Kapitalizmus náš nekaždodenný
Za minulého režimu, teda toho, ktorému hovoríme socializmus, sa toto slovo skloňovalo dennodenne, oháňali sa ním nielen politici, ale aj novinári, dokonca aj tí nemnohí, ktorým bolo dovolené preplávať do novej doby a, áno, aj mnohí umelci. Dnes označenie kapitalizmus takmer nezachytíte. Podľa médií, celebrít a politikov žijeme v nejakom presnejšie nedefinovanom „najkrajšom z možných svetov“: hovorí sa o trhovom hospodárstve, demokracii, občianskej spoločnosti, pluralitnej spoločnosti, len pomenovanie kapitalizmus by sme darmo hľadali. Hovorí sa s odsudkom či bez neho – za socializmu, no počuli ste už povedať, teraz, za kapitalizmu? Akoby sa zaň hanbili.
Má to svoju genézu: na novembrových tribúnach nikto nehovoril, že ide o návrat ku kapitalizmu. Ani v spomienkach sa aktéri – pamätníci k takému cieľu „nežnej“ nehlásia. Napokon, ako uvádza francúzsky socialista René Revol, ani „v sociálnej demokracii sa o kapitalizme počas posledných tridsiatich rokoch veľa nehovorilo“.
Kto sa chce dozvedieť čosi o podstate toho, čo žijeme, musí hľadať v odbornej literatúre, najmä západnej, či v bližšom Česku: Milan Valach, Miloš Pick, Jan Keller, Michael Hauser a ďalší. O to cennejšie sú počiny nášho vydavateľstvo Veda z posledných rokov - Ľuboš Blaha Späť k Marxovi?, Peter Dinuš a kolektív Marx a spoločenské zmeny po roku 1989. Dlhšiu dobu však zapĺňa túto medzeru najmä Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov edíciou Pohľady za horizont. Nedávno v nej vyšla knižka profesora sociológie z Univerzity v Leicestri Jamesa Fulchera Kapitalizmus – veľmi stručný úvod.
Šesť otázok a odpovedí
Práca Jamesa Fulchera plne zopodvedá podtitulu knihy, porozumie jej každý, koho téma zaujíma, aj bez teoretickej prípravy. Jednotlivé kapitoly nadpisuje jednoduchými otázkami, na ktoré sa snaží aj čo najjednoduchšie odpovedať a odpovede ilustrovať konkrétnymi príkladmi.
1. Čo je kapitalizmus? – „kapitalizmus je investovanie peňazí s cieľom získať viac peňazí“.
2. Kde kapitalizmus vznikol? – autor približuje jeho vznik vo veľkej Británii, pričom zdôrazňuje: „Pri pátraní po pôvode kapitalizmu nie je otázkou ani tak to, prečo sa rozvinul v Británii, ale prečo sa objavil v Európe.“
3. Ako sme sa dostali tam, kde sme? – v tejto kapitole autor pomocne delí vývoj kapitalizmu na tri etapy: anarchický kapitalizmus, riadený kapitalizmus a privatizačný kapitalizmus. Možno stojí za to odcitovať rozdiel medzi dvoma poslednými etapami, ako ho formuluje autor: „S rozvojom riadeného kapitalizmu sa v mene väčšej rovnosti znížila sloboda jednotlivca, ale v privatizačnom kapitalizme boli rovnosť a istota obetované slobode a možnosti výberu.“
4. Je kapitalizmus všade rovnaký? – v odpovedi na túto otázku skúma rozvoj a premenu troch veľmi odlišných systémov riadeného kapitalizmu vo Švédsku, Spojených štátoch a Japonsku.
5. Stal sa kapitalizmus globálnym? – „Zatiaľ čo sa často hovorí o tom, že globálny kapitalizmus zjednocuje svet, medzinárodné rozdiely v skutočnosti narastajú,“ zdôrazňuje Fulcher. Rozdiel medzi najbohatšími a najchudobnejšími sa nesmierne zväčšil a naďalej zväčšuje: v roku 1820 boli tri najbohatšie krajiny sveta trikrát bohatšie ako päť najchudobnejších krajín, v roku 1950 to bolo už 35-krát, v roku 1970 44-krát a v roku 1992 72-krát. Podľa neho z tohto a ďalších dôvodov treba pojem „globálny kapitalizmus“ používať opatrne, pretože tento a podobné „globálne“ pojmy ignorujú rozširovanie medzinárodných rozdielov a pretrvávajúcu dôležitosť národných jednotiek a národných vlád.
6. Kríza? Aká? – „V každom prípade je história kapitalizmu popretkávaná krízami. Obdobia stabilného ekonomického rastu sú výnimkou, nie pravidlom,“ konštatuje autor. Finálna kríza kapitalizmu, ako by si snáď niektorí želali, však podľa neho nie je v dohľadne napriek novým krízam a novým škandálom: „Škandály sú však opakujúcim sa prvkom kapitalizmu. Skutočný kapitalista je motivovaný amorálnym hromadením peňazí, čo zvyčajne vedie konkrétnych jednotlivcov k prekrúcaniu alebo porušovaniu pravidiel. Len vtedy, keď bubliny prasknú, sú podvodné praktiky, ktoré sa v čase rozmachu ľahko zakrývajú, odrazu viditeľné. Vlády potom potrestajú previnilcov a zvýšia reguláciu,... Hoci ani to nezabráni novým škandálom v budúcnosti – regulácia vždy necháva v zákone nejasnosti a medzery, ktoré umožňujú nekalé konanie...“
Nevypovedaná a nezodpovedaná otázka
V úvode k slovenskému vydaniu knihy autor konštatuje: „Po páde štátneho socializmu Slovensko opätovne vstúpilo do sveta kapitalizmu.“ A to rovno do doteraz jeho poslednej fázy – privatizačného kapitalizmu.
V práci sa, pravda, konkrétne Slovenskom nezaoberá, no jeho konštatovania sa v plnej miere na našu transformáciu vzťahujú. Rusko a bývalé satelity Sovietskeho zväzu boli nútené, aby sa prispôsobili americkému modelu kapitalizmu pod kuratelou medzinárodných finančných inštitúcií ovládaných Amerikou – Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom. Bola to najmä „šoková terapia“, ktorá znamenala liberalizáciu cien a privatizáciu dovtedy „národného“ sektora. Autor pritom upozorňuje, že popri neefektívnosti, nízkej produktivite, ekonomickej výkonnosti socializmu tu boli výsledky „industrializácie a veľkého ekonomického rastu, udržanie plnej zamestnanosti a nízkej inflácie, schopnosť zabezpečiť vzdelanie a zdravotnú starostlivosť,“ čo je dnes do veľkej miery zabudnuté... „hoci niet pochýb o tom, že veľa Rusov si stále pamätá stabilitu a istotu, ktorú štátny socializmus poskytoval“.
Túto kapitolu dejín Fulcher považuje za uzatvorenú. Vychádza však z toho, že keď sa zrútil štátny socializmus ako jediná globálna alternatíva kapitalizmu, neznamená to, že niet alternatívy, že „k ekonomickému úspechu vedie iba jediná cesta, pretože ku kapitalizmu sa dá dospieť rozličnými spôsobmi,... existujú rôzne spôsoby, ako ho riadiť. Nemali by sme si mýliť elimináciu alternatív ku kapitalizmu s elimináciou alternatív v rámci neho“.
Tým, ktorí by chceli zlepšiť svet, preto odkazuje že by sa mali sústrediť na zmeny v rámci kapitalizmu. „Alternatíva socializmu prišla o svoju dôveryhodnosť, pričom súčasné antikapitalistické aktivity, keďže nie sú schopné poskytnúť dôveryhodnú a konštruktívnu alternatívu s jestvujúcimi modelmi výroby a spotreby, pôsobia nemohúco a nevedú nikam.“ To je presvedčenie Jamesa Fulchera. Kam povedie zvyšovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými krajinami, kam povedie zvyšovanie rozdielov medzi hŕstkou najbohatších ľudí a čoraz väčšou armádou zbytočných ľudí v krajinách „globálneho kapitalizmu“, rozpínajúcou sa aj migračnými tsunami z bývalých kolónií, to autor neskúma ani nepredpovedá. Hoci táto otázka je nad všetkými, ktoré si kládol a na ktoré odpovedal.
James Fulcher: Kapitalizmus – veľmi stručný úvod
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov
Reagujte na článok
Komentáre
Zaoberám sa problematikou spoločensko-ekonomických formácií a potvrdzujem, že kapitalizmus u nás de jure vznikol presne 27.júla 1990, teda dňom vyhlásenia "vlády národnej obete" prezidentom ČSFR V.Havlom, ktorej predsedal síce exkomunista Marián Čalfa, ale šedou eminenciou a ministrom v kľúčovej pozícii sa stal Václav Klaus, ktorý si do programu vlády presadil reštauráciu kapitalizmu a asanáciu socializmu ekonomickou reformou nazvanou "šoková terapia".
Ako to pokračovalo ďalej, o tom sa priznal v knihe Budování kapitalismu v Čechách alebo Rozhovory s Tomášem Ježkem sám výkonný manažér šokovej terapie T.Ježek, pravá ruka V.Klausa, ktorý sa v tejto knihe Petra Husáka z nakladateľstva Volvox Globator,vyd.Praha, 1997, priznal k amatérskemu a ideologicky podkutému zákonodarstvu malej, veľkej privatizácie a reštitúcií štátneho majetku a všeľudového vlastníctva.
Ako píše autor na zadnej strane knihy," je to přesně rok, co je kniha napsaná a přesně dva měsíce, co se Tomáš Ježek po dlouhém váhání definitivně rozhodl, že nesmí spatřit světlo světa.
Je to jen několik dní, cojsem se po konzultaci s přáteli rozhodl,že by vyjít měla..."
Informujem Vás o tejto knihe predovšetkým preto, že žiadny podobný dokument zatiaľ na Slvensku nevyšiel, a pritom si pamätáme, kto legislatívne a eknomomicky z vlády a ministerstiev zavádzal kapitalistický spoločensko-ekonomický systém na Slovensku. Je to na škodu objektívnemu hodnoteniu.
Môžem iba potvrdiť, že masové vzodmutie emócií a celé udalosti od novembra 1989 neboli o nadšení más budovať u nás kapitalizmus, ten bol plazivo zavádzaný inštitucionalizovaním trhovej ekonomiky a práve že nesmiernou mierou rekvirácie národného majetku do súkromných rúk, z ktorých tento majetok bol čiastočne znehodnotený a v značnej miere pod cenu predaný zahraničným subjektom. Nuž, takto sme dnes v kapitalizme, i keď máme zastupiteľskú demokraciu v politike i občiansku spoločnosť v uliciach.
Spomína, že v Anglicku v roku 1795 už nebolo možné udržať stav, keď ohradzovanie vidieckej pôdy v prospech chovania ovcí na vlnu, z ktorej sa v manufaktúrach rodili prvé priemyselné výrobky, nadobudlo tak obrovského rozmeru, že bolo nutné v ytvoriť poprvé pracovný trh, aby bolo možné z poddaných bezzemkov vytvoriť proletárov a "oslobodiť" ich spod prináležania príslušnému feudálnemu panstvu, rovnako ako práve až v tom období vznikal inštitucionálne a právne "trh", zákonom zo Speenhamlandu ( Speenhamland 1795).
Takto Polanyi dokázal, že "trh", "trhová ekonomika", nie je nič prirodzeného ľudskej povahe, ako tvrdia ortodoxní liberáli, ale že bol umelo vytvorený zákonmi a zákonmi sa dá i zrušiť a nahradiť:
Pekne popisuje, že pred zavedením trhovej ekonomiky pôsobili v ekonomike tri základné prvky:
1.Vzájomnosť ako princíp ekonomiky
2.Redistribúcia ako princíp ekonomiky
3.Domácnosť ako základná ekonomická jednotka
a deľba práce bola uskutočňovaná kvôli úžitku a nie kvôli výrobe a výmene pre zisk. Až od 16.storočia práve v Anglicku začalo dochádzať k "deformáciám" takto definovanej ekonomiky a preto bol "uzákonený trh".
?Alternatíva socializmu prišla o svoju dôveryhodnosť, pričom súčasné antikapitalistické aktivity, keďže nie sú schopné poskytnúť dôveryhodnú a konštruktívnu alternatívu s jestvujúcimi modelmi výroby a spotreby, pôsobia nemohúco a nevedú nikam.?
to presvedčenie o tom, že socializmus prišiel o svoju dôveryhodnosť, nezdieľam.
Málo sa totiž urobilo v osvete za posledných 21 rokov v tom, ako objektívne a na faktoch vysvetliť a uviesť, čo to znamenalo pre zbedačené masy obyčajných ľudí a pre povojnové hospodárstvo, keď sa myšlienky socializmu dostali do života u nás, na Slovensku, a čo to znamenalo pre národné hospodárstvo.
Až keď si našinec prežil tých 21 rokov v našom kapitalizme, tak až potom pochopí, čo bolo dobré.
Len medzi ľavicovo a socialisticky orientovasnou inteligenciou akosi je strach, alebo nie je dosť odvahy, oddeliť politickú časť ( teda totalitne z dnešného hľadiska pôsobiacu vládu "diktatúry proletariátu" od ekonomickej časti ( vytvorenie systému a budovanie národohospodárskeho komplexu) a od sociálnej časti ( sociálne práva občanov ČSSR).
Uvedomujem si, že generácie, ktoré už neprežili aspoň aktívnou mysľou aspoň roky osemdesiate, tj. už i dnešní takmer tridsiatnici, nevedia o našej skutočnej histórii za socializmu takmer nič a pretože sú vychovaní antikomunizmom politickým a zosmiešňovaním všetkého, čo bolo do roku 1989, ani nemôžu mať objektívny pohľad na socializmus.
Nemusíte so mnou súhlasiť, ale pýtam sa: čo by dali teraz sa búriace arabské národy za to, aby získali teraz, v roku 2011, aspoň takú šírku sociálnych práv, aké boli za socializmu zabezpečené u nás?
A ešte doplním otázku: Chcú súčasné arabské revolty kapitalizmus?
Kapitalizmus tam nebol i keď technológie boli vyspelejšie, tak ako popisujete.
Dôležitá je otázka, kto bol majiteľom všetkých tých výrobných nástrojov a kto bol vládcom ľudí, teda výrobných síl.
No a vládcom nad životom a smrťou v celej tej veľkej ríši bol čínsky CISÁR, jeho správcovia spravovali v jeho mene krajinu a regióny, každá piaď zeme a každý atóm hmoty patril cisárovi, takže to je typické feudálne vlastníctvo, možno by sme sa mnohli dohadovať, či to bolo otrokárstvo alebo už "pokrokový" feudalizmus, ja si myslím, že skôr to bolo feudálne spoločensko-ekonomické zriadenie.
Iba pripomínam, že potom v období "ópiových vojen", keď Čínu porazili imperiálne britské námorné sily, až potom boli synkovia bohatých správcov krajiny vysielaní na štúdiá do Londýna, aby sa naučili už novo zorganizovaným technológiám a až tam pochopili, v čom bol "pokrok" kapitalizmu.
Celá tá moderná história Číny, to je boj o prechod ku kapitalizmu a dokonca Maove hnutie spôsobilo, že feudálna Čína zvyknutá na jedného vládcu nakoniec sa podriadila Maovi ako "vládcovi" i keď to mal byť prechod ku vláde ľudu a ku spravovaniu radami, teda ku socialistickému spôsobu výroby, čo sa v Číne fakticky odohralo iba formálne, opäť iba na podklade čínskej feudálnej kultúry a tradície.
No a dnešná Čína? Trhová ekonomika a nadvláda komunistickej strany v politike a v mocenských štruktúrach? Hm, ak sa vyznáte, povedzte, inak, slovo by som dal radšej Leovi Moravčíkovi.