Nádej zostáva

Umelci, pravda tí ozajstní, nie zabávači, dnes kritizujú žalostný stav tohto sveta väčšinou len v kuloároch. Kedysi tak robili otvorene či skryto, ale verejne. Ibaže sme vtedy nepočúvali ich hlas dosť pozorne, resp. sme ho vnímali jednostranne. Ak sa zavše ozve hlas proti dnešným nešvárom (toto diminutívum považujem za ekvivalent termínu porušovanie socialistickej zákonnosti namiesto vecného pomenovania na hrane alebo za hranou zločinu) apologéti kapitalizmu sa kritizovaný stav snažia interpretovať ako osobné morálne zlyhanie jednotlivca a samotný fakt kritiky ako prejav vyspelosti a spravodlivosti spoločenského systému. V skutočnosti všetky zlyhania sú zakódované v systéme, ktorý síce časom obrusoval svoje najostrejšie hrany, ale v podstate sa nezmenil. Ak chceme zaregistrovať výstižný pohľad na jeho dobre maskované slabiny, stačí si zájsť do knižnice a zalistovať v dielach literárnych klasikov. Niekoľko z nich uvediem:

„ Rád pôjdem za Vami na inú planétu, vďaka peniazom sa tá naša čoskoro stane neobývateľnou.“ (Gustave Flaubert)

„ Ak komunizmom chápeme túžbu a vôľu, aby sa všetkými zákonnými prostriedkami uznanými svedomím ľudu, ešte dnes odbúrala poburujúca nerovnosť medzi ohromným bohatstvom a ohromnou chudobou a na jej miesto nastúpila skutočná rovnosť, sme komunisti a smelo sa k tomu priznávame.“ (George Sandová)

„ Vo vojne robia otrokov silní zo slabých a v mieri robia otrokov bohatí z chudobných.“ (Oscar Wilde)

„Taliansko je krajinou, v ktorej bohatí neplatia dane a tešia sa všetkých privilégií, zatiaľ čo ľud  musí  prispievať na výdavky štátu.“ (Giuseppe Garibaldi)

„Je lepšie veriť v komunizmus ako v nič.“ (Lev Nikolajevič Tolstoj)

„Kapitalizmus ako posledná ideológia je na najlepšej ceste sebazničenia v mene viery vo vlastné dogmy.“ (Günter Grass)

„Naša civilizácia je chorá. Neexistuje v nej len vykorisťovanie a chudoba, je tu tiež duchovná bieda. Tu nejde o to zohnať pre všetkých elektrické chladničky, ide o to vytvoriť ozajstnú ľudskú bytosť A povinnosťou spisovateľa je písať pravdu, neprispievať klamaním k degradácii.“ (Ernesto Sabato)

„Veľké umenie bojuje proti diktatúre nudy a diktatúre zábavy.“ (Cesare Pavese)

„Tie ťažké dni vnútornej prázdnoty a zúfalstva, keď sa na nás zo zničenej, akciovými spoločnosťami bezohľadne vyciciavanej zeme na každom kroku vyškiera ľudstvo a takzvaná kultúra vo svojom falošnom a vulgárnom plechovom jarmočnom tresku, ako koncentrované dávidlo neznesiteľne vystupňovaná do vlastného chorého ja.“ (Hermann Hesse)

„Zatímco pod povrchemjejich myšlení tkvěla víra, že každý, kto se přičiní, může zbohatnout, je dnes pod troskami amerického snu nejistota, obava o holý život a potreba nějak odolat.“ (Arthur Miller)

„Zničíme sa pre tú slobodu, ktorú chceme dopriať sebe a iným.“ (Friedrich Dürrenmatt)

 „Demokracie dozrává do žaludečních vředů, bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů.“ (Karel Kryl)

„Je čoraz jasnejšie, že globálny neoliberalizmus má s demokraciou čoraz menej spoločné.“ (Nora Krausová)

Aj v záľahe stupídnej zábavy masmédií sa dajú dnes sem-tam nájsť perličky ducha. Najčastejšie sa objavujú na kanáloch STV2 a ČT2 v dokumentárnych, zriedkavejšie v umeleckých programoch. Nedávno v jedinom dni nám STV2 ponúkla hneď dve takéto perličky. Po dokumente o nedotknuteľnosti mocných (o Berlusconim), o katastrofálnej úrovni zdravotnej starostlivosti v USA, o nenásytnom vykorisťovaní afrických krajín medzinárodnými korporáciami a po ešte sa len končiacom seriáli režiséra Olivera Stonea kriticky reflektujúcom novšie dejiny USA (prirodzene vysielanom tesne pred polnocou) som teraz sledoval dokument o podmienkach, do ktorých sa rodia deti v Kambodži, Sierra Leone a v USA a o tom ako tento fakt ovplyvňuje ich šance v ďalšom živote. Okrem iného zaznel známy fakt, že v „najvyspelejšej a najslobodnejšej krajine sveta“ (USA) je dojčenská úmrtnosť vyššia než na „totalitárnej“ Kube. Otrasné boli zábery nemocníc a podmienok, v ktorých matky tretieho sveta prinášajú deti na tento svet s túžbou, aby mali lepší život ako ich rodičia. K tomu – ako tvrdili lekári a sociálni pracovníci obetavo pomáhajúci chudobným – by stačilo, keby tretí svet dostával cielenú pomoc na zdravotníctvo a školstvo, a nie dodávky zbraní, a keby nerastné bohatstvo týchto krajín bolo spravodlivo ocenené.

Hneď po tomto dokumente odvysielala STV2 slávny film Orsona Wellsa Občan Kane o americkom tlačovom magnátovi, ktorý sa chcel vyčleniť zo systému a vo svojich novinách písať pravdu, no podobne ako Londonovho literárneho hrdinu Elama Ohniváka ho systém pohltil a „zracionálnil“. Tak v okamihu jeho smrti mu po živote, „v ktorom nie je umenie zarobiť peniaze, lebo v ňom o nič iné nejde,“ namiesto opájania sa bohatstvom a popularitou, ktoré tvorili podstatu jeho života, zostala len spomienka na čistú nevinnosť detstva.

V časoch, kedy niektorí autori vyslovili vyššie uvedené citáty, ešte pravda neexistovali viaceré sociálne vymoženosti, ktoré si masy chudobných vynútili na bohatých a ktoré sa v súčasnosti čoraz častejšie označujú ako neudržateľný luxus a hrozba pre udržateľnosť enormných ziskov bohatých. Veď už aj dnes je pre mnohých osemhodinový pracovný čas len formalitou, takže by sme potrebovali vyvolať vznik nového „sviatku práce“. No predovšetkým by sme potrebovali, aby sa masy zbavili očarenia z konzumizmu a pocitu bezmocnosti a aby intelektuáli a umelci sa znova stali budovateľmi súdnej siene tejto spoločnosti. Pokiaľ možno nielen na papieri a v kuloároch.

Ilustrácia: Ecureuil espagnol / Creative Commons