Tragickosť a iracionálna krutosť líbyjskej vojny (3)

Prvú časť si môžete prečítať tu

a druhú časť zasa tu

Problém „povstalcov“ je aj v tom, že od začiatku usilovného pôsobenia amerických, britských a egyptských „inštruktorov“ v ich radoch, sú stále beznádejne dezorganizovaní a neschopní skutočnej bojovej činnosti.

Spôsob útoku na Líbyu má čudný charakter – podobá sa akémusi symbolickému trestu ukameňovaním, pri ktorom sa však používajú lietadlá a rakety (tým, ktorým sa nepáči prívlastok postmoderný, sa ospravedlňujem, ale naozaj to nemožno vysvetliť ináč, len ako postmoderný spôsob vedenia týchto operácií, ktorý ukazuje na prehlbujúcu sa morálno-politickú krízu kapitalizmu). Útočník, ktorý sa cíti spravodlivý a má to aj zlegálnené, vie, že sa mu nič nemôže stať (voči technickej prevahe USA/NATO vo vzduchu sú dnes schopné primerane sa brániť, aj to len čiastočne, Ruská federácia a Čínska ľudová republika) a trestaná obeť, vie, že nič, čím by sa bránila, nemôže urobiť, lebo si tým len viac uškodí ...
 

Hlavný cieľ je Kaddáfí

Reakcie na priebeh vojny sú dvojakého typu. Prvý súvisí s tým, že už niekoľko hodín po začiatku operácie Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie vyjadrilo ľútosť nad vojenskou akciou, ktorú označilo za nevyberané použitie sily a vyzvalo medzinárodné sily na jej ukončenie. Zakrátko na to kritizoval operáciu aj generálny tajomník Ligy arabských štátov Amr Músá a 22. marca sa pridalo Ministerstvo zahraničných vecí ČĽR. Na summite BRICS v Pekingu 14. apríla sa tiež ozvali výzvy na ukončenie bojov a prijatie mierového plánu Africkej únie, ktorí ako povstalci tak aj „spojenci“ odmietli.

No rozbehnutá  (či skôr rozlietaná) mašinéria už nie je ochotná zastaviť sa bez toho, aby sa vyhlásila za víťaza, resp. aby ohlásila splnenie cieľov, ktoré však doteraz neboli nikde zverejnené, ale podľa všetkého smerujú minimálne k odstráneniu M. Kaddáfího z postu na čele Líbye. A tak druhý typ reakcií predstavuje hodnotenie aktivít „spojencov“. Už 20. marca vyhlásil predseda Zboru náčelníkov štátu Ozbrojených síl USA admirál M. Mullen, že úvodná časť operácie bola úspešná. O úspechu v operácii hovoril v ten istý deň aj britský minister obrany L. Fox. Britský premiér D. Cameron 21. marca uviedol, že boli neutralizované prostriedky líbyjskej protivzdušnej obrany a vytvorená bezletová zóna nad krajinou. Neskôr sa to už rôznymi vyhláseniami o úspechoch operácie len tak hemží. Je ich toľko a neraz aj odlišných, že to nemá zmysel sledovať, lebo nejde o skutočné informovanie o priebehu a výsledkoch operácie, ale o manipuláciu verejnou mienkou.

Dosiahnutie rýchleho a „totálneho“ víťazstva by potreboval najmä N. Sarkozy, ale zišlo by sa aj D. Cameronovi a B. Obamovi, ktorých vnútropolitický „rating“ z hľadiska verejnej mienky tiež nie je potešujúci. Nik však nevie, čo sa začne diať v Líbyi, ak M. Kaddáfího donútia odstúpiť. K novému prvku západného mediálno-politického pôsobenia v 21. storočí možno priradiť  spoločný článok B. Obamu, D. Camerona a N. Sarkozyho zverejnený 15. apríla v The Washington Post, The Times a Le Figaro, kde sa uviedlo, že „koaličná operácia“  v Líbyi sa skončí až vtedy, keď režim M. Kaddáfího padne. Pozoruhodné je, že tento záver ďaleko presahuje mandát rezolúcie 1973. Odvtedy sa stupňujú aj útoky na Tripolis i samotné sídlo M. Kaddáfího, čo však z hľadiska bezletovej zóny nemá žiadny význam.

Úplne mimo potrieb bezletovej zóny je z vojenského hľadiska aj nasadenie bezpilotných prostriedkov, ktoré si navyše získalo veľmi zlé meno najmä vo vojne v Afganistane. A nakoniec aj úvahy o vyslaní vojenských inštruktorov na pomoc rebelom, o ktorých vojenských schopnostiach „spojenci“ pochybujú,  pripomínajú skôr návrat k scenáru vietnamskej vojny USA ako krok, ktorý by mal chrániť obyvateľstvo Líbye pred útokmi síl lojálnych líbyjskému vodcovi. Tieto kroky však vyvolávajú rastúce nebezpečenstvo stupňovania násilia zo strany Západu na ktoré môže byť reakcia Líbye rôzne, ale aj medzinárodného spoločenstvo ju môže prijať rozdielne. Reálne však vzniká hrozba predĺženia líbyjskej vojny, ktorá mala byť pôvodne len vytvorením bezletovej zóny.


Francúzske líbyjské fanfarónstvo

V posledných 15 rokoch USA a Západ (jeho časti, ktoré sa zapojili do rôznych „koalícií ochotných“ vedených USA), uskutočnili tri veľké vojenské operácie. V nich sa použili dva základné scenáre. Oba sa zakladajú na tom, že vychádzajú z masívneho použitia letectva prípadne raketových úderov (aj z lodí  a ponoriek) na územie nepriateľa bez priameho kontaktu s ním a jeho pozemnými silami.

Prvý, jednoduchší scenár – nazvime ho juhoslovanským scenárom, lebo prvýkrát sa uplatnil v roku 1999 pri bombardovaní JZR – spočíva v tom, že leteckými (raketovými) údermi, ktoré zlomia odpor nepriateľa sa aj končí a neprerastá do pozemnej operácie.

Druhý, zložitejší scenár sa tiež začína rozsiahlym a krutým bombardovaním, po ktorom  pokračuje pozemná operácia, ktorá sa realizuje spravidla vo viacerých fázach. V Afganistane budú ku koncu tohto roku tieto fázy vojny trvať už 10 rokov. V Iraku podľa oficiálnych vyhlásení USA skončili tieto fázy po viac ako 7 rokoch – 1. augusta 2010, ale zostalo tam asi 50 000 vojakov (pre porovnanie je to mohutná sila – skoro toľko, ako majú v súčasnosti ozbrojené sily ČR, Maďarska a Slovenska spolu vojakov). V hluku líbyjskej vojny sa zabudlo aj na 8. výročie nezmyselnej a skrachovanej irackej operácie – N. Sarkozy možno odčinil svojou mediálno-politickou vehemenciou útoku na Líbyu hriech Francúzska, ktorého sa dopustilo voči USA v prípade nesúhlasu s útokom na Irak. Objavujú sa aj otázky typu, či francúzske fanfarónstvo nezaviedlo Európu do pasce, v ktorej ju potrebovali mať USA.

Zatiaľ sa zdá, že líbyjská vojna sa realizuje podľa juhoslovanského scenára, lebo sa nechystá pozemná operácia. Podobnosť scenárov je aj v tom, že v prípade juhoslovanskej i líbyjskej vojny na čele State Departmentu stoja príslušníčky nežného pohlavia – predtým M. Albrightová, dnes H. Clintonová. Rovnako ako v prípade Juhoslávie aj v prípade Líbye je ministerstvo zahraničných vecí USA vedené ženou oveľa agresívnejším zástancom vojenského riešenia problému ako ministerstvo obrany.


Čo s vodcami napadnutých štátov?

Dôležitým prvkom týchto scenárov vojen vedených západnými „koalíciami ochotných“ je zvrhnutie vlád, resp. vodcov v štátoch, ktoré boli napadnuté. Dva symboly vodcov, proti ktorým sa viedli vojny, neprežili nielen politicky, ale ani fyzicky. Slobodan Miloševič (*1941 – †2006) sa, pravda, moci vzdal až po tzv. buldozérovej revolúcii v októbri 2000. V roku 2001 bol za právne podozrivých okolností (za asistencie britských tajných služieb a špeciálnych jednotiek) unesený zo svojej krajiny, aby mohol byť postavený pred Haagsky súd, kde potom za nejasných okolností zahynul vo väzení. Najhoršie dopadol Saddám Husajn (*1937 – †2006), ktorý bol z čela štátu vojnou odstránený a začal sa ukrývať, čo sa mu darilo viac ako 3 roky. Po nájdení bol v podmienkach vojnového stavu urýchlene súdený a popravený. Prežiť po zvrhnutí západnou intervenciou sa podarilo len vodcovi Talibanu v Afganistane Muhammadovi Omarovi (*1959, niekedy sa uvádza aj 1962) známemu aj ako mulla Omar, ktorý bol na čele Najvyššej rady, faktickou hlavou štátu (emírom Islamského emirátu Afganistan). Po páde vlády Talibanu utiekol a ukrýva sa na neznámom mieste. Za jeho dopadnutie ako jedného z najhľadanejšieho teroristov vypísali USA odmenu (desať  podľa niektorých údajov až dvadsaťpäť, miliónov USD), ale skutočný výzor Omara je zahalený tajomstvom.

Špecifickou otázkou, ktorá vznikla v líbyjskej vojne, čo je z vojen USA a Západu po rozpade bipolarity asi najrýchlejšie a najmenej precízne pripravená vojenská akcia, sa stalo hľadanie rozhodnutia „spojencov“ o velení operácii. Velenie operácie napokon pripadlo na ozbrojené sily USA, napriek tomu, že ich prezident sa k vojenskému riešeniu problému pomerne dlho staval skepticky. Jeho vojnoví plánovači dali akcii poetický názov Úsvit Odysey, ale tým asi vyčerpali všetku svoju invenciu. Velenia operácie sa ujalo Veliteľstvo pre Afriku (The United States Africa Command – v americkej obľube pre vojenské skratky známe skôr ako USAFRICOM alebo AFRICOM) so sídlom v Stuttgarte.

Podľa kritikov hegemonizmu USA táto aktivita môže súvisieť aj s prípravou Washingtonu a jeho Veliteľstva pre Afriku na potenciálne vojny o suroviny na tomto kontinente, čo umožňuje čiastočne vysvetliť, prečo sa váhajúci Barack Obama naraz pridáva na stranu stúpencov vojny. V prejave na Univerzite národnej obrany vo Washingtone 28. marca už presvedčivo uviedol, že neúčasť v tejto operácii by pre USA znamenala zradu všetkého, čo predstavujú. 31. marca velenie operácie s názvom Zjednotený ochranca prešlo pod NATO.


Nezodpovedané otázky

Koho vlastne chce nová „koalícia ochotných“ touto akciou presvedčiť o sile a príťažlivosti čoraz viac sa sprofanovávavšieho „humanrightizmu“ na spôsob neoliberálnodemokratického globalizácie a hegemoniálnych (imperialistických) humanitno-intervenčných vojen? Ako možno považovať za legálnu podporu povstalcov, ktorí sa zázračne vytvoria za niekoľko dní. Nemajú síce žiadny program, ale zmocnia sa skladov zbraní a začnú bojovať proti vlastnému štátu. Západní vojenskí odborníci vrátane tých, ktorí sa na vojne priamo podieľajú, neveria v schopnosti povstalcov vycvičiť sa a skutočne bojovať. Presadzovanie dodávok zbraní pre nich príliš smrdí záujmami vojensko-priemyslového komplexu – vieme vlastne koľko zastaralého vojenského tovaru sa môže dodať pre nevycvičených, ale odhodlaných (a možno viac zaplatených ako odhodlaných) bojovníkov proti symbolu tyranie?

Záhadou je, že západným politikom ani médiám naraz nevadí, že k rôznym zbraniam sa prostredníctvom líbyjskej opozície môže dostať aj al-Kajdá, ktorá je tam evidentne angažovaná.

A tak napriek všetkej protirečivosti pôsobenia Muammara Kaddáfího, ktorá bola podmienená aj protirečivosťou vývoja svetovej politiky od času, keď sa ocitol na čele Líbye, patrím k tým, čo sú presvedčení, že jeho odstránenie nepomôže ani arabskému ľudu Líbye ani regionálnej (severoafrickej, blízkovýchodnej) či medzinárodnej (globálnej) bezpečnosti. Jediným riešením je čo najskoršie ukončenie vojenského napádania Líbye, zastavenie vnútorných bojov a riešenie problémov krajiny jeho obyvateľstvom.


Dynamizácia úpadku Západu?

Pokračovanie agresívnej akcie hrozí tým, čo sa v sociológii označuje za neželané efekty. Dnes ich nedokážeme predpovedať, ale líbyjská vojna silne pripomína akciu v rámci riadeného chaosu. A tak sa málo vyriešilo bombardovaním NATO v Juhoslávii, ešte menej v Iraku a takmer nič v Afganistane, kde je Taliban po takmer 10 rokov bojov s okupačnými silami vo viacerých ukazovateľoch bojaschopnejší, ako bol predtým, možno zatiaľ iba „prorocky“ dodať, že nejaké iste budú a tvorcovia vojny s nimi počítajú, aj keď ich nepoznajú. V lepšom prípade akcia skončí v slepej uličke, prípadne s poklesom prestíže jej účastníkov. Líbyjská vojna sa však sa s veľkou pravdepodobnosťou môže stať aj katalyzátorom procesov, ktoré povedú k dynamizácii úpadku Západu v dôsledku jeho spôsobu násilného riešenia problémov svetovej politiky a bezpečnosti, čo začal vojnami v Afganistane a Iraku. V stredomorskom regióne môže navyše začať vzrastať vplyv Turecka, ktoré sa postupne asi začne vzdávať úsilia orientovať sa len na Západ.

Najhoršia situácia môže vzniknúť okolo utečencov, prípadne sociálno-ekonomickej nestability, ktorá môže sprevádzať situáciu, vzniknuvšiu po vojne. A pred koncom uštipačná poznámka na okraj. Z hľadiska histórie nemožno hovoriť o spravodlivosti jej pôsobenia, ale jedným z neželaných efektov vojny sa môže stať pre vojnychtivého francúzskeho prezidenta, ktorý do nej príliš silne trúbil, aj jeho prehra v prezidentských voľbách v budúcom roku. Ide o veľmi malú pravdepodobnosť, ale ak by M. Kaddáfí vydržal vo funkcii dlhšie ako N. Sarkozy (lebo vyprovokovanie vojny proti Líbyi sa často spája aj s hlbokým prepadom jeho volebných preferencií), bolo by o jeden z paradoxov v politických dejinách 21. stor. viac.


Širší rámec iracionálnej vojny

Existuje nebezpečenstvo, že vzhľadom na nezvykle rýchlo sa hrnúce udalosti, ako aj mediálno-politickú manipuláciu, ktorá sprevádza informácie o líbyjskej vojne, niektoré závery za pár dní môžu zostarnúť, dostať sa do iných polôh hodnotenia a nakoniec ukázať aj prekonanými. A tak uvediem nakoniec vo všeobecnosti aj širší rámec interpretácie tejto tragickej, krutej a iracionálnej vojny, ku ktorej nemuselo, ale najmä nemalo dôjsť.

Udalosti, ku ktorým došlo v Líbyi a ktorých skutočné príčiny, priebeh a následky neboli v západných médiách podávané objektívne, by sa na začiatku druhého desaťročia 21. stor. nemali riešiť masívnym nasadením vojenských prostriedkov spočívajúcom najmä v bombardovaní. Priebeh líbyjskej vojny zatiaľ smeruje k patovej situácii. Ciele, na ktoré sa bombardovanie zameralo, ako aj ďalšie kroky, o ktorých sa zatiaľ v rôznych súvislostiach v nadväznosti naň uvažuje, sú z hľadiska riešenia líbyjskej krízy mimoriadne otázne, ak nie už od samého začiatku kontraproduktívne. Ide o ďalší pokus o vývoz liberálnej demokracie do oblastí, kde cítiť pach peňazí.

Korene líbyjskej vojny 2011 preto treba hľadať v procesoch zatemňovania rozumu, ku ktorému dochádza pod tlakom finančného kapitálu ako aj v záujme nadnárodných ropných spoločností a vojensko-priemyslového komplexu. V roku 2010 podľa krátkej informácie SIPRI zverejnenej 11. apríla 2011 vojenské výdavky vo svete zase narástli. Narástli síce menej, ako to bolo pravidlom v predchádzajúcom desaťročí, ale Blízky východ patrí k tým svetovým regiónom, kde bol tento rast výrazne vyšší ako svetový priemer. Ďalším iracionálnym momentom tejto vojny je, že energia vynaložená vojnychtivou časťou Západu a jej multiplikátormi na hľadanie medzier v rôznych právnych a morálnych normách pri odôvodňovaní vojen vedených po rozpade bipolarity je snáď pre humanizmus ešte ponižujúcejšia než samotné vojny, ktoré sa stali príkladom do očí bijúceho porušovania nielen medzinárodného práva a západného chápania ľudských práv, ale aj bežnej ľudskej slušnosti.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Čitateľom sa ospravedlňujeme, že z technických príčin sme nezverejnili dokončenie tohto článku už v piatok, ako sme pôvodne avizovali.

Ilustračné foto: Jayel Aheram, Valeriy Osipov a cjb22