Ján Zambor: Dom plný neviditeľných

Básnickú tvorbu Jána Zambora vnímam ako stíšený, ale dôrazný apel na  zachovanie najbytostnejších hodnôt človeka, vystaveného civilizačným skúškam a spoločenským diktátom. Zambor nie je prototypom ukričaného dobového glosátora, ktorý po vstupe na literárnu scénu okamžite zažiari a vzápätí zhasne. Od debutu Zelený večer (1977) si razí priamočiaru cestu bez úmyslu oklamať čitateľskú a kritickú verejnosť, a už vôbec nie sám seba pohodlnejšími skratkami a taktickými odbočkami. Vytrvalo sa hlási k nespochybniteľným vrcholkom domácej poézie (Ivan Krasko, Pavol Horov, Milan Rúfus), ktoré spája s dôverným poznaním progresívnych inonárodných literatúr. Sústavná prekladateľská činnosť z ruskej a španielskej poézie sugestívne zasahuje do centra autorovej pôvodnej tvorby. Sympatizuje s avantgardnými predstaviteľmi európskej literatúry, viacerým z nich pripisuje svoje básne (Ajgi, Chlebnikov a ďalší). Jednotlivé básne či ucelené knižné oddiely uvádza častými citátmi z diel prekladaných autorov, ktorí vstupujú do Zamborovho textu s plnohodnotnou účasťou. Slovenská tradícia zosobnená východoslovenským valalom sa u Zambora pretína s európskou rozhľadenosťou. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku nepôsobí protikladne ani rušivo, ale predovšetkým integrujúco, prezrádzajúc empatickú osobnosť autora.

Inak tomu nie je ani v najnovšej Zamborovej zbierke Dom plný neviditeľných, Milanium 2014. Názov, ktorý je nedopovedaný a čiastočne neurčitý sa na prvé prečítanie halí do jemného oparu tajomstva. Ako sa následne dozvedáme, predmetný dom, hoci je už nenávratne opustený, ale ešte intenzívnejšie je prežiarený blízkymi, dokonca tými najbližšími, otcom a matkou, potom aj samotný titul nadobúda konkrétnejšie obrysy. Ťažko si predstaviť Zambora básnika, ktorý sa definitívne odstrihol od rodného kraja, nahradil ho regiónom, ktorý v súčasnosti obýva, a bezbolestne zabudol. Podobne ako u bytostného lyrika Zemplína Pavla Horova, tak aj Zamborova vidiecka skúsenosť je univerzálna. V porovnaní s rušnými európskymi metropolami, ktoré sa stávajú objektom jeho záujmu aj v tejto zbierke (Moskva, Madrid) neuchyľuje sa ku konfrontačnej výmene, hodnoty stelesnené dedinským spôsobom života sú legitímne a platné. Básni Rútňava diktuje veršový rytmus preľudnenosť, dopravný hluk Moskvy, stiesnenosť z masy cestujúcich valiacich sa z metra. Akcent na nezmyselné náhlenie a predbiehanie sa prekrýva so zákonitými otázkami, ktoré prerušuje dievčenský úsmev, aby vykresal presvitajúcu nádej. Tá sa u Zambora spája s obyčajnými, ale stále cennejšími a ubúdajúcimi prejavmi. Ústredný motív básne Posledná krava vychádza z rituálu odprevádzania zbožňovaného zvieraťa. Nevyhnutný, ale bolestivý odchod poukazuje na súvisiace dramatické okolnosti. „Čo všetko odchádzalo s ňou...!“ konštatuje s argumentačnou emotívnosťou Zambor, opierajúc sa o spoľahlivú pamäťovú štruktúru. Krava reprezentovala osvedčené istoty, materiálne zázemie a stáročné puto medzi človekom a domácim zvieraťom. Do farbistých obrazov zaužívaného roľníckeho života je zakomponovaná zmienka o maľbách Chagalla a Maleviča so stránkami kníh Jesenina a Platonova. Spojenie týchto navonok nesúrodých prvkov vytvára pod ťarchou vypätej udalosti svojbytný ostrov vnútornej istoty a harmónie. Zambor neinklinuje k idylickým momentkám, s prenikavým videním prehodnocujúceho muža reaguje na každú zmenu, ktorou prešiel kraj od jeho detstva až po súčasnú nejednoznačnú situáciu. Úvod básne Horúci pozdrav z rodného kraja zasahuje výstižnou myšlienkovou formuláciou, zhutnenou do troch veršov: „V rieke sa nekúpať. / Zo studní radšej nepiť. / Studničku už len v básňach.“ Autor kultivovanou formou poetickej skratky vypovedá o devastácii prírodných zdrojov a vodných tokov, ktoré svojou dávnou priezračnosťou predstavovali nezakalený chlapčenský svet. Na inom mieste jabloň s dozretými plodmi sprostredkováva krehké pradivo s fyzickým priestorom domova. Jablko ako žiarivá hmatateľná spomienka vzídená z rodičovskej záhrady svojimi dôverne známymi a prenesenými vôňami udržuje kontinuitu jediného absolútneho domova.

Zambor je básnikom precíznych impresií a tvarových línií, ktoré zapadajú do jednoliatych kompozičných celkov. Úvodná báseň A boli to zákmity čistého chvejivého svetla nenechá vnímavého čitateľa(ku) na pochybnostiach, čo sa týka prežívania a spolucítenia s ľudským jedincom alebo tvorom zo živočíšnej ríše, ktorí sa ocitli v zúfalom rozpoložení. Za bránou vidieckeho domu leží vyčerpaná srna, „uštvaná dozaista ľuďmi, / ich krikom, autami a motorkami“. Je až dojemné, s akou detskou starosťou a starostlivosťou sa lyrický subjekt skláňa nad nevládnym telom zvieraťa a ráznym hlasom vyzýva k tolerantnosti: „Srnka, krík, strom, kvet, motýľ, chrobáčik... / Nech si z nás každý vštepí do pamäti, / ako sa správať ku krehkým / bytostiam zeme.“ Bez zbytočného poúčania a moralizovania, s prirodzenou potrebou pomáhať slabším poukazuje na ohrozené bytosti zahnané agresívnym správaním na pokraj číhajúcej priepasti. Čoraz ostrejšie sociálne rozdiely, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenských miest, znepokojujú aj Zamborovu neutíchajúcu vnímavosť. Prostredníctvom trpkého údelu neznámej ženy spiacej na schodoch luxusnej ulice s prvotriednymi obchodmi vyzýva k obnoveniu primárnej ľudskej dôstojnosti. Záverečné verše vrhajú spiacu bezdomovkyňu do takmer ironického kontrastu s hlučnou zábavou nevšímavých navrátilcov z nočného baru. Vyhrotený protiklad prírodnej scenérie a sociálneho úpadku so staronovými hrubosťami otvárajú priestor k zodpovedaniu pálčivých otázok, týkajúcich sa našej predstieranej slepoty, ospravedlňovanej dejinnou nezvratnosťou. V podobnom duchu sa nesie báseň Holub, ktorá stavia do pozornosti mŕtveho holuba neďaleko madridského pamätníka básnikovi Miguelovi Hernándezovi. Hoci sú pozostatky holuba odpratané, „ostrov smútku“ pretrváva s vedomím nezacelenej ruptúry. Báseň Pod jedným slnkom, umiestnená do ulíc pražského Starého mesta reprezentuje ukážkovú vzorku ekumenickej lásky a spolupatričnosti. Stačí zacitovať krátku pasáž: „Všetci mimo vlastnej predpojatosti, nevraživosti, nenávisti a vzájomných vojen, spojení nesmiernosťou chvíle.“ K vrcholnému prejavu solidárnosti a nevšedného sociálneho cítenia sa radí báseň Zranení, ktorá ohromuje váhou zrozumiteľného posolstva, podporujúceho nezabudnuteľnú čitateľskú skúsenosť. Zambor odhadzuje masku falošnosti a pretvárky, aby prehovoril s bolestnou úprimnosťou: „buďme láskaví k mužom a ženám / zraneným nespravodlivým obmedzovaním, odsúvaním, / vyraďovaním, väznením alebo postihmi i predčasným / odchodom blízkym.“ Nepamätám sa na podobnú báseň v súčasnej slovenskej poézii, ktorá s nezahmlievanou odvahou reaguje na zhoršujúcu sa úroveň medziľudskej súdržnosti. Zambor bez prvoplánových efektov realizuje vlastnú víziu ľudskej angažovanosti s vylúčením ideologických noriem a hraníc.

Zamborova tvorivá studnica nie je sústredená len do bezmennej prírody, ale aj do konkrétnych lokalít. Obzvlášť inšpirujúco na autorovu tvorbu vplývalo prostredie Budmerického kaštieľa a najmä priľahlého parku, ideálneho na  zádumčivé prechádzky. Aj v zbierke Dom plný neviditeľných sú niektoré datované básne označené miestom ich vzniku – Budmericami. K Budmericiam sa viaže báseň reagujúca na neodmysliteľný motív Kraskovej poézie – dlhý rad zimných topoľov. V básni Predĺžená pauza s podtitulom Ivan Krasko v Piešťanoch sa Zambor originálnym spôsobom, s využitím stupňujúceho lyrického napätia zamýšľa nad poslednými trinástimi rokmi života tohto veľkého symbolistu. V neposlednom rade sa Zambor venuje cyrilo-metodskej tematike, okrajovo Samovi Hroboňovi a Jankovi Kráľovi. Dlhšiu báseň Ľudovít Štúr, príbeh národa, príbeh reči môžeme chápať ako živý chronologický záznam Štúrovho života, ktorý nadčasovou aktuálnosťou presahuje do prepolitizovanej prítomnosti práve v čase dvojstého výročia narodenia slovenského velikána.

Vkusne upravenú knižku praktického formátu dotvárajú jemné ilustrácie Jána Kudličku, ktoré rovnocenne sekundujú kultivovanej výpovedi Jána Zambora. Obidvoch tvorcov spája umelecké a najmä osobné porozumenie, ktoré prerástlo do vzájomne prospešnej spolupráce. Zamborova najnovšia zbierka Dom plný neviditeľných je neprehliadnuteľnou správou pre tých, ktorí rozlišujú rozostrené hranice dobra a zla, lásky a nenávisti, bdelosti a ignorantstva. Humanisticky orientovaná poézia so všetkými atribútmi kvalitnej literatúry bude vždy žiadaná a predovšetkým neustále potrebná.