Reklama
Reklama

Prototyp Slováka

(Na okraj Najväčšieho Slováka 4)
Počet zobrazení: 1787

dscf8771.jpgÚčasť M. R. Štefánika vo vrcholovej desiatke najväčších Slovákov nespochybňuje nikto. Je obľúbencom všetkých. Zľava, sprava, čechoslovakistov i ľudovcov, pokrokárov i staromilcov. Dokonca ani jeho luteránsky pôvod mu neškodil v prevažne katolíckom slovenskom konkurenčnom prostredí. Napísalo sa o ňom množstvo krásnej i menej krásnej literatúry, odborných i neodborných kníh. Ani krátkodobé indexovanie a sochoborectvo v päťdesiatych rokoch nezanechalo stopy na jeho popularite.

Fenomén Štefánik! Fenomén znamená: úkaz, jav, skutočnosť; to všetko v jednom je M. R. Štefánik. Doslova bol zjav i skutočnosť. Fenomén znamená tiež vynikajúci, mimoriadny človek. Na tomto hodnotení sa zhodneme takmer všetci. Zaujal ma ešte jeden význam: fenomén v botanike je definovaný ako výnimočný jav vegetácie v extrémnom prostredí…

Mnohovýznamovosť a tvárnosť jeho odkazu je mimoriadna, nevšedná. Svedčí o tom množstvo vydaných kníh, knižôčok, ktoré zverejňujú jeho vlastné slová, alebo interpretujú nám pozostalým to, čo nám chcel samotný Štefánik odkázať. V mojej príručnej knižnici ich nachádzam najmenej dvadsaťdva. Plus dve hrubé „bichle“ Štefánik (dokumenty, spomienky), ktoré vyšli v roku 1938. A to je asi len zlomok metrákov doteraz potlačeného papiera o Štefánikovi. Už vôbec nespomínam dnešný elektronický smog. Bez vedcov i literátov (a iných publicistov) by sme ani nevedeli, koho sme to mali.

Štefánikova sláva hviezd sa dotýka už od jeho študentského pražského zrodu. Nielen v prenesenom slova zmysle, aj v skutočnosti. Bol hviezdopýtač (astronóm). Bol politik. Bol štátnik neexistujúceho štátu. Po jeho vzniku a skončení vojny zostal už len ministrom vojny. Novú vlasť bolo treba brániť, ale ministrom obrany bol už niekto iný. Nepočítalo sa s ním pri budovaní česko-slovenského štátu. Dvojčlennému zvyšku Veľkého triumvirátu zrodeného v Paríži (Národnej rady českej či československej) nestál ani za osobnú účasť na jeho pohrebe…

milan_4_001.jpgFoto z knihy Pamiatke Štefánikovej od Vladimíra Polívku z roku 1929.

Účasť Štefánika vo vyvolenej desiatke a nielen v nej nespochybňuje nikto, ale pochybovači o jeho reálnej nadreálnosti sa nájdu. Typický slovenský osud blahoslavených a svätých aj keď „v Štefánikovi je krv českej emigrácie“ (Vl. Polívka). Mýliť sa je také ľudské. Preto si ho po sto rokoch poľudšťujeme. Inak povedané, hľadáme chyby a chybičky. Aj v televíznej diskusii o najväčších Slovákoch. V ten večer sme sa dozvedeli množstvo podstatných „faktov a argumentov“. Napríklad, celý život sa viezol v kolotoči pôžičiek a zmeniek. Jeho rozhodnutie stať sa horolezcom diskutujúci uzemnil, že to bolo za podpory horských sprievodcov. Vrcholom jeho kreativity pri vzniku štátu bola funkcia vrátnika-informátora, pardon – otvárača pánskych (často aj dámskych) dverí v najvyšších vládnucich kruhoch vtedajšieho sveta. Ďalšia dôležitá vlastnosť: lámač ženských sŕdc. Svoj osobný život (vzťah k ženám) podriadil boju za práva Slovákov. (Skoro ako Ľudovít Štúr.) Zaznelo konštatovanie, že dokonca nebol ani bohvieaký vedec – astronóm. Podozrivá až naivná bola jeho snaha (vraj) kolonizovať Slovákmi a Čechmi kúsok Oceánie.

Pokiaľ sa začítate do štefánikovskej literatúry, nájdete, dozviete sa i všeličo inšie. A krajšie. Tido J. Gašpar pri odhalení mohyly na Bradle napísal: „Pútnici – martýri slovenskej cesty krížovej, dlho stonali ústami pevcov a rekov slová o svojom utrpení. Vekmi tiahol ich dlhý rad, až sa naplnila miera obetovaním života samého národného hérosa a národ konečne vstal z mŕtvych. On sám, Veľký Povolaný, generál a titan, M. R. Štefánik … dovŕšil svoje grandiózne dielo a preletel v jagavú nesmrteľnosť.“

milan_2_001.jpgUž v marci 1920 vyšla tlačou „Slovenského pokroku“ v New Yorku na 75. východnej ulici 309 nákladom spoločným brožúrka: „GENERÁL Dr. Milan Rast. Štefanik, PRVÝ MINISTER VÁLKY REPUBLIKY ČESKO-SLOVENSKEJ JEHO ŽIVOT A SKUTKY.“ Napísal ju Arch. V. Novák (tak píše vo svojom úvode) „pre slovenský ľud, aby som ho bližšie oboznámil s neobyčajným priamo legendárnym životom najväčšieho slovenského národného hrdinu“. Napísal Čech, v USA, pre Slovákov. Už vtedy mu bolo jasné, kto je najväčší Slovák! Mimochodom, V. Novák sa ešte v tom roku pobral na Tahiti (tak ako voľakedy Štefánik) a svoj ročný pobyt tvorivo využil. Podľa Wikipédie písal a vydával „romány a povídky z exotického prostředí Francouzské Polynésie. Pikantní milostné příběhy si získaly velkou oblibu čtenářů.“

milan_3_001.jpgEšte atraktívnejšie podáva Štefánikov život autorka divadelnej hry „Bohy milovaný“ Lída Merlinová – vlastným menom Ludmila Pecháčková, rodená Skokanová (1906 – 1988). Podľa údajov to bola „česká subreta, tanečnica, žurnalistka a spisovateľka, autorka nenáročného, najmä milostného čítania, dievčenských románov, kníh pre mládež a životopisov významných osobností“. Vyberám pár jej dramatických postrehov. Na Janssenovu (hvezdár) otázku, či sú všetci Slováci takí lyrickí ako on, Štefánik odpovedá slovami: „Slováci jsou nežní jak jejich matěrština, vášniví, obětaví, horoucí, oddaní a vděční … Přál bych si být prototypem Slováka.“ V scéne odohrávajúcej sa v snehom obsypanom observatóriu na Mont Blancu zachraňuje kolegu Millcheaua aj kvôli „sladkému protisľubu“ od jeho ženy. „Marcela mi totiž slíbila, že v odměnu mi daruje dlouhý polibek. No a chápeš – že já, takový erotický psanec, ktorý se na štěstí druhých díva závistivě jen zdálky, se nemíním této odměny zříci.“ Štefánik v hre hovorí česky, iba v poslednom obraze je poznámka autorky: „Na čem záleží, hovoří česky, jinak zapadá do své slovenštiny.“

milanko1_001.jpgŠtefánik sa stal predmetom i bábkovej hry, ktorú Ondriš Jariabek, známy slovenský herec (a režisér) ešte ako učiteľ na Kysuciach vydal nákladom Učiteľského nakladateľstva O. Trávniček v Žiline v roku 1933. Nazýva sa „Milanovo víťazstvo a smrť“. V podtitule sa uvádza, že je to alegorická bábková hra v troch dejstvách s premenou a dohrou, napísaná na pamiatku desiateho výročia smrti Dra Milana Rastislava Štefánika. Alegória je to parádna v duchu spravodlivého a nebojácneho Gašparka všetkých čias. Veľa napovedia účinkujúce bábkové osoby, je ich deväť: Gašparko, Milan, jeho matka, Tatran – šarkan, Zlý duch Nem-Maď, Striga Handrbúlka, Lucifer, dievča a princezná Republika (!). Za kľúčovú scénu považujem slová Milana, ktoré adresuje svojej matke: „Načo hlivieť doma a čakať, až tma otroctva nás zachváti načisto. Idem, mati, idem prebiť skulinu, ktorou by zlaté srdiečko slobody pookrialo, pohladilo ubité duše slovenské. Áno, mati moja, šťastie nášho ľudu princezná Republika je väznená, – a tú sa mu pokúsim navrátiť. S ňou sa navráti ľúbezná slovenčina i strieborný spev našich diev.“

Svoju dramatickú obhajobu zakončím na príklade drámy Ján Soloviča „Bez čiernej skrinky“. Napísal ju niečo pred dvadsiatimi rokmi a neviem, či bola hraná na doskách, čo znamenajú svet pre poniektorých občanov. Môže si za to sám dramatik… Lietadlo Štefánika, ktoré havarovalo neďaleko dnešného moderného letiska M. R. Štefánika nebolo vybavené čiernou skrinkou. Nemožnosť analýzy posledného letu vytvorilo živnú pôdu na autorské prekvapivo-pravdivé zobrazenie vývoja kultu Štefánikovej osoby do augusta 1968. Vtedy by sa dožil 88 rokov.

Štefánik napriek svojmu hviezdnemu pôvodu bol človek z mäsa a kostí. Ale obstoja tieto jeho ľudské vlastnosti – dobré i špatné, vrcholovým nárokom výberu najväčšieho (vrcholového) Slováka? Tu sme pri meritu veci. Vyberáme si najväčšieho Slováka bez stanovenia jednotnej miery výberových mier. Poviete si: veď je to len ušľachtilá zábavka, hra. Súhlasím. Len pri vyhlásení výsledkov si spomeňte na všeobecne rozšírenú stolovú hru: Človiečik nehnevaj sa!, resp. Člověče, nezlob se!

SÚVISIACE:
Jozef Schwarz: Euscorpius carpathicus
Jozef Schwarz: Slovak Carpathian Highwaymen

Jozef Schwarz: Sacerdos turbulentus

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama