Reklama
Reklama

Po testovacom ošiali,
II. časť

Počet zobrazení: 1655

Úloha diagnostiky

Diagnostika je v kompetencii sektoru zdravotníctva a jej funkciou je zisťovať prítomnosť vírusu Covid-19 u nositeľa, ktorým je ľudský jedinec. Prirodzeným podnetom na diagnostiku sú zdravotné príznaky a ťažkosti človeka, ktorý ich pociťuje, resp. má podozrenie na prítomnosť vírusu. Tento prirodzený cyklus diagnostiky aktuálnych nositeľov vírusu vychádza teda „zdola“, od obyvateľov, ktorí sami vyhľadajú diagnostické miesto.

Po testovacom ošiali, I. časť

V prípade epidémie, resp. pandémie môže byť prirodzeným krokom pro-aktívna diagnostika na základe vyhľadávania potenciálnych nositeľov podľa„trasovania“, t. j. informácie o kontaktoch už identifikovaného pozitívneho nositeľa. Takto funkcia diagnostiky vystupuje za hranice zdravotníckeho sektoru a plní rolu „sondy“ v ostatných sektoroch, t. j. vyhľadávania možných nositeľov vírusu aj medzi populáciou, ktorej príslušníci nemajú žiadne prirodzené zdravotné dôvody na diagnostiku. Tým diagnostika môže získať ďalšiu funkciu – funkciu prevencie. Aby však toto sondovanie bolo efektívne, musí sa viazať na už zistené ohniská (klastre) prítomnosti vírusu na konkrétnych miestach (rajónoch, regiónoch a pod.). Musí byť cielená a zdôvodnená istou mierou rozšírenia vírusu, nemôže byť živelná a ak by mala byť „plošná“, t. j. postihnúť celú populáciu, najlepšou logistikou by bolo jej rozfázovanie po jednotlivých častiach (rajónoch, regiónoch a pod.)

Je dôležité si uvedomiť, že diagnostika má svoje náležitosti, ak má priniesť dôveryhodné výsledky. Musí teda byť zaručená istá miera jej presnosti a spoľahlivosti, v opačnom prípade neplní účel. A po ďalšie, diagnostika nie je terapia. Diagnostika nelieči, iba zisťuje stav organizmu človeka v konkrétnom čase a priestore. Diagnostika pozitívneho prípadu bez jeho účinnej terapie stráca zmysel, rovnako ako diagnostika s terapiou si vyžaduje novú diagnostiku po ukončení terapie, inak stráca zmysel aj prvá diagnostika.
 

Defekty a absurdita Spoločnej zodpovednosti

Vychádzajúc z uvedeného, môžeme rozobrať mega-operáciu vlády „Spoločná zodpovednosť“ celkom triezvo a vecne.

Po prvé, ako vláda od začiatku vyhodnocuje situáciu korona-krízy? Bolo by šťastím, ak by to bol „triezvy realizmus“. Kroky vlády – zvlášť v súčasnej fáze – však svedčia o tom, že jej postoj má bližšie skôr k preceňovaniu a zveličovaniu. Úmerne tomuto hodnoteniu, blízkemu šíreniu spoločenskej paniky, hystérie a chaosu, vláda volí aj riešenia, ktoré svedčia o tom, že je závese neoliberálneho dataizmu, t. j. takej interpretácie čísel, ktorá ich vytrháva z relevantných kontextov a privileguje vybrané dáta pred inými. Napríklad reči o „vojnovom stave“ sú prehnane expresívnou rétorikou, ktorá svedčí o niečom inom než o kompetentnom racionálnom prístupe. K operácii plošného testovania zrejme vládu doviedol nárast čísel pri bežnom dennom testovaní, čo možno hodnotiť ako zle premyslené, nerozvážne a unáhlené rozhodnutie, nech už bolo motivované čímkoľvek, napríklad snahou „vyhrať vojnu s hnusobou“ a vyriešiť korona-krízu raz a navždy, a to ešte ako prví vo svete…

Po druhé, vláda nemá stratégiu a metodológiu krízového manažmentu v podmienkach rizika, nevie zvládať komplexné spoločenské riziká a stanovovať si realistické ciele tak, aby dostala vírus pod efektívnu kontrolu. Súvisí to zrejme s tým, že jej „racionalita“ je orientovaná len na istotu – buď/alebo – v podobe absolútneho „vykynoženia“ vírusu, a nie na to dostať ho pod racionálnu kontrolu. Svedčí to o nekompetentnosti vlády v oblasti spoločenského riadenia.

Po tretie, túto nekompetentnosť potvrdzuje aj zlá práca s tímom expertov. Dôkazom toho je zúženie expertných hlasov len na vybrané, eliminácia ostatných, ba až ataky na nich, nepripustenie otvorenej a pokojnej diskusie, účelová, centralistická a autoritárska komunikácia.

Po štvrté, chybná stratégia pro-aktívnej prevencie prostredníctvom diagnostiky v podobe plošného testovania či jednoducho chybné precenenie tohto nástroja diagnostiky nielen v spôsobe jeho pochybného použitia (nespoľahlivosť a krátkodobá účinnosť testov), ale tiež v následkoch, medzi ktoré patrí vyvolanie masového klamu a ilúzie u negatívne testovaných, že sú mimo rizika. Na tom nič nemenia ani následne „dementi“ predsedu vlády, že vírus tu je naďalej a nikto si nemôže byť istý ani negatívnymi výsledkami testov. Ak malo byť motívom „dohľadať skryté prípady“, ktoré by vírus mohli šíriť ďalej – tie sa našli v počte 1,06 percenta testovanej populácie –, tak potenciál „nebezpečnosti“ týchto pozitívnych prípadov pre druhých je neznámy aj po celej akcii podobne, ako je neznámy, ba dokonca riskantný potenciál zvyšných 99 % z tých 3,5 milióna testovanej populácie. Navyše ďalších asi 40 % netestovaných z celkovej populácie je ako „veľká neznáma“ radšej „preventívne“ považovaných za takisto potenciálne pozitívnych bez akéhokoľvek dôkazu.

Napokon po piate a summa summarum, celá táto spoločensko-politicko-vojenská operácia, ktorej cieľa a zmysel bol už od začiatku nielen zle komunikovaný, ale sám osebe iracionálny až absurdný, je aj svojimi výsledkami totálnym fiaskom, a to z toho hlavného a rozhodujúceho hľadiska – z hľadiska riešenia problému a získania kontroly nad vírusom Covid-19. Počty denných prírastkov v dňoch po plošnom testovaní sa nijako zásadne nelíšia od počtov pred ním, napr. 30. 10. to bolo 2 573, 31. 10. – 2 282, 1. 11. – 1 883, 2. 11.– 1 727, 3. 11. – 3 216. Hoci sa efekt plošného testovania očakáva neskôr, je málo pravdepodobný. A v čom by vlastne mal spočívať? V tom, že tých 38 359 pozitívne testovaných sa následnou karanténou lieči a vylieči alebo že už nebude vírus ďalej šíriť? Akoby práve týchto 38 359 malo byť tým jediným identifikovaným ohniskom „nákazy“, ktoré sa takto našlo a odizolovalo!? Akoby sa vírus už v celej ostatnej populácii nemohol nachádzať?! Akoby tých 3 586 973 negatívne testovaných bolo negatívnych raz a navždy!? Takže jediní rizikoví, ktorí zostali, je tých 1 832 668 netestovaných, a tých treba zavrieť do domácej izolácie, veď nevieme, čo od nich môžeme čakať!?

O čom svedčí a kam môže viesť toto dataistické myslenie dovedené ad absurdum? Zrejme len k tomu, že absolútnu istotu bude mať vláda len vtedy, keď bude monitorovať všetkých 5 458 000 obyvateľov Slovenska, avšak nie iba v jednej chvíli odberu testu, ale najlepšie nepretržito 24 hodín denne. Iba pri takejto informácii, kto z nás všetkých je pozitívny a kto negatívny, môžeme vírus „poraziť“ tak, že odizolujeme prvých od druhých až pokým vírus u nich „neodumrie“. Pravda, to predpokladá ďalšiu absolútnu izoláciu krajiny od ostatného sveta, kde sa vírus ešte nachádza, ale aj to, že pozitívnych bude nejaký únosný počet, a nie všetkých 5 458 000, aby aspoň niekto mohol pracovať a zabezpečovať základný chod krajiny.

„Absurdistan“ je meno pre najhorší z možných svetov. V dôsledku okliešteného myslenia a nekompetentnej politiky môžeme balansovať až na jeho hranici.
 

Hľadisko zodpovedného občana

Bez problémov sa zrejme zhodneme aj na tom, že nikto z nás nechce byť korona-pozitívny. Každý normálny, racionálny či „obyčajný“ človek má nielen strach a obavy rôzneho stupňa, ale aj zodpovednosť za seba či svojich blízkych a pri dostatočnej osvete a informovanosti vie, čo má robiť, aby sa „nenakazil“ či nešíril „nákazu“ okolo seba. Môžeme tiež predpokladať, že takmer každý túži a potrebuje naďalej normálne žiť, korona-nekorona.

V tejto situácii si môže každý občan položiť otázku, na čo potrebujeme vládu? Čo od nej očakávame a čo by mala robiť? Určite by mala dostatočne a otvorene informovať o tom, nakoľko vážna je situácia a čo všetko z nej vyplýva a môže vyplývať. Ak má vláda informácie, ktoré občania nemajú, mala by ich komunikovať serióznym a pravdivým spôsobom. Mala by komunikovať nielen nejaké emocionálne výzvy, že „to zvládneme“ či „sme v tom spolu“ a „musíme sa spojiť“, ale najmä svoju reálnu stratégiu, ako a kedy dostaneme vírus pod kontrolu. Hlavne by však mala túto stratégiu tvoriť a realizovať. Ďalej občan od vlády očakáva, že dokáže efektívne organizovať svoje rezorty, predovšetkým zdravotníctvo, a zabezpečí chod krajiny s minimálne možnými stratami.

Žiadny občan nepotrebuje, aby mu vláda organizovala život, a už vôbec nie osobný a súkromný. Ak je situácia naozaj taká kritická, ako si myslí vláda, musí to komunikovať občanmi tak, aby to pochopili a prijali. V mimoriadnej situácii môže organizovať aj pracovný život, ba dokonca aj mimopracovný pohyb na verejnosti, nemôže to však robiť manipulatívne, t. j. falošnými deklaráciami o dobrovoľnosti. Ak by napríklad situácia bola natoľko vážna, že plošné testovanie je pre jej zvládnutie nevyhnutné, vláda to mohla vysvetliť a nariadiť ako povinné. Všetci zodpovední a slušní občania by to mohli pochopiť a „dobrovoľne“ by sa podriadili. Vláda však nič také neurobila, pretože zrejme ani ona sama nebola presvedčená o správnosti tohto kroku, takže to zostalo v polohe akéhosi „kapricu“ jej predsedu, ktorý sám nemal toľko cti a rozumu, aby si to uvedomil a od plošného testovania upustil. Naopak, presadil ho ďalšími nepriamymi represívnymi opatreniami cez nariadenie hlavného hygienika, ktorým postihol občanov ako zamestnancov, ako aj ďalšími sankciami voči tým, čo sa dobrovoľne rozhodli netestovať.

Žiadny zodpovedný občan nepotrebuje, aby mu vláda diktovala, ako má byť zodpovedný. Žiadny občan nepotrebuje byť vmanévrovaný do masy, vykonávajúcej nariadenie vlády, ktoré nič nerieši. Taký občan buď stráca svoje zdravé občianske sebavedomie, alebo sa vedome a dobrovoľne nepodriadi, pretože si uvedomí, že vláda ho považuje iba za člena nejakého ľahko manipulovateľného „stáda“ podľa jej vôle raz sem, raz tam. Koľko by bolo účastníkov testovania bez jeho nepriameho vynútenia? V ktorej korona-krajine sú občania takto „testovaní“ a nútení preukazovať sa u zamestnávateľov a na verejnosti bezcenným potvrdením? V ktorej korona-krajine sú suverénni občania z vôle a príkazu vlády bez dôkazu – a bez zdravotných ťažkosti – považovaní za „chorých“, nezodpovedných a „spoločensky nebezpečných“, a preto zatváraných doma týždeň po týždni? Aká mimoriadna situácia oprávňuje vládu k takýmto metódam?
 

Nebezpečná politika

Ako už poukázali viacerí analytici (N. Chomsky, S. Žižek), korona-kríza je skutočným testom kompetentnosti politikov. Vytvára situáciu, v ktorej sa musia vyrovnávať s lákadlami autoritatívnych centralistických krokov alebo s lacným kvázi-spasiteľským populizmom či jednoducho s opojením mocou, lebo jej zodpovednosť rapídne narástla. Krajiny a ich občania vždy boli v rôznej miere závislé od toho, aké sú a čo robia ich vlády, no v tejto situácii je to ešte dôležitejšie.

Preto sa musia občania mať na pozore, aby sa k biologickému vírusu nepridal ďalší, nemenej patologický – politický vírus diktátorstva, túžiaci ovládnuť všetkých príkazmi, rozkazmi a zákazmi z titulu moci. Taký, ktorý už nie je neviditeľný, lebo práve zviditeľňovanie sa pred celým svetom je jeho najobľúbenejšiou disciplínou, v jazyku politickej psychológie známou ako „megalománia“. Taký, ktorý rozdeľuje spoločnosť na „svojich“ a „tých druhých“ a ktorý je schopný fanatizovať masy demagógiou. Taký, ktorý vytvára postavu vodcov, spájajúcich v sebe paranoju s chorobnou sebastrednosťou. Taký, ktorý otravuje spoločenskú atmosféru, mediálne organizuje manévre verejnosti za účasti ozbrojených zložiek a neváha zneužiť ani otázku zdravia a ochrany života pre svoje pochybné mocenské ciele. Čo iné než toto všetko je hlučná „oslava“ údajného „úspechu“ masovej účasti 3,5 milióna ľudí na testovaní za dva dni? Spoločným menovateľom všetkých takýchto politických vírusov je absolutizmus – nielen túžba po absolútnych číslach, ale najmä po absolútnej moci a absolútnych čiže konečných riešeniach ich vyfabrikovaných problémov!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama