Odmýtizovaní superreformátori

Piatkové vystúpenie slovenského prezidenta v Národnej rade Slovenskej republiky ešte väčšmi rozbúrilo dlhodobo nepokojnú politickú scénu v najmenšej krajine Vyšehradskej štvorky.
Počet zobrazení: 2006
3-m.jpg

Piatkové vystúpenie slovenského prezidenta v Národnej rade Slovenskej republiky ešte väčšmi rozbúrilo dlhodobo nepokojnú politickú scénu v najmenšej krajine Vyšehradskej štvorky. Rudolf Schuster predniesol poslednú správu o stave republiky vo svojom funkčnom období päť mesiacov pred vstupom do EÚ, tri mesiace pred odštartovaním prezidentských volieb. A to v atmosfére poznamenanej úspešne prebiehajúcou petičnou akciou za vypísanie referenda o konaní predčasných parlamentných volieb, ktorú iniciovala Konfederácia odborových zväzov za priamej aktívnej podpory opozičných strán Smer a KSS. *** Predseda vlády Mikuláš Dzurinda si správu vypočul v situácii, keď jeho SDKÚ čelí hlbokej kríze, ktorá hrozí prerásť do otvoreného rozkolu, lebo exministrom obrany Ivanom Šimkom vytvorená názorová platforma v SDKÚ Slobodné fórum, v ktorej má za sebou osem poslancov, zvažuje odchod zo strany. Tým by SDKÚ prestala byť najsilnejšou stranou vládnej koalície, s dvadsiatimi poslancami by sa dostala na úroveň Strany maďarskej koalície, čo by vyvolalo nevyhnutnosť otvoriť koaličnú dohodu. Tým by sa oslabilo mocenské postvenie M. Dzurindu, ktorého autorita už utrpela najmä aférami okolo Národného bezpečnostného úradu a nelegálneho odpočúvania politikov a novinárov a ktorého pokladá za nedôveryhodného politika viac ako 60 percent občanov SR. Vládna koalícia si prezidenta vypočula vnútorne rozhádaná. O doslova nenávisti na život a na smrť medzi Kresťanskodemokratickým hnutím a Alianciou nového občana najlepšie vypovedá fakt, že kvôli prezidentovej správe sa zo súdneho pojednávania v ten istý deň ospravedlnili predsedovia strán P. Hrušovský a P. Rusko. KDH totiž zažalovalo lídra ANO za jeho výroky o sponzorstve hnutia podnikateľom F. Mojžišom, ktorého nebankový subjekt neslávne skrachoval, a požaduje od P. Ruska desaťmiliónové odškodné. Opozícia prezidentovo hodnotenie stavu republiky odmenila dlhotrvajúcim potleskom. Podpredsedníčka strany Smer Monika Beňová správu označila za dôkaz „opodstatnenosti predčasných volieb“. Predstavitelia koaličných strán ho odsúdili ako jednostranné, nevyvážené, negativistické a populistické. Prezidentov prejav označili za štart jeho predvolebnej kampane pred ďalšími prezidentskými voľbami. M. Dzurinda za charakteristickú črtu prezidentovho prejavu označil, že kritizoval ani nie tak uplynulý rok alebo päť rokov, ale obdobie bývalého režimu, počas ktorého bol Schuster jedným z jeho vrcholných predstaviteľov. *** Tento Dzurindov výrok, ktorý evidentne reagoval na prezidentove konštatovania, že „veľké skupiny obyvateľov... sa dostávajú do ponižujúcej životnej situácie“ a že „najpostihnutejšou skupinou sú dôchodcovia“, pričom „mnohí z nich žijú na hranici ľudskej dôstojnosti a niektorí už aj za ňou“, vyvoláva potrebu sústrediť pozornosť najmä na tie časti prezidentovho vystúpenia, ktoré sú venované jeho hodnoteniu reforiem a ich vládnych protagonistov. Teda tej politickej garnitúry, ktorá si vo významných českých kruhoch vyslúžila povesť superreformátorov hodných nasledovania. O tom, aké ťažké je byť doma prorokom, svedčí skutočnosť, že slovenskej vláde superreformátorov podľa prieskumu, ktorý bol zverejnený práve v deň prezidentovho vystúpenia, nedôveruje rekordných 83,2 percenta opýtaných. Iný výskum, na ktorý sa odvolal prezident, priniesol údaj, že až 80 percent obyvateľov vyslovuje nespokojnosť s vývojom v krajine. Prezident v prejave razantne odmietol obvinenia, že vracaním zákonov na opätovné prerokovanie robí kroky proti reformám. Zdôraznil, že po voľbách roku 2002 podporoval začiatok nevyhnutných ekonomických reforiem a ani dnes o nich nepochybuje. Kritike podrobil technológiu prípravy a presadzovania reforiem a prístup vlády k riešeniu otázky, kto má znášať náklady reforiem, R. Schuster vyjadril presvedčenie, že „nie všetko, čo sa u nás deje, je premyslené, previazané a spočítané“. Vláde vyčítal, že „ministri začali reformy v jednom termíne a bez vzájomnej koordinácie, akoby vláda nemala svojho koordinátora, predsedu“. Na inom mieste konštatoval, že „mnohé zákony sa pripravujú bez analýz, koordinácie a odborných stanovísk, nesystémovo a nekoncepčne“. Na príklade dôchodkovej reformy ukázal, že sotva sa v októbri schválil nový zákon o sociálnom poistení, hneď bol štyrikrát novelizovaný ešte pred nadobudnutím účinnosti 1. januára 2004. A položil vláde veľmi nepríjemné otázky: „Je správne pripravovať reformy po častiach, napriek tomu, že jednotlivé zákony spolu súvisia? A je ich možné presadzovať oddelene, ako sa to stalo pri dôchodkovej a daňovej reforme, ale i reforme verejnej správy a zdravotníctva?“ A ďalej: „Je správne pripravovať dôležité ekonomické a sociálne zákony bez potrebného vyčíslenia dopadov na jednotlivé skupiny obyvateľstva?“ *** Prezident nekritizoval politicko-ideologické zameranie reforiem, ich výrazne pravicové zameranie, ktorým sa vládni predstavitelia tak často chvália. Odmietol iba to, že v praktickej politike sa odstraňuje z ústavy sociálny štát (v Ústave SR je zakotvená sociálna a ekologická orientácia trhového hospodárstva) a že vláda rezignovala na sociálny charakter štátu. Vládu ostro kritizoval za to, že parlamentu a jeho prostredníctvom občanom ani raz nepredložila komplexnú analýzu reforiem, ich postup, koordináciu a vplyvy a miesto toho ponúka frázy o uťahovaní si opaskov s tým, že raz bude lepšie, pravda bez odpovede na jednoduchú a dôležitú otázku – kedy? Prezident konštatoval, že „z reformy sa stalo zaklínadlo“. Uviedol konkrétne príklady, keď bremeno nielen reformných krokov, najmä v daňovej oblasti a v zdravotníctve, ale aj konkrétnych chýb (napríklad ministra financií, ktorý zle odhadol vývoj príjmov štátneho rozpočtu v roku 2003 a uprostred rozpočtového obdobia ho zachraňoval zvýšením cien benzínu a nafty), znášajú občania. Prezident upozornil na rastúci pocit nespravodlivosti v slovenskej spoločnosti. Vyslovil ľútosť, „že čestnosť, pracovitosť, statočnosť a svedomie sú často skôr na smiech“ a že „devalvácia týchto hodnôt je zrejmá v období politických privatizácií, pri vytváraní zbohatlíkov bez akéhokoľvek vzťahu k zásluhovosti založenej na schopnostiach, práci a intelekte“, a formuloval obavu, že „vznikajú vzory, ktoré demoralizujú spoločnosť“. *** V tomto kontexte prezident Schuster nemilosrdne kritizoval spôsoby narábania s výkonnou mocou, ktoré vedú k tomu, že „občan stráca vieru v tých, ktorí riadia štát“ a že „dôvera ľudí v politiku a politikov je otrasená“. Prezident pripomenul, že v SR je možné odpočúvať politikov, podnikateľov i médiá, že sa nezačalo neodkladné vyšetrovanie, že tento závažný problém sa ako vždy riešil iba v personálnej rovine a nie zmenou kontroly a koordinácie tajných služieb v inštitucionálnej rovine, do politiky sa vnášajú metódy spravodajských a mediálnych hier, že „stranícka disciplína a bezvýhradná lojalita víťazia nad svedomím a namiesto trpezlivej výmeny názrov a vyargumentovaného presvedčenia nastupuje radikálna strata dôvery, vylučovanie a odvolávanie“. R. Schuster nielenže adresoval premiérovi otázku, či si nemyslí, že predovšetkým on nesie zodpovednosť za tento spôsob narábania s mocou. V narážke na obdobie vlády V. Mečiara prezident taktiež konštatoval, že spôsoby a metódy, o ktorých sme si mysleli, že v histórii Slovenska už patria minulosti, sú opäť tu, len sa vrátili v kultivovanejšej podobe. Konštatovaním, že „demokratickú diskusiu ako spôsob získavania zhody čoraz častejšie nahrádzajú mocenské rozhodovania“, R. Schuster upozornil na narastajúci problém neschopnosti robiť konsenzuálnu politiku. A to nielen na úrovni sociálnych partnerov, ale v prvom rade na úrovni vládnucej koalície a v rámci vládnucich politických strán. Prezident vládnej koalícii taktiež nepriamo naznačil, že v domnienke ideologickej príbuznosti vylúčili z koalície stranu Smer, keď „ešte pred oficiálnym vyhlásením výsledkov volieb sformovali koalíciu“. Z ťažko utajovanou iróniou lídrom vládnucich strán pripomenul ako napriek tomu, že nimi utvorená koalícia mala iba 78 hlasov (zo 150), „nešetrili vyhláseniami o budúcej stabilite a reformách“, a ako rýchlo sa im „nepremyslenou, ba až ľahkovážnou politikou“ podarilo dosiahnuť, že „koalícia nevie, či má ešte väčšinu a o čom vlastne rozhoduje“. Koalícii adresoval výčitku, že témou jej hádok sú „samoproblémy, umelé vyrábanie nepriateľov štátu, úsilie o získanie väčšieho vplyvu v mocenských a ekonomických štruktúrach namiesto rozvážnych diskusií o alternatívach ekonomickej reformy, strategickom smerovaní štátu, ... o tom, ako najlepšie pripraviť občanov na obrovskú zmenu podmienok po vstupe do EÚ, ... ako sa vyrovanť s korupciou a klientelizmom“. *** Vari najvýznamnejšie posolstvo, ktoré prezident adresoval súčasnej pravicovej koalícii znie: ak budete takto pokračovať aj v nasledujúcich mesiacoch „určite bude voči reformám i jej strojcom silnieť nedôvera. V situácii, keď je vážne otrasená stabilita vládnej koalície, je to nebezpečné a môže to skutočné a potrebné reformy nielen spomaliť, ale na mnoho rokov zastaviť“. Inak povedané, ak nezmeníte svoje správanie, vystriedajú vás pri moci také politické sily, ktoré vaše chápanie reforiem zrevidujú alebo kvôli celkovej únave spoločnosti a strate podpory pre reformy jednoducho nebudú môcť v reformách pokračovať. Prezidenta Schustera iste možno podozrievať, že vystúpenie v parlamente, médiami dobre pokryté, využil na vytvorenie si predpokladov pre zreálnenie šancí na znovuzvolenie. Možno mu do istej miery vyčítať aj to, že viac pozornosti venoval diagnóze než terapii, ako to povedal poslanec za Ľudovú úniu Ľ. Polka. Nedá sa tiež zatajiť, že R. Schuster, ako potenciálny kandidát pre prezidentské voľby, sa oproti doteraz ohláseným kandidátom, ktorí sú z pravicovo konzervatívneho, pravicovo liberálneho alebo nacionalistického prostredia, vyprofiloval ako politik hodnotovo patriaci naľavo od stredu. Tým však urobil súťaž o kreslo prezidenta viacrozmernou a politicky štandardnejšou. Vecné problémy fungovania a budovania štátu takmer jedenásť rokov po osamostatnení sa Slovenskej republiky a na prahu jej vstupu do EÚ a NATO, ktoré sa v prajave prezidenta nastolili, by sa však mali stať predmetom serióznej diskusie. Ak bol R. Schuster ako bývalý komunista dosť dobrý na to, aby pomohol odstrániť od moci V. Mečiara, mal by byť dosť dobrý aj na to, aby ako demokraticky zvolená hlava štátu mohol podnecovať diskusiu o ďalšom smerovaní SR a aby sa v tejto diskusii o jeho tvrdeniach a politických záveroch používali nie lacné nálepky, t. j. že je populista či bývalý komunista, ale vecné argumenty. Lebo to je v politike vždy ten najelementárnejší predpoklad nápravy vecí verejných. A na Slovensku je za vlády i vo vládnutí R. Schusterom odmýtizovaných superreformátorov čo naprávať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984