Civilizácia na rozhraní?

Redakcia týždenníka SLOVO pripravila tentoraz anketu, ktorá sa zaoberá aktuálnou témou vzťahu politiky a kresťanstva na pozadí krízy vládnej koalície. Oslovený široký okruh osobností, aj ich odpovede na naše otázky, nás iba utvrdili v zámere aj v budúcnosti otvorene pokračovať v tejto diskusii. 1. Ako vnímate politiku, ktorá – podľa slov jej vlastných predstaviteľov – „bráni kresťanskú civilizáciu“ na Slovensku? Cítite sa sami súčasťou takejto civilizácie? 2. V rámci zmluvy so Svätou stolicou sa pripravuje zavedenie náboženstva ako povinne voliteľného predmetu na základných školách . Súhlasíte s tým? Súhlasili by ste so zavádzaním „hinduistickej mystiky“ alebo „vedeckého ateizmu“? 3. Otázka vzťahu cirkvi a štátu vyvolala vo vládnej koalícii vážnu krízu. Je tento spor len dodatočnou racionalizáciou úplne iných záujmových hier, alebo má vlastnú dynamiku prameniacu z rozdielnych ideových východísk? 4. Prežije vládna koalícia súčasnú krízu? Monika Beňová, poslankyňa NR SR: 1. Politika agresívneho presadzovania kresťansko-konzervatívneho obrazu spoločnosti takpovediac za každú cenu, ako to v poslednej dobe prezentuje KDH, je kontraproduktívna, pretože v konečnom dôsledku poškodzuje cirkev, kresťanstvo či vieru v očiach celej spoločnosti. Kresťanstvo vždy bolo a je jedným zo základných pilierov západnej civilizácie, ide však o to, akú spoločnosť chceme na Slovensku dnes a do budúcnosti budovať. Ak to má byť občianska otvorená spoločnosť tak, ako to vnímame my, potom musí byť tento občiansky charakter zachovaný a nemôžu byť do rôznych oblastí spoločenského života nasilu vnášané kresťanské pohľady a princípy. 2. Skôr si myslím, že by bolo vhodnejšie zachovať výučbu etiky ako povinného predmetu, ako akýsi základný štandard, a predmet náboženstvo ponúkať v rámci voliteľných predmetov. S rozširovaním ponuky voliteľných predmetov to vidím problematickejšie, pretože školstvo má dnes doslova existenčné problémy zabezpečiť aj ten nevyhnutný štandard, ktorý má ponúkať. Keby sa minister Fronc z Kresťanskodemokratického hnutia sústredil prioritne na tieto problémy, a nie na zavádzanie náboženstva, mal by našu plnú podporu. 3. Vo vládnej koalícii vládnu tak záujmové hry, ako aj ideové rozpory. Predovšetkým ale vo vládnej koalícii vládne absolútna nedôvera, ba až nevraživosť vo vzťahoch, čo je najlepšie vidno v parlamentných kuloároch. Vládnuť takpovediac od jednej krízy k druhej je dlhodobo neúnosné. Spoločná vôľa vládnuť, požívať výhody vládnej moci a privatizovať je však u koaličných strán v konečnom dôsledku silnejšia, a preto sa žiadneho rozpadu koalície obávať nemusíme. Ladislav Ďurkovič, občiansky aktivista: 1. Ako veriaci kresťan som rád, ak ktokoľvek žije čestný a spravodlivý život podľa morálnych zásad, ktoré nájdeme aj v Desatore. Nemyslím si však, že akákoľvek civilizácia, národ či skupina môže byť „kresťanská“. Kresťanom, resp. človekom veriacim v Ježiša Krista, môže byť človek jednotlivec – človek omylný, hrešiaci, kajajúci sa, milujúci, odpúšťajúci. Vnášanie „kresťanského“ do politiky považujem paradoxne za nekresťanské a presadzovanie náboženských zásad do zákonov či do politiky považujem za nebezpečné. Preto by som bol rád, keby KDH bolo skôr príkladom v tolerancii a znášanlivosti, a nie ako dnes, keď je na ceste k fundamentalizmu a ku klerikalizácii štátu. 2. Náboženská orientácia a výchova detí s tým súvisiaca je osobnou vecou každého rodiča. Deti by mohli dostať objektívny a neskreslený prehľad o náuke všetkých svetových náboženstiev, no navštevovanie kresťanskej výchovy môže byť iba na dobrovoľnej báze, a skôr vecou cirkvi ako školstva. 3. Sám dúfam, že ide vlastne o ozdravný proces „zmečiarizovanej“ slovenskej politiky, ktorá sa konečne bude polarizovať podľa ideovej orientácie politických strán. Ich orientácia – pravicová, liberálna či ľavicová bude jasnejšie čitateľná pre voliča a bude sa vedieť objektívne rozhodnúť, aký program a víziu bude voliť. 4. KDH možno chce dať do hry všetko, aby dokázalo svoju zásadovosť, čo sa z ich strany v otázke interrupcií dá pochopiť. Ďalej je to už otázka strategickej matematiky, ako by mohli dopadnúť predčasné voľby či zmena vládnucich strán, no neočakávam zásadnú zmenu. Milan Ftáčnik, predseda SDA 1. Pre SDA aj pre mňa osobne je neprijateľné, že sa KDH usiluje urobiť zo Slovenska katolícky štát, to znamená merať všetko z hľadiska hodnôt náboženstva a cirkvi. Je to v rozpore s ústavným vymedzením Slovenskej republiky ako štátu, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. KDH spolu s vrcholnými predstaviteľmi katolíckej cirkvi vsadilo na systém zákazov a príkazov zhora namiesto toho, aby verilo v slobodné rozhodnutie jednotlivca v zákonom stanovených hraniciach (to sa prejavuje pri interrupciách, v minulosti pri otázke vyučovania jogy). KDH vychádza z presvedčenia, že len cirkev a náboženstvo môžu byť základom duchovnej obnovy spoločnosti, čím spochybňuje myšlienku tvorivo-humanistickej výchovy, ktorú ako hlavnú líniu zakotvil vládou schválený Národný program výchovy a vzdelávania Milénium. Toto presadzujú v zmluve o katolíckej výchove a vzdelávaní, v minulosti pri deklarácii o etickej zvrchovanosti Slovenskej republiky. Podľa mňa im ide o vtlačenie ich ideologického pohľadu celej spoločnosti. Dnešná civilizácia je nepochybne ovplyvnená aj kresťanskou tradíciou, ale je to civilizácia humanistická, založená na myšlienkach rovnosti a slobody; je univerzálna, to znamená zahŕňa veriacich i neveriacich, ale pre svoju existenciu nepotrebuje ako nutný predpoklad vieru. 2. Ešte ako minister školstva som otvoril otázku vyučovania náboženstva ako povinne voliteľného predmetu. Som presvedčený, že dikcii, ktorá sa dostala do základnej zmluvy medzi SR a Vatikánom, že štát umožňuje výučbu náboženstva (a rovnaká dikcia je v platnom školskom zákone), zodpovedá vyučovanie náboženstva ako nepovinného predmetu, ktorý si deti dobrovoľne zvolia, ak chcú, s tým, že etickú výchovu založenú na univerzálnych hodnotách súčasnej civilizácie by mali absolvovať všetky deti. Žiaľ, na takýto názor chýbali vtedy spojenci. Dnes cirkev pretlačila do zmluvy vyučovanie náboženstva na základných a stredných školách ako povinne voliteľného predmetu, čo je fixovanie súčasného stavu a snaha o jeho rozšírenie na prvý stupeň ZŠ, kde je to neadekvátne. Namiesto detí budú totiž rozhodovať výlučne rodičia, čo je v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa, a tento krok si vyžiada viac ako 300 miliónov korún na zabezpečenie vyučovania etiky na prvom stupni, kde sa dnes vôbec neučí. Našťastie sa do zmluvy dostala formulácia „v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom“, čo znamená, že to musí prejsť riadnym legislatívnym procesom, a tam bude príležitosť o tom znovu diskutovať. 3. Myslím si, že nejde len o zakrytie iných vecí. Ide tu o principiálny spor o charakter štátu, o charakter našej spoločnosti, či to bude občianska spoločnosť založená na liberálnodemokratických hodnotách, alebo konzervatívna ideologická spoločnosť, v ktorej arbitrom bude cirkev a jej hodnoty. Tento spor považujem za zákonitý, pretože fundamentálny prúd v KDH a konzervatívny prúd v najvyššej hierarchii katolíckej cirkvi na Slovensku je tu už dlhšie prítomný a teraz využíva relatívne silnejšie postavenie v mocenskej hierarchii na presadzovanie svojich zámerov. Je na všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľuďoch, aby sa spoločne postavili proti takýmto snahám, bez ohľadu na ich politické či iné presvedčenie, pretože tu ide o demokratické základy štátu, ktoré treba ubrániť. 4. Prežije, ak partneri dokážu tolerovať svoje rozdiely a nájsť v nich obojstranne prijateľnú zhodu a sústredia sa na to, čo ich spája. Egon Gál, filozof 1. Politiku KDH vnímam s istými rozpakmi. Neprekáža mi, že bránia kresťanskú kultúru, ruší ma spôsob, akým to robia. Ctím si ich vieru a ich princípy, ale to ich neoprávňuje k tomu, aby svoje videnie sveta a spôsob života vnucovali iným. Človek si nevyberie civilizáciu, ktorej je súčasťou, rodí sa do nej. Keby som si mohol vybrať, rád by som sa cítil súčasťou „civilizácie ľudských práv“. 2. Neviem presne, čo tým majú autori zmluvy na mysli, ale asi by nebolo na škodu, keby sa deti mohli v škole oboznámiť s náboženstvami svojich predkov. Problém je v tom, že nie všetky slovenské deti majú predkov katolíkov. 3. Spory o vzťahoch medzi štátom a cirkvami prebiehali a prebiehajú vo všetkých európskych krajinách. Vždy sú za tým okrem rôznych ideových východísk aj rozličné záujmy. Skutočnosť, že tieto spory vyvolávajú u nás vládnu krízu, je iba smutným obrazom slovenskej politickej scény. 4. Bol by som rád, keby prežila. Damas Gruska, publicista: 1. Z kontextu otázky je zrejmé, že sa myslí brániť kresťanskú civilizáciu voči obyvateľom Slovenska, či aspoň ich časti. Ja osobne sa cítim súčasťou kresťanskej civilizácie, ale nie som si už istý, či je jej (modernou) súčasťou i súčasný slovenský klérus. Klérus, ktorý po roku 1989 neprešiel zásadnou vnútornou očistou, klérus, v ktorom na hrádzu nepochopenia narážajú práve duchovní, ktorí si inak získali dôveru veriacich i neveriacich. Klérus, ktorý sa oháňa úctou k životu, ale zároveň často zaujíma pozoruhodné postoje k tým predchodcom, ktorí takejto úcty pred šesťdesiatimi rokmi veľa neukazovali. Myslím, že Slovensko si zaslúži v prvom rade obranu pred takýmto klérom a jeho politickou filiálkou. 2. Školský vzdelávací systém je iste zrelý na reformu, ale zavádzanie náboženstva ako povinne voliteľného predmetu považujem za krok opačným smerom. V škole by sa mali žiaci dozvedieť o koreňoch našej (a asi nie len našej) civilizácie, ku ktorým kresťanstvo iste patrí. Mali by sa s nimi zoznámiť vo všetkých súvislostiach: historických, ekonomických, kultúrnych a pod. Obávam sa však, že návrh smeruje len k úzko ideologickému vyplneniu vyučovacích hodín. Na tento cieľ úplne postačia (ďaleko lacnejšie) nedeľné školy pri farnostiach. 3. Napriek tomu, že rôznosť „ideových východísk“ často maskuje iné, menej vznešené ciele, určite vládna koalícia nesie v sebe silnejšie pnutie než je jej stredo-pravý tmel. Po „zvládnutí“ integrácie budú stále väčšmi vystupovať skutočne hlboké rozpory konzervatívno-liberálne či „národnostné“. Ostatne, hlavná deliaca čiara modernej politickej diskusie spravidla nevedie medzi pravicovými a ľavicovými pozíciami. 4. Tak, ako ju prežijeme i my. Zuzana Kusá, sociologička: 1. Vždy, keď politici hovoria podobné veci, súčasne oznamujú, že majú právo a schopnosť definovať hodnoty a nepriateľov, pred ktorými ich treba brániť. Ak podobnú vetu vysloví divadelná postava, väčšina európskych divákov vie predpovedať zápletku. Vyvoláva tak veľa negatívnych asociácií, že sa mi zdá až nepochopiteľné, že premýšľajúci politici použijú frázu, ktorá ich pošpiní neblahými a nežiadúcimi historickými spojenectvami. 2. Náboženstvo bolo povinne voliteľným predmetom na základných školách už v polovici deväťdesiatych rokov. Na rozdiel od (rovnako povinne voliteľnej) etiky, ktorú učil riadne platený pedagóg, katechéti učili náboženstvo bezplatne. Zmyslom navrhovaných zmien je umožniť, aby sa katechéti stali zamestnancami školstva a dostávali za svoju pedagogickú prácu plat. Silne sa stránim vyučovania náboženstiev. 3. Verím, že pre jeho účastníkov ide o spor o najzákladnejšie hodnoty. Na druhej strane sa však zástava najzákladnejších hodnôt dá vztýčiť na akomkoľvek mieste a dodať vierohodnosť a vznešenosť aj sprostým prízemnostiam. 4. Je to len v jej záujme. Peter Magvaši, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny 1. Výklad „kresťanskej civilizácie“ v podaní KDH má bližšie k výkladu prezentovanému v stredoveku a na začiatku novoveku ako v ľudskej spoločnosti, ktorá je na prahu informačnej spoločnosti alebo spoločnosti znalostí. Cítim sa súčasťou spoločnosti na začiatku 21. storočia, ktorá jasne formuluje ľudské práva a slobody, medzi ktoré patrí aj moje slobodné rozhodnutie o vyznávaní náboženstiev. Totalitný prístup KDH pri vnucovaní svojho vnímania kresťanstva prostredníctvom rigídneho katolicizmu je, žiaľ, tmárstvo, ktoré nemá miesto v občianskej spoločnosti 21. storočia. 2. Nesúhlasím, aby sa vyučovanie akéhokoľvek náboženstva stalo povinným voliteľným predmetom. Samozrejme, škola by mala umožniť výučbu náboženstva ako dobrovoľného predmetu. Všeobecné zásady etickej výchovy by mali byť povinným predmetom pre všetkých žiakov a mali by poskytovať dostatočne pluralitný pohľad na ľudský život a jeho morálku. 3. Nie. Rozdielne ideové východiská sú len kamuflážou pre naplnenie mocenských ambícií niektorých politikov vo vládnej koalícii a medzi katolíckym klérom. 4. Vládnu koalíciu v minulom volebnom období hneď na začiatku narušilo KDH spolu s DS, na základe čoho sa koncom roka 1999 rozpadla najväčšia vládna strana SDK a zrodilo sa SDKÚ. Narušovanie nebolo len vo vnútri vládnej strany SDK, ale aj vo vládnej koalícií SDK-SDĽ-SMK-SOP. Nedisciplinovanosť, arogancia, s akou si presadzovali svoje požiadavky nad rámec koaličnej dohody, sa snažili zastierať pľuvaním na SDĽ. KDH je netolerantná strana so sklonmi k totalite. Je pre každú vládu veľkým nebezpečenstvom. Avšak túžba byť solitérom s prázdnymi rečami u niektorých predstaviteľov SDKÚ, strach zo svojej čudnej minulosti niektorých v ANO, snaha politikov SMK byť pri delení zdrojov zo štrukturálnych a kohéznych fondov EÚ ustúpi netolerantnosti KDH, koalícia zotrvá, ale bude ešte väčšmi živoriť ako tá v minulom období. Minimálne ešte do konca tohto roka. Darina Malová, politologička 1. Termín „kresťanská civilizácia“ je značne široký. Vychádzajúc z nedávnych diskusií o interrupciách možno predpokladať, že autorom tohto pojmu išlo o postihnutie protikladu tzv. kultúry života a kultúry smrti. Táto formulácia pre mňa predstavuje falošný protiklad, keďže smrť je pre mňa prirodzeným „následkom“ života. Ak mali na mysli civilizácie založené na inom náboženstve, napr. islam, treba zdôrazniť, že všetky súčasné civilizácie môžu „prežiť“ len pri vzájomnej tolerancii a dialógu, aj keď riziko zániku sa nedá nikdy vylúčiť. Osobne sa cítim byť časťou európskej civilizácie, v ktorej malo kresťanstvo významnú úlohu. Súčasťou tejto civilizácie sú aj antická kultúra a racionalizmus. Vzťah medzi týmito ideovými orientáciami nebol jednoduchý, skôr výrazne kritický a konfliktný. Napriek tomu je pre mňa európska kultúra alebo „civilizácia“ silná a príťažlivá práve preto, lebo tolerancia a dialóg sú jej neodmysliteľnou súčasťou. 2. Priznám sa, že druhá časť otázky sa mi zdá vyslovene manipulatívna a zjavne ponúka odmietnutie akejkoľvek ideológie na základných verejných školách. S tým, samozrejme, súhlasím. Keď sa v posledných desaťročiach pozrieme na rozmach fundamentalizmu a extrémizmu v islamských krajinách, tak ten sa ujal práve na súkromných školách, ktoré financovali bohaté arabské krajiny v chudobných. Je len na škodu veci, že Svätá stolica sa nesnažila brániť „kresťanskú civilizáciu“ a posilniť svoje pozície tam. Namiesto toho sa usilovala rozvíjať misijnú činnosť v postkomunistických krajinách, čo sa mi vidí ako nosenie dreva do lesa. Druhá výhrada k tejto otázke spočíva v tom, že odvádza pozornosť od spôsobu prijatia tohto rozhodnutia. Mám tým na mysli vynechanie parlamentu z rozhodovania. Na Slovensku máme predsa parlamentnú demokraciu, a zatiaľ sa ústavne nijako neposilnilo postavenie vládneho kabinetu voči parlamentu. 3. Spor o vzťahy medzi štátom a katolíckou cirkvou nie je na Slovensku nový. Navyše, ide o jeden z kľúčových problémov v našich dejinách, a teda má svoju vlastnú historickú dynamiku. Politici a politické strany však majú prirodzenú tendenciu používať podobné otázky na získavanie prívržencov, čiže je dôležité analyzovať obe úrovne tohto konfliktu a nespájať ho výlučne len s krátkodobými cieľmi politikov. 4. Vo vlastnom záujme by si koaličné strany mali uvedomiť, že ich viac spája ako rozdeľuje, napríklad ekonomické a sociálne reformy a akceptovanie SR v medzinárodnej politike. Ak chcú však tieto putá spretŕhať eskaláciou tých otázok, ktoré ich rozdeľujú, nikto im v tom nemôže zabrániť, lebo na rozdiel od predchádzajúcej vlády tu v súčasnosti akosi chýba kondicionalita Európskej únie (podmienečnosť vstupu do EÚ), ktorá v minulosti vždy zdisciplinovala koaličné strany. Taktiež minulú koalíciu spájal pocit, že na Slovensku chýba demokratická alternatíva. Predovšetkým by koaličné strany mali medzi sebou budovať dôveru. Tá je však medzi jednotlivými politikmi dosť malá. Keďže verím v racionalitu konania našich politikov, tak sa domnievam, že koalícia vydrží. Karol Moravčík, katolícky kňaz, teológ a publicista: 1. Hovoriť o kresťanskej civilizácii je trochu nadnesené. Ale pokojne môžeme akceptovať, že žijeme v civilizácii, ktorá je výrazne poznačená kresťanstvom. Ešte aj Karol Marx vo svojom angažmán za chudobných bol dedičom kresťanskej civilizácie – tej kresťanskej túžby zachrániť svet. Takže cítim sa súčasťou vyžarovania kresťanskej civilizácie, predstavy, že my ľudia sme si bratmi prostredníctvom niečoho väčšieho, čo nás spája. Čo sa týka politiky, žiadna nemôže priamo brániť kresťanskú civilizáciu. Je pekné, ak má politická strana ideály, ale nemá si dávať príliš vznešené ciele. Väčšmi sa treba potrápiť s dôsledkami ideálov pre všedný život. Politická strana nemôže len opakovať, že je za určitú predstavu o morálke, ale musí sa aj potrápiť nad tým, ako ľuďom pomôcť, aby sa morálne správali. V každom prípade by pre kresťanov v politike bolo užitočné, aby svoje kresťanstvo bez veľkých rečí výraznejšie zatiahli aj do iných rozhodovaní, ako sú témy intímneho života. Podobne, ako boli citliví na tému Iraku, by mohli byť vnímavejší aj pri daňových zákonoch a razantnejšie bojovať s korupciou. Chýba mi nejaký „kresťanský“ názor na ochudobňovanie strednej vrstvy, zdražovanie literatúry, prístupu k vzdelaniu a pod. 2. Nie je to žiadna novinka. Je to stredoeurópska tradícia, táto spolupráca so školou. Učiť môže každá registrovaná cirkev či náboženská spoločnosť, ak si to vie zorganizovať podľa zákonných požiadaviek. Hinduisti registrovaní nie sú, takže to nejde. Okrem toho hinduizmus nie je porovnateľný systém. Indické náboženské prúdy nepoznajú náš európsky dôraz na racionálno-kritické spracovanie toho, čomu sa verí. S vedeckým ateizmom je to podobné. Kto by to mal garantovať? Napokon, alternatívou k náboženskému vyučovaniu je vyučovanie nenáboženskej etickej výchovy. Teoreticky sa v jej rámci hovorí, keď nie ateisticky, tak iste nenábožensky. Netrápme sa, že sa náboženstvo môže učiť na našich školách, väčšiu pozornosť venujme tomu, aby sa učilo na úrovni. 3. Momentálny spor je väčšmi politickým bojom. Deklarované ideové východiská sa navzájom nevylučujú. Komplikujú život, ale nevylučujú sa. V mnohých krajinách vládli alebo vládnu liberáli, kresťanskí demokrati, socialisti spolu. Problémy sú vždy praktické, ideové rozdiely samé spoluprácu nepoložia. Je dobré, ak je ideová inšpirácia čitateľná, ale rozdiel medzi ideou a jej realizáciou býva veľký. Kto to nevie znášať, nech nejde do praktickej politiky. 4. Politiku rád sledujem, ale o takýchto otázkach nemám vôbec chuť premýšľať. Ľubomír Petrák, predseda SDĽ: 1. V politike KDH ide o rekatolizáciu spoločnosti, de facto zavedenie novej štátnej ideológie a účinnejšie využitie cirkvi ako nástroja politického boja. Slovensko je dnes svetonázorovo pluralistické a na ceste do Európy budovanej na humanistických princípoch by takým aj malo zostať. Voči princípom kresťanskej civilizácie nemožno nič namietať, ale náboženský fundamentalizmus pri ich „obhajovaní“ a presadzovaní je neprijateľný a nepatrí do civilizovaného sveta. 2. Náboženstvo ako povinne voliteľný predmet prakticky znamená, že na väčšine škôl sa z ekonomických a priestorových dôvodov bude vyučovať iba katolícke náboženstvo, pričom na obsah výučby nebude mať štát žiaden dosah, čo považujem za absolútne neprijateľné. Každý predmet formujúci svetonázor detí, pokiaľ je nanútený a neumožňuje objektívny pohľad na svet v širšom kontexte, je iba „vymývaním mozgov“ a s jeho výučbou nie je možné súhlasiť. 3. Spor vznikol ako produkt iných záujmových hier, no dostal sa do principiálnej polohy. Na jednej strane je pokus KDH (s podporou SDKÚ a SMK) o prinavrátenie svetskej moci katolíckej cirkvi na Slovensku a na druhej strane snaha ANO o zachovanie liberálneho vývoja. V tejto principiálnej polohe má spor vlastnú dynamiku smerujúcu k vyriešeniu otázky vzťahu cirkvi a štátu, lepšie povedané odluky cirkvi od štátu. 4. Áno. Chuť moci a z nej prameniacich výhod je silnejšia ako tzv. princípy, ktorými sa zúčastnené strany oháňajú. Matúš Ritomský, občiansky aktivista: 1. Spory medzi KDH a ANO vnímam pozitívne, pretože podľa môjho názoru hovoria čosi o tom, že sa politika na Slovensku stáva tým, čím by podľa môjho názoru mala byť – konfrontáciou ideí a ich zavádzania do praxe. KDH aj ANO robia to, k čomu ich zaviazali ich voliči a zároveň definujú svoje miesto v demokratickom politickom spektre. KDH sa jednoducho správa tak, ako by sa mala podľa mojich predstáv správať dobrá kresťansko-konzervatívna strana, ANO sa naopak profiluje ako strana liberálna. Slová o obrane kresťanskej civilizácie mi veľmi nesedia, správnejšie by sa podľa môjho názoru malo povedať, že KDH bráni ideály a životnú filozofiu svojich voličov, čo je nepochybne správne. Osobne však k voličom KDH nepatrím a v tomto prípade je mi bližší práve liberálny pohľad na svet. 2. Začnem tým, že sám som v škole vždy veľmi trpel, keď som sa povinne musel učiť veci, ktoré neboli môjmu srdcu blízke. Preto by som dnešným školákom a ich rodičom prial čo najväčšiu možnosť voľby vo všetkých oblastiach. Prial by som si, aby mali školáci a ich rodičia možnosť slobodne si vybrať z čo najpestrejšieho spektra predmetov, aby sa slobodne mohli rozhodnúť, či sa budú učiť kresťanské náboženstvo, hinduistickú mystiku, vedecký ateizmus alebo akékoľvek iné náboženské či etické učenie, o ktoré prejavia záujem. Aby povinných predmetov bolo čo najmenej a voliteľných čo najviac. 3. Nevyžívam sa príliš v domýšľaní zákulisných politických motívov a v pátraní po možných konšpiračných záujmových hrách, preto budem radšej, možno trochu naivne, veriť, že ide skutočne o férový a korektný spor ideí. 4. Situácia v tomto momente zatiaľ nedospela do situácie, ktorá by bola natoľko bezvýchodisková, že by mala viesť k rozpadu súčasnej koalície. Peter Salner, etnológ a predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave: 1. Kresťanská (presnejšie podľa mňa židovsko-kresťanská) civilizácia predstavuje viac než len náboženskú vieru. Obsahuje hodnoty, ktoré považujem za zložku svojej osobnosti a v tomto zmysle sa cítim byť súčasťou židovsko-kresťanskej civilizácie. 2. Nerozumiem presne pojmu „povinne voliteľný predmet“ a ešte z minulosti mám k takýmto povinným voľbám negatívny vzťah. Je potrebné, aby sa mladí ľudia dozvedeli o náboženstvách a ich hodnotách, ale vzťah jednotlivca k viere a cirkvi je dobrovoľnou a osobnou záležitosťou, ktorú štát nemá prečo regulovať. 3. Myslím, že je dodatočnou iracionalizáciou rozdielnych názorových východísk. 4. Ak nie, tak si nič iné než rozpad nezasluhuje. Milan Zemko, historik: 1. Len ignorant nerozozná kresťanské korene európskej civilizácie, ale aj tieto korene sú pluralitné. Predstavitelia KDH bránia – nie veľmi zručne – iba jeden a značne anachronický variant kresťanskej civilizácie, ktorý by nemal byť absolutizovaný. Inak tá „obrana“ môže skončiť v autoritatívnom režime, najmä ak by sa jej slovenská spoločnosť poddala. 2. V sekularizovanom štáte, akým je aj náš, by mala patriť výučba všetkých náboženstiev medzi nepovinné predmety. Ak rodičia budú mať záujem o zavedenie hoci „hinduistickej mystiky“ alebo starého známeho „vedeckého ateizmu“, prečo by sa také predmety nemohli v rámci nepovinnej výuky uplatniť? Žijeme predsa v pluralitnej spoločnosti, nielen v politickom slova zmysle. 3. V politike sa vždy uplatňuje celý diapazón záujmov, pričom zdôrazňovanie jedného záujmu môže prekrývať, maskovať záujmy iné, dôležitejšie. No ani v pluralitnej, demokratickej politike neradno podceňovať ideové princípy, ktorých uplatňovanie a presadzovanie môže získať vlastnú dynamiku významne zasahujúcu do ostatných záujmových sfér. Rozhodne si nemyslím, že by to predstavitelia KDH nemysleli s obranou svojich ideových postojov veľmi vážne. 4. S pomocou ústavného súdu vari aj áno, ale či ju niektorá ďalšia kríza „nepoloží“, to je ťažko predvídať. Ak pripustíme, že prípadná menšinová vláda otvorí dvere k predčasným voľbám, potom osud dnešnej koalície bude do veľkej miery závisieť od toho, či sa predčasné voľby stanú pre niektorú (niektoré) z koaličných strán zaujímavými. Pripravila a spracovala redakcia Redakcia týždenníka SLOVO ďakuje všetkým účastníkom ankety, ktorí vyjadrili svoj názor na tieto zložité spoločenské otázky