Nič nového o Pittsburskej dohode

V roku 2018 usporiadala Matica slovenská až dve podujatia na pripomenutie si Pittsburskej dohody. Referáty z nich prináša publikácia MULÍK, Peter – PAVELCOVÁ, Zuzana (zost.). PITTSBURSKÁ DOHODA. 100 rokov od podpísania Česko-slovenskej dohody v Pittsburghu. Martin: Matica slovenská, 2019, 167 strán, fotografie v texte, resumé, o autoroch. ISBN 978-80-8128-223-2, ktorá sa v týchto dňoch dostáva do rúk záujemcov.

Zborník príspevkov o Pittsburskej dohode je výsledkom dvoch akcií k 100. výročiu vzniku tohto významného dokumentu. Obidve usporiadala v máji a júni 2018 Matica slovenská, jedno v Bratislave a druhé v Martine. Možno uviesť, že autori príspevkov rozobrali tento dokument, okolnosti a súvislosti jeho vzniku, význam a miesto v zápasoch Slovákov o autonómiu, federáciu a vlastnú štátnosť po každej stránke, ale nie všetci sa zhodujú v jeho interpretácii. Slováci v USA premietli do tohto dokumentu, ktorého originál napísal Tomáš Garrigue Masaryk rukou a ceruzkou, svoje predstavy o postavení Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. To, čo sa aj na obálke publikácie prezentuje ako „originál zmluvy“, nie je ani originál, ale dodatočne zhotovená kaligrafická kópia, a nie je to ani zmluva, ale dohoda. Väčšina príspevkov rozoberá neskoršie postoje prezidenta Masaryka a jeho názor na túto dohodu, pričom dáva za pravdu autonomistickému táboru, že Masaryk mal morálnu povinnosť, napriek tomu, čo on a aj iní politici tvrdili, dohodu dodržať, resp. zasadiť sa o jej realizáciu. Ako konštatuje vo svojom príspevku o legitimite Pittsburskej dohody a jej historických súvislostiach Ján Štefanica (ss. 6 – 15), dokument možno v podstate označiť za zmluvný právny akt, ktorým predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného združenia, Zväzu českých katolíkov spoločne s T. G. Masarykom ako predsedom Česko-Slovenskej Národnej Rady vyjadrili svoj súhlas so vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov založenom na základných programových bodoch uvedených v dohode. Aj sto rokov od jej vzniku však vyvoláva polemiky o jej záväznosti či právnej relevantnosti. Zároveň vzbudzuje hypotetické otázky týkajúce sa osudu česko-slovenského štátu v prípade, že by bola naplnená už od jeho vzniku.



Je veľmi zaujímavé, že ani viacerí autori príspevkov sa nevedia zjednotiť na terminológii – raz hovoria o zmluve, inokedy o dohode, raz píšu československý, inokedy zase česko-slovenský, pričom kladú dôraz na spojovník (nie pomlčku!), ale nie sú pritom dôslední. Napríklad aj Štefanica používa striedavo pojmy dohoda a zmluva, raz píše Československá národná rada, hoci v oficiálnych dokumentoch tento vrcholný orgán nášho prvého odboja je uvádzaný ako Česko-Slovenská Národná Rada. Je veľmi zaujímavé, že na rozdiel od Masaryka, Štefánik počas svojho pobytu v USA dohodu odmietol podpísať a argumentoval pritom podobne ako neskôr Masaryk, ktorému bol a dodnes je vyčítaný politický kalkul a dvojtvárnosť. Pritom málo sa zdôrazňuje, že v podstate všetky body Pittsburskej dohody (až na výslovnú autonómiu a snem) sa v Československej republike splnili a dohoda vlastne tieto pojmy ani neobsahuje. Vcelku sa stále ignoruje nebezpečenstvo, že ak by sa bola priznala autonómia Slovákom, musela by sa priznať aj Maďarom a Nemcom a to by viedlo k rozpadu mladého štátu obkľúčeného – až na krátky úsek hraníc s Rumunskom – nepriateľmi. Veľmi zaujímavé je aj to, že v zápasoch o slovenskú autonómiu v rokoch prvej Československej republiky sa poukazovalo len na Pittsburskú dohodu z mája 1918, hoci v roku 1915 prijatá Clevelandská dohoda zakotvovala právne vyššie postavenie Slovenska v budúcom spoločnom štáte s Čechmi ako „len“ autonómiu – totiž federatívne usporiadanie spoločného štátu. Tento aspekt oboch dokumentov rozobral Ferdinand Vrábel vo svojom príspevku K storočnici Pittsburskej dohody 30. – 31. mája 1918 – 2018 (ss. 109 – 116). Napokon, ako sa to neskôr aj stalo, autonómia nebola konečným cieľom slovenského autonomistického tábora, ale viedla k rozpadu spoločného štátu. A ďalším paradoxom je aj to, že Slovenská liga, hoci dvadsať rokov podporovala hnutie za autonómiu a v lete 1938 usporiadala na Slovensku aj veľké zhromaždenia pri príležitosti dvadsiateho výročia prijatia Pittsburskej dohody, sa v marci 1939 vyslovila proti vyhláseniu samostatného štátu a zostala na stanovisku spoločného štátu, v ktorom malo mať Slovensko autonómiu. Takýto postoj dokázali zaujať len niekoľkí bývalí československí legionári slovenskej národnosti vo svojom známom memorande – výzve Slovenskému snemu, aby nevyhlasoval samostatnosť a neoddeľoval Slovákov od Čechov, lebo tým by zradil odkaz M. R. Štefánika.

V niektorých príspevkoch sú nielen diskusné postoje, ale niekedy aj faktografické omyly. Napríklad Marta Dobrotková vo svojom referáte Pittsburská dohoda a Slováci v Amerike (ss. 16 – 35) sa mýli, ak tvrdí, že Slováci v Amerike ako prví začali národnooslobodzovací boj Slovákov, pretože prví boli Slováci v Rusku, ktorí vstúpili do Českej družiny a tak isto aj Slováci vo Francúzsku, ktorí sa prihlásili do Roty Nazdar. Podobne diskusné sú aj niektoré tvrdenia Roberta Letza o postojoch Masaryka k Pittsburskej dohode a k Slovákom vôbec, kde sa opakuje nie celkom presné tvrdenie o tom, že prezident Slovákov „neuznával“ (s. 73), pretože sú známe aj opačné postoje – napríklad jeho podpora a protektorstvo Matice slovenskej, jeho značný finančný príspevok na výskum slovenského jazyka a jeho dialektov a iné.

Názory na význam Pittsburskej dohody a autonomistické hnutie boli medzi politikmi, právnikmi, historikmi a publicistami rozdielne v minulosti, pretrvávajú aj v dnešných časoch a zrejme tak bude aj v budúcnosti. Možno však oprávnene pochybovať o korektnosti zhrnutia na zadnej strane obálky publikácie, kde sa o autonomistickom hnutí tvrdí: „Nebyť tohto hnutia, nebol by sa sformoval moderný slovenský národ, nebol by schopný deklarovať politickú autonómiu Slovenska, Slovenský štát v prelomovom období európskych dejín, federatívne usporiadanie v socialistickom Československu a dnes by sme nežili v samostatnej Slovenskej republike.“ Je naopak nepopierateľným faktom, že nie všetci Slováci boli na strane autonómie a Československá republika v rokoch 1918 – 1938, napriek viacerým problémom, aj bez autonómie poskytla Slovákom možnosti na to, aby sa aj s pomocou Čechov doformovali v historicky krátkom čase v moderný európsky národ. Bez Československa by nebolo ani autonomistické hnutie a to, kam autonómia a Slovenský štát slovenský národ v rokoch 1938 – 1945 priviedli, inak ako tragédiou nazvať nemožno.