Kam nás vedú "reformátori". Dokedy? (1)

Poniektorí si žijú nad pomery, nad svoje reálne schopnosti, a to predovšetkým vďaka hodnotám, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie (sprivatizovaný majetok za viac ako 700 mld. Sk). No aj pre enormný (viac ako sedemnásobný) rast dlhu v porovnaní s rokom 1993. A pre morálnu apokalypsu (značnú mieru korupcie a klientelizmu, šedej a čiernej ekonomiky, špekulatívnych obchodov a finančných transakcií), ktorej výsledkom je vysoká  miera dlhodobo nezamestnaných, zdecimovanie strednej príjmovej vrstvy a sústavne rastúca chudoba a sociálna odkázanosť občanov.

Globálna hospodárska, najmä finančná kríza nastavila nielen svetu, ale aj Slovensku zrkadlo pravdy. Ukázala, že užiť možno iba to, čo bolo skutočne vytvorené - človekom, podnikateľom, spoločnosťou. Zreálnila pohľad na hierarchiu skutočných hodnôt života človeka, ktorý je súčasne ich tvorcom.
 

Kde chýba morálka a pokora

Kapitalizmus už overil všetky formy ekonomiky. Poznáme takmer všetky  jeho silné a slabé stránky. Potom úlohou, najmä morálne vyspelých politikov je naplniť ich sociálnym obsahom v prospech všetkých občanov. Morálnou povinnosťou každého politika je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky s pokorou plniť sľuby dané občanom pri voľbách. Vytvárať predpoklady a podmienky pre zlepšovanie a udržanie kvality života každého človeka, života rodiny ako základnej bunky spoločnosti.

Prečo  dochádza k hlbokému morálnemu úpadku celej spoločnosti, života rodín? Tu iste nejde o náhodu, ale o cieľavedomú činnosť mocných tohto sveta, nadnárodných korporácií, najmä finančnej oligarchie.

Foto: Forum Social Mundial 2011
Vývoz tzv. demokracie a jej často mocenské udržiavanie, emisie obeživa nekrytého pridanou hodnotou, špekulatívne finančné operácie, rast zisku nadnárodných spoločností motivovaný globalizačným procesom v súhrne deformujú a znevažujú skutočné hodnoty  demokracie. Morálnou spodinou, drogami, rozbíjaním rodín, vnucovaním tzv. slobody človeka, ničením prírody a zamorovaním ovzdušia mocní vedome ďalej polarizujú spoločnosť. Neštítia sa navodiť ľuďom pocit strachu pred medzinárodným terorizmom, aby zakryli podstatu vlastného ekonomického terorizmu (možno povedať novodobého ekonomického kolonializmu), aby ospravedlnili každý svoj počin aj zločin.

Ani mocní na Slovensku sa neodlišujú od tejto pre ľudstvo - občana krutej tendencie vo vývoji sveta. Nechcú sa poučiť z minulosti, jednostranne uznávajú len trh a honbu za ziskom za účasti zahraničných investorov, ktorí podľa nich vyriešia všetky problémy Slovenska. Človek - občan zostáva po voľbách na periférii ich záujmov. Absolutizujú svoje tzv. reformátorské počiny ako najlepšie, zamieňajú si povinnosť slúžiť všetkým občanom s možnosťou čím viac zbohatnúť, a to za krátku dobu. Akceptujú a tvrdo uprednostňujú hmotný a finančný kapitál pred najdôležitejším kapitálom - životom a zdravím človeka, rodiny. Dokedy?

Koncentrácia a rast bohatstva v rukách mocných sveta na základe nimi riadených globalizačných procesov začína narážať na vážne prekážky. Limitujúcimi faktormi ďalšieho rastu bohatstva sú obmedzené prírodné zdroje, vážne dôsledky klimatických zmien, ničivé následky rastúceho počtu živelných pohrôm a rast nevyliečiteľných chorôb. Vznikajú  potenciálne riziká sociálnych pnutí ako reakcie na prehlbujúcu sa chudobu a sociálnu odkázanosť.

Hospodárska kríza, najmä jej príčiny, dosť jednoznačne naznačuje, že treba zmeniť hierarchiu hodnôt, vrátiť sa ku kvalite reálneho života človeka, zmeniť spôsob a nástroje na  prerozdeľovanie bohatstva, svetovú menu prestať viazať na jedinú menu, ktorej monopolné zneužívanie je dlhodobo viac ako zreteľné.


Na našom Slovensku

Privatizovať sa má len ten majetok, ktorý neprináša primerané efekty. A čo sa deje?

Už 20 rokov žijeme v tzv. demokracii. Majetok vytvorený v zložitých  podmienkach predchádzajúcimi generáciami sa stal predmetom najväčšieho rozkrádania v ostatnom storočí (až tisícročí). Z večera do rána vznikla vrstva bohatých a väčšina národa ochudobnela. Slovensko stratilo moc nad strategickým majetkom, v podstate nemá ani jeden štátny peňažný ústav. Cez neskoordinované informačné systémy zostalo obnažené pred celým svetom.  Kupónová privatizácia  vytvorila podmienky pre ďalšie okrádanie občanov.

Iba neschopný gazda predáva svoj majetok, svoju istotu. Naši vládni a parlamentní  gazdovia pred našimi očami za potupných cenových a manažérskych podmienok predali  majetok v celkovej hodnote zhruba 700 mld. Sk, z toho za 400 mld. Sk po roku 1998.

Zodpovedne hospodáriaci štát si úzkostlivo stráži a rozvíja najmä strategický majetok ako napríklad energetické médiá - plyn, elektrinu, vodu, telekomunikácie, banky, atď. Dodnes neboli zverejnené zmluvy o predaji strategického, ale aj ďalšieho majetku. Nebola vyvodená žiadna zodpovednosť voči politikom, ktorí si takto nezodpovedne voči národu - občanom počínali.

Zo zdrojov získaných privatizáciou bolo relatívne efektívne využitých len zhruba 124 mld. Sk (59,0 mld. na splatenie štátneho dlhu, 65 mld. na  dôchodkovú reformu). Ostatné zdroje z predaja štátnych aktív vlády používali (a dodnes po súhlase parlamentu používajú) formou rozpočtových výdavkov. Prejedáme to, čo súčasná ekonomika nevytvorila, a nielen to. Na privatizáciu majetku použili najmä domáci investori bankové úvery, ktoré mnohé z nich nesplácali a tieto sa stali pre banky „nedobytnými“. Pritom za každým úverom je nejaký hmotný tok, sú známi - poskytovateľ úveru, príjemca úveru i tvorca pravidiel, podľa ktorých sa úver poskytuje.  

Nemalé finančné zdroje po takejto privatizácii, ročne viac ako 80 mld. Sk zo zisku najmä strategických - prirodzených monopolov, odchádzajú formou dividend a podielov na zisku bez zdanenia do zahraničia.

Zdroj: KOZ
Tí istí nezodpovední, ale kompetentní(!) politici pred rokom 2006 uvoľnili priestor pre neprimeraný rast cien strategických komodít (plyn, elektrina, vodné a stočné)  a súčasne zvýšili sadzbu DPH na všetky tovary a služby na 19 %, respektíve teraz na 20 %. Nie ich reformy, ale občan bol zdrojom toľko pripomínaného vysokého ekonomického rastu. Občan je teraz znovu ten, ktorý musí niesť bremeno dôsledkov „nadvýroby“ špekulatívnych dolárov a rafinovaných finančných transakcií peňažných ústavov hroziacich až neschopnosťou niektorých štátov splácať svoje dlhy. Ba, ako integrovaná súčasť eurozóny garantovať splácanie dlhu aj iných nesolventných krajín.

V dôsledku „dobrej“ daňovej reformy občan v cenách spotrebných tovarov a služieb  nahradil úbytok rozpočtových príjmov, ktorý vznikol upustením od progresívneho zdaňovania príjmov fyzických osôb a od zdaňovania dividend. (Podľa reformátorov ide vraj  o duplicitu v zdaňovaní; mýlia sa snáď všetky krajiny, ktoré dividendy nekompromisne zdaňujú?) V cene chleba, mlieka a ďalších základných životných a zdravotníckych  potrieb platí zvýšenú cenu aj vysokú DPH (aj takto získaný výnos DPH zvyšoval dynamiku rastu HDP).

Nezodpovední politici si demokraciu vykladajú po svojom. Z občana robia nevedomého. Pričom oni sú v skutočnosti príčinou morálneho úpadku spoločnosti, jeho chudoby. Dokedy to tak bude?


Najnákladnejšie ozdravenie bánk pred privatizáciou

Tri naše najväčšie štátne banky pred privatizáciou vykazovali fiktívny zisk aj zásluhou výnimky poskytnutej NBS z povinnosti tvoriť zodpovedajúce opravné položky na krytie rizík z nesplácaných úverov. Vláda rozhodla (bez vykonania zodpovedajúceho auditu!), že celé ozdravenie bánk uhradí štátny rozpočet, teda občan. Zo stola boli zhodené odborné návrhy, aby sa na ozdravení bánk podieľal štátny rozpočet (zlé úvery spred roku 1990), ďalej subjekty, ktorý úver čerpali a nesplácali, rovnako aj banky, ktoré pri poskytovaní úverov nedôsledne uplatňovali zásadu opatrnosti a nakoniec aj NBS, ktorá bankám poskytla výnimku z povinnosti tvoriť opravné položky na rizikové úvery. 

V roku 2000 sme tým najnákladnejším spôsobom ozdravili 3 najväčšie štátne banky, ktoré vykázali 105 mld. Sk tzv. zlých úverov. Zlé úvery štát nahradil bankám v plnom rozsahu 5-, 7- a 10-ročnými štátnymi dlhopismi, za čo zaplatí  do doby ich splatnosti zhruba 56 mld. Sk úrokov. Na dosiahnutie kapitálovej primeranosti uvedených bánk štát poskytol ďalších 24,8 mld. Sk a ďalších 20 mld. Sk na reštrukturalizáciu tunelovanej Investičnej rozvojovej banky. Na ozdravenie bánk štát takto vynaložil viac ako 200 mld. Sk, aby ich sprivatizovali zahraniční investori za zhruba 42,5 mld. Sk. Kto bral na zodpovednosť drahé zahraničné audítorské firmy, ktoré majú v podstate monopol na audit veľkých bánk a strategických monopolov? Kto je za najnákladnejšie ozdravenie bánk zodpovedný?

Vláda touto operáciou zvýšila štátny dlh zhruba o 160 mld. Sk. Súčasne vytvorila podmienky, aby bankový sektor tvoril zisk aj z úrokových výnosov od štátu a tento vo vysokých dividendách odčerpával do zahraničia. Náklady na obsluhu dlhu sa sústavne nabaľujú, až kým nepríde k úplnému splateniu dlhu z prebytku štátneho rozpočtu, resp. z predaja majetku štátu. Likvidáciu pohľadávok z nesplácaného úveru vykonávala Slovenská inkasná, a. s. Jej výnosy nedosiahli ani 5 % z objemu likvidovaných pohľadávok.

Niet pochýb o tom, že banky bolo treba ozdraviť aj za prispenia štátu, ale za takú cenu? Len za rok 2010 zahraniční bankoví investori získali zhruba 135 mil. eur dividend. Vláda sa rozpakuje prijať razantné opatrenia voči bankám, voči prirodzeným monopolom a subjektom s vysokými príjmami. Nechýba jej však rozhodnosť pri zvyšovaní daní a uplatňovaní reštrikčných opatrení voči prevažnej, bohužiaľ, stále mlčiacej časti občanov. Dokedy?

(Pokračovanie)

Autor je členom odborného kolégia Inštitútu ASA

Uvodné foto: SITA/Jozef Jakubčo