Exhumovaný Karl Marx a naša zradená generácia

Zdá sa, že na scéne vzájomného ľudského súžitia sa vymenili len herci, kulisy však zostali takmer nezmenené. Čím sa líši spoločenské východisko jedincov dneška od čias Marxa? Námezdná práca nebola nahradená plnou automatizáciou výroby s postupne sa znižujúcim významom fyzickej aktivity. Naopak, renesancia exploatácie telesných síl človeka až na hranicu ich úplného vyčerpania je realitou nielen v tzv. rozvojových krajinách tretieho sveta, ale aj na európskom kontinente. A Marx? Ten veľmi správne pripomínal, že ríša slobody sa začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelnosti. Hodnota slobody je totiž narušená v prípade námezdnej práce.

Manchesterských liberálov, továrnikov a veľkostatkárov z Marxových čias nahradili elity, ktoré svoje záujmy zaodievajú do hávu akejsi vedomostne orientovanej spoločnosti tzv. tretej vlny. Do ilúzie, ponúkanej ako lacná náhrada splnenia snov po nich nastupujúcej generácie. Generácia hromadne regrutovanej pre potreby vytvorenia unifikovanej a indoktrinovanej masovej spoločnosti bez budúcnosti a ideálov, ktorej je už priam s materským mliekom vlievaná idea surovej súťaživosti, nekompromisnej bezzásadovosti a egoistického oportunizmu. V konfrontácii s realitou ale táto generácia naráža na sklenenú stenu, spoza ktorej sa na ňu usmievajú práve tí, ktorí jej sľubovali najviac. Nie sú to vzdušné zámky, ktoré si mladí ľudia v súčasnosti stavajú. Sú to obyčajné sny, v splnenie ktorých dúfajú mnoho rokov, azda až do momentu stretnutia s onou stenou. Kontakt s ňou však z nich činí generáciu, ktorá tieto sny o spravodlivejšom svete bola nútená prestať snívať. Činí z nich generáciu, ktorá sa cíti..., nie, ktorá je zradená!

V tejto obskúrnej atmosfére sa mladý slovenský filozof a politológ Ľuboš Blaha vo svojej knihe pýta, či predsa len neotočiť kormidlo nášho myslenia o realite smerom k toľko zaznávanému, vysmievanému a takmer až proskribovanému Marxovi. Autorom odvážne nastolená otázka pôsobí v súčasnom slovenskom intelektuálnom prostredí, v ktorom dominujú úplne iné myšlienkové prúdy provokatívne, a pre mnohých apologétov status quo v určitom zmysle nebezpečne. V tomto kontexte je situácia na slovenskej akademickej pôde paradoxná. Tento paradox spočíva v tom, že o marxistických myšlienkach sa u nás, azda kvôli predsudkom z komunistickej minulosti, vôbec nepíše, a názory marxistických autorov sa veľmi zriedka, ak vôbec, berú do úvahy. Veď ako píše sám autor v úvode svojej práce: „Pre tzv. postkomunistické krajiny je od roku 1989 typické, že politológia a filozofia sa zdráhajú pracovať s Marxovými myšlienkami, hoci v západnej filozofii je marxizmus naďalej uznávaným a vplyvným teoretickým prúdom“ (Blaha, 2009, s. 11).

Riziko monopolizácie pravdy sa dnes, v čase neoliberálnej iluzívnosti a mystifikácie skutočnosti, javí opäť ako veľmi závažné. Finalita dejín fukuyamovského typu o večnom víťazstve a nadvláde liberálnej demokracie narazila na svoje hranice, rovnako ako na ne naráža ekonomická architektúra striktne kapitalistického formátu. Kapitalistická globalizácia a globálne rozširovanie súčasnej kapitalistickej modernity spôsobuje morálny a sociálny úpadok spoločnosti. Tak, ako sa mylným ukázalo rigidné uplatňovanie (zdanlivo) neosobných trhových síl a ich rozširovanie dokonca aj za hranice samotnej ekonomiky, rovnako mylným, ba naivným, by bolo hľadanie zjednodušených receptov na riešenie aktuálnych problémov.

Reštaurácia marxizmu, ako ju predkladá Blaha, neznamená a nesmie znamenať aplikáciu anachronických princípov dogmatického čítania Marxa, ktoré predsa len dokonale nereflektujú pozmenený ekonomicko-politický rámec dneška. Dogmatické preberanie Marxovej explanačnej teórie totiž vedie do slepej uličky. Budúcnosť marxizmu je potrebné vnímať v kontexte návratu k humanistickým hodnotám, súčasne s prihliadaním na obmedzovanie environmentálnych dopadov na udržateľnú úroveň. Akademické rozpory o členení Marxových diel na moralistické a ideologické na jednej strane a antimoralistické a materialistické na strane druhej (porov. Blaha, 2009, s. 182) môžu ostať pokojne bokom. Diskusie o tom, či zaradiť ideu sociálnej spravodlivosti do kánonu politických koncepcií inšpirovaných Marxom sú síce z teoretického hľadiska zaujímavé, no pre riešenie rozsiahlej spoločenskej krízy sú nepodstatné, a pôsobia skôr retardačne. Úmysel autora je zásadne iný, než len podať ucelený pohľad na filozofickú rozpravu o kategorizácii, myšlienkovej čistote a koherentnosti Marxovej tvorby.

Tento úmysel pregnantne vyjadril v roku 1994 Jacques Derrida, ktorý v období po tzv. triumfálnom páde komunizmu varoval, že spojenectvo liberálnej demokracie a kapitalistického systému je krehké, kritické a ohrozené, a preto je dôležité pestovať „ducha marxistickej kritiky“. (Derrida, 1994) Bolo by chybou zanevrieť na nesmierne bohaté dedičstvo tohto nemeckého filozofa a apriórne ho odmietať (porov. Blaha, 2009, s. 295). Vyvracať Marxove tézy tvrdením o zlyhaní štátov tzv. reálneho socializmu je zjednodušujúce a plne vypovedá o intelektovej úrovni tých, ktorí s ním operujú. „Treba pripustiť, že medzi Marxom, Stalinom, Maom a Pol Potom existuje formálny vzťah, lebo všetci sa vo svojej politickej praxi a ideologických výrokoch na Marxa odvolávali“ (Ziegler, da Costa, 1995, s. 42). Na druhej strane by však bolo naivné a hlúpe pre stalinistické, maoistické a kambodžské nezmyselné výčiny obrátiť sa k Marxovi chrbtom.

Aj napriek reputácii, ktorú Marx má (a možno práve pre ňu), je nevyhnutná jeho aspoň čiastočná rehabilitácia. Možno ho totiž oprávnene považovať za jedného z najvplyvnejších a najoriginálnejších mysliteľov všetkých čias. Ľuboš Blaha vo svojej monografii oprašuje rokmi, nie významovo, zatuchnuté spisy klasika filozofie predminulého storočia, aby poukázal na jeho inšpiratívnosť, a to predovšetkým v kontexte sociálnej spravodlivosti. Autor s maximálnou intelektuálnou poctivosťou a bez zbytočných predsudkov dospieva k odvážnemu postulátu: „Kto sa chce dopátrať, v čom je podstata sociálnej spravodlivosti, mal by nájsť odvahu vrátiť sa k Marxovi a analyticky pracovať s jeho základnými konceptmi“ (Blaha, 2009, s. 25).

Dokonca aj pápež Benedikt XVI. v jednej zo svojich encyklík uznáva, že Marxov „...prísľub vďaka bystrosti jeho analýzy a jasnému predloženiu nástrojov na radikálnu zmenu fascinoval a stále znova fascinuje“ (Benedikt XVI., 2008, s. 28). Zaiste, oponenti usilujúci sa o vyššie naznačenú iluzívnu spoločnosť nebudú priateľskí voči rozvíjaniu kritického myslenia a rozsiahlej slobodnej diskusie o ňom. Radi sa stotožnia s Popperovým názorom o Marxovi ako nepriateľovi otvorenej spoločnosti. Profesor Kulašik dokonca tvrdí, že podľa Poppera „...filozofmi ‘uzavretej’ spoločnosti sú Platón, Hegel a Marx. Marxistická koncepcia je podľa Poppera stelesnením zlovestných osudov ľudstva“ (Kulašik, 2003, s. 220).

Ak však K. Popper, nasledovník nemeckej filozofickej tradície a Marxov menovec, ktorý si vybudoval vedeckú kariéru obviňovaním z totalitných zločinov nie len Marxa, ale dokonca Platóna či Hegela, označil takto svojho krajana, aké kategórie by použil na tých, ktorí sú reprezentantmi dnešného elitárskeho sveta za sklenenou stenou? Kto sa v skutočnosti stavia proti otvorenosti, ak nie tí, ktorí dnes spôsobujú zradu na našej generácii o nič menšiu, než ich elitárski predchodcovia z niekdajšieho východného bloku?

Marx, ktorého vo svojej monografii Blaha exhumuje, nie je páchnucou mŕtvolou, ktorá nám už nič nepovie. Jej jazyk síce nie je živý, no štruktúra DNA ostáva naďalej zachovaná. V spoločnosti, kde namiesto štrajku vykorisťovaných pozorujeme „štrajk kapitálu“ a kde sa vágny prísľub „trvalo udržateľného rastu“ mení na trvalú neistotu stability pracovných príležitostí, stability miezd, relatívnosť socio-ekonomického štandardu či uplatnenia dosiahnutého vzdelania a sebarealizácie, je nevyhnutné prehodnotiť zásadné náhľady na realitu i víziu budúcnosti. Nijaká stena nie je taká pevná, aby nemohla byť prekonaná. Obzvlášť tá sklenená. Sociálny charakter štátu, ako ho predkladá aj autor vymenúvajúc a hodnotiac jeho rozličné modely, je podľa neho charakteristickým definičným znakom jeho modernosti.

Samozrejmosť tohto atribútu je dokonca taká zjavná, že už ani nie sme schopní kognitívne vnímať jeho zrastenosť s našimi životmi. Tak potom aj tí najhlasnejší kritici úplne mimovoľne prijímajú to, proti čomu broja. Napokon sa ukazuje, že ich súperom nie sú sociálne istoty, celospoločenská solidarita, ale len samotná myšlienka, slovné spojenie. Zdalo by sa, že ich vojna je len vojnou terminologickou. Sklenená stena spokojnosti a elitárstva ich však natoľko oddeľuje od zvyšku populácie, pre ktorú je sociálny štát nevyhnutnou podmienkou slušného života (resp. prežitia!), že ich súperenie proti nemu sa odohráva predovšetkým na poli všadeprítomnej ideológie. Tým sa ich hlavná zbraň, totiž obviňovanie Marxa a marxistov z ideologizmu, stáva nástrojom, ktorý ich usvedčuje z lži.

Benedikt XVI. sa domnieva, že „Marx podrobne ukázal, ako uskutočniť prevrat, no nepovedal, ako by mali veci pokračovať potom“(op. cit., s. 28-29). Zrejme má pravdu. Marx rozhodne nebol nedôsledný politický filozof, avšak vo svojej dobe nemohol detailne predpovedať evolúciu kapitalizmu a sofistikovaný spôsob výroby produktov. Jeho názory však vynikajú intelektuálnou poctivosťou a miestami takmer až prorockou jasnozrivosťou. Odkrytie ich najväčšej slabiny spočíva práve v teleológii. Aký je Marxov cieľ? Beztriedna, harmonická, socialistická a neskôr aj dokonalá a eschatologická komunistická spoločnosť historicky spätá s totálnou elimináciou fenoménu alienácie? Prvotný podnet Marx dokázal dať. Zdalo by sa, že vzhľadom na (nielen kvalitatívnu) mohutnosť jeho diela je to príliš málo. Ak si však uvedomíme, že doteraz sme mali možnosť pozorovať (a mnohí i na vlastnej koži zakúšať) len skarikované podoby tejto vízie, tohto cieľa, potom výzva „prvotného podnetu“ stále pretrváva.

Aký zmysel má teda návrat k Marxovi? Ľuboš Blaha píše, že by mal slúžiť na to, „aby sme sa vedeli odraziť ďalej...“ (Blaha, 2009, s. 337). Odrážanie v mechanickom zmysle môže slúžiť obvykle na prekonanie prekážky, na jej preskočenie. Našou prekážkou, prekážkou zradenej generácie je ale značne vysoká sklenená stena. Marxova filozofia je vo svojej podstate filozofiou činu. Nedáva nám presný návod, ako bude život vyzerať, keď odstránime túto stenu. Hovorí nám však, že ju nestačí iba preskočiť – tak by sme, napokon, neboli o nič lepší od tých na jej druhej strane. Túto stenu musíme zničiť. Len tak „zradená generácia“, ktorú mnohí považujú za slabú, trpiacu komplexom menejcennosti či dokonca za hibernujúcu a ukolísanú ponúkanou spoločenskou ilúziou, dokáže svoju vnútornú silu. Monografia Ľuboša Blahu bola publikovaná v období (rok 2009), keď sa predstavy o progresívnej úlohe homogénno-kolektívneho a revolučného aktéra spoločenskej zmeny ukotvenom v transcendentnej ekonomickej základni pred očami intelektuálov desaťročia rozplývali. „V 20. storočí učinili procesy fragmentácie robotníckej triedy a jej keynesiánskej kooptácie do kapitalistického systému v podobe strednej vrstvy toto esencialistické jadro marxizmu chimérickým“. (Barša, Císař, 2004, s. 46)

Už viac teda nebolo možné hovoriť o jednotnej triednej situácii námezdne pracujúcich más, a to najmä kvôli modifikácii sociálnej štruktúry spoločnosti, ktorá viedla k trvalému potlačeniu pudu po sebaemancipácii. Avšak udalosti z posledných mesiacov naznačujú, že sa autentická a bezvýhradná požiadavka sociálne spravodlivejšej spoločnosti, hoci v dlhodobom časovom horizonte, predsa len naplní. Vákuum, ktoré v mysliach marxistov zanechal vytrácajúci sa proletariát, nemožno podceňovať. Rozširujúci sa kolektívny záujem ako mobilizačný nástroj ľudskej emancipácie je evidentný, a nemožno ho preto prehliadať.

Celé autorove snaženie je poznamenané výrazne teoretickým filozofickým chápaním sociálnej spravodlivosti ako cieľa, a nie ako nástroja spoločnosti, čím sa autor otvorene hlási k ľavicovej myšlienkovej pozícii. Napokon, túto skutočnosť úspešne dokumentuje aj mierne provokatívny hlavný názov knihy, obrázok mladého Karla Marxa na titulnej strane, ako aj (iste nie náhodne) zvolená farba obalu (červená).

Aj keď popularizačný charakter obálky môže pôsobiť dojmom širokej adresnosti práce, predsa len treba konštatovať, že je určená relatívne úzko vymedzenému okruhu čitateľov. Zodpovedá tomu zvolená problematika i náročnosť textu. Navzdory niekoľkým sporným oblastiam diela, nad ktorým sa v tejto eseji zamýšľame, nemožno autorovi uprieť mimoriadny prínos do súčasnej diskusie o spravodlivosti, ako aj veľkú hĺbku poznatkov a značné vedecké úsilie a odhodlanie, ktoré rozhodne boli naplnené a priniesli svoje evidentné výsledky.

Pred štyridsiatimi rokmi uzrela svetlo sveta Rawlsova A Theory of Justice, ktorá spôsobila zásadný otras nielen v akademickej sfére. Charakter a (slovenský) jazyk Blahovho diela naznačujú isté limity, kvôli ktorým význam a vplyv týchto dvoch prác je možné len ťažko porovnávať. Napriek tomu nemožno pochybovať o tom, že monografia Späť k Marxovi? má a nepochybne ešte bude mať enormne inšpiratívny vplyv na viaceré generácie (istotne nielen) slovenských (istotne nielen) ľavicovo orientovaných intelektuálov, akademikov či univerzitných študentov spoločensko-vedných odborov. Momentálne táto rozsiahla publikácia predstavuje ucelený a zrozumiteľný súhrn aktuálneho uvažovania o probléme spravodlivosti nielen z marxistického hľadiska. Vďaka tomu jej možno predpovedať ešte dlhú púť v rukách mnohých čitateľov, ktorí sa ňou rozhodnú inšpirovať na ceste prekonávania zdanlivo nezdolateľných spoločenských a politických prekážok, o čo sme sa náznakmi pokúsili v tejto úvahe v podobenstve o sklenenej stene.

Zoznam bibliografických odkazov:

BENEDIKT XVI. 2008. Spe salvi. Trnava: SSV – Vojtech, 2008. 66 s. ISBN 978-80-7162-700-5.

BLAHA, Ľ. 2009. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava: VEDA, 2009. 528 s. ISBN 978-80-224-1077-9.

DERRIDA, J. 1994. Spectres of Marx. Londýn, New York: Routledge, 1994. 258 s. ISBN 978-0415-38957-0.

KULAŠIK, P. 2003. Dejiny politických teórií. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2003. 264 s. ISBN 80-8055-418-8.

ZIEGLER, J., DA COSTA, U. 1995. Do videnia, Karol! Prečo treba zmeniť svet. Bratislava: R. Škoda, 1995. ISBN: 80-967312-3-8.

BARŠA, P., CÍSAŘ, O. 2004. Levice v postrevoluční době. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004. 210 s. ISBN: 80-7325-033-0.