Prerušená (ale nezabudnutá) pieseň
pondelok 10. august 2020Môže ma hocikto obviňovať zo sentimentality či obdivu k pomerom pred rokom 1989, alebo, ako je to dnes najčastejšie v móde, z rusofilstva, celkom bez obáv sa vyznám, že pre mňa je jedným z najlepších vojnových filmov približujúcich dejiny Slovákov, ich účasť v druhej svetovej vojne a spojenectvo s príslušníkmi Červenej armády starší koprodukčný československo-gruzínsky film Prerušená pieseň. Toto dielo sa vyznačuje skvelými výkonmi a na tie časy pomerne aj dosť presnými historickými reáliami. Podľa scenára Alberta Marenčina, Konstantina Lortkipanidzeho a ďalších, s réžiou Nikolaja Konstantinoviča Sanišviliho a Františka Žáčka s podmanivou hudbou skvelého slovenského skladateľa Tibora Andrašovana, vzniklo dielo, ktoré sa natrvalo zapísalo do dejín aj našej filmografie. Vynikajúce výkony viacerých protagonistov, nielen hlavnej postavy zosobnenej nezabudnuteľným Júliusom Pántikom, Karola Machatu a ďalších slovenských hercov, ale aj ich gruzínskymi partnermi, budú vďaka tomuto filmu navždy patriť do klenotnice našej národnej kultúry a som presvedčený, že raz tento film bude aj dobrou pomôckou v školách pri výučbe tejto smutnej kapitoly našich dejín 20. storočia.
Nič na tom nemení ani terajšie dobovému úzu otrocky sa klaňajúce a veľmi nespravodlivé až diletantské hodnotenie akéhosi škrabáka na portáli https://www.csfd.cz/film/8841-prerusena-pisen/prehled/, že vraj dielo je „bezproblémovou idylou, ktorá sa úplne míňa so skutočnými pomermi“! Mohli by sme mu poradiť, že si radšej treba overiť, ako to bolo v skutočnosti – koľko Rusov, Ukrajincov a aj Gruzíncov či príslušníkov ostatných národností vtedajšieho Sovietskeho zväzu bojovalo v rokoch 1944 – 1945 v Slovenskom národnom povstaní na Slovensku a koľko ich hrobov je na Slovensku. Tak isto by nemal tento kritik vcelku aj na dnešné pomery skvelého filmu, aké sa dnes už nenakrúcajú, zabudnúť na to, že mnohí Slováci už na území ZSSR prebiehali na sovietsku stranu. Hádam ani netreba spomínať toho najznámejšieho – Hrdinu Sovietskeho zväzu, kapitána Jána Nálepku. Dnes by na to mnohí vo svojej zaslepenej protiruskej nenávisti radi zabudli, ale ako sa často uvádza, a spomína to aj náš básnik Ján Kostra „dejiny nezabudnú“.