Konšpirácie proti konšpiračným teóriám

Počet zobrazení: 11164

Obhajovať rozličné konšpiračné teórie alebo ich popierať, zrejme nemá význam. Tí, ktorí im veria, budú ich prívržencami aj naďalej a odporcovia znásobia svoje úsilie, aby ich zosmiešnili. Napriek tomu považujem za nevyhnutné konštatovať, že pojmu konšpiračné teórie sa darí. Pomery dospeli tak ďaleko, že zasiahli aj politiku. Ak na niektoré otázky politici nechcú alebo nevedia odpovedať, prípadne keď im dochádzajú fakty a trpezlivosť, volia konštatovanie – sú to len konšpirácie.

1_akty_x1.jpgZ upútavky na tv seriál Akty X.

K zvýšenej frekvencii pojmu prispeli aj niektoré televízne relácie a knihy. Za všetky uvediem aspoň populárny seriál Fakty X a bestseller Da Vinciho kód od Dana Browna. Najmä niektoré prekvapujúce odhalenia a následná celosvetová popularita Brownovej knihy viedli k opačnému pohybu – vznikol asi tucet publikácií, ktoré považovali za nevyhnutné podrobiť kritike takmer každú jej vetu a spochybniť autora. Jeden takýto „hnidopich“ dokonca tvrdil, že hrdina knihy Robert Langdon nemohol utekať z Paríža pred políciou tak, ako uviedol Brown, lebo by na jednej ulici musel jazdiť v protismere. Taký býva osud kníh postavených na fikcii rafinovane popretkávanej historickými faktami, realitou a rozličnými prekvapujúcimi odhaleniami, ktoré sú neznáme bežnému čitateľovi. Sám som podľahol tlaku doby a kúpil som si zopár takýchto kníh, aby som sa nakoniec presvedčil, že hlavným dôvodom spochybňovania románu a jeho autora je, že ide o konšpiráciu proti Vatikánu, lebo cielene narušuje početné a dlho ustálené cirkevné dogmy. Akosi sa zabudlo, že kniha je síce plná faktov a prekvapujúcich odhalení, ale je to stále iba román. Keby Dan Brown na konci uviedol, že Roberta Langdona a jeho priateľku Sophie Neveuvovú odviezlo UFO rovno od sklenenej pyramídy pred Louvrom, mal by na to právo, bola by to síce nepodarená, ale predsa len jeho autorská licencia.

V posledných rokoch sa vo svete objavilo mnoho kníh a článkov zameraných proti konšpiračným teóriám. Za všetky spomeniem knihu v českom preklade Spiknutí: Názory a teorie. Treba dodať, že originál má výstižnejší podtitul: „Ako paranoidný štýl prekvitá a odkiaľ pochádza“ a napísal  ju Daniel Pipes. Na ilustráciu dodávam, že ide o syna Richarda Pipesa, známeho antikomunistu a antirusistu, pre ktorého bol dokonca aj Zbygniew Brzezinski málo pravicový. Syn sa zrejme otcovi vydaril, lebo svoje úzko zamerané protiľavicové názory dáva otvorene najavo aj vo svojej knihe. Napríklad kritickým a často neodôvodneným odmietavým postojom k známemu lingvistovi, filozofovi a politickému komentátorovi Noamovi Chomskému. Naopak, akúkoľvek kritiku americkej vládnej moci považuje za konšpiráciu. Obyčajnou konšpiračnou teóriou je podľa Pipesa napríklad aj tvrdenie, že vláde USA ide o svetovú hegemóniu.

Nepochybne mnohí z vás postrehli, že trend zameraný proti konšpiráciám sa stal v uplynulých mesiacoch módnym aj u nás. V niektorých novinách a časopisoch sa objavili články tvrdiace, že všetci, čo veria v konšpiračné teórie, majú nižší inteligenčný kvocient. Tí istí ľudia podpísaní pod článkami potom organizovali besedy, kde presadzoval iba jeden, ten svoj názor, až napokon dospeli k presvedčeniu, že kto nerozumie svetu, verí konšpiráciám. Po takomto odhalení predkladanom psychológmi, psychiatrami a sociológmi sa málokto odváži vyhlásiť, že verí nejakej konšpirácii bez obavy, že sa práve kvalifikoval na post idiota postihnutého navyše diagnózou paranoik. Až ďalšie skúmanie autorov týchto vyhlásení privedie k poznatku, že túto skupinku (takzvaných konvencionalistov) tvorí úzko vymedzená časť príslušníkov slovenskej pravice, ktorí s menšími obmenami tvrdia, že tí, ktorí odporujú ich názorom (teda konšpiracionisti), sú hlupáci.

Termín zaviedla CIA

Všetko by vyzeralo v poriadku a ostalo by na úrovni akademickej debaty, nebyť zistení mnohých skutočných expertov. Politológ Lance deHaven-Smith vo svojej knihe Conspiracy Theory in America (Konšpiračná teória v Amerike) tvrdí, že hanlivý výraz „konšpirační teoretici“ zaviedla CIA v súvislosti s vyšetrovaním vraždy prezidenta Johna Kennedyho a s následnými, nie veľmi presvedčivými závermi Warrenovej komisie. Cieľom bolo zdiskreditovať a zosmiešniť všetkých, ktorí kladú vláde nepríjemné otázky o neobjasnených alebo utajovaných udalostiach. „Kampaň CIA za popularizáciu termínu ,konšpiračná teória´ a za pretvorenie viery v konšpirácie na predmet zosmiešňovania a nepriateľstva musí byť bohužiaľ považovaná za jednu z najúspešnejších propagandistických iniciatív všetkých čias,“ vyhlasuje autor.

Či sa to niekomu páči alebo nie, práve sa zrodila ďalšia konšpiračná teória. Možno si dať otázku, či sústredený a načasovaný útok na všetkých, ktorí veria (presne vymedzeným konšpiračným teóriám), nie je vlastne len výsledok aktivít predĺženej ruky CIA siahajúcej až na Slovensko.

2_utok_na_wtc.jpgÚtok na WTC z 11. 9. 2001. Foto: clift1066™ /cc.

V súvislosti s bojom proti konšpiracionistom a s ich nálepkovaním  je tu ešte jedna zaujímavá vec. Po útoku na WTC a Pentagón 11. septembra 2001 sa začali úvahy a následne obvinenia, kto je za tým. Autori vyhlásení o slabej mentálnej výbave prívržencov konšpiračných teórií akosi pozabudli na fakt, že s jednou prišiel vtedajší americký minister obrany Donald Rumsfeld, lebo z útoku obvinil Irak. Keď mu oponovali, že al-Káida a jej vodca Usáma bin Ládin sú v Afganistane, Rumsfeld podľa tvrdenia generála Wesleyho Clarka odpovedal: „V Afganistane nie sú nijaké dobré ciele, no v Iraku je mnoho dobrých cieľov.“ Tento druh konšpiračnej teórie naši konvencionalisti nespomínajú. Aj samotný Pipes sa zďaleka vyhýba faktu, že sklony veriť konšpiračným teóriám a náznaky paranoje môžu mať aj americkí pravicoví politici.

To ale nie je všetko. Keď sa hľadanie súvislostí medzi útokmi z 11. 9. 2001 a Irakom ukázalo ako pritiahnuté za vlasy, Biely dom prišiel s ďalšou konšpiračnou teóriou, že Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia, a teda predstavuje hrozbu. Pamätám sa, ako tí, ktorí  teraz zosmiešňujú konšpiračné teórie, vtedy jasali a volali po útoku na Irak (vrátane vtedajšej slovenskej vlády) neuvedomujúc si, že podľa svojich kritérií sa vlastne kvalifikovali na pozíciu mentálne zaostalých konšpiracionistov. Neskôr sa totiž ukázalo, že Irak už naozaj nevlastnil nijaké chemické zbrane. Dokonca ani tie chemické zbrane, ktoré predtým, počas vojny s Iránom, dostal od USA. Takže, podľa nimi presadzovanej kvalifikácie, išlo o typický príklad konšpiračnej teórie, ktorá sa nakoniec ukázala ako klamlivá.

Názory odborníkov

Zaujímavé je, že v početných odborných prácach známych vo svete sa prívrženci konšpiračných teórií a ich odporcovia nehodnotia tak jednoznačne, ako ich nachádzame v Pipesovej knihe a v príspevkoch slovenských autorov. Za všetky by som uviedol výskum Michaela Wooda a Karen Douglasovej uverejnený v časopise Frontiers in  Psychology. Autori prekvapujúco zistili, že z 2 174 komentárov nájdených na internetových stránkach, až 1 459 zastávalo konšpiračné názory. Konvencionalisti boli teda v menšine. Navyše, autori dospeli k presvedčeniu, že dôvodom postoja konšpiracionistov bývajú často nejaké nezrovnalosti a chyby objavené v oficiálnych  vyhláseniach, zatiaľ čo konvencionalisti preberajú vládne postoje nekriticky. Okrem toho konvencionalisti, keďže sú v menšine, správajú sa voči svojim odporcom nepriateľsky a oveľa útočnejšie. Psychologička Laurie Manwellová v odbornom časopise American Behavioral Scientist sa zamerala na správanie po 11. 9. 2001 a uviedla, že „od roku 2001 rastúci počet Američanov neverí, že ich federálna vláda bola ústretová, pokiaľ ide o otázku teroristických útokov“. Poukázala na fakt, že podľa prieskumov verejnej mienky v roku 2006 až 53 % respondentov si myslelo, že Bushova administratíva niečo tají a až 28 % uviedlo, že dokonca klame.

V tejto súvislosti stojí za pozornosť postoj ďalších amerických psychológov. Ginna Hustingová a Martin Orr v časopise Symbolic Interraction napísali, že v kultúre strachu možno očakávať nárast  nových mechanizmov sociálnej kontroly s cieľom odvrátiť nedôveru, úzkosť a hrozbu. Odvolávajú sa pritom na analýzu populárnych a odborných textov, kde skúmali jeden takýto mechanizmus, a to nálepkovanie konšpiračných teórií. „Naše zistenia naznačujú, že autori používajú označenie konšpiračné teórie ako rutinérsku stratégiu vylúčenia, ako mechanizmus preformulovania, ktorý vychyľuje otázky alebo obavy týkajúce sa moci či korupcie a motívu, a ako útok na osobnosť a spôsobilosti  anketára. Toto nálepkovanie sa stáva nebezpečným nástrojom  na transpersonálnej úrovni médií a v akademickej debate, lebo zbavuje toho, kto sa pýta, štatútu rozumného partnera.“

cezarova_smrt.jpgVincenzo Camuccini: Cézarova smrť, 1804 - 1805.

Treba dodať, že skupina našich konvencionalistov prísne rozlišuje medzi pojmom konšpirácia a konšpiračná teória. Zatiaľ čo do prvej skupiny zaraďuje historicky známe prípady sprisahaní, ako zavraždenie Cézara, v druhej skupine sa ocitli všetci, ktorí spochybňujú oficiálne verzie dosiaľ nedoriešených prípadov. Tak sa v jednom vreci ocitli nielen rozličné bláznivé teórie o UFO, či o podvode s pristátím na Mesiaci,  ale aj také, ako zavraždenie prezidenta Kennedyho, či útok na dvojičky WTC. Takéto triedenie nie je teda najpresnejšie. Mnohé „teórie“ sa totiž neskôr ukázali ako pravdivé a mnohé oficiálne deklarované skutky sa naopak nikdy nestali, prípadne sa udiali úplne inak. História pozná mnoho takýchto príkladov. Keby neexistovali priesaky z Ministerstva obrany USA, mnohí vo svete by možno doteraz verili, že takzvaný Tonkinský incident bol realitou a že zlí Vietnamci naozaj zaútočili na dobrý americký torpédoborec, čo sa stalo zámienkou k rozsiahlym leteckým útokom na Severný Vietnam. A bez podozrenia, že za vniknutím do sídla Demokratickej strany v komplexe Watergate je Biely dom, by Richard Nixon zrejme naďalej ostal v úrade až do konca volebného obdobia a do histórie by vstúpil ako dobrý a čestný prezident.

Existujú aj úplne čerstvé prípady. Niektoré skupiny obyvateľov USA už dávnejšie tvrdili, že sú obeťami masívneho sledovania a odpočúvania, že Veľký brat známy z knihy Georgea Orwella naozaj existuje, a to priamo u nich, v údajne najslobodnejšej krajine sveta. Takéto úvahy sa pravidelne odmietali jedným slovom „konšpirácie“ a s odporúčaním, aby sa ich autori dali vyšetriť. Trvalo to dovtedy, kým istý Edward Snowden nepredložil dôkazy, že sledovanie, ako ho realizujú Spojené štáty, je ešte oveľa hrozivejšie a špicľovaniu sa nevyhli ani najbližší a najvernejší americkí spojenci.

Príčiny a história konšpiračných teórií

Existuje ešte jeden vážny dôvod, prečo nemožno podceňovať konšpiračné teórie. Objavujú sa práve tam, kde je buď nedostatok údajov, alebo sú starostlivo a bezdôvodne ukrývané v archívoch, čím predstavujú potenciálny zdroj záhad. Tak vzniká vhodná pôda pre vlastnú fantáziu. Klasickým príkladom je zavraždenie prezidenta Johna Kennedyho. V roku 2013 sme si pripomenuli 50 rokov od jeho smrti, ale hlavné archívy obsahujúce príslušné materiály ostávajú naďalej zatvorené a ich sprístupnenie sa očakáva až v roku 2017. Nečudo, že počas takého dlhého obdobia mlčania vzniklo až 300 konšpiračných teórií vysvetľujúcich príčiny tohto atentátu. Možno vznikli aj zámerne, aby sa v takej záplave stratil ten pravý motív.

3._pearlharbor.jpgScéna z filmu Pearl Harbor.

V súvislosti s konšpiráciami sa často hľadá údaj, kam až siaha ich pôvod. Pipes tvrdí, že do stredoveku, keď sa objavil antisemitizmus a strach z tajných spoločností. Pravdou je, že v stredoveku neexistoval iba antisemitizmus, ale aj hľadanie, topenie a pálenie bosoriek a prenasledovanie kacírov. Faktom je, že prvé známe knihy o sprisahaní sa týkajú príčin Francúzskej revolúcie. Koncom 18. storočia začali nezávisle od seba vychádzať knihy, ktorých autori hľadali aktérov tejto revolty, lebo rozvrátila dovtedy dobre fungujúci mechanizmus feudalizmu. Profesor Edinburskej univerzity John Robinson vydal v roku 1795 svoje Dôkazy o konšpirácii proti všetkým náboženstvám a vládam v Európe. Doplnil ho bývalý jezuita Augustin Barruel, ktorý začal o tri roky neskôr vydávať päťzväzkové dielo Pamäti o dejinách jakobinizmu. Obaja dospeli k názoru, že Francúzsku revolúciu zapríčinil protikresťansky zameraný Voltaire a takí odporcovia monarchie, ako Montesquieu a Rousseau, za aktívnej pomoci slobodomurárov a nemeckého rádu iluminátov zhromaždených v klube Jakobínov. Aristokracia a katolícka cirkev teda neboli schopné nejakej reflexie, darmo by sme hľadali u nich aspoň náznaky poučenia z vlastných chýb.  Príčiny preto hľadali niekde inde, predovšetkým ďaleko od seba. Odvtedy sa určité skupiny pravidelne uchyľujú k tvrdeniu, že za podobné prevratné zmeny nenesú nijakú zodpovednosť, ale ide o spolčenie rozličných, niekedy až záhadných síl. Tak je to aj pri hľadaní príčin rozpadu režimov celej východnej Európy a následne aj samotného Sovietskeho zväzu.

Mnoho rozličných konšpiračných teórií existuje aj u nás. Ako príklad možno uviesť tragickú smrť Štefánika či Dubčeka. Pokiaľ ide o Štefánika, popri existujúcich verziách jeho smrti som pred niekoľkými rokmi objavil ďalšiu v knihe Suitors and Suppliants (Žalobcovia a prosebníci) od Stephena Bonsala, poradcu a tlmočníka prezidenta Wilsona. Jej autorom bol Andrej Hlinka, ktorý počas svojej tajnej návštevy Francúzska v závere Parížskej mierovej konferencie Bonsalovi tvrdil, že Štefánika zastrelili českí vojaci na príkaz Beneša bezprostredne po tom, ako vystúpil v Bratislave z lietadla.

Napriek rozsiahlemu skúmaniu rozličných komisií a jedincov stále neexistuje ani jednotný výklad príčin udalostí zo 17. novembra 1989 v Prahe. Rozpačité výsledky vyšetrovania neviedli k uspokojujúcemu výsledku, ale skôr  upevnili v názore tých, ktorí verili v rozličné neoficiálne verzie. Konšpirácie pokračujú aj v spojitosti s haváriou Dubčekovho auta. Ako redaktor som krátko po jeho smrti dostal z Viedne anonymný list v angličtine, podľa ktorého havária auta bol dobre pripravený atentát a jeho autorstvo treba pripočítať na vrub vtedajšiemu slovenskému premiérovi Mečiarovi a vykonávateľmi boli agenti rumunskej vlády. List som nezverejnil, a tak som našu históriu ochudobnil o ďalšiu konšpiračnú teóriu.

Pokiaľ ide o konšpirácie, vo svete sa akosi málo spomína jedno z najznámejších vyhlásení amerického prezidenta Dwighta Eisenhowera. Ten 18. januára 1961 vo svojom prejave pred odchodom z Bieleho domu poukázal na prepojenosť medzi armádou a zbrojným priemyslom USA. „Toto prepojenie enormného vojenského aparátu a rozsiahleho zbrojného priemyslu je v amerických dejinách niečo nové. Totálny vplyv – hospodársky, politický, ba dokonca duchovný – možno cítiť v každom meste, každom štáte, v každej kancelárii federálnej vlády... V hre je náš boj, zdroje, životné prostriedky, ako aj samotná štruktúra našej spoločnosti.“

Bolo by zaujímavé zistiť, či konvencionalisti berú toto jeho vyhlásenie ako realitu, alebo len ako ďalšiu neodôvodnenú konšpiračnú teóriu o vplyve zbrojných monopolov na americkú politiku.

Pátranie po príčinách Francúzskej revolúcie poukazuje na jeden fakt. Konšpiračné teórie ponúkajú vysvetlenie, ktorému určitá skupina rada verí, lebo zodpovedá ich pohľadu na svet a prisvojí si ho bez toho, aby svoje tvrdenie podrobila dôkladnejšiemu rozboru. Ako naznačujú vyššie uvedené prípady, nie je teda podstatné, či ide o tvrdenie vlády alebo o názory jej odporcov. Každá skupina v takomto prípade trvá na svojom. Pre súčasnosť je podstatné to, že nástupom internetu sa možnosti prívržencov konšpiračných teórií a ich odporcov zmnohonásobili. Odvtedy sa vrece s konšpiráciami a konšpirátormi doslova roztrhlo. Neexistuje  významná udalosť, ktorej priebeh a príčiny by sa nedali vysvetliť niekoľkými spôsobmi.

Hľadanie súvislostí

Jedným z dôvodov vzniku konšpiračných teórií je fakt, že ľudia radi hľadajú súvislosti a porovnávajú známe a overené udalosti s novým prípadom, najmä ak sa podobajú, ako by ich „jedna mater mala“. Tak vznikla aj úvaha, či takéhoto spoločného menovateľa nemajú niektoré vojnové konflikty, prípadne, či neexistujú nejaké akcie, ktoré sa stali zámienkou na ich vznik či rozšírenie. Konšpiracionisti poznajú aj kľúčové slová takýchto konfliktov: potopenie Lusitanie, nálet na Pearl Harbor, spomínaný Tonkinský incident a útoky z 11. septembra  2001.

Lusitania bol luxusný britský parník, ktorý začiatkom mája 1915 vyplával z New Yorku do írskeho prístavu Cobh. Krátko pred vyplávaním uverejnila nemecká ambasáda v amerických novinách varovanie, že medzi Britániou a Nemeckom existuje vojnový stav, ktorý platí aj pre vody v okolí britských ostrovov. Preto lode plaviace pod britskou zástavou sú vystavené hrozbe zničenia a že cestujúci na ich palubách by si mali uvedomiť, že cestujú na vlastné riziko. 

4._lusitania.jpgUmelcovo zobrazenie torpédovania Lusitanie.

Parník Lusitania bol už takmer v cieli svojej plavby, keď ho zasiahlo torpédo nemeckej ponorky. Krátko na to sa na lodi ozvala ďalšia explózia, preto sa loď potopila doslova v rekordnom čase 18 minút. Z celkového počtu 1 959 pasažierov a členov posádky 1 195 zahynulo,  z toho 128 Američanov. Napriek tomu, že loď zasiahlo iba jedno torpédo, všetkých prekvapil druhý výbuch. Oficiálna verzia prišla s tvrdením, že príčinou toho ohromného výbuchu bolo, že torpédo zrejme zasiahlo parné kotle alebo sklady s uhlím. (Myslel som si, že uhlie je palivo, a nie výbušnina.)

Potopenie Lusitanie nebolo síce hlavným dôvodom vstupu USA do vojny, ale tragédia výrazne ovplyvnila verejnú mienku. Na základe nešťastia vzniklo mnoho plagátov vyzývajúcich Američanov, aby vstúpili do armády. Na jednom z nich vidieť utopenú matku s dieťaťom v náručí. Jedným z hesiel amerických vojakov bojujúcich v Európe na strane Británie bolo: „Nezabudneme na Lusitaniu.“  V USA sa rozšírilo nepravdivé tvrdenie, že po potopení Lusitanie dostali nemecké deti v školách deň voľna, aby mohli osláviť tento úspech.

Keď utíchli vášne, začali sa skúmať príčiny nešťastia. Jedným, na ktorého padlo podozrenie,  bol aj vtedajší prvý lord admirality Winston Churchill.  Dôvodom bol jeho list zaslaný predsedovi obchodnej komory Walterovi Runcimanovi, v ktorom krátko pred katastrofou vyslovil želanie, že by privítal útoky nemeckých ponoriek na neutrálne a civilné plavidlá. „Je veľmi dôležité prilákať neutrálnu lodnú dopravu k nášmu pobrežiu v nádeji, že to povedie k sporu medzi USA a Nemeckom,“ uvádza v liste a potom pokračuje: „My chceme ten dopravný ruch – čím viac, tým lepšie. A ak sa niektorým lodiam niečo stane, o to lepšie.“

Mnohí americkí a britskí autori dospeli k presvedčeniu, že Lusitania bola vlastne návnadou, ktorú malo najskôr zhltnúť Nemecko a následne USA. Podozrenie vzbudil aj fakt, že kapitán lode William Turner odmietol odpovedať na niektoré otázky, odvolávajúc sa na vojenské tajomstvo. Záhadou bolo, prečo parník nemal v závere cesty sprievod vojenských plavidiel a prečo dostal príkaz spomaliť napriek faktu, že sa nachádzal vo vojnovej zóne. Podozrenie vzbudil aj deklarovaný náklad. Loď mala napríklad viesť 90 ton masla, pričom adresátom bola námorná základňa na testovanie zbraní. Prepravovalo sa v nechladenom priestore napriek tomu, že bol máj. Maslo bolo dokonca poistené, ale spoločnosť nikdy nepožiadala o náhradu škody. Mnohí autori preto tvrdia, že parník v skutočnosti prevážal okrem nevinných britských a amerických pasažierov aj zbrane a výbušniny.

Prípad parníka Lusitania sa stal dôvodom k úvahám, či podobný postup sa nestal vzorom  pre konanie po útoku Japoncov na americkú námornú základňu Pearl Harbor na Havajských ostrovoch 7. decembra 1941. Podľa prieskumov verejnej mienky až 88 % obyvateľov bolo pred útokom proti vstupu USA do druhej svetovej vojny. Konšpiračné teórie tvrdia, že Spojené štáty i Británia mali informácie o pripravovanom útoku a zamlčali ho v nádeji, že to vyvolá zmenu v názoroch obyvateľov. K takýmto úvahám prispel fakt, že USA sa už predtým podarilo prelomiť japonský diplomatický kód a dva mesiace pred útokom poznali niektoré podrobnosti naznačujúce možnosť skorého útoku. Teóriu podporuje aj zistenie, že najmodernejšie plavidlá flotily vrátane troch lietadlových lodí dostali pred útokom rozkaz vyplávať z prístavu na more. Podľa očitých svedkov správa o útoku Japoncov neprekvapila prezidenta Roosevelta natoľko, ako sa od takéhoto šoku očakávalo. Navyše, niektoré dokumenty týkajúce sa prípadu, ešte stále nie sú sprístupnené verejnosti.

Od takýchto poznatkov je už len krok k otázke, či podobný scenár ako pri prekvapujúcom útoku na Pearl Harbor sa nepoužil aj v prípade teroristických akcií z 11. 9. 2001, najmä keď  oficiálna verzia má tiež niekoľko slabín. Tie sú všeobecne známe, preto pripájam iba postreh známeho amerického spisovateľa Normana Mailera, ktorý v britskom denníku Daily Telegraph konštatoval: „Pravému krídlu priniesol 11. september taký úžitok, že ak by som bol prívržencom konšpiračných teórií, veril by som, že to urobili sami.“ Americké úrady zatiaľ priznali iba toľko, že mali síce čiastkové informácie o príprave nejakej veľkej akcie, ale nevedeli ich správne vyhodnotiť. Už tento fakt stačí na to, aby mnohí kládli paralelu medzi prípadom Lusitania, útokom na Pearl Harbor, Tonkinským incidentom a WTC.

Operácia Northwoods a prípad KAL-007

5._northwoodsmemorandum.jpgLemnitzerovo memorandum o plánoch, ktoré majú predchádzať invázii na Kubu.

História pozná ešte mnoho ďalších udalostí, ktoré si zaslúžia pozornosť. Za všetky uvediem plány na zvrhnutie Castrovej revolučnej vlády na Kube. Americká armáda pripravila dlhý zoznam plánovaných akcií, ktorých cieľom bola aj nevyhnutnosť psychologicky pripraviť verejnosť na plánovanú ozbrojenú intervenciu voči Kube. Tento tajný dokument mal kódové označenie Operácia Northwoods a 13. marca 1962  ho predseda Zboru náčelníkov štábov Lyman Lemnitzer predložil na schválenie. Hlavnou ideou plánu bolo šokovať verejnosť. Preto súčasťou celého balíka akcií boli aj fingované teroristické útoky na území USA, počas ktorých sa predpokladali až stovky obetí. Najšokujúcejšie na celej tejto tajnej operácii, ktorej súčasťou bolo aj vraždenie vlastného obyvateľstva, je fakt, že ju osobne schválil každý člen zboru náčelníkov štábov. Zvažovalo sa dokonca aj o tom, že keby sa prvý let amerického astronauta Johna Glenna v kapsule Mercury nevydaril,  neúspech celej akcie a prípadná Glennova smrť sa mali pripísať na vrub Castrovi pomocou vymyslených a podstrčených dôkazov.

Najabsurdnejšou súčasťou Operácie Northwoods bol plán, podľa ktorého sa na vojenskej leteckej základni mal pripraviť presný duplikát civilného dopravného lietadla. Malo mať nielen logo príslušnej leteckej spoločnosti, ale aj skutočné identifikačné číslo. Do takto premaľovaného lietadla mali na civilnom letisku nasadnúť pasažieri, v skutočnosti agenti tajných služieb prestrojení za univerzitných študentov cestujúcich na dovolenku do Latinskej Ameriky.

Južne od Floridy by istý čas leteli vedľa seba obe lietadlá, aby zmiatli kontrolu radarov. Potom by lietadlo s pasažiermi – federálnymi agentmi – tajne pristálo na vojenskej základni a jeho vzhľad sa mal okamžite vrátiť do pôvodného stavu. Originálne dopravné lietadlo, ale bez cestujúcich a posádky a riadené na diaľku, by pokračovalo v lete smerom nad Kubu.  Po vstupe do kubánskeho vzdušného priestoru malo vyslať signál Mayday, oznámiť, že je napadnuté kubánskymi stíhačkami a požiadať o pomoc. Následne by malo byť vysielanie prerušené a lietadlo zničené na diaľku.

Prezident Kennedy bol síce milovníkom špionážnych románov, ale Operácia Northwoods, to už bolo preňho priveľa. Operáciu zastavil, predseda Zboru náčelníkov štábov Lyman Lemnitzer bol pozbavený funkcie a odložený na teplé miestečko najvyššieho veliteľa NATO v Európe. Táto operácia bola v podstate odtajnená v novembri 1997, aj keď je divné, že sa tak stalo v súvislosti so zverejnením časti dokumentov týkajúcich sa zavraždenia Johna Kennedyho. Nemožno sa preto čudovať, že značná časť amerického obyvateľstva si po každej teroristickej akcii kladie otázku, či zasa nemajú v tom prsty ich vlastné tajné služby.

6.trasa_cal_007.jpgLetový plán kórejského lietadla KAL-007 a jeho skutočná trasa.

Existuje však jeden skutočný prípad pripomínajúci Operáciu Northwoods. Týka sa kórejského civilného lietadla KAL-007, ktoré za nevyjasnených okolností preniklo nad sovietsky ostrov Sachalin. Faktom je, že 1. septembra 1983 sovietska stíhačka zostrelila toto dopravné lietadlo. Došlo vraj k fatálnej zámene, lebo podľa tvrdenia vtedajšieho moskovského velenia v tom istom čase letelo v sovietskom vzdušnom priestore aj americké špionážne lietadlo USAF RC 135, chvíľu dokonca súbežne s kórejským KAL-007. Presne tak, ako to pripravovali plánovači Operácie Northwoods. Na incident bola aj vhodná doba. Po nástupe Ronalda Reagana do Bieleho domu sa vzťahy so Sovietskym zväzom prudko zhoršili, istý čas to vyzeralo, že studená vojna prerastie do nukleárneho konfliktu. Preto sa nemožno čudovať, ak milovníci konšpiračných teórií nachádzajú súvislosti medzi obomi prípadmi. Ako zaujímavosť možno uviesť fakt, že medzi pasažiermi v lietadle mal pôvodne byť aj bývalý prezident USA Richard Nixon, ale z neznámeho dôvodu zrušil svoju cestu iba pár minút pred odletom.   

Naivní realisti

V súčasnom svete plnom špionážnych družíc, sledovacích a odpočúvacích zariadení, kde už pomaly neexistuje miesto na súkromie, majú svoje miesto aj konšpiračné teórie. Nepochybne budú naďalej vyvíjať svoju činnosť skupinky spochybňujúce mentálne schopnosti ich prívržencov, ale paradoxom je, že aj na názory konvencionalistov, teda milovníkov oficiálnych verzií,  našli psychológovia osobitnú nálepku a špecifické pomenovanie. Hovoria tomu „naivný realizmus“ a myslia tým postoje vyznačujúce sa slepou vierou v oficiálne vysvetlenia zložitých udalostí tohto sveta. Šíritelia naivného realizmu sú presvedčení, že vždy vidia a reagujú na svet objektívne. A ak niekto s nimi nesúhlasí, je to podľa nich len preto, lebo ich poznanie a správanie nie je na dostatočnej intelektuálnej úrovni.

Na záver teda možno konštatovať, že ľudia sú v súčasnosti vystavení rozličným manipuláciám a je preto povinnosťou médií poukazovať na tento fakt a nehádzať do jedného vreca všetky kritické názory, dokonca aj keď sa týkajú konšpiračných teórií. A už vôbec nemožno pripustiť, aby určitá malá skupina presadzovala iba svoj názor a všetky opačné nálepkovala tvrdením, že ide o postoje mentálne zaostalých.

Ostatné foto: wikipédia, tv a film

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Ivan Špáni
#1
Ivan Špáni
21. január 2014, 04:44

Klobúk dole pred analytickou prácou autora, aká sa dnes v dnešnej publicistike len tak nevidí! V Pravde by to nedali?

Obrázok používateľa Michal Sedlacko
#2
Michal Sedlačko
30. január 2014, 09:58

Ďakujem za informatívny článok. V kontexte Slovenska by ma ale zaujímalo, ako by sme v ľavici mali vnímať a interpretovať Rostasa a jeho iniciatívy ako napr. Zem a vek?

Mám pocit, že implicitná hodnotová orientácia konkrétne časopisu Zem a vek pochádza od konzervatívnych amerických kresťanov, tzn. útočiť na všetko, čo zaváňa solidaritou, vplyvom štátu, internacionalizáciou či snahou o sociálnu či environmentálnu politiku a podobne, pričom z toho cítiť ľahký nacionalizmus. Na druhú stranu spôsob rétoriky je extrémne šikovný a premyslený, pretože nikde sa nekomunikuje ZA čo sa má bojovať, neustále je to len bojovanie PROTI a tým pádom sa aspoň s niečím vie stotožniť každý čitateľ. Zároveň aj kombinácia článkov a informácii je "bravúrne" zvládnutá, pokladané sú vedľa seba solídne kritické spoločenské analýzy s naozaj podivnými teóriami, čo tým druhým prepožičiava istú vážnosť a legitímnosť. V kombinácii s extrémne profesionálnou prezentáciou to celé považujem za veľmi nebezpečné médium.

Takže áno, na jednej strane akceptujem, že označovanie niekoho za konšpiračného teoretika je spôsob vylúčenia z diskusie, ale na druhej strane - ak sa rozprávame konkrétne - ako narábať s takýmito médiami?

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984