, jeho nasledovník CDCP vyhlásil, že za vedenie účtu nebudú platiť majitelia akcií, ktorí s nimi nebudú obchodovať a CDCP bude žiť z poplatkov za prácu, ktorú urobí pri prevode akcií. Zrazu začali účtovať aj za to, že s akciami nikto nič nerobí, iba si tam ležia a CDCP ani sa neunúva posielať výpis z účtu. Je protizákonné podporovať a vytvárať pre nich bezpracný zisk.

3. CDCP si dal u svojich spriaznených poslancov schváliť absurdný cenník, ktorý odvádza cenu poplatku jednak z nejestvujúcich akcií, ktoré nevymazali z účtov emitenti, jednak z nominálnej hodnoty bezcenných akcií (ani banke neplatíme poplatky podľa výšky účtu). Ak SCP tvrdí, že akcia na účte má stále hodnotu ekvivalentu pôvodných 1000 Sk, tak nech si odpočíta dve takéto moje akcie na vedenie účtu a zvyšných 800 Sk nech mi láskavo pošle domov na moju adresu.

4. Je absurdné, aby občania platili za vedenie účtu s tzv. akciami VÚB kupónu alebo Ozety a podobných podnikov, ktoré ovládla Penta, či jej odnože, ich majetok pod iným menom užíva... To je výsledok jej lobingu? V ktorom Gorilom byte sa to dohodlo?

5. Ak už CDCP nevie vyžiť z poplatkov za skutočné služby, za obchodovanie a pohyby na účte, tak nech spoplatní vedenie účtov s akciami ich emitentov. Hneď by mali motiváciu zariadiť výmaz bezcenných akcií a neobťažovali by s tým poriadnych občanov.

6. Nikto nijakú zmluvu o tejto krádeži s CDCP neuzavrel, takže nemáme podľa čoho tieto poplatky hradiť. Zákon, ktorý to azda prikazuje, je zaručene rozpore so zdravým rozumom a možno aj s Ústavou SR!

(Autor je publicista senior)