„Za imperializmus!“

Na verejnom zhromaždení 25. septembra 1913 vo Flechenheime položila Róza Luxemburgová otázku, či vojna môže byť beztrestne akceptovaná. Keď dav jednohlasne odpovedal „Nikdy!“, pokračovala: „Ak od nás očakávajú, že budeme vraždiť našich francúzskych alebo akýchkoľvek iných zahraničných bratov, potom im povedzme: ,Nie za žiadnych okolností!´“

Sledujúc udalosti posledných mesiacov sa vojna stále viac stáva ústrednou témou spoločenských debát. Do popredia sa dostáva oslava vojnového hrdinstva prostredníctvom pripomínania si minulých bojov, bitiek, heroických činov na frontových líniách, geniálnych manévrov generálov či dojemných altruistických scén odohrávajúcich sa uprostred bojového poľa. I keď sa u nás nestrieľa, ulicami nepochodujú vojaci, domy neruinujú bomby a cesty nebrázdia tanky, vojna je i tak samozrejmou. Možno v nej nájsť sebaúctu, stratenú dôstojnosť, prestíž či spoločenské uznanie. V inej podobe je zabíjanie len zábava pripomínajúca počítačovú hru. Je však od ľudskej podstaty neoddeliteľná. Ideologicky sa zdôvodní prirodzenosťou človeka, pre konkrétnejšie ciele sa nájdu pádne dôvody alebo adekvátni nepriatelia a hrozby. Nielenže je dnes vojna beztrestne akceptovaná, je prezentovaná ako neodmysliteľná súčasť ľudského bytia. Jednotlivec do nej vstupuje ako aktér, ktorý sa musí zapojiť. Musí sa pridať na jednu alebo druhú stranu.

V súvislosti s vojnovým konfliktom na Ukrajine vzrastá v spoločnosti napätie, ktoré sa pretavuje do potvrdzovania militaristických nálad. Napodiv kritické hlasy poukazujúce na imperialistický charakter vojnového ťaženia nehlásajú absurditu vraždenia „francúzskych alebo akýchkoľvek iných zahraničných bratov“, ale len bratov „slovanských“. Debaty okolo ukrajinskej krízy oscilujú v proti sebe stojacich postojoch. Sú prezentované ako zápas tradičných hodnôt s liberálnou Európou, či ako súboj „dobrého demokratického“ Západu a „zlého komunistického“ Východu. Toto videnie umocňujú zábery televízií, ktoré cielene v reportážach pri spomínaní Ruska zobrazujú sochy alebo iné pamätníky V. I. Lenina, čím navodzujú klamný dojem, že socialistický poriadok predstavuje pozadie ruskej politiky. V rámci propagandy v kontexte antikomunistickej kampane zohrávajú mediálne obrázky dôležitú úlohu. Zvýrazňujú potrebu dištancovať sa od Ruska, podčiarkujú charakter invazívnej politiky paralelnými exkurzmi do roku 1968, aby sa naplno rozvinula potreba podporiť vojnové ťaženie západných kapitalistických mocností. Ich dosah však siaha ešte ďalej, a to práve do roviny kritiky imperialistickej politiky Západu. Akoby sa aj tí, ktorí kritizujú kapitalistickú propagandu, dali zlákať do pasce, a uverili, že Rusko naozaj predstavuje hodnotu socialistického sveta. Minimálne, je v zápase lepším partnerom, je nám bližší, napokon, je to náš slovanský brat. Preto namiesto odmietnutia militaristických akcií, hlásajú potrebu bojov za slobodné Novorusko, a tým vstupujú na scénu imperialistického boja.

Vojna na Ukrajine je imperialistickým ťažením mocností, ktoré sa bijú o kus zeme, o akumuláciu svojho kapitálu. Postaviť sa na jednu alebo na druhú stranu je pritakanie legitímnosti vraždenia. Rusko už dávno nie je socialistické. Je kapitalistickou mocnosťou rovnako ako súperiace veľmoci Západu. Predstavuje tie isté tradičné hodnoty ako európske štáty – ,súkromné vlastníctvo, poriadok, rodinu, náboženstvo‘. Preto dôležité dnes nie je postaviť sa proti NATO a jeho agresiám, ale postaviť sa proti vojne ako takej – vystúpiť z paradigmy oslavujúcej vraždenie a poukázať na jej absurditu.

Uplynulé udalosti sú svedkami faktu, že vojna za východnou hranicou dáva zelenú zbrojeniu. Česká republika sa podľa najnovších správ chystá zaviesť brannú povinnosť, Estónsko žiada trvalú prítomnosť jednotiek NATO pre obavy z Ruska a NATO má ambície vystavať nové základne vo východnej Európe. Dôvodom je ukrajinská kríza a hrozba vojnového konfliktu, ktorý by sa mohol rozšíriť. V duchu kultúry súdobej spoločnosti sa bijeme do pŕs za mier, pritom v rukách žmolíme granáty a chystáme si samopaly. Na koho? Načo? Azda ani sami nevieme, no zakaždým sme presvedčení, že za demokraciu a slobodu je hodné zomrieť. Alebo za obranu vlasti, za boha, dokonca za obranu mieru. Zbrojíme, aby sme zachovali mier! Obdivujeme armádu, ktorá posiela vojakov s „plnou poľnou“ na „mierové“ misie a vykrikujeme do sveta, akí sme humanisti. Nepriateľ totiž číha na každom rohu – Rus, Arab, TERORISTA... a kto sme my? Nevinné obete barbarského sveta, ktoré sa musia brániť voči vonkajšiemu nepriateľovi? A tak je nutné mobilizovať všetkých, ktorí by bojovali za „vlasť“. „Boj za vlasť“ sa stáva jedným z motívov zvyšujúcej sa miery zbrojenia, stavby vojenských základní a prípravy na vojnu mladých ľudí. Za koho vlasť ale chceme položiť naše životy? Za koho záujmy? Vlasť, ktorá posiela na smrť svoje deti, alebo ich núti vraždiť pod hrozbou smrti je pohŕdania hodná. Preto je dnes s rovnakým odhodlaním a zdravým rozumom ako na začiatku 20. storočia Róza Luxemburgová, odpovedať ideológom vháňajúcich nás do vojny: „Nie, za žiadnych okolností!“ – Nebudeme vraždiť našich francúzskych, ruských, amerických ani akýchkoľvek iných bratov pre akumuláciu vášho kapitálu!
                                                                                                                                        
(Vyšlo na portáli Nezávislí, uverejnené so súhlasom autorky)