Súčasná arabská revolta v postmodernistickom pohľade

Vďačnosť témy spočíva aj v tom, že Západ (aspoň v mediálno-politickom podaní) je stále presvedčený, že arabský svet dobre pozná a rozumie mu, lebo v podstate v každej zo západných krajín nejakí Arabi žijú a arabský svet je s nimi rôzne prepojený aj ekonomicky (okrem iného je dobrým odberateľom zbrojného tovaru). Viacero arabských štátov je cieľom turistických nájazdov (a takto ich pozná aj časť Slovákov) – príťažlivosť okrem zážitkov zo zmeny prostredia je predovšetkým v tom, že tam je lacnejšie ako doma. Na Západe sa navyše rozšírilo tiež niekoľko viac či menej podarených a reálnych obrazov Arabov a arabského sveta (opäť najmä v tzv. mainstreamových médiách), na základe ktorých sa ich konanie pomerne zjednodušene, ale jednoznačne aj vysvetľuje.
 

Západ v zajatí ideologických ilúzií

Od čias egyptskej výpravy Napoleona Západ prisudzuje regiónu veľký strategický a geopolitický význam a venuje expanzii do neho a dominancii v ňom mimoriadnu pozornosť. Ropa, Suezský kanál, veľký počet obyvateľstva (a trh, kde je priestor pre odbyt, dnes mimoriadne potrebný pre prekonanie krízy), ale aj zachovanie mieru pre Izrael, to sú dôvody, ktoré vedú Západ a predovšetkým USA stále k nadmernému záujmu o arabský svet. Nachádzajú sa však pri tom v zajatí vlastných ideologických ilúzií, ktoré v posledných desaťročiach nadobúdajú aj rôzne črty mesianizmu. Nazeranie v prvom rade cez prizmu liberálneho chápania ľudských práv a demokracie neumožňuje objektívne hodnotiť situáciu.

Téma vznikla v mimoriadne dramatickej podobe, ktorá je pre západné média s obľubou šíriace rôzne podoby násilia a hrôzy (Erich Fromm v tejto súvislosti už pred desiatkami rokov písal o nekrofílii), rozhodne takou, čo patrí medzi „trháky“ s potenciálom zvýšiť ich sledovanosť, na čom sú existenciálne závislé.

Na protest proti svojvôli tuniských úradov sa 17. decembra 2010 zapálil dvadsaťšesťročný Muhammad Buazízí (pre fundamentálnych multiplikátorov fenomenality západného liberálnodemokratického modelu ľudských práv dopĺňam ako zaujímavosť, že konflikt, ktorý viedol k samovražednému konaniu, sa začal po tom, ako mu žena – predstaviteľka miestnej administratívy zakázala predávať na trhu bez povolenia, dala mu pokutu, čo príslušný orgán odobril a po tomto rozhodnutí prikročil k svojmu činu, zvesť o ktorom sa po svete šírila rýchlosťou „siete“). V nemocnici zomrel 4. januára, pričom ešte predtým ho navštívil aj tuniský prezident, ktorý bol neskôr po silnejúcom protestnom hnutí nútený odstúpiť. Smutný čin má ľudskú dojímavosť i tragickosť zároveň, ale je spojený predovšetkým so sociálno-ekonomickými existenčnými podmienkami (ako to je vlastne s právom na prácu v spomenutom modeli ľudských práv?).

V Tunisku prepukla vlna nepokojov, ktorá do dnešného dňa v rôznej miere a v rozdielnych podobách zasiahla ďalších 16 arabských krajín. Postupne k nepokojom došlo v Alžírsku, Jordánsku, Mauritánii, Ománe, Sudáne, Jemene, Egypte, Sýrii, Maroku, Džibutsku, Iraku, Somálsku, Bahrajne, Kuvajte, Líbyi a nakoniec (doteraz) v Saudskej Arábii.

Môžeme teda uvažovať o tom, či ide o arabský alebo severoafrický jav? Tým, že dianie viedlo k zmenám Egypte, najväčšej arabskej krajine (rozkladajúcej sa však väčšinou svojho územia v severnej Afrike), ktorý je aj akýmsi stredom arabského sveta, pozerajme sa na udalosti predovšetkým ako na arabský fenomén. Ponechajme zatiaľ bokom africké súvislosti, ktoré však z viacerých dôvodov môžu v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti tiež vystúpiť do popredia, poprípade aj prevážiť. Najvážnejšie následky mali doteraz v Tunisku, Egypte, Jemene, Bahrajne a Líbyi, kde sa začali síce neskôr, ale behom niekoľkých dní zatienili všetko ostatné.


Náš vklad do „revoluciológie“

Foto: Demonštrácia v ukrajinskom Kyjeve
Autor foto: Ilja Dobrych
Chaos, ktorý sprevádza tieto udalosti, a jeho interpretácia evokuje postmodernistický pohľad na tému. Jazykové hry okolo udalostí sú spojené v prvom rade s ich označením za revolúciu (v chápaní západného sociálneho myslenia) spojenú s častým prirovnávaním k procesom, ktoré prebehli v strednej a východnej Európe na konci 80. a začiatku 90. rokov.

V postmodernizme, ktorý je pertraktovaný najmä sociálnofilozoficky a kulturologicky, menej už sociologicky a len výnimočne ekonomicky a právne, sa za revolúciu dá označiť široká škála spoločenských (predovšetkým politických a sociálno-ekonomických) procesov, ktoré sa od seba môžu aj odlišovať – protirečivosť tohto chápania „revolúcie“ vnímame na vlastnej koži aj na Slovensku.

Čo však povedať o arabskej, či len tuniskej, egyptskej alebo líbyjskej „revolúcii“, lebo ich ani zďaleka nemožno zaradiť k postmoderným spoločnostiam. Ako to, že tieto „revolúcie“ sú až akoby rozpitvávané v západnom mediálno-politickom prostredí? Vráťme sa preto najprv k tzv. revolúciám v strednej a juhovýchodnej Európe a bývalom Sovietskom zväze na konci 80. a začiatku 90. rokov. Označenie zmien v Česko-Slovensku za „nežnú, resp. zamatovú revolúciu“ predstavuje náš vklad do „revoluciológie“ (dovolil som si vytvoriť nový pojem, ktorý sa nepoužíva, ale ak ho interpretujem s postmodernistickým nábojom, nekonzervatívni ani neoliberálni teoretici revolúcií súčasnosti ho nepripustia, lebo k základným postulátom postmodernizmu patrí, že predstavuje reakciu na krízu modernej západnej spoločnosti a tak tieto revolúcie by mali zmeniť západnú spoločnosť a nie meniť svet na jej obraz). Žiadna iná z tzv. revolúcií na konci 80. a začiatku 90. rokov už takýto poetický názov nedostala.

Pre západné média vznikol fatálny problém v tom, že postupne sa začalo ukazovať, že tieto tzv. revolúcie sa príliš nevydarili a čím sme od nich vzdialenejší, tým menej sa je čím chváliť. Globálna kríza začiatku 21. storočia totiž zasiahla Nemecko, kde sú „Ossi“ (teda obyvatelia východnej časti – ost po nemecky – na  území bývalej Nemeckej demokratickej republiky) na tom výrazne horšie ako „Wessi“ (z west – teda zo západného Nemecka) a v oboch častiach krajiny panuje značná nespokojnosť dokonca aj so samotným kapitalizmom. Kríza zasiahla tiež štáty strednej Európy (priradíme k nim aj Slovinsko), najciteľnejšie asi Maďarsko.

S ťažkosťami najmä ekonomického charakteru zápasia všetky štáty na území bývalého ZSSR od Pobaltia (vstup do NATO a EÚ ich ťažkosti nevyriešil), cez Bielorusko, Ukrajinu, Rusko a Moldavsko (kde existuje už mesiace svojrázny politický pat) až po južný Kaukaz a strednú Áziu. Nehovoriac už o situácii v Bulharsku, Rumunsku a Balkáne (pokoj po juhoslovanských vojnách možno platí pre obrovskú vojenská základňu USA v Kosove – Camp Bondsteel, ktorá má rozlohu necelých 4 km²a kde je zhruba 7 000 vojakov – ale celý región naň dopláca rôznymi prvkami dlhodobej nestability najmä v sociálno-ekonomickej oblasti). V štátoch na území bývalého ZSSR v regióne južného Kaukazu a strednej Ázie sa čoraz viac prejavujú východné, ázijské vplyvy. Politickými, korupčnými aférami sa hemží celý bývalý socialistický priestor v Európe (ale v jej západnej časti to tiež nie je bez ťažkostí a nedostatkov a kríza ich čoraz viac odhaľuje).

A tak hoci spoločenské zmeny (tzv. revolúcie) sprevádzali nadšenie a nádej, ktoré vyvierali z masového charakteru akcií, kde ich účastníci pociťovali nezvyčajnú vzájomnú podporu a súdržnosť, dnes po viac ako 20 rokoch sa z veľkých očakávaní splnilo pre bežného človeka, (občana) máločo. Obraz západného modelu spoločenského života úzko spojeného s neoliberálnou globalizáciou na spôsob USA vybledol a jeho príťažlivosť stále klesá.

Pertraktovanie nového kola revolúcií v západnom mediálno-politickom podaní môže opäť vyvolať zvýšenie záujmu o tému, ktorá sa stala pre verejnosť zjavným „prepadákom“. O to však silnejšie ožijú spomienky časti protagonistov z „revolučných“ čias a ako aj multiplikátorov rôznych abstraktných koncepcií, ktorí naivne až infantilne budú presviedčať iných o potrebe naplniť ideály, ktoré sa im nepodarilo realizovať. USA a Západ však už nebudú môcť byť v roku 2011 takí štedrí pre týchto novodobých (postmoderných) mediálno-politických koryfejov, ako boli pred 20 rokmi, ale oni inú pesničku zaspievať nevedia.


Vo veľkom bludnom kruhu

Foto: Nežná revolúcia v Prahe
Autor foto: Daniel Antal
„Nežná, resp. zamatová revolúcia“, ak ju už takto nazveme, totiž v žiadnom prípade nebola určená pre široké vrstvy (a v tom je už jej prvý postmoderný rozmer a predpokladáme, že ani v prípade arabských revolúcií to zatiaľ nevyzerá ináč), ale išlo v nej v prvom rade o zmenu vlastníckych pomerov, čo sa muselo premietnuť aj do mocenskej štruktúry spoločnosti. Rýchlo až horúčkovitým spôsobom vznikali nové, diametrálne odlišné politické a hospodárske elity (do ktorých sa však mohli za určitých podmienok dostať aj osoby z predchádzajúcich elít – postmodernisticky by sme mohli hovoriť o kontinuite v diskontinuite a o diskontinuite v kontinuite). Zásadným spôsobom stúpla špecifická váha finančnej elity a tej časti elity, ktorú veľmi voľne (opäť až postmodernisticky) možno označiť za veľkopodnikateľov. Za novými politickými a hospodárskymi elitami stoja dve zaklínadlá –privatizácia a zahraničné investície.

O vytvorenie početnej strednej triedy či vrstvy táto „revolúcia“ nikdy nestála, čo cítia strední a malí podnikatelia, učitelia, vedeckí pracovníci, lekári a zdravotnícky personál, ale aj väčšina úradníkov, policajtov a vojakov (dnes už len profesionálnych) atď. Jednoznačným sociálno-ekonomickým výsledkom „nežnej, resp. zamatovej revolúcie“ spojenej s privatizáciou (najlepšie s tzv. zahraničnou účasťou) a „prílevom“ zahraničných investícií sa stalo relatívne i absolútne schudobnenie veľkej časti obyvateľstva sprevádzané vznikom obrovských rozdielov medzi najbohatšími a najchudobnejšími a jeho neustálym narastaním. Ak za socializmu v podmienkach prezamestnanosti chýbali ľudia, v podmienkach divokého kapitalizmu začali chýbať peniaze.

Sprievodným javom sa stala deformovaná regionalizácia krajiny – niekde máme málo výrobných, kancelárskych, školských, zdravotných a iných objektov a priestorov, ale inde nám chátrajú. Možno aj domov a bytov by nám vystačovalo, len kde je veľa voľných (poloprázdnych) domov a bytov, tam nieto práce a kde je práca, tam je bývanie pre „cezpoľného“ ale aj pre miestneho mladého, tobôž ak túži po vlastnom byte, drahé. Kde je infraštruktúra, tam je aj viac práce, ale v oblastiach bez infraštruktúry chýbajú aj pracovné príležitosti. Vo veľkom sa prepúšťajú neraz aj vysokokvalifikovaní pracovníci (nielen v súkromnom, ale aj vo verejnom sektore) a neskôr sa prijímajú noví, ale už v zásadne inom zložení (demokracia pojem kvalifikácie nepozná). Máme veľa politických strán, ale čím ďalej tým menej ľudí chodí k voľbám, keď hovoria, že si nemajú z čoho vybrať, alebo že sľubom už neveria. Máme niekoľko televíznych staníc, ale ťažko si medzi nimi vyberať, keď programy v nich sú na jedno kopyto.

A tak by sa dalo pokračovať až po záver, že sme ocitli vo veľkom bludnom kruhu, kde na jednom mieste chýba to, čoho je na druhom prebytok a kde je nedostatok, tam nič nepribúda a kde je dobre, tam narastá „tlačenica“ (najmä automobilová“), ale čarovná ruka trhu neprichádza. Cítime skôr ostré pazúry, ktoré berú aj tam, kde je toho málo a tých, čo majú veľa, si nevšíma, lebo ich je málo a tých, čo majú málo, je veľa a väčší zisk  je spravidla z tých, ktorých je veľa, aj keď majú málo...


Slovensko ako špecifické laboratórium

Foto: Predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar a politička ĽS-HZDS Katarína Tóthová
Autor foto: archív redakcie
Po tzv. revolúciách sa však v strednej a východnej Európe objavili objektívne i subjektívne (vzhľadom na mimoriadne protirečivý až kontroverzný charakter nových elít) vážne ťažkosti vo vládnutí. K najväčším patrilo to, že „starý“ Západ sa vo viacerých krajinách stretol so snahou časti nových politických elít vytvoriť „nezávislú“ politiku a ekonomiku s cieľom rýchlo a veľmi zbohatnúť na vlastnú päsť (napriek populistickým heslám časti politických strán vedených týmito elitami ani ich cieľom nebolo priniesť bohatstvo pre strednú triedu či dokonca masy).

V podmienkach neoliberálnej globalizácie je však stratený zisk najhoršou tragédiou, ktorá sa môže prihodiť a tak pribudli ďalšie pojmy 90. rokov, ktoré tejto hrozbe mali zabrániť – tretia cesta, otvorená spoločnosť, ktoré sa stali veľmi populárne aj medzi vtedajšími „reformovanými“ ľavicovými (socialistickými, sociálnodemokratickými) stranami.

A vtedy Slovensko druhýkrát vstúpilo do „revoluciológie“. Naše voľby v roku 1998 sa stali špecifickým politickým laboratóriom, kde sa skúšal experiment vytvorenia vlády prístupnej tzv. otvorenej spoločnosti (pojem možno upraviť) vybranými politickými stranami a mimovládnymi organizáciami motivovanými masívnou zahraničnou podporou. Podarilo sa, hoci to viedlo k rozpadu Strany demokratickej ľavice (neskôr zle dopadli oveľa väčšie ľavicové strany v Poľsku a Maďarsku) a ku krutému neoliberalistickému experimentovaniu sociálno-ekonomického charakteru, ktoré urobilo zo Slovenska jeden z najviac a najrýchlejšie sprivatizovaných štátov, ale s najväčšou nezamestnanosťou v Európe a s ďalšími neblahými následkami, čo pretrvávajú dodnes.

Na experiment na Slovensku nadviazala vlna tzv. farebných revolúcií (jeden z exponentov slovenských mimovládnych organizácií, ktoré však vôbec nie sú mimovládne, lebo sú platené z grantov zahraničných vlád, sa považuje za ich spoluautora), ktorých prioritným cieľom bola zmena „neposlušných“ vládnucich elít, málo ústretových voči rešpektovaniu požiadaviek Západu. Udalosti v Srbsku v roku 2000, ktoré viedli k pádu Slobodana Miloševiča získali málo pekné pomenovanie – buldozérová revolúcia, Srbsku však pokoj ani rozvoj zatiaľ nepriniesli.


Vyblednuté farebné revolúcie

Za „vydarené“ tzv. farebné revolúcie sa považujú vlastne len tri: ružová v Gruzínsku (2003), oranžová na Ukrajine (2004) a tulipánová v Kirgizsku (2005). Udalosti v Moldavsku v roku 2009 sa označujú aj za prvú twitterovú revolúciu, ku ktorej došlo s využitím sociálnych sietí. S ďalšími pokusmi (viac či menej neúspešnými) sme sa stretli v Arménsku, Azerbajdžane, Bielorusku, Rusku a Uzbekistane.

Tieto akcie sa uskutočňovali za silnej podpory viacerých organizácii z USA, medzi ktoré západná tlač zaraďuje Agentúru USA pre medzinárodný rozvoj (United States Agency for International Development – USAID), organizácie formálne označované za mimovládne alebo radšej za neziskové, ktoré však z väčšej časti existujú len vďaka podpore z vládnych grantov – National Endowment for Democracy, the International Republican Institute, the National Democratic Institute for International Affairs a Freedom House, pričom  niekedy sa naznačujú aj ich kontakty so CIA, prípadne inými spravodajskými službami USA. Často sa k nim pridáva aj Nadácia otvorenej spoločnosti sponzorovaná Georgeom Sorosom.

Elity, ktoré po „vydarených“ tzv. farebných revolúciách nastúpili, však sklamali všetkých okrem seba (na podiele na moci však nič neprerobili, skôr naopak). Úroveň demokracie meraná podľa abstraktných kritérií sa nezvýšila, sociálno-ekonomický rozvrat naopak narastal a dochádzalo nielen k vnútroštátnej ale aj regionálnej destabilizácii. Z troch režimov, ktoré uchvátili moc po tzv. farebných revolúciách, je pri vláde už len gruzínsky, ktorý sa smutne preslávil vyprovokovaním vojny s Ruskom na južnom Kaukaze v auguste 2008 .

Blízky východ bol od rozpadu bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov pod dominanciou USA. Napriek tomu tu boli viaceré pokusy zmeniť vnútorné pomery, ktoré sa spájajú so špecifickými podobami tzv. farebných revolúcií. Ak odmyslíme vojnu USA a koalície ochotných voči Iraku a rôzne aktivity spravodajských služieb, objektom zvýšenej pozornosti sa stal aj Libanon. Udalosti v roku 2005 sa označujú za cédrovú revolúciu (céder je v štátnom znaku Libanonu), ale vplyv Západu, zdá sa v krajine upadá. V lete 2006 došlo k vojne medzi Izraelom a libanonským hnutím Hizballáh, ktorá sa považuje za prvú vojnu, v ktorej izraelské ozbrojené sily nedosiahli víťazstvo, čo malo neskôr za následok aj personálne zmeny v nich a v rezorte obrany. Napätie okolo Libanonu existuje aj v súčasnosti a eskaluje, ale záujem oň je momentálne v súvislosti s arabskou revoltou zatlačený do pozadia. Medzi nevydarené pokusy o tzv. farebné revolúcie možno zaradiť tiež udalosti označované za zelenú revolúciu v Iráne v roku 2009.

Je preto prekvapujúce, alebo prejavom povrchnosti až diletantstva pohľadu na problém (cynicky možno dodať, že asi aj zámerom), ak sa zrejme z politicko-mediálnych dôvodov začalo označovať dianie v Tunisku ako jazmínová a v Egypte ako lotosová (niekedy tiež biela) revolúcia. Z marketingového hľadiska totiž značka farebnej revolúcie zatiaľ nikde neviedla k úspechu ani k rozvoju demokracie (viac spôsobili chaos a destabilizáciu, ktoré vyhovujú nadnárodným spoločnostiam) a ak platí „nomen is omen“, tak západné nálepkovanie už akoby dopredu predurčovalo osud arabskej revolty.


Zásadne odlišné arabské procesy

Foto: Protest v Tunisku
Autor foto: cjb22
Prirovnávať súčasnú arabskú revoltu k tzv. revolúciám v strednej a juhovýchodnej Európe a bývalom Sovietskom zväze na konci 80. a začiatku 90. rokov je naivita alebo nepochopenie situácie. Ide o dva zásadne odlišné historické časy, politické a sociálno-ekonomické priestory, iných hráčov v ňom i mimo neho a mnoho ďalších rozdielov.

Treba poukázať tiež na viacero prelínajúcich sa rovín pôsobenia politických a sociálno-ekonomických procesov v spomínaných piatich krajinách, kde je revolta najsilnejšia. Prejavujú sa však aj v celom arabskom svete a prepuknutie nepokojov po tom ako k nim došlo v Líbyi, nie je vylúčené už nikde (skutočné zdesenie na Západe, najmä v USA, prepukne, ak sa rozšíria v Saudskej Arábii).

Prvou rovinou je spôsob vládnutia, ktorý je vo väčšine krajín autoritatívny až diktátorský. Pred stúpencami liberálnodemokratického západného modelu ľudských práv stojí zásadná otázka – ako zmeniť vzťah k tejto črte arabskej politiky. A ak zmeniť prečo práve dnes a prečo len voči niektorým krajinám?. Pomery v Saudskej Arábii z hľadiska tohto chápania ľudských práv sú totiž horšie, ako boli v Egypte, Líbyi i Tunisku. Spôsob vládnutia vychádza zo sociálnej štruktúry arabských krajín, ktorá je iná ako v Európe či v USA. Špecifický prvok predstavuje najmä pôsobenie prvkov klanového usporiadania spoločnosti v rámci jednotlivých krajín, ktoré sa môže však premietať aj do vzťahov medzi nimi. Aj existencia a konanie opozície v týchto podmienkach vyzerá ináč ako v západnom svete (a v súčasných učebniciach neoliberálnych politológov). Budem postmoderným skeptikom – zmena politickej elity v týchto krajinách toho veľa nezmení, ak sa nezmení sociálno-ekonomicky celá krajina, ale aj vzťah sveta (najmä Západu) k nej.

Druhú rovinu tvorí sociálno-ekonomická situácia – existencia obrovských rozdielov od rozprávkovo bohatých vládcov až po masy chudákov a bedárov žijúcich v nesmierne ťažkých podmienkach. Zdroje nerastných surovín (najmä ropy) nie sú v ani v arabskom svete rozdelené rovnomerne, čo je ďalej pochopiteľne komplikované domácimi mocenskými pomermi a navyše to všetko ešte kruto deformuje redistribúcia bohatstva napojená na súčasnú neoliberálnu globalizáciu.

Sociálno-ekonomický charakter má aj masívny predaj zbraní a vojenskej techniky USA, ale tiež iných západných štátov ako aj Ruska do viacerých arabských štátov. Arabský svet patrí k najväčším odberateľom vojenskej produkcie USA aj po rozpade bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov. Ozaj, ospravedlnia sa raz USA (a Západ) za udržiavanie diktátorských režimov, za to, že ich neprestali podporovať politicky a ani zbraňami ani po rozpade bipolarity a že tým prispievali aj k chudobe obyvateľstva a teda vytvárali podmienky pre revoltu?

Na tretiu rovinu zaradíme vplyv náboženstva, ktorý možno vidieť v dvoch smeroch. Prvým je delenie moslimského náboženstva, ktoré je medzi Arabmi dominujúce, na šítsku a sunitskú vetvu. Táto diferenciácia je politicky a sociálne komplikovaná tým, že veľká časť šítov v arabských krajinách je spojená s Iránom, ktorý je po „revolúcii“ v roku 1978 nepriateľsky naladený ako voči USA tak aj voči Izraelu. Druhým je vplyv moslimského náboženstva na spoločenský a politický život v arabských krajinách, kde možno podľa tohto kritéria vyčleniť až tri typy režimov. Prvým je silne nábožensky založený štát, druhý predstavuje umiernené náboženské zameranie a tretí tvoria svetské režimy. V 60. rokoch USA vyhodnotili situáciu v arabských krajinách tak, že zmena režimov v ich prospech sa dá dosiahnuť len cestou oslabenia panarabského svetského nacionalizmu (ktorý symbolizoval najmä Gamal A. Násir).

A tak s menšou-väčšou podporou sa stretávali rôzne sily, ktoré najmä v neutrálne alebo promoskovsky orientovaných arabských krajinách boli ochotné prejsť na stranu USA. Najsmutnejšou kapitolou tejto americkej politiky nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ sa stala podpora mudžahedínov v Afganistane. Afganistan nie je síce arabská krajina, ale mudžahedíni sa po odchode sovietskych vojsk z Afganistanu roztratili po mnohých arabských štátoch a začali tam rozširovať svoje idey, ktoré nie sú naklonené USA ani Západu.

Štvrtá rovina sa vytvára v demografickom vývoji v arabských štátoch, ktorý je najzložitejší v najchudobnejších krajinách. Súvisí s veľkou natalitou a s následným rastom počtu mladých ľudí, ktorí majú veľmi zlé vyhliadky do budúcnosti. Bezpochyby nemalá časť z nich vníma materiálne vymoženosti západného sveta, ktorých dosiahnutie im však doma nie je dopriate a dlho ešte nebude. História ukazuje, že demokracii a ľudských právam sa viac darí v bohatších krajinách. Čo ak sa zdvihne veľká migračná vlna a títo mladí ľudia budú chcieť okúsiť Západom propagovaný svet demokracie a ľudských práv, ktoré sa doma nevedia dočkať? Žiaľ, môže smerovať len do Európy...


Postavenie USA a zmeny v arabskom svete

Autor foto: Morgan
Uvedené politické a sociálno-ekonomické procesy majú dávnejšie historické korene. Naznačíme ich v štyroch obdobiach, ktoré sú úzko spojené s rôznymi podobami angažovanosti Západu v arabskom svete. Prvé spočíva v zmenách, ktoré nastali po rozpade Otomanskej ríše a rozdelení si arabského sveta (alebo širšie Blízkeho východu) medzi Veľkú Britániu a Francúzsko. Odvtedy je Západ mimoriadne kontraproduktívne prítomný v tomto regióne. Druhé obdobie súvisí s koncom druhej svetovej vojny a vytvorením izraelského štátu (ale aj doteraz neexistujúcim arabským či dnes už palestínskym štátom na jeho území, ktorý mal vzniknúť zároveň s ním). Tretím je situácia, ktorá sa vytvorila po šesťdňovej vojne v roku 1967, následnej vojne v roku 1973 a mierových dohodách, uzavretých po nej. Do popredia začal vystupovať vplyv USA, ktorým ešte nejaký čas sekundoval bývalý Sovietsky zväz.

Štvrté obdobie predstavuje pomery, ktoré vznikli po rozpade bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov začiatkom 90. rokov. Dominantné až hegemonistické pôsobenie USA v tomto období len pokračovalo v kontroverznej línii západného vplyvu v regióne. Invázia do Iraku v očiach Arabov USA asi zdiskreditovala najviac v ich histórii, navyše bola spojená aj s tým, že svetový vodca boja proti terorizmu priviedol Irak k absolútne najväčšej vlne terorizmu v jeho dejinách. V žiadnom inom štáte na svete nikdy dosiaľ nebolo toľko obetí terorizmu ako v Iraku v rokoch 2003 – 2008. Na autorite USA nepridávali ani rozvíjajúce sa vzťahy s Izraelom a jeho protežovanie. Na ťaživé následky tohto procesu kriticky poukázali dvaja starí harcovníci teórie medzinárodných vzťahov z USA – Stephen M. Walt a John J. Mearsheimer, keď v roku 2006 uverejňujú článok a neskôr knihu „The Israel Lobby and U.S. Foreign Policy“.Je len pochopiteľné, že ich publikácie vyvolali vlnu kritiky, ale ukázali na významný faktor, ktorý v oblasti pôsobí a treba ho brať do úvahy.

Slabnúca pozícia USA vo svetovej politike v sebe imanentne obsahuje aj potenciálne zmeny v arabskom svete, kde je silne a rôznym spôsobom prítomný ich vplyv. Čím viac pripúšťame úpadok moci USA tým viac možno predpokladať zmeny v arabskom svete a naopak – ak sme názoru, že USA si svoju „výnimočnú“ pozíciu vo svetovej politiky udržia, tým menej rátame aj so zmenami v arabskom svete. Obsah, spôsoby a smer týchto zmien však nepoznáme a súčasná arabská revolta ich predikciu zatiaľ iba komplikuje.

Na prvý pohľad arabský svet mediálno-politicky prezentovaný na Západe ako odlišný ale homogénny sa nám už pri jednoduchom zohľadnení špecifičnosti času a priestoru v ňom musí javiť ináč. Z toho dôvodu nemožno riešiť problémy, ktoré tam nazreli z dôvodov vnútorných ale aj vonkajších podľa jedného receptu a navyše písaného vo Washingtone, ktorý má leví podiel na tom, kam veci dospeli.


Možné scenáre vývoja

Autor foto: americanistadechiapa
Arabská revolta sa začala jednoznačne zo sociálno-ekonomických dôvodov, ale má aj širšie súvislosti. Výnimkou, ktorá je zatiaľ ťažko objasniteľná, je Líbya, kde sa na destabilizácii situácii podieľali aj zahraniční pracovníci, kde prepukli ozbrojené nepokoje. Nie je vylúčená ani snaha ovplyvňovať udalosti zvonku, ale z rôznych dôvodov, predovšetkým z neprehľadnosti vývoja, možno aj nedostatočnej masovosti demonštrácií, je otázka masívneho zahraničného zasahovania zatiaľ najhorším riešením vzniknutej situácie. Okrem toho informáciám v západných (aj slovenských) médiách o dianí a vývoji v Líbyi nemožno príliš veriť, lebo sa v nich objavilo priveľa „kačíc“.

Podobne postmodernisticky záhadný je aj prípad Bahrajnu. Ten však zdá sa, je zo strany USA, ktoré tam majú základňu 5. flotily svojho vojenského námorníctva predmetom zvláštnej starostlivosti a nepokoje v malej miliónovej krajine budú spacifikované. Nepokojný Bahrajn však vyvoláva chmáry na čele aj vládnucim elitám v Saudskej Arábii.

Dnes nikto nedokáže predvídať ďalší vývoj v arabskom svete a predovšetkým v tých krajinách, kde prepukli najväčšie revolty. V duchu postmodernizmu doplním, že v súčasnom svete pri jeho hektickosti sa dnešná pravda zajtra stane lžou (s čím sa bežne stretávame v západných médiách). Vývoj sa môže odohrávať podľa štyroch – piatich scenárov (život však môže priniesť aj čosi celkom iné).

Podľa prvého scenára sa nič podstatné nezmení. V revoltujúcich krajinách dôjde k výmene osôb na špičkách politických elít a po nejakom čase sa život vráti do koľají, ktoré sú vyjazdené zhruba od polovice 80. rokov. Tento scenár je potrebný najmä pre nadnárodné spoločnosti spojené s ropným priemyslom.

V druhom scenári by sa v rôzne dlhom čase mohli uskutočniť zmeny, ktoré by priblížili arabský svet k Západu. Fatálny problém je v tom, že Západ nemá predstavu o tom, čo urobiť v arabskom svete. Stačí ukázať na príklad Iraku, kde je síce nestabilita oveľa väčšia ako za čias Saddáma Husajna. Dodávky ropy však aj za cenu rôznych nepredvídaných komplikácií prúdia podľa zámerov ropných spoločností (a predávajú sa za doláre a nie eurá, ako to chcel urobiť Husajn). V tomto scenári je problémom to, že sa na jeho základe nepodarí zlepšiť sociálno-ekonomický život v arabskom svete. A chýba tam aj fetiš integrácie, ktorý v strednej a východnej Európe vytvárali možnosti vstupu do EÚ a NATO.

Neriešenie sociálno-ekonomických problémov s veľkou pravdepodobnosťou naženie vodu na mlyn islamistom, ktorý budú chcieť riešiť dlhotrvajúce ťažkosti zásadným odklonom od Západu, čo predstavuje tretí scenár. Vznikne mnoho ďalších ťažkostí, najmä vtedy, ak sa nadnárodné spoločnosti nebudú chcieť z arabského sveta vzdialiť. Medzi prvými trúbia na poplach burzy a „trhy“, ktoré vývoj démonizujú a pri svojich špekuláciách budú bezpochyby s „arabskou kartou“ hrať, čo znovu len podporí fundamentalizmus v arabskom svete.

Štvrtý, zatiaľ najmenej jasný scenár navyše s dlhým časovým výhľadom môže vyústiť do vytvorenia nového arabského sveta. Jasné je však, že to nebude svet podľa predstáv Západu. Neuchytia sa vyrojivší sa experti na „arabskú revolúciu“, ktorí volajú po podpore demokratických síl, ale nevedia, kto je kto. Vzniká otázka, čo títo experti chcú? Ide im skutočne o osud Arabov, alebo vidia problémy skôr v hrôze z predstáv o svete bez arabskej ropy a arabských utečencoch? Predovšetkým je však ťažké si predstaviť, ako sa v nových podmienkach zblížia šíti a sunniti, ako sa prekonajú historické klanové spory, ako sa prekoná moc lobistických skupín, ktoré nadnárodné spoločnosti v jednotlivých štátoch vydržiavajú a pod. Nedá sa vylúčiť, že mladá generácia v arabskom svete bude ochotná postupne tieto hranice postmodernisticky „demarkovať“. Potenciálne jednotný arabský svet zásadným spôsobom zmení aj situáciu na svetovej politickej scéne, lebo by pribudol veľký hráč (demograficky, priestorovo i ekonomicky). Čo však na to povedia USA?

Môže nastať aj piaty scenár – veľký chaos, ktorý je asi najmenej želaný, ale nie je vylúčený. Zásadne sa preto treba postaviť proti akýmkoľvek snahám o vojenské zasahovanie v tejto i v ktorejkoľvek ďalšej časti sveta. Memento Iraku i Afganistanu by malo byť dostatočne zdržujúcim faktorom. Vojenský zásah by bol asi najhorším riešením, lebo situáciu by len ďalej skomplikoval a viedol by k neželaným následkom – k destabilizácii ešte väčšieho priestoru. Západné vojská by nikde nevítali a skutočne by sa mohla zdvihnúť vlna migrácie a ďalšie ťažko zvládnuteľné sociálno-ekonomické a politické procesy.


„Pokoj“ sa už v arabskom svete nevráti

Najzložitejšie je to, že bez zásadnej zmeny sociálno-ekonomických pomerov sa „pokoj posledných desaťročí“ v arabskom svete už nevráti. A dosiahnutie rozvoja pre všetkých (alebo aspoň väčšinu) v dnešnom svete je ťažké a nikto nevie ako. V každom prípade však udalosti v arabskom svete silne poznamenali začínajúce desaťročie. Možno to je zhoda okolností, ale začiatok posledného desaťročia 20. storočia bol spojený s vojnou s Irakom kvôli jeho anexii Kuvajtu. Prvé desaťročie tohto storočia bolo od začiatku tiež spojené s ďalšou irackou vojnou, pričom na jeho začiatku bol aj širší moslimský fenomén – al-Kajdá a Taliban.

A tak baudrillardovsky parafrázovane „arabská revolúcia“ v roku 2011 nebola, nie je, ani nebude. Je tu síce niečo, čo je skutočne dramatické až tragické, čo mení pomery, ale vajatanie Západu o revolúcii nič nevyrieši, pokiaľ sa nezmení deformovaná distribúcia moci a bohatstva. Ešte raz zdôrazním, že možno to, čo je dnes pravdou, zajtra bude lžou. Stačí ukázať na to, čo sa hovorilo o vojnách v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch alebo o Iraku v roku 2003 a čo o nich a o činnosti NATO a USA vieme dnes a ako to hodnotíme.

V podmienkach postmoderny sa však môže stať aj to, že celý chaos, heterogénnosť, partikularizácia, fragmentácia a ďalšie súdobé fenomény vytvoria zakrátko čosi iné, ako sme poznali doteraz. Ak pred 25 rokmi by bol málokto povedal, že svet bude taký, aký ho dnes poznáme, tak nie je vylúčené, že o ďalších 5 rokov bude zase celkom iný. Aj nevypočítateľnosť udalostí v arabskom svete, je jedným z dôsledkov vývoja svetovej politiky a ekonomiky, ktoré v posledných desaťročiach nemajú autora, ktorý by sa k nim hlásil, ale pre malú časť mocných a bohatých vyhovujú a prinášajú im veľké zisky. Otázka je, či nám stále zostávajú túžba a sily budovať svet, ktorý bude lepší, ako bol ten starý, čo sa dnes rozpadá v severnej Afrike a zajtra možno už v Latinskej či severnej Amerike, alebo juhovýchodnej Ázii.

Lepší by však ten svet nemal byť len pre hŕstku, spravidla bohatých a mocných a ich služobníkov, ale pre väčšinu, pre všetkých, ktorí to potrebujú. Ťažko sa však svet zlepší v rámci modelu, ktorý na Západe čím ďalej tým viac hapruje. Zrejme nikto zo Západu nechce, aby u nás bol arabský, moslimský, čínsky či iný svet, ale prečo stále vnucujeme Arabom, moslimom, Číňanom a iným ako jedinú správnu predstavu o svete len tú západnú, ktorá sa často nepáči ani nám samotným?  

František Škvrnda, autor je vysokoškolským pedagóg

Ilustračné foto: Dave Watts