Reklama
Reklama

Suverénnosť a rizikové správanie

Metropola Buriatskej republiky Ulan-Ude leží až za Bajkalom. Vyrástla na mieste bývalej kozáckej pevnosti pri sútoku Selengy a Udy. Náročných cestovateľov, ktorí sem zavítajú, priťahuje kláštor v neďalekom Ilvolginsku.
Počet zobrazení: 607

Metropola Buriatskej republiky Ulan-Ude leží až za Bajkalom. Vyrástla na mieste bývalej kozáckej pevnosti pri sútoku Selengy a Udy. Náročných cestovateľov, ktorí sem zavítajú, priťahuje kláštor v neďalekom Ilvolginsku. Za jeho stenami zriadilo na dlhé roky od svojho postavenia na konci druhej svetovej vojny rezidenciu hlavy budhistickej cirkvi Bandido-chambo-lámu. Komplex budov s červenými stenami a žltými strechami sa však neteší veľkej návšteve cudzincov. Lovci staviteľských senzácií zriedkakedy opúšťajú hlavné mesto. Uspokoja sa s prehliadkou centrálneho námestia, kde stojí vedľa úradu premiéra najväčšia busta V. I. Lenina na svete. Aj s podstavcom siaha po strechu dvojposchodovej budovy. Väčšiu hlavu zabajkalského regiónu možno nájsť až tristo kilometrov na juh v Ulanbátare. Patrí dvadsaťšesťapolmetrovému Budhovi, ktorého umiestnili do hlavného chrámu kláštorného komplexu Gandan. Na železničnej stanici sa k nám pridala trojica sebavedomých pražských študentov. V Ulan-Ude, kde chceli stretnúť bandidu čo v buriatčine znamená učený láma, mali iný zážitok. Mladí, možno raz v budúcnosti veľkí, banditi, sa ich pokúsili okradnúť. „Skončilo sa to dobre. Ušli bez trofeje,“ povedal nám Mirek. „Zato pred niekoľkými dňami, keď sme zaspali v moskovskom parčíku, nám zmizol fotoaparát a ďalšie cennosti.“ Rovnaké šťastie mali na rusko-mongolskej hranici, kde nezabudla Milena, jeho kamarátka, označiť colníčku, poctivo slúžiacu byrokratickému štátu, označiť v uličke prepchatého vagóna, za hlúpu kravu. Žena v uniforme sa zatvárila, že nič nepočula. Za to nám, čo sme stáli pri vedľajšom kupé, sa venovala dôkladne. O ďalších osudoch odvážlivcov sme sa po týždni dozvedeli na českom veľvyslanectve. Keď stanovali nad autobusovou stanicou medzi špinavými slamami, prepadla ich skupina opitých mladíkov. Český chargé d´affaires, mimochodom nie jediný pracovník slovenskej národnosti, celú noc lietal po polícii a po nemocnici. Študentov ošetrili a časť ukradnutých vecí dolapení páchatelia vrátili. Navonok ich zážitky pripomínajú televízne braky o divokom východe, ktoré obdivujú milióny televíznych divákov starého kontinentu. Dobrák Mönchijn Enchtajvan, bývalý študent geológie v Bratislave, dnes honorárny konzul a jediný predstaviteľ Slovenska v Mongolsku, iba krútil hlavou. Výbornou slovenčinou to komentoval slovami: „Tu mi niečo nehrá. U nás môžete vy Európania zažiť všeličo nie práve najpríjemnejšie, ale toto sa mi vymyká z predstavy o mojej vlasti. Bohvie, čo tomuto incidentu predchádzalo.“ Študentov poznačilo to, čo sa medzi cestovateľmi označuje za rizikové správanie. Stáť pri nich znamená privolávať nešťastie. Nadbytočná suverénnosť, okázalosť a najmä povrchná znalosť cudzieho prostredia už nejedného vyfackala. Strašne nám pripomínali mocenské a ekonomické elity bohatých a mocných štátov, ktoré sa dnes dostávajú do konfrontácie s kultúrou tretieho sveta a, možno nechtiac, oživujú neľudské činy extrémistov. Mysliaci a citovo založený človek stojí dnes pred dilemou. Čo je dnes dôležitejšie – vyjadrenie ľútosti alebo analyzovanie príčin? Postihnutí študenti mali vlastne štastie. Pôvodne sa chystali aj do hôr, Bohom aj ľuďmi opustených. A to, samozrejme, bez náležitej prípravy. Po návrate z nemocnice zľavili z plánov a ostali v hlavnom meste. Keby sa dostali do nepríjemností až pri prekonávaní prekážok krásneho, ale drsného Altaja, nemal by im kto pomôcť. Príroda meria každému rovnako a vie potrestať každú nezodpovednosť. Altajské končiare sa vypínajú v zóne bez dosahu mobilov, stovky kilometrov od prvej policajnej stanice i lekárskej ambulancie a ešte ďalej od vyslanectva.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama