Reklama
Reklama

Jedného ospravedlniť, druhého odsúdiť

Počet zobrazení: 2602

Svet je na pokraji zrútenia, ide sa zblázniť. Taká opovážlivosť, zopakovať presne to, čo predtým pod rovnako spravodlivou zámienkou prevencie spravil iný štát z opačnej strany zemegule. Nie je mi celkom jasné, ako sa dá jedna intervencia ospravedlniť a druhá odsúdiť. Odjakživa sa mi protivil syndróm dvojakého metra. Keď je niečo nesprávne, tak bez ohľadu na pôvodcu sa to musí bez pardonu odmietnuť a naopak, aj keď niekto so „zlým kádrovým posudkom” spraví niečo pozitívne, je nevyhnutné, bez ohľadu na históriu, dať mu za to patričný kredit. Neznášam čierno-biele videnie sveta, naši sú tí dobrí a nikdy nerobia zlé veci a tí druhí, logicky zlí, sa nikdy na nič záslužné ani nedokážu zmôcť. 

V mekke svetového obchodu som bol svojho času svedkom monológu, keď sčítaný a vzdelaný sedemdesiatnik obhajoval morálne poklesky vlastného prezidenta kompetenciou v zahraničnej politike a štátnickou prezieravosťou. Pre mňa rovnaký človek zosobňoval úpadok spoločnosti na najvyššom poschodí. Vodca slobodného sveta bol pristihnutý pri klamstvách a navyše sa nevedel ovládať. Jeho prívrženec s tým nemal nijaký problém, úplne bagatelizoval skutočnosť aj dopad na prestíž úradu, ktorý daný politik reprezentoval. Príslušnosť k rovnakej strane spôsobila (u ináč zásadového človeka) akútnu sterilitu s ochotným prižmúrením oboch očí. Poviete si, vôbec nie ojedinelý jav... iste, bohužiaľ. Čo ma však trošku zaskočilo, bolo opovrhnutie pri podobne nelichotivej anabáze u príslušníka zo súperiacej strany konzervatívcov. Predošlú liberálnu blahosklonnosť vystriedala vzápätí priam šialená nenávisť, ktorá rečníkovi sfarbila celú tvár červeňou. Obával som sa, či nedostane záchvat... Tak som len podotkol polohlasnou otázko: „Aký je v tom rozdiel?” Obaja sa v mojich očiach svojimi slabosťami vyfaulovali, boli slabosi, morálni mrzáci, stali sa vydierateľnými. Môj partner v rozhovore sa na mňa nechápavo pozrel, chvíľu mlčal a potom z neho konečne vypadlo: „Tamtie prasce nie sú naši, tých si musíme chrániť, lebo na nich stále útočia oni!” Šokovala ma zaslepenosť inteligentného človeka a odobrenie niečoho, čo na opačnej strane tak vehementne kritizoval. Éra čierno-bielych televízorov sa predsa u nich skončila dávno predtým ako u nás doma. Bipolárne videnie si však napriek tomu v politike zanovito chránia a priestor  medzi krajmi farebného spektra sa im nežiada ani len náhodou vyplniť. Status quo vyhovuje... Im určite áno. Tvrdiť to isté o ich voličoch by bolo, jemne napísané, priame usvedčenie z neznalosti. 

Prečo agresia pri oboch „púštnych búrkach” bola pochopiteľná a chápaná mierumilovným svetom ako spravodlivý a nevyhnutný akt na zachovanie svetového mieru? Nevyhradzujem si patent na rozum, nemám vzdelanie v politológii, ale pri porovnaní minulých a terajšej agresie vidím rovnaký rukopis. Každá je, respektíve bola zásahom do vnútorných záležitostí iného suverénneho štátu násilnou formou. Prečo domino efekt sankcií ruských športovcov a umelcov nepostihol predtým aj ich amerických partnerov? Prečo je Rusko toľko pranierované? Nenávidené i kvôli jeho nerastným zdrojom a dosiaľ, napriek nespočetným snahám, nepodmanené. Vylomili si na ňom zuby aj Napoleon s Hitlerom. Dovolím si napísať, že jeho vodca nie je o nič horší (a teraz ma zjedzte) ako jeho náprotivok v Spojených štátoch, Veľkej Británii či Francúzsku. Pre kritikov hocikoho: Každý by mal zmerať najprv sám seba, svoje plusy i mínusy... Netrúfam si tvrdiť, že je lepší, určite nie je, a rovnako ako ani oni nie je bezchybný. Ale to predsa nie je nikto. Ani vy, ani ja...

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama