Nemecké voľby a ich dopad na EÚ

Počet zobrazení: 3873

Najdôležitejšie na nemeckých voľbách nie sú ani tak percentá jednotlivých strán a ani to, ako a či vôbec sa podarí vytvoriť koalíciu, ale to, prečo k takýmto výsledkom došlo a aké smerovanie Nemecka to naznačuje.

Zásadná chyba je, že nemeckí politici i médiá uverili, že na čele ich krajiny stojí žena, ktorá je celosvetovo uznávaná politička, a že je zárukou demokracie a prosperity Nemecka. Predpokladali, že svoju vždy tak trochu skrytú globálnu víziu a vládny program bude dôsledne a úspešne zrealizovať.

Myslím si však, že pani Merkelová nie je ani líderka, nakoľko nemá osobnú a politickú charizmu, a nie je ani strojcom hospodárskeho úspechu Nemecka, ani autorom globálnej vízie sveta. A ak sa pozrieme cez osobnú skúsenosť jej koaličných partnerov, ani žiadna demokratka. Rozhodovala často aj poza ich chrbát a bez konzultácií s nimi, za čo voliči všetkých troch členov Veľkej koalície potrestali najhoršími výsledkami od roku 1949.

CDU i pani Merkelová si významne pohoršili oproti predchádzajúcim voľbám. Či s tým niektorí politickí komentátori súhlasia alebo nie, migračná kríza bola tým bodom obratu, kedy sa jej doterajší stúpenci otočili chrbtom.

Zavádzanie pochybných politík posledných 12 rokov, akými bola neustála produkcia nových ľudských práv, koncentrácia na minority, politická korektnosť a sústredenie na emancipačné procesy v rasových, etnických, náboženských, rodových, sexuálnych... oblastiach, bezprostredne nevplývalo na nemeckých voličov. Tieto emancipačné politiky väčšina nemeckých občanov a občanov krajín EÚ prechádzala šomraním či  iróniou.

Keď však mali tieto politiky slúžiť ako zdôvodnenie „pozvania miliónov“, ukázala sa ich deštrukčná sila a nebezpečenstvo pre celú EÚ.

Migračná kríza svojou šírkou a silou to zmenila. Ukázalo sa, že emancipačné politiky sú nielen s ňou plne konzistentné, ale sú aj nástrojom na zdôvodnenie vzniku tejto krízy a potreby prinášať pre ňu obete.

Rozdiel medzi nimi je iba v sile a šírke, ktorú priniesla migračná kríza. Už to nebola migrácia tisícov, ktorí skutočne obohacovali EÚ, ktorí pomáhali v oblastiach, kde nebol dostatok pracovných síl, a ktorých sa darilo viac-menej integrovať do majoritnej spoločnosti v krajinách dvadsaťsedmičky. „Pozvanie miliónov“ ukázalo nielen na nereálnosť niektorých ľudských práv a slobôd, ale aj na nebezpečenstvo, ktoré číha na európske národy pre reálne, materiálne, finančné, sociálne a kultúrne limity, ktoré sú pre EÚ konečné a neprekročiteľné a týkajú sa aj bohatého Nemecka.

Strata zdravého rozumu a detská naivita pri ich vítaní bola faktorom, významne oslabujúcim politické strany najmä z ľavého spektra, ktoré tieto politiky prinášali a presadzovali. Nereagovali na hlasy verejnosti, na hlasy expertov a iba sa nedôstojne zamotávali do generálnej vízie, ktorú nik nepredstavil, nik nepomenoval a o jej existencii sa dalo usudzovať iba sprostredkovane, na základe dôsledkov jej jednotlivých politík. Ich bieda sa však plne rozvinula v migračnej kríze.

Pani Merkelová sa v tejto oblasti preukázala ako nezodpovedná osoba, čím nielen vyvolala migračnú krízu, ale aj krízu doterajších bruselských politík.

Ak argumenty, ktoré použila kancelárka pri zdôvodnení „pozvania miliónov“ (humanizmus, solidarita, starnutie európskej populácie, kultúrne obohatenie, potreba zlepšenia populačného rastu, právne záväzky...) odmietneme, potom sa musíme pýtať, akú politickú funkciu má plniť migrácia v jej celkovej stratégii.

Podľa môjho názoru pracuje s víziou, ktorú prevzala a uverila, že to je ten správny nástroj pre svet a najmä ďalšie posilnenie Nemecka.

Hospodárske postavenie a sila Nemecka v EÚ sú nespochybniteľné. EÚ pod vedením Nemecka by mohla zabezpečiť jeho ďalšiu globálnu podporu aj expanziu.

Vážnym limitom pre Nemecko je však jeho minulosť a zodpovednosť za milióny mŕtvych v 1. a 2. svetovej vojne a v holokauste.

Druhým limitom sú národné požiadavky vlád, parlamentov a občanov davdsaťsedmičky, ktoré spomaľujú proces integrácie a robia ho ťažkopádnym, čím odďaľujú nástup nemeckej misie vo svete.

Prekonanie týchto dvoch limitov si vyžaduje denacionalizáciu Nemecka ako špecificky nemeckej ideológie, zameranej na oslabovanie nemeckého patriotizmu a vlastenectva a hrdosti na jeho technické a kultúrne prínosy pre svet.

Dosiahnuť oba ciele znamená poraziť všetkých zápecníkov, zaostalých vidiečanov, starých ľudí, nevzdelancov, ktorí sa skrývajú za heslá vlastenectva a patriotizmu. Podľa prívržencov tejto ideológie sú to v skutočnosti s najväčšou pravdepodobnosťou iba skrytí fašisti.

Samozrejme, takíto ľudia sa nenachádzajú iba v Nemecku, ale vo všetkých krajinách EÚ a je nutné ich poraziť za pomoci vnútorných proglobálnych síl v každej krajine. Na  to môžu využiť parciálne emancipačné politiky EÚ a boj za hlbšie prepojenie EÚ s USA, ktoré problém s národnou identitou už dávno vyriešili.

Na základe týchto cieľov si pani Merkelová utvorila globálnu víziu, na konci ktorej opäť bude Nemecko. Bude to však kultúrne, politicky, rodovo, nábožensky, rasovo a sexuálne iné Nemecko, ako je dnes, o čom bol presvedčený aj bývalý prezident pán Gauck.

Otázka, prečo ideológiu denacionalizácie chce vnucovať pani Merkelová aj nám Slovákom, V4-ke a nakoniec i všetkým víťazným mocnostiam z 2. svetovej vojny a aj tým, ktorým hrozilo vyhladenie z povrchu zemského, nie je celkom zodpovedaná.

Ani jedna relevantná nemecká politická strana okrem AfD sa proti programu denacionalizácie nepostavila. AfD ostro nastolila otázku nemeckej identity, a to, čo to znamená byť Nemcom v dnešnom globálnom svete.

Táto otázka nie je žiadne nóvum a Nemecko si ju viackrát kládlo i v minulosti.

Napokon, každý vyspelý národ má svoju britskú, francúzsku, českú či čínsku otázku, ktorá dáva odpoveď na to, aký je zmysel byť Britom, Francúzom, Čechom či Číňanom v dnešnom globálnom svete.

Napríklad britská odpoveď na túto otázku dnes je jasná a dôrazná. Veľká Británia chce byť mimo EÚ a mimo jej denacionalizačného politického programu!

Už sme spomínali, že táto otázka má pre Nemecko špecifické znaky, ktoré predstavuje najmä jeho minulosť a hospodárska sila, s čím žiadna z krajín EÚ nedisponuje.

Po porážke Nemecka, ktoré rozpútalo dve svetové vojny, bola snaha víťazných mocností oslabiť jeho dominanciu,  aby svojou hospodárskou silou prestalo ohrozovať Európu. Predpokladalo sa, že práve vytvorením EÚ sa Nemecko poeurópšti a stane sa iným.

Nemecká internacionalistická výchova po skončení vojny na Západe i na Východe Nemecka požadovala, aby na základe hrôz 1. a 2.svetovej vojny a holokaustu sa občania zbavili svojich ohavných hriechov a to tak, že vykorenia zlé nemectvo a všetko, čo súvisí s nemeckou minulosťou.

Program denacifikácie, ktorý mal zabezpečiť tieto úlohy však rastom hospodárskej sily Nemecka prešiel v kultivovanejší program denacionalizácie. Tento sa už nemusel obracať iba do minulosti, ale otváral víziu, ktorá podstatu tejto protinemeckej ideológie zachovala. Teraz už v mene nevyhnutnej, zákonitej budúcnosti.

Nemecko, ako najväčší exportér sveta si dnes začína opäť uvedomovať svoju silu, čo mnohých nemeckých občanov vedie k požiadavke, aby Nemecko bolo aj pozitívne oceňované za jeho nemalý vklad a prínos do európskej i svetovej kultúry, vedy a pokrokových technológií. Internacionalistiskí revolucionári (globalisti) však považujú za nepriateľov EÚ všetkých, ktorí blokujú vytvorenie jednotnej federálnej európskej únie.

Dnes sa podľa týchto revolucionárov opäť začínajú ozývať nemeckí nacionalisti, ktorí sa maskujú za patriotov a obhajcov sociálneho štátu a tak závažným spôsobom blokujú vytvorenie tohto súštátia.

Oslabenie týchto bruselských „fanatikov“ nie je výsledkom patriotov EÚ, ale prišlo spoza oceánu. Projekt transatlantickej spolupráce sa tak odkladá pre zvolenie nekultúrneho „burana“ v USA, ktorý o takúto víziu nejaví záujem.

Nezáujem Donalda Trumpa o vytvorenie jednotného trhu s EÚ, odchod Veľkej Británie z EÚ a začiatok nástupu „nemeckých nacionalistov“ (AfD) odsúva aj francúzsko-nemecké plány na reformy EÚ, ktoré sú založené na zrýchlení integračných procesov v EÚ a teda na oslabení národných vlád, národných parlamentov a na nutných denacionalizačných programoch pre všetkých občanov EÚ.

Každé parlamentné voľby v dvadsaťsedmičke prebiehajú v napätí a v atmosfére veľkej neistoty, kto zvíťazí. Rozdiely medzi víťazmi a porazenými sú však minimálne, čo naznačuje, že prípadné zajtrajšie výsledky opakujúcich sa mimoriadnych volieb by mohli dopadnúť aj opačne.

Urýchľovači integrácie EÚ, a to či v podobe jadra, alebo jedno či dvojrýchlostnej únie, by si mali uvedomiť, že ak prijmú rozhodnutia o podobe EÚ proti názorom stovák miliónov občanov EÚ, tento projekt nebude mať dlhé trvanie.

Môžeme dnes s vysokým stupňom istoty povedať, že súhlas od týchto miliónov dnes k takejto reforme EÚ nemajú a ani ho nezískajú, ako potvrdzuje i súčasná situácia v Katalánsku...

Život v EÚ si vyžaduje trpezlivosť aj k nedokonalostiam, aj k efektivite tejto inštitúcie, ale treba sa každopádne vyhnúť radikálnym skokom, ktoré by existenciu tohto kolosu mohli ohroziť. Určite by občania EÚ uvítali, keby sa bruselskí lídri sa sústreďovali na vzdelanie, výskum a na sociálne a ekologické otázky.

Moja odpoveď týmto urýchľovačom je veľmi skromná. „Dnes nie je vhodná doba na to, aby sme rozhodli, akú definitívnu podobu bude mať EÚ.“

Je nevyhnutné túto otázku nechať na diskusiu a vôľu národov, ktoré žijú na tomto kontinente tisícky rokov a bruselskí politici nech pracujú tak, aby EÚ lepšie fungovala a oni si zaslúžili vysoké platy, ktoré poberajú.

Pani Merkelová i sociálni inžinieri z Nemecka i Francúzska budú musieť nielen zmeniť slovník, ale i svoje ambície zmocniť sa EÚ. Budú musieť lepšie načúvať národom dvadsaťsedmičky, aby mohli prísť s návrhom, akú podobu by mala mať EÚ.

A v tomto spočíva aj význam nemeckých volieb.

Netrpezliví, fanatickí a naivní revolucionári, pre ktorých je čas absolútnou prioritou, volajú po okamžitom a urýchlenom procese integrácie EÚ. Akoby diskusia a premýšľanie o podobe EÚ nás približovali iba k jej zániku a tragickému koncu. A je to skôr naopak!

K tomu by viedla realizácia globálnej vízie urýchľovačov EÚ, založenej na tvrdení, že nám ujde náš civilizačný vlak, ktorý smeruje do šťastného svetoštátu, to je tam, kde už nebudú žiadne politické, rasové, národnostné, náboženské, rodové, sexuálne rozdiely, pretože človečenstvo konečne dosiahne rovnosť.

Zostane iba jeden malý, drobný rozdiel, ktorý v tejto chvíli nevedia autori vyriešiť, a tým je to, že 99 % populácie sveta budú klesať príjmy a jednému percentu budú narastať.

Páni, nech sa páči, nasadajte! A to je odkaz aj nemeckých voličov svojmu politickému mainstreamu.
 

SÚVISIACE:
Eduard Šebo: AfD si zaslúži potlesk
Eduard Šebo: Nemecké voľby – príklad personálnej únavy
Eman Pluhař: SPD zůstane nejsilnější opoziční stranou
Christian Schweiger: Zopár poznámok k voľbám do Bundestagu
František Škvrnda: Pokoj pred voľbami do Bundestagu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984