kVapKa ViTriOlu
Túžba po nezávislosti asi nepatrí medzi priority, dovolím si povedať, väčšiny slovenských intelektuálov. Nemám teraz na mysli odpútanosť od finančných prostriedkov – z písania sa predsa žiť nedá, každý musí z niečoho žiť – no zamestnanie, pokiaľ nám niekde, na nejakých fórach, záleží na aure nezávislosti, by nás nemalo pohlcovať a inšpirovať k ódam na zamestnávateľa. Slovenský intelektuál má však bohatú dejinnú skúsenosť nielen v zapredávaní sa ideám, ktoré neskrsli v jeho hlave, ale predovšetkým v chvastaní sa svojím chlebodarcom. A tak spisovateľovi, ktorého živil fašistický režim, nerobilo ťažkosti „splynúť“ s myšlienkami, metódami a činmi svojho pána. Podobne to bolo s tými, ktorí prisahali na katolíckymi či komunistickými inštitúciami stanovené „pravidlá hry“. Dnes, aspoň si to myslíme, žijeme v odideologizovanej, demýtizovanej spoločnosti. Zdá sa, že sme konečne slobodní a že nemusíme hlásať to, čomu neveríme. A tešíme sa aj z toho, že dnes nikomu nehrozí, že bude musieť podpísať nejaký ten hárok o spolupráci s nejakou tou tajnou službičkou. Keďže však z písania sa aj naďalej žiť nedá, spisovatelia, filozofi i publicisti hľadajú uplatnenie najprv v takých profesiách, ktoré aspoň trošku súvisia s písaním a tvorivosťou. A tak nájdeme kopu kedysi ambicióznych prozaikov a poetov v reklamnom priemysle. Reklamný priemysel žije z výroby ilúzií. V reklamných agentúrach sa však „vymýšľajú“ aj stratégie, ako produkt predať, prípadne ak nie konkrétny kus tovaru, tak aspoň konkrétny kus ilúzie tovaru. A vlastne, čo to tu splietam: ilúzia je tiež tovar – a hotovo. Lenže: nie je náhodou vyrábanie a predávanie ilúzií činnosť, ktorú možno pomenovať aj ako oklamávanie ľudí? Neboli a nie sú náhodou katolicizmus, fašizmus, komunizmus takisto zamerané na ohlupovanie más? Aký je rozdiel medzi gardistom, ktorý hrdo roztrubuje do sveta svoju príslušnosť, a, povedzme, medzi copywriterom či art directorom reklamnej agentúry, ktorý s rozžiarenými očkami referuje o úspechoch reklamných kampaní? Ach, áno: gardisti, fašisti, komunisti aj zabíjali, kým reklamní mágovia sa do tohto štádia ešte nedostali. No dobrá reklamná kampaň predá všetko, treba len vedieť, po čom zákazník baží. A ak jedného dňa zákazník bude bažiť po bezuzdnom alebo rafinovane okázalom zabíjaní, určite sa nájde reklamná agentúra, ktorá aj takýto tovar bude vedieť dômyselne a šteklivo propagovať. Vyplavila sa causa Karol Kállay. Všetko nasvedčuje tomu, že spolupracoval s ŠTB. Inak povedané, podrážal svojich spoluobčanov. Pravdepodobne. Ešte sa uvidí. Asi ešte dôjde k ďalším vysvitnutiam. Alebo aj nie. Mašinéria reklamy takisto podráža občanov. Nikto síce nejde do koncentrákov ani do uránových baní – v záplave tovaru sa každý môže rozhodovať otrocky nezávisle. Alebo sa nezávisle rozhodnúť pre otroctvo. A pracovať ako na galejach, alebo ako v bani (našťastie nie v uránovej), aby obchodné reťazce mohli profitovať a znovu a znovu vrážať gigantické peniaze do reklamy, ktorá nás inšpiruje k ďalšej lopote a lopote, aby sme mali za čo nakupovať... Kedysi publicista a nádejný pedagóg, propagátor postštrukturalizmu, dnes strategický riaditeľ jednej z najvýznamnejších slovenských reklamných agentúr, v jednom rozhovore povedal: „Otázka, či je lepšia pevná linka, alebo mobil, je už vyriešená. Mobil je najosobnejšia vec súčasnosti. Zažívame s ním všetky naše smútky aj víťazstvá.“ A či to nie je dojímavé? Takéto nádherné splývanie?
