Reklama
Reklama

Na pokraji jadrovej vojny 2

Najnovšie poznatky a zistenia o Karibskej kríze na jeseň 1962, ktorá doviedla svet k priepasti, akou bola podľa novších teórií až jadrová zima.
Počet zobrazení: 7459
1. Kubkrise1962.jpg

Prvé informácie o Karibskej kríze, ktoré boli utajované, uverejnili Spojené štáty. Knižnica

J. F. Kennedyho začala v roku 1993 vydávať súbory magnetofónových nahrávok prezidenta J. Kennedyho. Boli medzi nimi aj nahrávky rozhovorov, vrátane osobných spomienok prezidenta, v období od 18. do 29. októbra 1962.

Prísne tajný dokument Operácia Northwood odtajnila roku 1997 komisia, ktorá sa opätovne zaoberala vraždou J. F. Kennedyho. Všetkých 1 521 strán prvýkrát publikoval Národný bezpečnostný archív vo Washingtone 6. 11. 1998.

Medzinárodné centrum W. Wilsona vo Washingtone už od roku 1992 realizuje rozsiahly  Medzinárodný projekt histórie studenej vojny (CWIHP –  Cold War International History Project). Vydáva pravidelne bulletin, knihy, uverejňuje odtajnené dokumenty, organizuje pravidelné konferencie, stretnutia „účastníkov studenej vojny“ z obidvoch strán, vojenských historikov a pod.

Jedným z najvýznamnejších spolupracovníkov bol prof. V. Mastný, ktorému už od roku 1992 povolili štúdium v archívoch Ruska. Navyše v roku 1999 vypracoval projekt skúmania histórie NATO a Varšavskej zmluvy. K 50. výročiu Karibskej krízy vydal jubilejný Bulletin č. 17/18, v ktorom je na 500 nových odtajnených dokumentov.

Ďalším zdrojom – tento raz z ruských archívov – sú tzv. Volkogonove dokumenty. Sú to  reprodukcie materiálov z rôznych archívov v bývalomSoviet Union and Russia. Sovietskom zväze a v Rusku. Dokumenty boli dané do knižniceCongress by the Volkogonov family in 1996. Kongresu Spojených štátov v rokoch 1996 – 2000. Additional material was given by Olga Dmitrievna Sú medzi nimi aj kópie niektorých prvých ruských odtajnených dokumentov.

9 sov. ponorka.JPG
Sovietska ponorka B-59 na povrchu v Karibskom mori v blízkosti Kuby cca 29. októbra 1962.

V Rusku pravdepodobne ako prvý informoval o utajovaných udalostiach na ruských ponorkách v Karibiku A. Mozgovoj v knihe: Kubinskaja samba kvarteta „Fokstrotov“. Sovjetskije podvodnyje lodki  Karibskom krizise 1962 goda. Moskva. „Vojennyj parad“, 2002. Kubinskaja samba kvarteta „Fokstrotov“. Sovjetskije podvodnyje lodki  Karibskom krizise 1962 goda. Moskva. „Vojennyj parad“, 2002. Kubinskaja samba kvarteta „Fokstrotov“. Sovjetskije podvodnyje lodki v Karibskom krizise 1962 goda. Moskva, 2002. Kniha je založená na rozhovoroch so žijúcim dôstojníkmi a námorníkmi, ktorí boli vtedy na štyroch ponorkách.       

Pretože kniha nebola ihneď preložená do angličtiny, všetky odtajnené informácie sa v Spojených štátoch a inde dozvedeli v tom istom roku počas medzinárodnej konferencie, ktorú pri príležitosti 40. výročia Karibskej krízy 10. – 13. októbra 2002 v Havane zorganizoval Národný bezpečnostný archív a vláda Kuby. Na konferencii bol prítomný F. Castro, R. McNamara, riaditeľ NBA Th. Blanton, generál Gribkov a i. Na konferenciu boli pozvaní aj bývalí velitelia štyroch ponoriek: Nikolaj Šumkov – B-130, Alexej Dubivko – B-36, Rjurik Ketov – B-4. Bývalý veliteľ B-59 Valentin Savickij zomrel niekoľko rokov pred konferenciou. Najväčšiu senzáciu vyvolalo vystúpenie člena posádky na B-59 V. Orlova, ktorý povedal, že na každej sovietskej ponorke bolo jedno torpédo s jadrovou hlavicou o sile 11 kt TNT , ako aj to, že 27. októbra 1962 došlo na B-59 ku kritickej situácii, keď v jednom momente sa uvažovalo o použití tohto jadrového torpéda.Processing HistoryThe collection was processed in 1996 and expanded in 2000. Bolo to z obidvoch strán hodnotené ako najnebezpečnejší okamžik celej krízy.[1]

Podrobnejšie k udalostiam 27. októbra 1962

Sovietske diesel-elektrické ponorky neboli uspôsobené na plavbu dlhú niekoľko tisíc mil. Prakticky každý deň museli dobíjať na hladine svoje akumulátory, niekedy to trvalo aj 12 hodín. Keď sa dostali v Karibiku do obkľúčenia amerických bojových lodí, tak dlhé hodiny nevyplávali na hladinu, čo malo za následok nedostatok energie na plavbu, nedostatok kyslíka, nadmerné množstvo CO2, nedostatok vody, nárast teploty až na 50 – 60 stupňov, v strojovni ešte viac. Celá posádka bola dehydrovaná a čoraz v horšom psychickom stave. B-59 sa darilo 18 hodín manévrovať malou rýchlosťou a unikať americkým lodiam. Ako na spomínanej konferencii povedal jeden americký dôstojník, aj oni si uvedomovali, že „tí pod vodou“ sú v ťažkej situácii, že ide o tzv. pasívne mučenie. Keď ponorka napriek tomu nevyplávala, Američania vrhli do mora hlbinné granáty, ktoré vybuchovali okolo ponorky. Cieľom amerických lodí nebolo ponorku zničiť, ale aby vyplávala na hladinu. Veliteľ a posádka na sovietskej ponorke – bez akéhokoľvek spojenia so svetom a preto bez akýchkoľvek informácií o situácii –, to vyhodnotili takto: hore sa už začala vojna, možno jadrová, a my tu kľučkujeme, až nás dostanú. Keď je to tak, potom nech sa tí hore s nami tiež potopia. Kapitán V. Savickij, ktorý vedel heslo k zámke tubusu, sa preto rozhodol použiť jadrové torpédo. Jeho zástupca (a držiteľ druhého kľúča od zámky) s tým tiež súhlasil.[2]

Jadrové torpédo sa mohlo odpáliť len v dvoch prípadoch: po prvé, na základe špeciálneho rozkazu z Moskvy, po druhé, ak nepriateľ útočí na ponorku s cieľom ju zničiť. Na B-59 vyhodnotili, že nastal druhý prípad, kedy je povolené použiť jadrové torpédo. V tomto prípade však bol potrebný na jeho použitie ešte súhlas tretieho dôstojníka, veliteľa skupiny sovietskych ponoriek, ktorý – zhodou okolností – plával práve na B-59. Týmto dôstojníkom bol kapitán 2. stupňa Vasilij Archipov, ktorý však súhlas na odpálenie torpéda nedal. Naopak, presvedčil veliteľa ponorky (i zástupcu), že lepšie bude vyplávať na hladinu a zistiť skutočnú situáciu.

Keby sa vtedy boli bývali rozhodli dvaja držitelia kľúčov na ponorke torpédo odpáliť aj proti  nesúhlasu Archipova, tak by ho vedeli odpáliť a nikto by sa už nikdy nedozvedel, kto súhlas na jeho odpálenie dal a kto nie. Začala by sa tretia svetová vojna, jadrová vojna, spojená s jadrovou kataklizmou. Veď americké ozbrojené sily boli v plnej bojovej pohotovosti a jadrové zbrane viezla aj lietadlová loď Randolph, ďalšie boli na Guantáname atď. Proti tejto možnosti však stáli dve skutočnosti: prvá: vysoká disciplinovanosť sovietskych dôstojníkov, ktorí rešpektovali stanovisko svojho nadriadeného; druhá: skúsenosti kapitána V. Archipova, osobitne z júla 1961, kedy vrcholila Berlínska kríza. V tom čase bol ako zástupca veliteľa na plavbe atómovej ponorky K-19 v Nórskom mori, na ktorej nastala porucha na reaktore. Ponorka bola hlboko pod vodou, vyzbrojená jadrovými zbraňami, takže jej hrozila jadrová katastrofa (ale aj vzbura námorníkov, ktorí nechceli zahynúť). Veliteľovi ponorky sa spolu so svojim zástupcom  Archipovom podarilo katastrofu odvrátiť.[3]

10 protiporkové.JPG
Detektor magnetických anomálií v zadnej časti amerického protiponorkového lietadla.

V skutočnosti sa udialo to, ako rozhodol V. Archipov. Ponorka vyplávala na hladinu a vytiahla sovietsku zástavu. Veliteľ nadviazal spojenie a dozvedel sa o príkaze otočiť všetky lode a vrátiť sa domov.

Tri sovietske ponorky v Karibiku vyčerpali svoje energetické možnosti a vynorili sa. Štvrtá ponorka B-4 si krátko pred jej zistením sonarmi úplne dobila akumulátory a pomaly, šetriac energiou, unikala a odplávala z Karibiku bez toho, aby sa vynorila.

A tak sa mohlo stať, že na jeseň 2002 v Havane, pri jednom konferenčnom stole sedeli kapitán US Navy J. Peterson, ktorý 27. októbra 1962 vrhal výbušniny na sovietsku ponorku, ako aj spomínaný kapitán V. Orlov, ktorý vtedy v tej ponorke bol. Kapitán J. Bouchard , autor rozsiahlej štúdie o raketovej kríze, uviedol, že hlavné nebezpečenstvo nehrozilo z „úmyselných činov“ z jednej alebo druhej strany, ale z možnej nehody, alebo nedorozumenia. Ak by totiž Sovieti použili jadrové torpédo, potom by Spojené štáty reagovali prostredníctvom „jadrového pultu“, t. j. vypukla by jadrová vojna.

Nepriamo túto skutočnosť – možnej „odvety“ zo strany USA v podobe jadrového úderu na Sovietsky zväz – potvrdil vo svojom interview pre moskovskú Pravdu aj R. McNamara: „Večer 27. októbra 1962 som odchádzal z Bieleho domu od prezidenta. Bol krásny jesenný večer. Vtedy som si pomyslel: »Možno, že už nikdy neuvidím taký prekrásny jesenný večer.« Musím povedať, že tento môj pocit verne vyjadroval ostrosť krízy a úroveň napätia tej doby.“    

Dôsledky a ponaučenia

Hlavné politicko-vojenské a iné dôsledky a rozhodnutia

  1. Sovietske jadrové zbrane a rakety boli z Kuby odstránené.
  2. Onedlho boli tajne z Turecka a Talianska odsunuté americké rakety Jupiter.
  3. Spojené štáty verejne prijali záväzok, že nikdy nenapadnú Kubu.
  4. Organizačne a technicky bola odstránená možnosť náhodného odpálenia jadrovej zbrane (napríklad jej obsluhou; zavedenie „jadrového kufríka“).
  5. Vytvorila sa „horúca linka“ (červený telefón) medzi Washingtonom a Moskvou.
  6. Uvedomenie si, že došlo k prvej reálnej hrozbe vzájomne zaručeného zničenia (MAD – Mutual Assured Destruction).
  7. Nadobudnutie skúseností z možného zahnania protivníka do kúta, resp. ocitnutia sa v kúte, z ktorého niet úniku, ako aj z riešenia takejto situácie.
  8. Nakoniec, o Karibskej kríze už bolo vydaných mnoho kníh a nakrútených viacero dokumentárnych i hraných filmov, pravda na Západe. Napríklad nedávno britský Channel 5 vysielal dokumentárny film vrátane neznámych, odtajnených skutočností, o „mužovi, ktorý zabránil tretej svetovej vojne“. Film mal veľký ohlas. Aspoň jeden z nich: Thank you Vasily Arkhipov… Tanya, Vancouver, Canada, 26. 9. 2012.”

Niektoré ľudské súvislosti a dôsledky

Uvedené rozhodnutia a poznatky mali v nasledujúcich rokoch veľký význam pre najširšie masy ľudí. Karibská kríza sa však odrazila aj v osudoch a živote mnohých zainteresovaných osobností.

V Spojených štátoch boli po skončení krízy zo svojich funkcií odvolaní: A. Dulles, riaditeľ CIA, generál L. Lemnitzer, predseda zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA, admirál G. Anderson, veliteľ námornej blokády.

Takmer presne o rok, 21. novembra 1963, v Dallase zavraždili prezidenta J. F. Kennedyho. Jeho mladší brat R. Kennedy, ktorý kandidoval za demokratov na funkciu prezidenta Spojených štátov, bol zastrelený po svojom predvolebnom prejave 6. júna 1968 v Los Angeles.

Jedine R. McNamara prežil vo funkcii ministra obrany a neskôr zastával viacero významných funkcií. Postupne sa stal stúpencom jadrového odzbrojenia. Zomrel roku 2008 ako 93-ročný.

5. decembra 1996 sa zišlo 19 amerických penzionovaných vysokých činiteľov z oblasti obrany a 42 generálov a admirálov aj z iných štátov, ktorí podporili návrhy a úsilie na úplné zničenie jadrových zbraní.

V Sovietskom zväze (resp. v Ruskej federácii) výsledky z Karibiku hodnotili ako stratu svojej prestíže až poníženie (A. Dobrynin).

11 K-19.JPG
Sovietska atomová ponorka K-19.

Keď sa tri sovietske ponorky (B-130 mala poruchu a bola odvlečená) vrátili na základňu, nikto ich nečakal, iba chlad. Veliteľ B-4 Ketov spomínal: „Sami sme prišli k mólu a zakotvili, s nikým sme sa nestretli. Potom nám povedali, že naša skupina bola rozpustená. Počas plavby sme vyše troch mesiacov žili v neľudských podmienkach. Mali sme chorých, boli sme neumytí, bolo nám zima. Na uliciach ruského severu bolo už mínus 15 a my sme mali stále na sebe klobúky Panama, sandále a krátke nohavice. Prosili sme, aby sme sa mohli zohriať a umyť. O niekoľko dní sme dostali teplé oblečenie. Avšak najviac boli námorníci urazení zákazom komunikovať s inými posádkami a ísť von na základňu, ktorú strážili ozbrojení námorníci.“

Bola vytvorená osobitná komisia vojenského námorníctva na zistenie priebehu udalostí a na udržanie všetkého v tajnosti. Komisia však zjavne nechcela byť objektívna. Veliteľ B-36 Dubivko uviedol: „Všetky snahy komisie boli zamerané na zisťovanie činnosti veliteľa z porušovania pokynov a inštrukcií. Neuvažovali o žiadnych neobvyklých podmienkach našej výpravy, ani o technických nedostatkoch našich lodí na túto operáciu,... nič pozitívneho v našej plavbe komisia nevidela. Hlavné veliteľstvo vojenského námorníctva vydalo ešte pred ukončením vyšetrovania Smernicu, v ktorej nás potupili za to, že tri ponorky vyplávali na hladinu.“

 „To nebolo všetko. Začiatkom roku 1963 boli všetci štyria velitelia ponoriek povolaní do Moskvy na ministerstvo obrany, aby sa prebralo naše pôsobenie v Karibiku. Stretnutie sa konalo vo veľkej sále, plnej vysokých funkcionárov ministerstva a predsedal mu prvý zástupca ministra obrany maršal ZSSR A. Grečko. Zo všetkého najviac ich zaujímal priebeh plavby ponoriek, podmienky, hlavné problémy a pod. Lenže až tu sa ukázalo, že vedenie MO ZSSR bolo po celú dobu presvedčené, že na Kubu boli vyslané sovietske atómové ponorky. Avšak ani táto nečakane zistená skutočnosť nezmenila nespokojnosť s plnením rozkazu, ktorý dostali. Maršal Grečko veliteľom hodil do tváre: »Lepšie by bolo potopiť sa, ako sa vynoriť!«.“

N. Chruščov bol v roku 1964 zo svojich funkcií odvolaný, pričom sa čoraz väčšmi ukazuje, že nie tak pre neúspech na Kube, ako skôr za jeho pochabosť, avanturizmus pri vyvolaní krízy. A. Mikojan, ktorý riešil novú krízu v novembri 1962 medzi Kubou a Sovietskym zväzom v Havane, v roku 1965 rezignoval na svoju funkciu. Minister obrany R. Malinovský pôsobil vo svojej funkcii až do svojej smrti v roku 1967. Zato na Veliteľstve vojenského námorníctva ZSSR bol –  zrejme oprávnene – veľký vietor a do jeho čela boli ustanovení noví ľudia.

12Archipov.JPG

Vasilij Alexandrovič Archipov (1926 – 1998).

Všetci velitelia ponoriek – niektorí skôr, iní neskôr  – po istej službe odišli do zálohy bez ocenení či vyznamenaní v hodnosti kapitánov 1. stupňa (u nás cca plukovník). A čo „Chlap, ktorý sa volá Archipov, ktorý zachránil mier“? (Th. Blenton, Havana, 13. 10. 2002) Tiež nebol ocenený a dlho ani povyšovaný. Až v roku 1975 ho povýšili na kontra-admirála a stal sa náčelníkom Kaspického učilišťa vojenského námorníctva, kde pôsobil až do odchodu na dôchodok (1985). Za Karibik nedostal žiadne ocenenie ani vyznamenanie. Žil utiahnuto neďaleko Moskvy, kde v roku 1998 umrel ponížený a neznámy na následky nemoci z ožiarenia. O jeho čine sa zvyšok sveta  dozvedel až po jeho smrti.

 V. Archipovovi však bola roku 2003 posmrtne udelená Talianska národná cena ROTONDY Anjel našej doby... za pevnosť, vytrvalosť, udatnosť a sebaovládanie preukázané v extrémnych podmienkach, za „záchranu sveta“. Národnú cenu Talianska prevzala jeho manželka Oľga Grigorievna Archipovová 21. januára 2005 v Moskve.   

Záver

Karibská kríza – inak, no väčšmi ako Hirošima – pootvorila dvierka do hrozieb jadrového veku. V ľudskej histórii bolo nespočetné množstvo vojen a ozbrojených konfliktov. Až v 19. storočí  sa však objavila téza stroho vymedzujúca podstatu vojny takým spôsobom, že sa masovo rozšírila a našla si svojich stúpencov na všetkých stranách. Bolo to v diele O vojne, ktoré napísal pruský (a nejaký čas aj ruský) generál Carl von Clausewitz a ktoré po jeho smrti vydala roku 1832 jeho manželka. To slávne vymedzenie vojny znie: vojna je pokračovanie politiky, ibaže inými prostriedkami.

Karibská kríza viac ako iné načrtla, že jadrová vojna by už nebola pokračovaním politiky, pretože nejestvuje žiaden zmysluplný politický cieľ, ktorý by sa jadrovou vojnou dal dosiahnuť. Po skončení jadrovej vojny by nielenže nebol dosiahnutý sledovaný cieľ, ale by nebolo žiadnej politiky...

O to viac bolo a je nevyhnutné zabezpečiť, aby takáto skaza sveta nenastala ani necielene, akousi náhodou, omylom. Myslím, že to zreteľne vyjadril aktívny účastník Karibskej krízy R. McNamara: „Robiť chyby je ľudské. Všetci robíme chyby. V našom bežnom živote tieto chyby spôsobujú nemalé straty, ale snažíme sa z nich poučiť. Vo vojne sa tieto chyby merajú stratami životov, často tisíckami životov. Ak však dôjde k chybám pri rozhodovaní v oblasti jadrových zbraní, vtedy sa z týchto chýb už nebude dať poučiť. Takéto chyby totiž vedú k vyhubeniu celých národov. Preto som presvedčený, že bezmedzné prepojenie medzi ľudskou náklonnosťou robiť chyby a jadrovými zbraňami vytvára veľké nebezpečenstvo možnej katastrofy.“

Vasilij Archipov sa pri svojom životnom rozhodovaní nedopustil chyby a – svet si žije ďalej. Vlastnosti, ktoré mu boli pripísané pri udeľovaní jediného (zatiaľ známeho) ocenenia za jeho čin, sú už celé veky známe, lebo patria k najlepším ľudským cnostiam a hodnotám. Rodina, škola, štát preto nemôžu rezignovať na vytváranie podmienok a nástrojov, ktoré umožňujú osvojovanie si takýchto vlastností a hodnôt. Je to v záujme nášho prežitia.

(Autor je vysokoškolský pedagóg)

Foto: Wikimedia Commons a archív

 

[1]  Považujem za vhodné ešte upozorniť na knihu (v preklade): Sergo Mikojan, Ed. Svetlana Savranskaja: Sovietsko-kubánska jadrová kríza: Castro, Mikojan, Kennedy, Chruščov a rakety v novembri. (CWIHP). Stanford University Press (15. decembra 2012). Vydavatelia uvádzajú, že sa opäť budú prepisovať dejiny, pretože okrem októbrovej raketovej krízy bola ešte doposiaľ neznáma novembrová kríza 1962.

[2] Jadrové torpédo bolo vyvinuté a určené na ničenie veľkých pobrežných cieľov, ako sú vojenské prístavy, ako aj veľké hladinové (lietadlové alebo bojové) lode na mori vo vzdialenosti cca 15 km. Použitie jadrového torpéda na blízku loď, napr. torpédoborec, by znamenalo, že by bolo zničené všetko v okruhu mnoho kilometrov (nielen cieľ, ale aj ponorka). Ako neskôr napísal jeden ruský odborník: námorníci na ponorkách s jadrovým torpédom boli sovietski kamikadze, iba bez sake, listov rodine a iných japonských rituálov.

[3] Stalo sa tak najmä vďaka ôsmim námorníkov, ktorí obetovali svoje životy, aby odvrátili jadrovú katastrofu. Títo dôstojníci a námorníci prakticky bez ochranných pomôcok vchádzali (striedajúc sa) na krátky čas do priestoru reaktora a poruchu (chladenie reaktora) provizórne odstránili. Všetci potom pomaly umreli na následky silného ožiarenia. V. Archipov bol tiež mierne ožiarený. Táto udalosť bola utajovaná nasledujúcich 30 rokov. Američania neskôr natočili o tejto udalosti film K-19: The Widowmaker.

 



Priemer: 4.8 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama