Odklínanie krajiny
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Československo dostalo do všeobecnej krízy. Celý systém, ktorý vytvoril Stalin, narazil v tomto období na svoje vývinové možnosti. Normalizátori neboli ochotní a ani schopní reagovať na politický a ekonomický vývoj vo svete, najmä v oblasti intenzifikácie ekonomiky. V hospodárstve na Slovensku sa začali prejavovať vážne ťažkosti, a to predovšetkým v strojárstve, stavebnej výrobe, bytovej výstavbe a doprave. Extenzívne zdroje rastu sa vyčerpali a následky bolo v menšej miere cítiť aj v sociálnej oblasti. Normalizátori však nechceli pripustiť zásadnejšie zmeny ani po nástupe Gorbačova k moci. Väčšina z nich vnímala udalosti v Sovietskom zväze ako nástup kontrarevolúcie. Hoci v rétorickej rovine poslušne prešli na terminológiu prestavby, jej podstatu nepochopili. Vo vnútri strany však prepukol intenzívny boj o moc. V druhej polovici osemdesiatych rokov začali Ladislav Adamec, Vasiľ Biľak, Alois Indra, ale aj ďalší vyvíjať tlak na Husáka, aby sa vzdal postu generálneho tajomníka ÚV KSČ. Slovenský premiér Peter Colotka mu, naopak, radil, aby sa v tejto situácii funkcie nevzdával a aby sám určil svojho nástupcu. Nestalo sa tak a v decembri 1987 sa prvým mužom strany stal Miloš Jakeš. Odstúpenie Gustáva Husáka mnohých zaskočilo. Okrem iných aj jedného z otcov federácie Karola Laca. Ten v apríli 1988 rezignoval na funkciu podpredsedu federálnej vlády. Hlavným dôvodom jeho abdikácie však nebola lojalita k Husákovi. Rúcanie režimu Na XVI. zjazde KSČ v roku 1986 sa deklarovala potreba prijatia novej ústavy ČSSR. Predsedom komisie na jej prípravu sa stal v máji 1987 práve Karol Laco. Po nástupe Miloša Jakeša však nové stranícke vedenie začalo presadzovať vypracovanie tzv. trojjedinej ústavy v duchu centralizovanej federácie. V tejto atmosfére nemohol Karol Laco, síce erudovaný odborník, ale bez politického zázemia, presadiť svoje názory. Bránilo mu v tom nielen Predsedníctvo ÚV KSČ, ale aj nežičlivý prístup premiéra Adamca k oprávneným požiadavkám Slovenska. V auguste 1988 ho preto vedenie strany uvoľnilo aj z funkcie vedúceho pracovnej skupiny na prípravu ústavy a na jeho miesto nastúpil Marián Čalfa. Centralisti však na Slovensku narazili na čiastočný odpor. Proti návrhu na prijatie tzv. trojjedinej ústavy vystúpilo v októbri 1989 na pôde SNR niekoľko poslancov na čele s Vladimírom Mináčom. So svojimi výhradami síce neuspeli, ale návrh, ktorý najtvrdšie presadzoval predseda SNR Viliam Šalgovič, nebol schválený jednomyseľne, čo bola vo vtedajších pomeroch neslýchaná udalosť. Našťastie, počas revolúcie, začiatkom roka 1990, sa práce na tzv. trojjedinej ústave zastavili. Základy komunistického režimu na Slovensku sa však začali rúcať už v priebehu roka 1988. Dvadsiateho piateho marca 1988 zorganizovali katolícki disidenti najvýznamnejšiu protestnú akciu počas celého obdobia normalizácie, tzv. sviečkovú demonštráciu veriacich za slobodu cirkvi. Povzbudené prestavbou sa aktivizovali, hoci len nevýrazne, aj ľavicové skupiny. Na stránkach Slovenských pohľadov sa začali objavovať niektorí zakázaní autori. V ideovej rovine však bolo najvýznamnejším počinom založenie Literárneho týždenníka na jeseň 1988, ktorý rozhýbal myslenie elít. Uvažovalo sa v ňom o spoločenských a politických problémoch v tých najširších súvislostiach, a najmä – prekvapujúco slobodne. Výrazná bola aj ekologická tematika a volanie po rehabilitácii národných symbolov. Literárny týždenník znepokojoval aj mocenské zložky, určili mu strop nákladu, a keď sa expedoval, boli ľudia ochotní pred stánkami vystáť dlhé rady. Popularite sa tešil aj v českých krajinách (Václav Havel bol jeho predplatiteľom), kde takéto oficiálne liberálne periodikum neexistovalo. Je nesporné, že táto platforma výrazne prispela k vytvoreniu atmosféry vhodnej na porážku režimu. Prvý z radu sofistikovaných prevratov Nebolo náhodné, že revolučné zmeny odštartovali študenti, odvážni mladí ľudia bez osobných skúseností s represáliami päťdesiatych rokov. Práve oni odkliali zastrašenú spoločnosť a aktivizovali skupiny, ktoré neskôr prevzali iniciatívu. Rozhodujúcim momentom a zvratom vo vývoji revolúcie však bol až úspešný celoštátny generálny štrajk 27. novembra 1989, ktorý prinútil komunistickú garnitúru začať oficiálne rokovania s českým Občianskym fórom a slovenskou Verejnosťou proti násiliu a postupne im odovzdávať mocenské pozície. Za šesť týždňov sa pod intenzívnym nátlakom, ale bez preliatia kvapky krvi, zrútila celá konštrukcia 41-ročnej diktatúry. Akokoľvek dnes vieme, že zamatová revolúcia mala svoje medzinárodné pozadie, že bola prvým z radov sofistikovaných prevratov, že nenásilný charakter zmien umožnila porážka Sovietskeho zväzu ako superveľmoci v studenej vojne, túto spontánnu atmosféru a jej pokojný priebeh nemôžeme banalizovať. Veď v straníckom vedení boli aj v tom čase ľudia ako Vasiľ Biľak, ktorí volali po nasadení armády a stiahnutí Ľudových milícií do Prahy a krvavé udalosti v Rumunsku desili poznaním, že sa to všetko mohlo diať aj úplne inak. O pokojné odovzdanie moci sa najviac zaslúžil premiér Ladislav Adamec. Jeho rozvážny postup a otvorený prístup k dialógu zabránil ďalšej eskalácii napätia. Hlavnými ideálmi revolúcie boli nenásilie, demokracia, európska integrácia a široká občianska participácia. To, čo pre nás znelo ako novinka, však bola len súčasť procesu, ktorý má svoje korene hlboko v histórii. Aj preto britský sociológ Anthony Giddens nazýva novembrovú revolúciu z roku 1989 poslednou v dejinách revolučných zmien modernej spoločnosti, ktoré sa začali už v Amerike roku 1776 a vo Francúzsku roku 1789. Je to teda návrat k ideálom slobody, rovnosti a bratstva a ich dovŕšenie do podoby politických hodnôt demokracie, spravodlivosti a solidarity. Naplnenie ideálu však závisí od historickej voľby. Už čoskoro spôsob uskutočňovania nevyhnutných ekonomických reforiem nahlodal a devalvoval etické dedičstvo revolúcie. Napriek medzinárodným súvislostiam spoločenských pohybov vo východnej Európe a napriek zvyčajným sklonom ku konšpiratívnym teóriám treba zdôrazniť, že na začiatku nemali revolucionári nijaké ucelené predstavy, reagovali iba ad hoc na vzniknutú situáciu – až dodatočne si namýšľame, že mali nejakú koncepciu. Takú dynamiku zmien neočakával nikto. Ani v zahraničí. Ako pripomenul vtedajší premiérov poradca Oskar Krejčí, základnou požiadavkou disidentov bol dialóg. Lenže oni dostali moc. A tá ich zaskočila. Koncepcie ďalšieho vývoja preto nevznikali v Prahe a už vôbec nie v Bratislave, ale v Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke. A ako sa neskôr ukázalo, boli to koncepcie absolútne chybné. Korupcia, mafia a ekonomické reformy Okrem toho, v rokoch 1990 – 1993 zasiahla celý postkomunistický svet hlboká hospodárska kríza, ktorej hlavnými príčinami boli rozpad tradičných trhov, zmeny vlastníckych vzťahov a prechod na trhový mechanizmus. Stavebná výroba na Slovensku klesla o viac ako polovicu, poľnohospodárska sa znížila o tretinu, priemyselná výroba rovnako o tretinu, spotreba domácností takisto o tretinu a prudká inflácia znehodnotila úspory obyvateľov. Novým a šokujúcim javom bola masová nezamestnanosť, s ktorou sa u nás nestretlo niekoľko generácií. Zo všetkých sociálnych skupín postihli tieto zmeny najtvrdšie rómske obyvateľstvo, čo postupne prerástlo do kardinálneho politického problému s medzinárodnými dôsledkami. Významným a pre viaceré regióny osudovým faktorom krízy bol úpadok zbrojárskeho priemyslu, ktorý pred revolúciou zamestnával jednu desatinu zamestnancov v celom priemysle. Tragickým experimentom bola tzv. kupónová privatizácia, po prvýkrát použitá práve v Československu a neskôr v upravenej podobe aj v ďalších postkomunistických štátoch. Mnohé investičné fondy však zverené finančné prostriedky občanov jednoducho rozkradli. Pri dražbách menších podnikov sa zasa prejavili mafiánske a korupčné praktiky, ktorých rozmery rástli s rozsahom privatizovaného majetku. Spôsob privatizácie demoralizoval celú spoločnosť s dlhodobými, doteraz neprekonanými následkami. Práve tieto očividne nečisté špekulácie politických a ekonomických elít a oprávnená nespokojnosť obyvateľstva s nimi umožnili neskôr Mečiarovej vláde zastaviť už rozbehnuté druhé kolo kupónovej privatizácie. Nahradila ho však metódami, ktoré boli z hľadiska korupcie a klientelizmu často ešte bezočivejšie, nehovoriac o tom, že zámerné brzdenie prílivu zahraničného kapitálu do roku 1998 sa tragicky odrazilo na ďalšom raste nezamestnanosti. Často sa pritom bagatelizuje fakt, že tretej Mečiarovej vláde väzy zlomil väzy nielen deficit demokracie, ale aj – ba možno predovšetkým – zablokovanie mocných finančných skupín pri delení privatizačného koláča. Otcovia nezávislosti Rast demokracie po novembri 1989 šiel ruka v ruke s oslabovaním česko-slovenskej štátnosti. Obe národné politické reprezentácie sa začali rozchádzať v chápaní jej poslania. Postupný rozpad federácie sa začal fakticky už na začiatku roka 1990 sporom o názov a symboliku štátu. Liberálne sily hrubo podcenili emancipačný proces, ktorý sa tak vymkol spod ich vplyvu a odsúdil ich na postupnú marginalizáciu. Občiansky orientované politické subjekty tak tragicky prenechali zápas za zavŕšenie štátnosti jeho vulgárnej interpretácii. Skutočným obrazom novej politickej štruktúry Slovenska sa tak stali až parlamentné voľby v júni 1992, v ktorých sa presadili aj výraznejšie politické osobnosti. Hoci sa dnes na myšlienke štátnej nezávislosti priživuje veľa ľudí, faktom zostáva, že jedinou silou presadzujúcou tento cieľ od začiatku, bola Slovenská národná strana, ktorá sa k tomu zaviazala v programovom vyhlásení zo 7. marca 1990. Na druhej strane, národniari nemali na dosiahnutie samostatného Slovenska rozhodujúci vplyv. Štátnosť bola výsledkom postupného vývoja myslenia podobného tomu, ktoré predchádzalo vznik Československa roku 1918. Nie je dielom jedného muža, ale celého radu osobností. Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za „otcov nezávislosti“ považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990 Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrcho-vanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS, hoci v tom istom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu. Významné miesto v tomto procese má aj líder KDH Ján Čarnogurský. Ten v októbri 1990 prišiel so slávnou myšlienkou „vlastnej stoličky a hviezdičky“ v Európe. Nebola to však koncepcia nezávislého Slovenska, ako dnes zjednodušujú povrchní vykladači. Čarnogurský stále považoval Československo za „optimálny rámec pre rozvoj slovenského národa“. Navrhoval však, aby tento model platil len do momentu začlenenia do európskych integračných zoskupení. Varoval, že ak sa tak nestane, budeme v rámci zjednotenej Európy vystavení ešte väčším tlakom ako v rámci ČSFR a dlhodobo stratíme šancu účinkovať na medzinárodnej scéne samostatne. Až v prípade, ak by nám takúto „stoličku a hviezdičku“ Európa odmietla priznať, navrhoval predseda KDH radšej odtrhnutie Slovenska a nevstúpenie do Európskeho spoločenstva. Tak ako viackrát počas svojej politickej kariéry, dokázal tento muž svojím štátnickým nadhľadom uvažovať v dlhodobejších horizontoch, nielen v rovine krátkodobého dosiahnutia myšlienky samostatnosti, ale aj jej účelu. Musíme vidieť, že ak sa Čarnogurský roku 1992 odmietal pripojiť k štátotvorným aktivitám, nebolo to preto, že by si nezávislosť neželal, ale, podobne ako Sidor roku 1939, preto, lebo sa obával o udržanie tejto samostatnosti. V tomto smere, hoci si to pravdepodobne nikdy neprizná, sa jednoducho mýlil. Rozpad federácie bol systémovou nevyhnutnosťou. Československo splnilo svoj historický cieľ a z hľadiska slovenských záujmov by bolo v rámci Európskej únie skôr prekážkou nášho rozvoja. Nostalgia za bývalým spoločným štátom je z ľudského hľadiska pochopiteľná, ale, podobne ako v roku 1918, iracionálna. Vladimír Mečiar a Václav Klaus boli v podstate jedinými, ktorí v tejto situácii vystúpili s nejakými koncepciami. Boli to koncepcie svojou povahou také odlišné, že kompromis medzi nimi sa stal fakticky nemožný. Kým český premiér chcel zachovať federáciu, slovenský ju chcel transformovať, no obaja rátali aj s možnosťou rozdelenia štátu. To bolo jediný prienik, na ktorom sa mohli dohodnúť. Paradoxne sa ukázalo, že na tento variant bola lepšie pripravená česká strana. Autor je vysokoškolský učiteľ (Dokončenie v budúcom čísle)
