Reklama
Reklama

Sacerdos turbulentus

(Na okraj Najväčšieho Slováka 3)
Počet zobrazení: 2454

Náhoda existuje! V predvečer 80. rokov od vyhlásenia Slovenského štátu z Hitlerovej milosti RTVS predstavila v inscenovanom seriáli s prvkami každodennej reality zvanej Najväčší Slovák Andreja Hlinku. Toho Hlinku, ktorý sa stal takmer erbovým symbolom uvedenej „štátnosti“. Pre jeho osobnosť môžeme použiť často nadmerne frekventované adjektívum – kontroverzný. Oprávnene. Ako zaznelo v diskusii pri jeho obhajobe: Andrej Hlinka spoločnosť viac rozdeľoval, ako spájal. Obhajca sa preto zameral len na tie skutočnosti, ktoré potvrdzovali velebné (nie volebné) tézy. V jeho podaní to bolo takmer blahorečenie. Čiernobiely, nekritický prístup. Presne taký, aký má často aj opačná (neľudová) strana. To je prekliatie axióm, naučených poučiek, prebratých zásad a základných viet, na ktorých stojí (a padá) systém uvažovania každého jedného z nás. To je aj môj problém. Komunikačný. Ako písať nezaujato, keď som zaujatý. V prípade ružomberského kňaza viem pochopiť, prečo sa prebojoval do finále.

Andrej Hlinka sa zapísal do (predovšetkým katolíckej slovenskej) pamäte ako vodca Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, takmer 20 rokov veľmi úspešnej vo voľbách na Slovensku v prvom Československu. Ako bojovník za autonómiu Slovenska. A ako blesk z jasného neba dva mesiace po jeho smrti sa autonómia stáva skutočnosťou! Slováci, poniektorí, preberajú vládu Slovenska do svojich rúk… Jeho strana sa stáva jedinou slovenskou, jeho meno nesú úderné oddiely strany i mládežnícka prípravka, jeho meno slúži ako štít zásadných rozhodnutí. Toto všetko nemôže zostať bez dosahu na pamäť pomerne veľkej časti národa.

kostol_v_cernovej_2a.jpgKostol v Černovej.

Vojna sa skončila, vojnové autonómne (1938 – 1939) a neskôr „nezávislé“ (1939 – 1945) Slovensko tiež. Na viac ako štyri desiatky rokov sa stáva Andrej Hlinka persona non grata. Pyká za hriechy systému, ktorému výdatne pomohol na svet, aj keď ich nepáchal. Samozrejme, pôvodný glorifikovaný pohľad na jeho život i skutky v prítmí nejakej množiny ľudských myslí (nie malej, veď katolíkov na Slovensku je najviac) pretrváva, napriek viac ako štyridsaťročnému povojnovému očisťovaniu slovenských myslí. No od skončenia socialistickej očisty národa od Hlinku ubehlo ďalších tridsať rokov (od roku 1989), ktoré mu opäť umožnili verejne návrat na najvyššie priečky slovenského panteónu. Hlinka je vo finále.

Zásluhy Andreja Hlinku o slovenský národ nikdy nepominú! Kňaz s pochodňou boja i s ratolesťou pokoja. To sú len dva novinové titulky z ostatných rokov. Názvom zodpovedá aj obsah článkov. Tu leží naša bieda. Bieda tvorby verejnej mienky. V hlavnom informačnom potoku prevláda adorácia a výberové hodnotenie Hlinkových činov. Tak ako napríklad pri ďalšom finalistovi Gustávovi Husákovi prevažuje spoločenské zatratenie. Pritom v oboch prípadoch nielen pravda, ale aj skutočnosť je iná, farebnejšia. Len ju pripustiť na vzduch našich čias!

busta_na_skole_v_cernovej.jpgBusta Andreja Hinku na škole v Černovej.

Pokračujem v hľadaní skutočného Andreja Hlinka. Býva označovaný ako „sacerdos turbulentus“ ‒ kňaz  nespokojný. Neviem, kto prišiel prvý s týmto epiteton ornans. Viem však, že Vavro Šrobár, ktorý bol dlhé roky Hlinkov priateľ a spolupracovník (prinajmenej do roku 1909) vo svojich spomienkach „Z môjho života“ – vyšli v roku 1946 – nazval XVI. kapitolu Sacerdos turbulentus. Na 23 stranách opisuje suspendovanie Hlinku spišským biskupom Párvym, ktoré spolu s voľbami (Šrobára za Hlinkovej podpory) do uhorského snemu a následným politickým procesom (Hlinka dostal dva a Šrobár jeden rok) sústredili pozornosť na Ružomberok. S ich slovenskými a protimaďarizačnými aktivitami súviseli: černovské vraždenie (Párvyho neústupčivosť) a viac ako štvorročný odboj Lúčanov tiež proti Párvymu (za to „môže“ kňaz Ladislav Moyš). Spišskému biskupovi to nestačilo, cirkevná žaloba na Hlinku smerovala do Ríma. Tam Párvy obviňoval Hlinku, že je burič, že vedie pohoršlivý život, že zanedbáva pastorálnu činnosť, že je to kňaz nehodný, atď. „Je skrátka Sacerdos turbulentus, nestály, svárlivý, tvrdohlavý, ľstivý, a preto i vo veciach viery nespoľahlivý“ – to všetko sú slová Párvyho. Nielen Ružomberok, či Dolný Liptov, ale aj národne uvedomelé Slovensko, moravskí katolíci, tiež významné svetové osobnosti Bjornson či Scotus Viator sa ho zastali a podporili všetkými formami. Cestou z väzenia sa Hlinka zastavil v Kaloči u jezuitov a niečo sa v ňom zlomilo. Dostal späť ružomberskú faru a stal sa pre Párvyho kňazom spoľahlivým. „Hlinka sa otočil o 180 stupňov proti nám, obrátil nadobro kepeň, z priateľa Pavla stal sa nepriateľ a prenasledovateľ Šavel všetkých slovenských národovcov“ píše Šrobár. Jeho pauza v boji za slovenský národ trvala takmer do konca prvej svetovej vojny. Pri obhajobe na post „Najväčšieho Slováka“ sa uvedené skutočnosti prehliadajú či obchádzajú. Podobne aj v odbornej spisbe.

ruzombersky_kostol.jpgRužomberský kostol.

V rokoch 1918 a 1919 dochádza po druhý raz k premene Pavla na Šavla. Často sa spomína okrídlený výrok A. Hlinku, ktorý zaznel na dôvernej porade slovenských národovcov v máji 1918 (nie počas martinského zhromaždenia 30. októbra 1918!): „Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ V polovici novembra 1918 v tomto trende pokračoval: „My, tichý, holubičí národ, neboli by sme videli nikdy slobody, keby nebolo Čechov! Budeme stále s nimi!“. Neprešli dva mesiace, v januári 1919 A. Hlinka už hovoril a konal ináč: „Českí železničiari … verbujú našich robotníkov, ... aby vstupovali do socialistickej organizácie. Štát bude taký, akí budeme my, ak budeme socialisti, bude nám nedobre.“ Ihneď sa pustil do budovania vlastnej politickej strany. Štefan Janšák konštatoval, že Hlinka neberúc ohľad na všeobecnú situáciu, si začal organizovať na základoch položených a vydobytých inými vlastné kráľovstvo. A počas maďarskej invázie „nikto nepočul Hlinku rečniť v záujme úspechu našich zbraní, ba ani modliť sa za duše tých, ktorí obetovali svoje životy na bojisku...“ Ba naopak, pokúsil sa ťažko vznikajúci nový štát – štát aj Slovákov – na mierovej konferencii v Paríži podraziť svojou účasťou v čele „slovenskej“ pseudodelegácie. Márne, spoločný štát Čechov a Slovákov sa zrodil.

pamatna_tabula_a._hlinku_na_ruzomberskej_radnici1.jpgPamätná tabuľa v Ružomberku.

Hlinka sa nikdy neuspokojil s podružným postavením, s podradnou funkciou. Preto počas dvadsať rokov prvej republiky stredobodom jeho politiky bola otázka autonómie. Podľa slovníka cudzích slov výraz autonómia znamená: samospráva, možnosť určitej skupiny obyvateľstva, najmä národnostnej menšiny, samostatne riešiť svoje záležitosti v rámci štátu. Zdôrazňujem, možnosť určitej skupiny obyvateľstva samostatne riešiť svoje záležitosti v rámci štátu! Tie sa však dajú účinne riešiť aj bez autonómie. Hlinkovci neprekročil slovenské pieskovisko, nepokúsili sa prebrať zodpovednosť za osud Československa, dokonca ani Česko-Slovenska. Nepožadovali v októbri 1938 vytvorenie českej vlády (ani nikdy predtým) ako partnera pri rovnoprávnej zodpovednosti za osud spoločného štátu. Pre ich rozlet postačovalo zmrzačené Slovensko. Malé, ale naše!

Hlinkovi a spol. sa nikdy nepodarilo postaviť slovenskú samosprávnu otázku z autonómnej hlavy na federatívne nohy. To dokázala slovenská povstalecká generácia.

Foto: Autor

SÚVISIACE:
Jozef Schwarz: Euscorpius carpathicus
Jozef Schwarz: Slovak Carpathian Highwaymen


 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama