Óda na lásku

MIROSLAV VÁLEK

Óda na lásku

V tej chvíli medzi nocou a dňom, 
keď sa Zem krúti na pivovej fľaši,                                              
keď konečne aj peklo odpočíva, 
blcha diablov sa už opila
a diabol bĺch spí v perí čiernych sliepok, až sa práši 
z chĺpkov obilia,
keď za očami hlúpych melú mak,

keď je tma vlastne najčernejšia v rozkroku, 
v tej chvíli vecí horeznak
hovorí žena ľútostivú vodu, 
slabikuje dym:
Čo, kedy, koľko ráz a s kým... 

Niečo klope vo vajíčku.
Niečí hlások škemrá: »Vstúp!« 

V nejakej hlave kotúľa sa hlava, 
nejaký muž tam visí
v slučke slovíčka.

Krysí zub odhlodáva z nebíčka. 

Množenie vecí.
Narážanie ľadov.
Nežnosti, čo Zemou otrasú. 
Milovanie v husej koži 
úžasu.

Noc, vlhká ako po súloži 
hviezd.
Láska ako nebo.
A Mesiac ako päsť.

Vzduch, ktorý brúsi drsné hranolčeky. 

Zlostná hudba skla.

A tma a tma, až do nahoty kostí, 
až takmer biela...
...Boh, skladajúci nový stroj 
zo súčiastok tela.