Spojencom chýbala vôľa aj odvaha

Previnenie britského premiéra

Konzervatívec Arthur Neville Chamberlain presadzoval od svojho nástupu na post ministerského predsedu v roku 1937 politiku ústupkov (appeasement) voči nacistickému Nemecku. Hitlerovi dôveroval. Nepoučilo ho ani to, že nacistické Nemecko napriek medzinárodným záväzkom obsadilo Sársko, kontrolované dovtedy Francúzskom, keď demilitarizovalo Porýnie, vyzbrojovalo Francových fašistov v španielskej občianskej vojne, ani keď v marci 1938 anektovalo Rakúsko.
Britský premiér tak prispel k osudovému otrasu celého Versaillského usporiadania Európy po 1. svetovej vojne. Na rozdiel od Francúzska Spojené kráľovstvo neviazala s ČSR spojenecká zmluva, preto Chamberlain nepovažoval za nevyhnutné, aby sa vojensky angažovali v spore „vo vzdialenej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme“.
Vo februári 1938 Hitler vo verejnom prejave otvorene vyhlásil, že problém sudetských Nemcov sa dá vyriešiť len pripojením Nemcami osídlených oblastí ČSR k „Tisícročnej ríši“. Darmo pražská vláda vypracovala národnostný štatút, ktorým chcela riešiť kritizované postavenie národnostných menšín, o akom v susedných krajinách ani nesnívali. Oficiálne svoj úmysel o vojenskom prepadnutí ČSR nacistický vodca potvrdil na porade v budove ríšskeho kancelárstva v Berlíne koncom mája.
V okruhu vybraných generálov a niektorých ministrov sa vyjadril: „Veľké rozhodnutia môže urobiť len jedna osoba. Je moje neotrasiteľné rozhodnutie, že Československo zmizne z mapy Európy.“ Vojenská operácia dostala krycí názov Fall Grün (Zelený plán). Luftwaffe sa pripravovala na bombardovanie českých miest. Nacistické armádne špičky, ale aj Hitler očakávali neľahký boj, pretože 40 čs. divízií patrilo v Európe k najlepšie vyzbrojeným. Spoliehal sa aj henleinovcov, ktorí začali cvičiť polovojenské jednotky.
Konrád Henlein so svojou Sudetonemeckou stranou po opakovaných osobných konzultáciách s führerom ustavične zvyšoval požiadavky voči Prahe tak, aby boli pre ňu neprijateľné. Olej do ohňa priliala aj misia lorda Waltera Runcimana, známeho anglického germanofila, ktorého Chamberlain vyslal do Čiech ako prostredníka medzi rozhádanými stranami. Lord sa do Londýna vrátil s katastrofickou správou: ďalšie spolužitie Čechov a Nemcov v jednom štáte údajne už nie je možné. Toto stanovisko si osvojil aj Chamberlain pri schôdzke s Hitlerom v jeho alpskom sídle pri Berchtesgadene 15. septembra 1938.
Na tomto základe britská aj francúzska vláda napochytro vypracovali plán na odstúpenie pohraničných oblastí ČSR, kde viac ako polovicu obyvateľstva tvorili sudetskí Nemci. Beneš po tvrdom nátlaku britského a francúzskeho veľvyslanca odporučil kabinetu Milana Hodžu návrh prijať. Ten na to pristúpil, čo vyvolalo masové demonštrácie a 22. septembra generálny štrajk. Upokojiť situáciu mala nová úradnícka vláda na čele s armádnym generálom Janom Syrovým, legendárnym veliteľom Čs. légií v Rusku.
Medzitým sa Chamberlain v Bad Godesbergu opäť stretol s nacistickým vodcom, ktorý už prišiel s ďalšou podmienkou – ihneď treba splniť aj územné nároky Poľska a Maďarska voči Československu.

Konferencia štyroch

Po tom, čo Syrový vyhlásil pod tlakom más 23. septembra všeobecnú mobilizáciu, počas ktorej bez väčších problémov nastúpilo do zbrane 1,3 milióna mužov, zišla sa 29. septembra z iniciatívy Chamberlaina a jeho francúzskeho kolegu Édouarda Dalediera v Mníchove urýchlene konferencia predstaviteľov štyroch veľmocí aj za účasti Adolfa Hitlera a Benita Mussoliniho. Nemala nijaký program ani predsedajúceho, ktorý by ju viedol, a predsa rozhodla o osude jedného štátu s krutými následkami pre celú Európu, či dokonca svet.
Priebeh rokovania nebol hladký, ale taký sa ani neočakával. Napriek predchádzajúcim schôdzkam liezol britský ministerský predseda Hitlerovi na nervy.
„Daladier je aspoň právnik, ktorý vidí veci také, aké sú, a vyvodzuje z toho správne závery. Ale ten Chamberlain, ten sa handrkuje o každú dedinu a bezvýznamnú záležitosť ako baba na trhu oveľa horšie, než by to robili Česi. Čo má on čo stratiť do Čiech?!“ rozčuľoval sa führer v ten deň počas obeda s Heinrichom Himmlerom, budúcim hlavným strojcom masového vyvražďovania Židov, a členmi talianskej delegácie. „Je načase, aby sa Británia prestala hrať na guvernantku Európy,“ dodal. Potom sa ducemu zdôveril, že do vojny s Československom pôjde tak či tak.
Zástupcov ČSR na rokovanie ani nepozvali. Vyslanec Vojtěch Mastný a zástupca ministerstva zahraničných vecí Hubert Masařík museli čakať v jednom mníchovskom hoteli, až kým štyria najvyšší predstavitelia 30. septembra o 2,30 hodine SEČ podpísali konečný verdikt. Podľa neho Československo muselo postupne v etapách do 10. októbra odstúpiť svoje pohraničie Nemecku podľa priložených máp.
Hitler prekvapenému Ribbentropovi vzápätí po podpise zmluvy pošepkal: „Ten zdrap papiera nemá pre budúcnosť celkom nijaký význam!“ Chamberlain však ako mimo reality deklaroval: „Toto je mier pre našu dobu!“ A pri zorganizovaných ováciách na domácej pôde, kde po prílete z bavorskej metropoly mával stránkou papiera (nešlo o text dohody, ten ešte nemal) hovoril hrdo o záchrane „mieru so cťou“.  V skutočnosti pomáhal i s médiami vytvárať takú atmosféru, v ktorej by sa akýkoľvek prípadný odpor Čechov a Slovákov mohol vyhlásiť za vojnové štvanie a hrozbu svetového mieru.
Daladierove výroky z 30. septembra sa nikde necitujú. Asi im chýbal patričný vlastenecký pátos. Francúzskej verejnosti, ktorá na rozdiel od Angličanov čosi o spojeneckom Československu už počula, sa vycúvanie zo zmluvných záväzkov vysvetľovalo ťažšie. Ale i v Paríži hralo prím presvedčenie, že ľudia, aj po dvadsiatich rokoch šokovaní hrôzami „Veľkej vojny“ si želajú mier, predovšetkým  mier, nech to stojí, čo to stojí. 

Straty bez nálezov

Poslednej demokratickej bašty v strednej Európe sa nemeckí nacisti zmocnili bez jediného výstrelu. Hoci čs. armáda bola pripravená, západní spojenci donútili ČSR kapitulovať bez boja. Beneš po mníchovskej konferencii na ich adresu poznamenal: „Sú to zbabelci a najhnusnejšie je, že nám povedali, že môžeme mobilizovať.“ Dodal, že všetky spojenecké rokovania boli len komédiou.
Prezident sa mníchovskému diktátu plne podriadil. Rozhodol sa pre kapituláciu bez boja, ktorú vo chvíli, keď sa ČSR ocitla na prahu vojny fakticky v medzinárodnej izolácii, považoval za najzodpovednejšie riešenie: „V prípade neprijatia by sme síce urobili čestnú vojnu, ale stratili samostatnosť a národ by bol vyvraždený.“ O pár dní na to podal demisiu a emigroval.
Mníchovská zmluva sa netýkala iba českého pohraničia. Nacistickej ríši pripadlo aj strategické bratislavské predmostie Petržalka a starobylý symbol slovanstva Devín. V dokumente sa písalo, že do troch mesiacov treba bezpodmienečne splniť aj územné požiadavky beckovského Poľska a horthyovského Maďarska. Poliaci dlho nečakali: južnú polovicu Tešínska obsadili v prvých októbrových dňoch aj so 120-tisícmi Čechmi, ktorí tam žili. Rozšírili aj záber hornej Oravy, severného Spiša, časti Kysúc a nová hranica viedla až po hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Išlo o 226 km² a 4 280 obyvateľov.
Predseda autonómnej vlády Jozef Tiso neúspešne rokoval v Komárne s delegátmi admirála Miklósa Horthyho, ktorí žiadali do zabraného pásma priradiť aj Bratislavu a Nitru. Keď nepochodili, spor sa mal vyriešiť arbitrážou. Vo viedenskom paláci Belveder sa  2. novembra zišli predstavitelia Nemecka a Talianska - poľný maršal Hermann Göring a ministri zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano. Rozhodli o tom, že naši južní susedia získajú približne 12 000 km² územia a vyše milióna obyvateľov. Bratislava a Nitra síce ostali na severnej strane hraníc, ale mestá na južnom Slovensku od Senca až po Kráľovský Chlmec, vrátane Košíc, pripadli Maďarsku. 
Zástupcovia Londýna a Paríža už o takú „podružnú“ vec neprejavili záujem, hoci im Mníchovská dohoda ukladala účasť na Viedenskej arbitráži. V podstate sa zmierili s tým, že dokaličená republika už plne zapadne do sféry vplyvu Nemeckej ríše.
ČSR týmito verdiktmi prišla takmer o tretinu svojho územia (z Brna sa stalo pohraničné sídlo, nová hranica viedli necelých 40 kilometrov od Prahy) a stratila asi 34 percent obyvateľov. Z nich sa pod zvrchovanosť Nemecka, Maďarska a Poľska dostalo nie vlastnou vinou aj vyše 1,25 milióna Čechov, Slovákov, Rusínov a Ukrajincov. Otázka národnostných menšín sa tak v strednej Európe nevyriešila, skôr naopak.
V Bratislave a Prahe dostali hlavné slovo autoritatívne pravicové sily, ktoré sa poponáhľali odstrániť ospevovanú čs. demokraciu ešte predtým, ako ich o to oficiálne požiadali noví tútori z Berlína.

Adolf Hitler v Petržalke
 

Do Petržalky sa prišiel Hitler osobne pozrieť už 12. októbra. Podľa očitých svedkov stál pri kaviarni Au Café a hľadel na protiľahlé bratislavské nábrežie s pomníkom M. R. Štefánika pred Redutou. Keď zbadal na vysokom pilóne českého leva, vyslovil vraj zlovestnú vetu: „Tá mačka musí preč!“ A naozaj, do pol roka už aj okyptené Česko-Slovensko s pomlčkou v názve v jeho réžii zaniklo.
Zvedavosť nacistickému vodcovi nedala a pobral na Kopčiansku ulicu, kde si podrobne prehliadol novú pohraničnú pevnosť postavenú podľa vzoru Maginotovej línie v severovýchodnom Francúzsku. Vedel, že sa mu to raz zíde. Jeho sprievodný obrnený transportér mal kolíziu, keď nosom stroja skĺzol do tzv. betónovej tankovej pasce. Možno by sa dejiny boli vyvíjali inak, keby bola mala táto nehoda vážnejšie následky...
České priemyselné podniky, vrátane druhej najväčšej zbrojovky v strednej Európe - Škodových závodov v Plzni, sa dostali do rúk nemeckých nacistov priamo, moderné strojárske a chemické závody na Slovensku sprostredkovane. Mohli začať vyrábať na plnú paru pre Wehrmacht. Vinou neuváženej, bojazlivej politiky Paríža a Londýna tak Hitler poľahky prišiel k bohatej koristi, ktorú potom využil na útok nielen proti Poľsku, ale aj proti Francúzsku, i v leteckej bitke o Britániu. 
Vojnový konflikt sa nezadržateľne blížil. Po násilnom rozpade druhej ČSR v polovici marca 1939 sa Daladier a Chamberlain, ktorí mali garantovať neporušiteľnosť pozmenených hraníc republiky, zmohli iba na formálny protest. Politika appeasement definitívne skrachovala po 1. septembri, keď nacisti prepadli Poľsko a odštartovali 2. svetovú vojnu. Aj tá bola na západe prvé mesiace akási čudná; obmedzovala sa na prestrelky na francúzsko-nemeckých hraniciach.
Édouard Daladier z Radikálnej strany, ktorý stál  necelé dva roky na čele vlády Ľudového frontu, podal v marci 1940 pre nespokojnosť koaličných socialistov s politikou apeasmentu demisiu. Bolo však už neskoro. Nemecko o niekoľko týždňov dobylo Francúzsko, a tak ušiel do Maroka. Kolaborantský režim maršala Philippa Petaina ho zatkol, súdil za vlastizradu a vydal napospas Nemcom. Tí sa Daladierovi za podpis pod mníchovskú zmluvu „odvďačili“ päťročným pobytom v koncentračných táboroch v Buchenwalde a Dachau. Ako prominentný väzeň vojnu prežil a zomrel mimo politiky 10. októbra 1970 v Paríži.
Nevilla Chamberlaina vystriedal v máji 1940 na Dawning Street 10 Winston Churchill, ktorý svojho predchodcu a spolustraníka za zahraničnú politiku už dlhodobo ostro kritizoval. Chamberlain onedlho, 9. novembra zomrel. Pochovaný je vo Westminsterskom opátstve v Londýne.
Konca vojny sa nedožil ani Hitler a Mussolini; obaja zomreli koncom apríla 1945 potupnou smrťou. Prvý v Berlíne, druhý pri Miláne.

Dozvuky po rokoch

Originály Mníchovskej dohody v nemčine, angličtine a taliančine (francúzsky text sa zrejme stratil) si mohli Pražania prvý raz pozrieť pred dvoma rokmi v českom Národnom múzeu na výstave venovanej 90. výročiu založenia prvej ČSR. Kópiu vystavujú v Kolovratskom paláci v areáli českého Senátu. Na mieste, kde s ňou pred 72 rokmi diplomati zoznámili vládu generála Syrového.
Zmluva v nemeckom jazyku od svojho podpisu Nemecko nikdy neopustila - s výnimkou povojnového obdobia, keď spisy nacistického ministerstva zahraničných vecí ukoristili západní spojenci a v USA ich skopírovali. Hneď na to ich však vrátili do Berlína.
Mníchovskej dohode sa bude venovať aj nový film oscarového režiséra Miloša Formana, ktorý sa ako adaptácia románu francúzskeho spisovateľa Georgesa-Marca Benamoua Mníchovský prízrak nakrúca v týchto týždňoch. Príbeh rozpráva o temnej kapitole európskych dejín z pohľadu vtedajšieho premiéra Daladiera. Dúfajme, že v ňom bude aspoň trocha sebakritický.