Reklama
Reklama

Moc je nedostatkový tovar – o to viac je o ňu záujemcov...

Počet zobrazení: 1552

Havlova esej Moc bezmocných je úvahou o ľuďoch, ktorí stáli proti totalitnému režimu, nestrácali nádej a zotrvali na svojich postojoch, morálnych zásadách a presvedčení. Dnes sme v dobe konzumu, dobrovoľne podliehame túžbam a napriek tomu, že v demokracii vládne ľud, znakom doby je bezmocnosť mocných.

Som si vedomý toho, že moc musí existovať, pretože  bez nej by ľudstvo neprežilo. Moc je normálny jav a vyjadruje prirodzenú hierarchiu v spoločnosti. Osobne som názor na  tento problém odpozoroval z prírody a aj zo spoločenstiev jednoduchších ľudí. Moc, alebo vplyv na väčšiu komunitu príslušníkov daného druhu, patrí medzi základné predpoklady prežitia biologických spoločenstiev. Realizuje sa rôznorodým spôsobom, no smeruje vždy k tomu, aby bol zachovaný určitý poriadok v záujme prežívania a úspešného rozvoja danej komunity. Veľmi dobre je tento systém prirodzene prepracovaný vo svorke vlkov alebo psov hyenovitých, no aj v spoločenstvách včiel, mravcov a iných živočíchov.

Jednoduchší ľudia žijúci v nejakej komunite majú tiež určité predstavy o slobode svojho konania, ktoré však nemusia byť v súlade so základnou stratégiou komunity. Preto je prospešné, keď sa v komunite vytvorí nejaká hierarchia moci, pričom na jej vrchole stojí najschopnejší jednotlivec. V demokratických politických systémoch sme o čosi pokročili dopredu, ale nie celkom. Aj tu je veľkou výhodou, keď sa demokraticky zvolí charizmatický, múdry a schopný „náčelník“ (prezident, premiér, župan...). Ak sa to nepodarí, nastanú podobné problémy, ako keď sa vo svorke vlkov zruší hierarchia moci. Takže, áno, je to dobré, keď sa moc rozdelí v akejkoľvek komunite tak, aby trvalo prosperovala. Prostriedky realizácie moci však treba ustanoviť zákonmi a osvedčenými štruktúrami vzťahov v celej hierarchii. Aj v náboženstvách je vždy jedna vedúca postava – Mohamed, Kristus, Budha... – vodca, ktorý ukazuje tú „správnu“ cestu. 

Proti moci sa dá aj bojovať; palácové prevraty, bratovraždy a iné revolúcie sú vždy o tom istom – o prevzatí moci. Iba „osvietený“, múdry a prezieravý vodca/kráľ/politik môže dobre spravovať a viesť krajinu, jej obyvatelia ho budú mať radi a nasledovať ho. Pričom stále bude istá skupinka „nespokojencov“, ktorí sa budú snažiť kráľa zvrhnúť. Podľa môjho názoru, to však nie je cesta. Moc treba efektívne kontrolovať. Kvalifikovane by mali a vedeli kontrolovať moc tí, ktorí poznajú jej fungovanie (politológovia, filozofi, právnici). Moc by mal kontrolovať samotný systém – mal by mať v sebe zakomponovaný mechanizmus bŕzd a proti váh. Moc by mala kontrolovať ústava, súdy, politické strany, uvedomelí občania. Moc sa dá ľahko kontrolovať, ak to spoločnosť chce. No rovnako ľahko sa dá kontrole zabrániť, ak to mocní chcú. Takže teoreticky páky na kontrolu máme, ale najdôležitejšie je hodnotové nastavenie spoločnosti. Napokon, slobodné voľby každé štyri roky by mali byť tiež dostatočnou hrozbou pre zneužívanie moci. Na to však treba pozorného a premýšľajúceho voliča, a nie jedného, ale väčšinu z nich.

V ostatnom čase pozorujem, že etika, morálka a integrita sa vo vrcholovej politike často nenosia. A rovnako je to tak u veľkej časti elít, celebrít. Teda tej časti špičky ľadovca, ktorá je viditeľná pre všetkých, pre masy. Na druhej strane si však uvedomujem, že cit, a cnosť, ak sa dostanú „ do rúk“ nesprávnych ľudí, môžu spôsobiť viac škody než kompromis, vypočítavosť alebo nemorálnosť. Ak cit toho nesprávneho človeka príliš ovláda, môže ho zviesť. Ak tí, ktorí majú moc, podliehajú svojim citom, domnievajú sa, že sú cnostní a morálni, začnú moc zneužívať napríklad na to, aby iných prinútili byť rovnako „cnostnými a morálnymi“.

Aký záver dať mojej úvahe ? Domnievam sa, že by bolo veľkým „sebabičovaním“, ak by sme sa presviedčali o tom, že vrcholoví politici – tí, ktorí majú moc – sa len teraz (nedávno, v modernej dobe) prestali rozhodovať na základe morálky. Myslím si, že toto bolo pravidlom skoro vždy a tiež sa to netýkalo iba „vrcholných politikov“. A tiež si myslím, že je omylom domnievať sa, že nezávislé rozhodovanie je dnes limitovanejšie než v minulosti. Málokto a málokedy sa rozhoduje nezávisle. Buď je závislý na svojej morálke, svojich voličoch, svojich túžbach a záujmoch, alebo na moci mocnejších. A ako dosiahnuť zmenu? Veľmi ťažko a veľmi pomaly a zvyčajne veľmi nečakane. Takto prichádzajú zmeny v takej s ľuďmi prepojenej oblasti, akou je politická moc a zmena paradigmy vzťahu etiky, morálky a politického rozhodovania. Ťažko zmeniť niečo, čo je spojené s človekom, ktorý má slobodnú vôľu a kedykoľvek môže zmeniť svoje postoje, morálne hodnoty a integritu.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Priemer: 4 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama