Nejasná správa o konci férovej diskusie

Počet zobrazení: 28155

Utorková Večera s Havranom, v ktorej novinári Milan Šimečka a Braňo Dobšinský za výdatnej asistencie moderátora spustili krížovú paľbu na svojho kolegu Borisa Koróniho, nebola len ďalším dôkazom, že táto relácia má rovnaký problém s vyváženosťou a pluralitou (§ 3 Zákona o RTVS) ako formát jej predchodcu Pod lampou. Poskytla oveľa závažnejšie svedectvo o stave slovenskej žurnalistiky, ako pôvodne zamýšľala.

Na úvod musím zdôrazniť, že Slobodný vysielač nie je moja šálka kávy. Na tomto médiu ma najviac poburuje to, že v podstate zneuctilo historickú značku Slobodného slovenského vysielača, legendárneho hlasu protifašistického povstania z roku 1944 tým, že dnes sem majú otvorené dvere aj neofašistické a vyslovene fašistické sily. Netajím sa však tým, že jeho zakladateľa Borisa Koróniho si vážim. Je to slušný a férový človek, ktorého poznám už z predchádzajúcich médií a v nich si za svoj ideál otvorenej komunikácie dosť vytrpel. Ako moderátor ma pravidelne pozýval do diskusných relácií rádia Lux, v ktorých chcel rozpútať diskusiu medzi katolíkmi a sekulárnymi humanistami. Bolo občas až úsmevné, ako som vytáčal do nepríčetnosti starých neoľudákov, ktorí sa žalovali až u arcibiskupa Sokola a žiadali odbojného redaktora vyhodiť (čo sa im aj napokon podarilo). Asi pred troma rokmi ma požiadal o rozhovor pre Slobodný vysielač. Súhlasil som pod podmienkou, že prvé interview budeme viesť o mediálnej manipulácii. Tak sme sa takmer dve hodiny rozprávali a polemizovali práve o praktikách Slobodného vysielača, pričom si neviem predstaviť, ktoré médium by dalo na takéto sebabičovanie priestor, vrátane verejnoprávneho.

Neprekročiteľnou hranicou sú práva iných
 

Na príklade klasického výroku Karla Čapka („Máte právo na vlastné názory, ale nemáte právo na vlastné fakty“) som mu vysvetlil, že nie je možné spochybňovať dokázané historické fakty nevedeckými špekuláciami, rovnako ako je nemysliteľné, aby uznávaný neurochirurg seriózne diskutoval o spôsobe operácie mozgu s ezoterikom. Veď keď sa odborníci na niečom zhodujú, nemôžeme dopustiť, aby ich napádali šarlatáni a podvodníci, nemôžeme míňať energiu na polemiku, ktorá nikam nevedie. Práve takýto prístup vyúsťuje až do solipsizmu, kedy si dotyčný myslí, že existuje len jeho vedomie, zbavuje vedu akéhokoľvek zmyslu a všetko označuje len za subjektívne predstavy. Musia byť zachované aspoň základné hranice racionality a odbornosti. Vysvetlil som mu, že práve poskytovaním priestoru rôznym šarlatánom a extrémistom mu hrozí, že jeho rádio sa stane izolovanou sektou a nedokáže účinne a prínosným spôsobom vstupovať do otvorenej diskusie. Aj tu som mu pripomenul klasickú novinársku zásadu overovania informácie z minimálne dvoch na sebe nezávislých zdrojov (Koróniho zlyhaním vo Večeri s Havranom bola jeho odpoveď na otázku, akým spôsobom verifikujú zdroje – na ktorú zareagoval, že oni informácie od iných iba preberajú). Sú určité hranice, ktoré by novinár prekračovať nemal, lebo ak spochybňuje základné hodnoty a falšuje fakty, dostáva sa na šikmú plochu, na ktorej mu už seriózni ľudia nebudú mať chuť nič vyvracať. A médiá by nemali byť uzavreté názorové bloky, ale priestor pre slobodnú výmenu názorov a informácií. Ako príklad som spomenul neoľudácke bájky o Jozefovi Tisovi, ktoré sa dajú ľahko vyvrátiť historickými dokumentmi a ktoré ma vyslovene poburujú, lebo zneucťujú moje hodnotové zázemie. Na viacerých veciach sme sa nezhodli, ale priznal sa mi, že prítomnosťou extrémistov v éteri nie je nadšený, hoci sa mu bridí akákoľvek cenzúra – napokon Boris Koróni uznal, že tou neprekročiteľnou hranicou je, že sa nesmie šliapať po právach iných ľudí. Bol to veľmi zaujímavý rozhovor, ktorý, verím, obohatil všetkých. Takýto je Boris Koróni – v akomkoľvek rádiu sme sa stretli, vždy bol príjemný, ale pripravený, otvorený akejkoľvek diskusii – a takých ľudí je u nás ešte stále málo.

V úplne inom duchu sa niesla utorková relácia na verejnoprávnej Dvojke, ktorá bola všetkým možným len nie diskusiou. Bol to zbabelo vedený krížový výsluch jedného človeka, ktorému chýbali všetky znaky novinárskej etiky a profesionality. Miestami nadobúdal až tragikomické črty, keď moderátor nechal hovoriť Milana Šimečku či Braňa Dobšinského aj šesť minút, no Borisovi Korónimu nedovolili dokončiť jedinú vetu, atakovali ho paľbou otázok jeden cez druhého a bolo cítiť, že ten tlak je na zástupcu Slobodného vysielača prisilný, lebo v jednom momente úprimne poprosil moderátora, či by sa nemohol pýtať aj niekoho iného, lebo si potrebuje oddýchnuť. Arogancia moderátora dosiahla vrchol, keď sa osopil na Borisa Koróniho, aby nehovoril Milanovi Šimečkovi, ako má robiť svoju prácu a že oni (rozumej zástupcovia mainstreamových médií) ho za novinára nepovažujú. Tu sa však už dostal Michal Havran na šikmú plochu.

Profesionálne zlyhanie moderátora


Moderátor, ktorý je známy svojou patologickou neschopnosťou uniesť čo i len náznaky vecnej kritiky, zabúda totiž na jednu podstatnú vec – na prostredie, v ktorom sa pohybuje. Michal Havran opakovane zlyháva v tom, že nechápe obsah verejnoprávnosti. Nielen preto, že sťažnosti na jeho jednostrannosť, neobjektívnosť a nedostatok pluralitného zastúpenia hostí sa množia, ale aj preto, lebo pochopil tento program ako SVOJ projekt, ktorý vymyslel ON, ktorý robí ON a o ktorom rozhoduje ON. Odhliadnuc od toho, že to nie je pravda, evidentne zabudol, že pracuje v prostredí, ktoré svojimi koncesionárskymi poplatkami vytvárajú milióny ľudí, ktorí majú právo na to, aby bol ich hlas zastúpený vo verejnej diskusii. Verejnoprávna televízia musí zohľadňovať záujmy celej verejnosti, nie je to hračka v rukách vyšinutých jednotlivcov. A ak to moderátor nechápe a vzpiera sa akejkoľvek racionálnej kritike hysterickými útokmi, ak zneužíva verejný priestor na vybavovanie si osobných účtov, nie je spôsobilý na takúto prácu. Preto keď sa moderátor naposledy osopil na sociálnej sieti na diváka, ktorý sa dožadoval objektivity a arogantne mu odkázal, že sa do toho nerozumie a že on nie je povinný byť objektívny, lebo jeho relácia nie je ani spravodajská, ani politická, ale spoločenská – dostáva sa na veľmi tenký ľad. Nemám na mysli len to, že človek, ktorý si dva roky veľmi tvrdo politicky vydupával vlastnú reláciu, sa nemôže namyslene štylizovať do pózy odborníka na mediálnu komunikáciu. Povedzme to slovníkom, ktorý má rád: nemá na to jednoducho potrebné vzdelanie a nepozná ani základné trendy v odbore – preto by mu svedčilo viac pokory namiesto zahriakovania divákov s kritickými ohlasmi. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu v jednej vplyvnej štúdii o televízii poznamenal, že pravidlá férovej komunikácie si vyžadujú, aby človek, ktorý vyvracia všeobecne zaužívané klišé, dostal viac priestoru ako človek, ktorý obhajuje banálnu pravdu a nemusí ju vysvetľovať. Ak si navyše pozveme do štúdia experta, ktorý je vo svojom odbore kapacitou, ale nie je skúseným rečníkom, úlohou moderátora nie je zahriakovať ho a dávať mu pocítiť svoju nadradenosť, ale pomôcť mu vyjadriť sa a obohatiť tým divákov. Toto Havran nedokáže a zjavne ani nechce.

Moderátor si síce zrejme stihol zbežne naštudovať legislatívu, lebo v § 16, ods. 3, pís. b Zákona o vysielaní a retransmisii naozaj stojí, že „vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov“, čo by zdanlivo mohlo znamenať, že ak reláciu označíte za „spoločenskú“, obmedzenia sa na vás nevzťahujú. Pripúšťam, že v legislatíve je diera, ale také jednoduché to nie je. Jednak v tom istom zákone (§ 16, ods. 3, pís. a) sa hovorí o tom, že „vysielateľ je povinný zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby“ bez špecifikovania druhu relácie. Jednak aj samotný Zákon o RTVS ho v § 3, ods. 3, pís. b zaväzuje, aby poskytoval „nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie“. A jednak ak tvrdí, že jeho relácia nie je „politicko-publicistická“, potom v nej nemajú čo robiť diskusie, akou bola tá o Severoatlantickej aliancii, do ktorej pozval troch jednostranne zameraných hostí (z toho dvaja podávali veľmi skreslené informácie) bez názorového oponenta. Havran podobné prešľapy bráni tým, že „takzvaný iný názor nikoho nekvalifikuje na účasť v celospoločenskej debate“ a že jeho hostia majú „predovšetkým odborné zázemie“. Strašne chabý pokus. On nám chce naozaj nahovoriť, že odbornosť sa obtrela iba o kamarátov z jeho ideologickej sekty? On chce celkom vážne tvrdiť, že Jaroslav Naď alebo Peter Bátor sú kvalifikovanejší na posudzovanie bezpečnostnej politiky ako povedzme univerzitný profesor Oskar Krejčí alebo docent František Škvrnda? Akademické kruhy sa práve otriasli salvou smiechu.

Pluralita nie je dotieravá úchylka otravného plebsu. Je to zákonná požiadavka, od ktorej sa odvíja legitímnosť verejnoprávneho vysielania. Pred desiatimi rokmi som z týchto dôvodov rovnako analyzoval a kritizoval reláciu Štefana Hríba Pod lampou. Hríb nikdy nemal zmysel pre verejnoprávnosť, nerozumel objektivite a subjektívny až sugestívny výber hostí, tém a otázok obhajoval „pravdou“ – podobne, ako sa dnes Havran zaštiťuje „odbornosťou“. Ale cieľom žurnalistiky nie je nájsť pravdu a určiť, čo je odbornosť. Úlohou žurnalistiky je udržiavať diskusiu – ako na to upozorňoval už filozof Richard Rorty. Žurnalistika nie je iba súčasťou diskurzu, ale vždy aj na niečo reaguje, a tak má zmysel iba ako protest proti pokusom uzavrieť diskusiu. Chápať úsilie o pokračujúcu diskusiu ako primeraný cieľ žurnalistiky, chápať múdrosť ako schopnosť udržiavať diskusiu znamená chápať ľudí ako tvorcov nových opisov, a nie ako tých, od ktorých očakávame verné opisy skutočnosti. Chápať cieľ žurnalistiky ako pravdu -- totiž ako pravdu týkajúcu sa termínov, vďaka ktorým sú súmerateľné všetky ľudské skúmania a aktivity -- by znamenalo chápať človeka ako objekt, nie ako subjekt. Preto môže byť žurnalistika vždy iba reaktívna. Vždy, keď sa pokúša o niečo viac, než len orientovať diskusiu novým smerom, podlieha totiž sebaklamu. Preto by malo byť ambíciou i posvätným cieľom žurnalistiky umožniť čo najširšiu otvorenú komunikáciu ako špecifický príspevok k poznaniu. A práve v tomto bode Hríb i Havran najviac zlyhávajú, uchyľujú sa k niečomu, čo spomínaný Pierre Bourdieu nazýval symbolické násilie.

Klamstvá, dezinformácie a manipulácie hlavného prúdu
 

Venujme sa však samotnej relácii. Jej dominantní účastníci (Šimečka, Havran, Dobšinský) sa usilovali vyvolať dojem, že mediálna scéna sa delí na štandardné a alternatívne médiá. Koróni správne pripomenul, že takto sa oni nikdy nenazývali a výraz „alternatívne“ vznikol v mainstreamovom prostredí ako nadávka alebo nálepka. Ani odborná literatúra s takýmito termínmi nepracuje, je to teda jazyk propagandy. Jazyk, ktorý sa usiluje dokázať, že alternatívne médiá (tešiace sa dôvere približne tretiny obyvateľov) vlastne žiadnymi médiami nie sú. A nie sú nimi vraj preto, lebo podľa Milana Šimečku nerobia serióznu žurnalistiku. Relevantnú odpoveď, čo je to seriózna žurnalistika, sme sa však nedozvedeli a všetky pokusy od spomínaných troch pánov vyznievali napriek ich povýšeneckému tónu pre odborníkov značne nepresvedčivo. Jedno z kritérií serióznej žurnalistiky (nie však jediné a dokonca ani prvoradé) by malo byť spomínané overovanie informácií z dvoch a viacerých nezávislých na sebe zdrojov.

Obmedzený rozsah tejto analýzy nestačí na to, aby sme vymenovali všetky prípady, kedy mainstreamové médiá túto metódu vedome obchádzajú. Príkladom sú napríklad aktuálne obvinenia ruských hackerov z ovplyvňovania amerických volieb. Všetky informácie tohto druhu sú totiž získavané zo sekundárnych zdrojov, teda takými metódam, na ktoré sa odvoláva aj Slobodný vysielač. A hoci priame dôkazy neexistujú, všetky dohady a domnienky sú vydávané za fakty. Je to rovnaká alebo veľmi podobná situácia ako počas prepadnutia Iraku v marci 2003. Súčasný šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný, ktorý bol v tom čase zahraničnopolitickým redaktorom denníka Sme, napísal 6. februára 2003 článok „Powell ukázal svetu, že Irak klame“. Kostolný o známom teatrálnom vystúpení amerického šéfa diplomacie, ktoré napokon dopadlo ako obrovské fiasko, vôbec nezapochyboval. Napísal, že tie argumenty sú jednoznačné a jasné a že sa na tom zhodujú aj analytici. Bola to lož. Kriticky zmýšľajúci ľudia si robili z Powellových „dôkazov“ žarty hneď od začiatku (asi tak ako dnes z tých „dôkazov“ o ruskom sprisahaní proti americkým voľbám). Vojnu podporovali a pochybným dohadom o zbraniach hromadného ničenia v Iraku uverili aj vtedajší šéfredaktor denníka Sme Milan Šimečka a spolu s ním Marián Leško, Peter Schutz a všetci komentátori tzv. „štandardných“ médií. Z monitoringu spravodajstva slovenských médií, ktoré v dňoch 20. marca – 20. apríla 2003 vykonala agentúra Slovakia Online vyplýva, že v tom čase dostalo priestor 149 podporovateľov vojny v Iraku a len 6 odporcov – viem vám ich presne vymenovať: bol som to ja, Ján Čarnogurský, Zuzana Kusá, ruský, nemecký a francúzsky veľvyslanec. Takto vyzerala „objektivita“ a „pluralita“ našich „serióznych“ médií.

Nešlo však len o vojnu v Iraku. V tom čase bola za vstup do NATO len menšina obyvateľstva a referendum o tejto otázke podporovalo až 75 percent občanov. Napriek tomu boli iniciátori petície za referendum o vstupe do NATO šikanovaní, škandalizovaní, objavovali sa pokusy o diskreditáciu. Vtedajší šéfredaktor Sme Milan Šimečka nechal na dvoch novinových stranách kádrovať štyri desiatky osobností, ktorí podporili petičnú akciu, čo nemá v moderných dejinách slovenskej žurnalistiky obdobu. Bol to veľmi trápny pokus, lebo sa nedali nijako zaradiť do jeho ideologických kritérií – boli medzi nimi vážení umelci i vedci, bývalí antikomunistickí disidenti, komunisti i kresťanskí demokrati, ochranári i odborári, vysokí vojenskí dôstojníci i pacifisti. Veľmi neseriózne informovali „seriózne“ médiá aj o vzniku alterglobalizačného hnutia a prvých masových protestoch vo svete – vlastne o nich neinformovali takmer vôbec. Moderátor RTVS Braňo Dobšinský sa na nízku pluralitu médií (ešte pred niekoľkými rokmi podľa záverov Európskej komisie najnižšiu v celej EÚ) vyhováral tvrdením, že nemôže dať priestor každému bez zodpovednosti a poukazoval pri tom na neakceptovateľnosť fašistických názorov. Lenže alterglobalizačné hnutia boli tie najdemokratickejšie občianske iniciatívy posledných dvadsiatich rokov a napriek tomu o nich neinformovali alebo o nich informovali skreslene. Až do vypuknutia finančnej krízy neboli tzv. štandardné médiá ochotné ani len diskutovať o nejakej alternatíve, delili ľudí na proreformných a antireformných (bez ohľadu na kvalitu reforiem), škandalizovali a nálepkovali odporcov neoliberalizmu ako extrémistov, hoci boli v západnej Európe bežnou súčasťou verejného diskurzu. Tzv. štandardné médiá podporovali všetky ekonomické zločiny, klamali o vojnách v Juhoslávii, Iraku, Líbyi, klamali vo dne i v noci a dodnes sa za to nikto neospravedlnil, hoci v skutočne serióznych svetových médiách (ako je napríklad New York Times) za to padali hlavy. Nikdy sa nedostaneme ďalej, nikdy neprekročíme horizont propagandy a nevrátime dôveru médiám, ak sa nevyrovnáme s týmito vecami.

Zodpovednosť za hľadanie alternatív má mainstream
 

Boris Koróni mal preto pravdu, keď povedal: „Nech každý vie, že nás stvoril mainstream.“ Je pozoruhodné, že hoci relácia mala pôvodne odpovedať na otázku, prečo ľudia neveria mainstreamovým médiám a v čom zlyhávajú, hneď na začiatku sa zvrhla na vopred pripravený „mediálny koncil“ nad kacírskym Slobodným vysielačom. Je to teda také jednoduché, že ľudia neveria mainstreamu, lebo je tu Slobodný vysielač či Parlamentné listy? Samozrejme, že nie. To len diskutujúci neboli ochotní prijať ani minimálnu sebareflexiu a pochopili reláciu ako súd nad Borisom Korónim, nevyvinuli žiadnu snahu o diskusiu a sústredili sa na čistú konfrontáciu. Šimečka nebol schopný viesť s Korónim nijaký dialóg, po celý čas len povýšenecky odmietal reagovať na argumenty s moralistickým kázaním, že nechápe, ako môže niekto takto uvažovať a že sú to len konšpirátorské bludy. Pričom niektoré z nich zjavne neboli. Keď padne dnes už rozšírené obvinenie, že mimovládne organizácie pretláčajú v médiách zahraničné záujmy, nestačí sa nad tým len zasmiať alebo to označiť za blud. Len treba rozlišovať poctivé mimovládne organizácie (v ktorých tisícky dobrovoľníkov robia pre túto krajinu mimoriadne záslužnú činnosť) a politické think tanky, ktoré tu dokázateľne rozširujú vplyv a záujmy veľmocí. V minulosti sa to robilo napríklad tak, že ich financovala nadácia National Endowment for Democracy, o ktorej investigatívni novinári (samozrejme, nie naši, ale americkí) neskôr zistili, že bola napojená priamo na rozpočet Kongresu Spojených štátov. Dnes má vo verejnoprávnej RTVS vyhradený takmer monopol na zahranično-politickú expertízu záhadný Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku, ktorý sa tu z ničoho nič zjavil po vypuknutí ukrajinskej krízy, s postavičkami, ktoré dovtedy v akademických kruhoch nikto nepoznal, ale odrazu sa z nich stali „bezpečnostní experti“, ktorí na obrazovkách agresívne a jednostranne pretláčajú vojnovú propagandu USA – napriek tomu (alebo možno práve preto) odmietajú odkryť zdroj svojho financovania. Ak chce niekto tvrdiť, že toto nie je problém, potom máme zjavne odlišné predstavy o otvorenej a férovej verejnej diskusii.

Takže máme tu na jednej strane korporatívne médiá s masívnymi príjmami z inzercie a reklamy, za ktorými stoja finančné skupiny, oligarchovia, kontrolujú ich štáty alebo ich spravodajské služby a na strane druhej Slobodný vysielač financovaný z drobných darov poslucháčov – a my chceme povedať, že problémom slovenskej mediálnej scény je Slobodný vysielač. Chceme povedať, že indoktrinácia, manipulácia, skresľovanie, zatajovanie, demagógia a vyslovené lži sa týkajú len tejto línie. Tadeto cesta naozaj nevedie. Zdalo sa, že Michal Havran to kedysi chápal. Pred niekoľkými rokmi rozosielal ľavicovým intelektuálom maily, v ktorých ich vyzýval, aby nepísali do denníka Sme a nedávali mu rozhovory, že je to odpad, stoka, znôška lží a že musíme tento manipulatívny diskurz prelomiť. A toto robil veľmi poctivo a konzistentne až dovtedy, kým mu v tomto denníku nedali vlastnú rubriku... Podobne aj Milan Šimečka ešte v roku 2013 tvrdil, že Sme už pravdu nehľadá, ale vlastní. Už vtedy mi na týchto slovách niečo nesedelo, lebo vyznievali, akoby to za jeho vedenia redakcie bolo inak. Nebolo. Ale najväčší problém vidím v tom, že s tými istými ľuďmi, ktorým Šimečka vyčítal odtrhnutosť od reality, nedôveryhodnosť, predpojatosť, málo pochybovania a provokatívnych otázok – s tými najhoršími z najhorších vstúpil napokon do denníka N. Bez ďalších otázok. A s hrubým propagandistickým slovníkom. Keď napríklad zahmlieva, že Eset nie je vlastníkom denníka, že ten milión eur nebol ani dar, to bola len „investícia do akcií“, stáva sa karikatúrou vlastných nárokov. No keď začne bezdôvodne a akýchkoľvek dôkazov obviňovať a špiniť kritických intelektuálov, že sú to „ruskí agenti“, zaujímalo by ma, v čom je rozdiel oproti tomu, keď niekto nazýva jeho „Sorosovým žoldnierom“. Či sa budeme baviť na takejto primitívnej úrovni. Lebo v tom prípade etickým zásadám Borisa Koróniho nesiaha ani po členky.

Riešením je skvalitniť vlastnú prácu
 

Konšpirácie sú sociologickým javom a zjavujú sa v čase a priestore, v ktorom neexistuje dostatok informácií. Ak ich ľudia nenájdu v mainstreame, ak sa dennodenne presviedčajú o tom, že tí istí, ktorí ich klamali pred rokmi, ich klamú aj dnes, že sa nevyvodili žiadne dôsledky ani mechanizmy kontroly – hľadajú iné zdroje. Riešením rapídneho poklesu dôveryhodnosti médií nie je nadávať na ľudí, špiniť konkurenciu a vydávať účelové zoznamy webov, do ktorých by nemala prúdiť inzercia. Riešením je skvalitniť vlastnú prácu. Túto ochotu však zo zúčastnených nebolo badať. Cieľom diskusie nie je zničiť protivníka, ale dospieť ku komplexnejšej a hlbšej pravde. Slovenská spoločnosť si musí nájsť platformu, na ktorej budeme môcť slobodne a otvorene diskutovať. Havranova relácia ju neposkytla. Svojím manipulatívnym prístupom k realite iba prehĺbila mentálne zákopy a upevnila názorové bloky, ktoré spolu nediskutujú, ale bojujú. Tí, ktorí kedysi najviac skloňovali pojem tolerancia, keď sa dožadovali vlastného uznania, ju dnes najviac odmietajú, lebo dosiahli moc a tvrdia, že ohrozuje ich slobodu, hoci obmedzuje len ich privilégiá. Je nevyhnutné zabrániť tomu, aby sa časť spoločnosti, reprezentovaná najmä porazenými zástupmi neoliberálneho režimu a frustrovanou mladou generáciou, vyvíjala izolovaným spôsobom bez kontaktu a diskusie s víťazným mainstreamom. Práve na túto neschopnosť diskutovať už demokracia v minulom storočí niekoľkokrát zakapala. Keď raz budeme opäť hľadať vinníkov za hnedé bahno, do ktorého sa čoraz viac ponárame, uvedomme si, že fašizmus je len dôsledkom zlyhania liberálnej demokracie. A že náprava sa musí začať niekde tu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984