Ilona Švihlíková: Západná civilizácia postupne odchádza

Počet zobrazení: 12054
fss_31.3.15.jpgDoc. Ilona Švihlíková, PhD. (1977) prednášala ekonómiu na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe, kde viedla katedru politológie a spoločenských vied. Momentálne sa venuje vedeckej práci. Je spoluautorkou kníh Energetická bezpečnosť – geopolitické súvislosti (2008), Energetická bezpečnosť: reakcia na krízu (2009). S veľkým ohlasom sa stretla jej publikácia Globalizácia a kríza (2010) a najnovšie monografia Přelom s podtitulom od Velké recese k Velké transformaci. Skúma v nej procesy globalizácie, hlboké zmeny vo svetovej ekonomike, otázky úpadku súčasnej západnej civilizácie. Založila občiansku iniciatívu Alternativa Zdola, ktorá si kladie za cieľ podporovať komunitné hnutie v Českej republike.

ilona_svihlikova_prelom_large.jpg








Kniha vyšla v slovenskom vydavateľstve Inaque.sk začiatkom roku 2015. Ilona Švihlíková v nej "uvažuje o soudobé globální krizové kapitalistické realitě jako o skutečně přelomové době, kdy se nebývale vyhrocují nerovnoměrnosti, asymetrie i nespravedlnosti. Autorka pokračuje v kritickém náhledu překonávajícím omezené mantinely mainstreamové ekonomické i politické vědy, a to s využitím systémového přístupu a teorie chaosu."







PAVOL DINKA: Ústrednou témou vašej najnovšej knihy Přelom je analýza a kritika súčasnej západnej civilizácie. Okrem iného si kladiete otázky: Kam sa stratil onen vzývaný, úspešný a toľko napodobňovaný Západ oháňajúci sa demokraciou, ktorú porušuje na každom kroku? Nie je to priveľmi príkry pohľad? Nastáva ozaj neodvrátiteľná kríza kapitalistických neoliberálnych hodnôt?

ILONA ŠVIHLÍKOVÁ: Vonkoncom o tom nepochybujem. Západná civilizácia postupne odchádza a s ňou i jej viac ako dve storočia trvajúca dominancia. Číňania by to nazvali krátkym obdobím alebo skôr výnimkou v dejinách. Ukazuje sa, že Západ nemá idey, myšlienkové koncepty, ktorými by vedel osloviť sám seba, tobôž zvyšok sveta. Sprevádza ho kultúrna prázdnota, čoraz silnejšia tendencia k technokratizmu, totálna neschopnosť reagovať na krízové javy a definovať skutočné systémové poruchy. Predvídal to už Lev Nikolajevič Tolstoj, keď v roku 1906 napísal: „Všetko, čo robia západné národy, by malo byť pre ľudí východu varovaním, aby nič také nečinili. Nasledovať západné národy znamená nastúpiť na cestu skazy“.

P. DINKA: Ak hovoríme o poruchách, musíme povedať, lapidárne vyjadrené, čo sa pokazilo?

fotka_ilona.jpgI. ŠVIHLÍKOVÁ: Západ sa neprepadne „do hlbín“ zo dňa na deň. Ide o dlhodobý proces úpadku v rozličných sférach: ekonomickej, sociálnej, demografickej, morálnej atď. Neznamená to však, že by v rukách nedržal niektoré významné karty – ale už len zopár. Hru si pokazil sám a tromfové esá sú rozmiestnené oveľa vyrovnanejšie ako pred niekoľkými desaťročiami. Predovšetkým sa vyznačuje drvivou vojenskou prevahou, pravdaže, myslím tým najmä Spojené štáty. Odstup USA od zvyšku sveta je v tomto smere enormný (v roku 2012 predstavovali vojenské výdavky Spojených štátov 682 miliárd dolárov, Číny 119 a Ruska 71,2 miliardy dolára). Každému je zrejmé, že vojensko-priemyselný komplex je nesmierne dôležitý hlavne z ekonomického a technologického hľadiska – veľké množstvo významných vynálezov má pôvod vo vojenskom výskume.

P. DINKA: Mať vojenskú prevahu ešte neznamená vyhrať konflikt. Za víťazstvom sa skrýva oveľa viac ako rozbombardovanie územia...

I. ŠVIHLÍKOVÁ: A práve tu Spojené štáty zlyhávajú. Vojny, ktoré sa mali stať za Busha motorom ekonomiky, v konečnom dôsledku vyústili do dusivého bremena neúnosne zvyšujúceho štátny dlh a delegitimizujúceho Západ ako celok. Nehovoriac o tom, že medzinárodné právo pri niektorých „operáciách spojencov“ bolo aktérom akosi na ťarchu. Malo to aj svoj ostrý ideologický nádych: Máme demokraciu – automaticky nás to nadraďuje nad všetkých „barbarov“ planéty, našou morálnou povinnosťou je vyvážať tento úžasný režim, trebárs aj násilím, do krajín na celom svete, zvlášť do tých, kde ležia bohaté náleziská ropy.

P. DINKA: Spomínali ste, že ide dlhodobý proces úpadku západnej civilizácie. Marx videl body zlomu v druhej polovici 19. storočia a Lenin v prvých  dekádach 20. storočia. Skončilo sa to však neslávne. Čo vy pokladáte za zlomové roky?

I. ŠVIHlÍKOVÁ: Západu pomohli pozviechať sa povojnové roky obnovy (pomohlo to aj Východu), ktoré sa označujú aj za zlaté roky kapitalizmu. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa definitívne uzatvára mierové „spolunažívanie“ medzi prácou a kapitálom stelesnené v koncepcii sociálneho štátu – výrazne na úkor práce; už od sedemdesiatych rokov sa však vyhrocuje pomer miezd k hrubému domácemu produktu (HDP), klesá ich podiel a podiel zisku sa zvyšuje, flexibilizuje sa pracovný trh, preferuje sa uzatváranie čiastkových pracovných úväzkov, zhoršujú sa pracovné podmienky, narastá nezamestnanosť, roztvárajú sa nožnice medzi bohatstvom a chudobou.

P. DINKA: Nemalou mierou sa pod tento vývoj podpísal aj rozpad Bretton-woodskeho menového systému. Americká vláda zrušila v roku 1971 vymeniteľnosť dolára za zlato, menové kurzy sa začali udržiavať na základe trhových pomerov. Trh sa stal, ako hovorí filozof Slavoj Žižek, niečím podobným ako Leninova diktatúra proletariátu.

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Bretton-woodsky systém nastavil dominanciu dolára (po vojne oprávnene, USA vytvárali takmer polovicu svetového HDP a boli najväčším svetovým veriteľom, v súčasnosti sú pre zmenu najväčším dlžníkom), z ktorej žijú Spojené štáty dodnes – nezaslúžene, ako povedal kedysi francúzsky prezident de Gaulle. Veď čo môže byť lepšie ako uhrádzanie schodkov bežného účtu vo vlastnej mene. Dolár a jeho medzinárodné postavenie možno prirovnať k pozícii jednookého kráľa medzi slepými – no aj napriek tomu je stále jedným z mocenských pilierov USA. Veľmi úzko to súvisí s kótovaním ropy a ďalších primárnych komodít v dolároch.

P. DINKA: V osemdesiatych rokoch začala ožívať „nová pravica“ a vyrukovala s Washingtonským konsenzom. V čom spočívala jeho podstata?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Išlo o súbor „dobre mienených rád“ Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, založených na báze neoliberalizmu, ako docieliť rast a dostať sa z dlhovej krízy v osemdesiatych rokoch. Obmedzoval sa na znižovanie rozpočtových deficitov predovšetkým na strane výdavkov (zdravotníctvo, sociálne služby), rušil progresívne dane, orientoval sa na posilnenie nepriamych daní, privatizáciu verejných statkov, dereguláciu vybraných služieb, preferoval oslabovanie úlohy štátu v ekonomike. Povedané jednou vetou – znamenalo to liberalizáciu, dereguláciu a privatizáciu.

P. DINKA: Východiskom pre vyspelé krajiny mal byť v deväťdesiatych rokoch koncept tzv. Novej ekonomiky. Ním sa malo otesať ostrie zlomovej hranice. Zdá sa, že to bol pokus celkom úspešný...

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Išlo predovšetkým o znalostnú ekonomiku a využívanie internetu. Faktom je, že od polovice deväťdesiatych rokov sa zaznamenal relatívne vysoký ekonomický rast, nízka inflácia a vysoká zamestnanosť. O prínose tohto konceptu sa však doteraz vedú spory. Niektorí ekonómovia zdôrazňujú, že aplikácia vedomostí za pomoci moderných technológií viedla k zvýšeniu produktivity práce, nie však k výraznejšej zmene v organizácii výroby. Presne sa nevie, koľko investícií do moderných technológií sa ozaj vyplatilo, či boli dostatočne efektívne. Vo všeobecnosti sa však akceptuje, že moderných technológií sa chopili finančné trhy a uvoľnenú likviditu začali masívne smerovať do internetových firiem, divo sa presadzovala financiácia ekonomiky. Výsledok je známy: vznik bublín dot.com, ktoré praskli na prahu 21. storočia a vzápätí sa začala pripravovať ďalšia bublina – tentoraz na trhu nehnuteľností; spolu potom vytvárali podhubie blížiacej sa recesie v roku 2008.

P. DINKA: Nepomohol čiastkovému úspechu tzv. Novej ekonomiky aj rozpad bipolárneho sveta, krach Sovietskeho zväzu a jeho satelitov?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Nesporne áno. Západ sa mohol nadýchnuť, nabrať nové sily – využíval ideologickú dominanciu – známu Fukuyamovu tézu o súčasnom kapitalizme spojenom s tzv. liberálnou demokraciou ako o konci dejín, a navyše si rozšíril odbytiská, eliminujúc pritom do značnej miery konkurenciu z Východu. Navyše východné krajiny ponúkli skvelé „laboratórium“ na neoliberálne experimenty (strmhlavý skok do trhovej ekonomiky) so všetkými tragickými dôsledkami a následnou diskreditáciou.

P. DINKA: Ako treba vnímať vznik Veľkej recesie v roku 2008?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Predovšetkým ako fakt, že k základnej poruche – finančnej, menovej, ekonomickej a morálnej – prišlo v samom srdci Západu – v Spojených štátoch amerických. Napokon sa tým potvrdila jedna zo základných Marxových téz, že základný transformačný pohyb sa musí odvíjať od najsilnejšieho ohnivka kapitalistickej ekonomiky. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že rozvíjajúcich a rozvojových krajín sa kríza takisto dotkla (v závislosti od intenzity väzieb na Západ), ale v podstatne menšej miere. Navyše si myslím, že ani jedna z vyspelých krajín si nemôže mädliť ruky, že je definitívne za vodou.

P. DINKA: Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz vypracoval v roku 2009 správu pre OSN o príčinách Veľkej recesie a o návrhoch, ako sa z nej vymaniť. Môžete nám ju v hrubých črtách priblížiť?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Kríza nie je podľa neho náhodná, nie je to niečo, čo sa nedalo očakávať. Na vine je ekonomická politika za posledných tridsaťpäť rokov, tzv. trhový fundamentalizmus, ktorý predpokladá, že trh vyrieši všetky politické, sociálne a hospodárske problémy. V podstate išlo o komplexné zlyhanie – na úrovni teórie a filozofie, inštitúcií, politiky a etiky. Redukcia človeka na homo economicus sa doviedla do absurdných výšin, absolútne sa narušil vzťah medzi ekonomikou a ekológiou (v neprospech ekológie), rozrumili sa demokratické princípy vládnutia. Tento nelichotivý stav majú na svedomí nielen národní regulátori, ale aj medzinárodné inštitúcie, predovšetkým však Medzinárodný menový fond (MMF).

P. DINKA: Je vôbec pravdivá ľavicová mantra, že Medzinárodný menový fond je čertovo kopýtko, ktoré hnalo svetové ekonomiky do pekla? Nepreháňa sa to a nepripisuje sa mu priveľa negatív?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Stiglitz v analýze používa zaujímavý bonmot – riešenie krízy by nemalo byť horšie ako samotná kríza. MMF robil podľa neho chyby vo všetkom, čoho sa chytil, a nielen to – prísne sa vždy a všade pridržiaval trhovej šablóny. Primárne sledoval finančné ukazovatele, kurzy, úrokové sadzby, splácanie dlhov a podobne. Lenže ľudia nežijú z výmenných kurzov a úrokov, lež predovšetkým z vývoja reálnych miezd, výšky hrubého domáceho produktu a sociálnych parametrov. Je pravda, že MMF teraz minimálne rétoricky „modifikuje“ niektoré svoje názory, ale keď príde na praktickú politiku (Grécko či Ukrajina), tam veľké posuny od pôvodnej doktríny nebadať. Ustavične sa zdôrazňuje nevyhnutnosť sociálnych škrtov, no veľké daňové úniky a oligarchické štruktúry sú na okraji záujmu.

ilona_rijen_demoska.jpg

P. DINKA: Aké východiská ponúkala Stiglitzova správa? Týkali sa systémových zmien, alebo išlo o kozmetické úpravy v rámci kapitalistického systému?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Analýza sa neniesla v nejakom radikálnom duchu. Išlo skôr o keynesiánske odporúčania na globálnej úrovni ako o úvahy na tému systémovej zmeny, no v kontexte dominancie neoliberalizmu možno pokladať aj niektoré relatívne umiernené opatrenia za takmer revolučné. Spomenúť treba najmä návrhy na zásadnú zmenu v oblasti koordinácie hospodárskych politík a globálnej governancie. Správa poukazovala na nevyužitý potenciál OSN a prichádzala s návrhmi na vytvorenie nových globálnych inštitúcií (na báze OSN), ktoré by fungovali na úplne odlišných princípoch ako MMF a Svetová banka.

P. DINKA: Môžete ich konkretizovať?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Odporúčal zriadiť Global Economic Coordination Council (Radu pre globálnu ekonomickú koordináciu), ktorá by mala poskytovať globálne verejné statky. Pôsobila by na podobnej úrovni ako Bezpečnostná rada OSN a riešila by ekonomické otázky v úzkej súčinnosti so sociálnymi a ekologickými aspektmi.

P. DINKA: V súvislosti s úpadkom západnej civilizácie sa hovorí, povedané slovami vášho kolegu, známeho českého sociológa Jana Kellera, aj o súmraku sociálneho štátu. Nájdeme ešte niekde sociálny štát?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: V prípade USA a Veľkej Británie o tom možno ťažko hovoriť. Južné krajiny Európskej únie sociálny štát v ucelenej podobe nikdy nemali a ak aj nejaký zvyšok ostal, nemilosrdne ho ničí dlhová kríza. Nemecko sa zase vyznačuje jedným z najväčších sektorov pracujúcej chudoby (nie náhodou ostatný tamojší sociologický prieskum ukázal, že 80 percent Nemcov pokladá kapitalizmus za chorý spoločenský systém). Zostáva iba Škandinávia, ktorá slúži ako model, že „veci sa dajú robiť aj inak“. Škandinávske krajiny sa umiestňujú na špičke všetkých možných rebríčkov: najvyššia miera participácie žien na politickom a ekonomickom živote, najvyššia konkurencieschopnosť, najnižšia miera korupcie, najvyššia kvalita života, najvyššie zdanenie na svete, najlepšie školstvo. Neznamená to však, že sú imúnne voči globalizačným tlakom, a hoci majú dobre nastavené stabilizátory, môžu aj ony začať erodovať.

P. DINKA:  V neoliberálnom koncepte často počúvame o nevyhnutnosti znižovať úlohu štátu v spoločnosti. Americká politologička Ellen Woodová  to pokladá za krycí manéver, poukazuje na to, že tieto črty badať  len v spojitosti s okliešťovaním sociálneho poslania štátu, naopak, z hľadiska kapitálu, a to najmä v nadnárodnom meradle, je dôležitejší ako kedykoľvek predtým. Myslí tým na donucovacie prostriedky a na štátnu pomoc kapitálu na úkor práce (záchrana krachujúcich bánk a korporácií). Ako sa pozeráte na tento problém?

I: ŠVIHLÍKOVÁ: Nepochybne sa menia kritériá priorít, ktoré by mal štát zastávať. Keďže ho neoliberáli pokladajú za zlého aktéra v ekonomickej činnosti, usilujú sa okliešťovať jeho úlohu najmä v sociálnej oblasti. Privatizácia verejných služieb a „úľavy“ pre najbohatšie skupiny ponúkajú dostatok možností, ako získavať rentu, t. j. vysávať štát pomocou tzv. zákonných opatrení, vrátane „záchrany“ odvetví, ktoré predstavujú systémové riziko. Lenže rovnaké skupiny, ktoré dostávali pomoc od štátu, sa neštítia veselo znižovať jeho rating a nabádať k škrtom v sociálnych výdavkoch, pretože si „ľudia žili nad pomery“. Prirodzene, štát nútia do polohy represívneho aktéra – najlepšie to vidieť na posilňovaní vplyvu tajných služieb a umocňovaní všeobecného špicľovania. Štát sa stáva nástrojom v rukách elít – čo v podstate nie je nič nové, ale miera využívania štátu určitými skupinami je bezprecedentná – a nekombinovateľná s demokraciou.

P. DINKA:  Veľká recesia hlboko zasiahla aj štáty Európskej únie. Ako sa s ňou vyrovnali a vyrovnávajú? Čo prinesú politické zmeny v Grécku? Vykročila ľavicová vláda v Grécku správnou cestou?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Grécko a grécka vláda sú vo veľmi ťažkej situácii. Ľavicová Syriza sa dostala k moci v situácii, keď Európska centrálna banka prestala prijímať grécke dlhopisy ako kolaterál, čo doteraz robila; ľudia masívne vyberajú vklady a ohrozujú fungovanie bankového systému. Väčšina ostatných vlád si očividne želá zlyhanie Syrizy – inak by to ohrozilo ich pozície. Ide o neobyčajne zložitý problém. Syriza sa zatiaľ usiluje vyjednávať a ukázať, aké je v skutočnosti rozloženie moci v eurozóne, a to najmä tým, ktorí to doteraz nepochopili. Domnievam sa však, že ju čaká scenár odchodu z eurozóny, vrátane prepočtu dosahov na medzibankový systém, resp. zavedenia paralelnej meny. Osobne si myslím, že rokovaniami sa veľa nedocieli.

P. DINKA: Pani docentka, profesijne sa zaoberáte aj problematikou energetickej bezpečnosti v Európe. Čo nás čaká v tomto smere v nasledujúcom období? Prirodzene, mám na mysli predovšetkým Slovensko a Česko.

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Energetika je jednou z kľúčových oblastí určujúcich tendencie vedúce k zmene ekonomiky i medzinárodných vzťahov. Pozrime sa, čo znamená rozhodnutie Saudskej Arábie ísť výrazne dolu s cenami ropy – oficiálne preto, aby si udržali trhový podiel, a neoficiálne, aby si „vyrovnali účty“ s krajinami, ktoré pokladajú za nepriateľské – či už je to Irán alebo Rusko. Spojené štáty sa spoliehajú na svoju bridlicovú revolúciu, čo môže vyústiť do ďalšej bubliny. Európska únia sa takisto rozhodla oslabiť ruský vplyv potlačením významu ukrajinského tranzitu a umocnením úlohy Nord Stream-u. Česká republika sa podľa aktuálnych informácií rozhodla položiť dôraz na domáce zdroje uhlia a uránu, pravda, to nekorešponduje s Európskou komisiou, ktorá preferuje výraznejšie využívanie zemného plynu, no z iných teritórií, ako je Rusko. V energetike zrejme zvíťazí geopolitická priorita rešpektujúca predovšetkým záujmy Spojených štátov a až na druhom mieste záujmy Európskej únie. Zdá sa, že predstaviteľom EÚ to neprekáža. Svedčí o tom napríklad bulharský postoj k South Stream-u. Európa bude znášať náklady, aby USA mohli hrať svoje geopolitické hry.

P. DINKA: Na ľavicovej strane spektra počuť, že Európska únia sa hotuje vrhnúť do jamy levovej. Má ňou byť Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (TTIP), o ktorom v tajnosti rokuje so Spojenými štátmi. Mohla by Európa prežiť tento krok bez ujmy?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Podľa zistení britských novín Guardian postupujú rokovania neobyčajne rýchlo. Podstatné veci sa pred verejnosťou zatajujú, nie však pred korporáciami – tie sa vehementne starajú, aby sa v plnej miere akceptovali ich záujmy. Ľudia by sa pritom mali uspokojiť s frázami, že „dohoda pomôže nabudiť obchod a vytvorí nové pracovné miesta“, čiže niečo v zmysle prázdnych bublín zakotvených vo viacerých dohodách voľného obchodu – takých, ako je napríklad NAFTA (Severoamerická dohoda voľného obchodu združujúca USA, Kanadu a Mexiko) a najmä jej článok 11, ktorý chcú do TTIP prevziať. Zakotvuje totiž rozhodovacie právomoci korporácií nad vládami, umožňuje investorom žalovať vlády, nedovoľuje vládam zasahovať do ekonomiky vo verejnom záujme (napríklad zavedenie poistných systémov môže ohrozovať zisky korporácií, nemôžu sa presadzovať prísnejšie zákony na ochranu životného prostredia). Osobne pokladám dohodu TTIP za legalizovanú nadvládu korporácií. Ak ju už prijali, nemá zmysel konať akékoľvek voľby – tie budú definitívne iba nechutné divadielko.

P. DINKA: Čo tým sledujú Spojené štáty a dominantné americké korporácie?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Z geopolitického hľadiska ide o utvorenie obchodných blokov na eventuálnu prípravu obchodnej vojny, obmedzenie sociálnej a ekologickej ochrany, zabrzdenie technologického pokroku striktnou a nadmernou ochranou práv duševného vlastníctva. Ako bonus umožní trestať a zatvárať odvážnych jednotlivcov za „ťažké“ zločiny zdieľania materiálov na internete. Nazdávam sa, že práve tadeto vedie cesta ku korporátnemu fašizmu, k totalitnému systému, ktorý má umlčať alternatívne informácie. Elita sa s tým až podozrivo náhli (a v utajení), lebo dobre vie, že občianska spoločnosť sa globálne prebúdza.

P. DINKA: Máme tomu rozumieť tak, že TTIP zabraňuje technologickému pokroku, ktorý je v rozpore so záujmami elít, v rozpore so samotným kapitalizmom? Nie je to trocha pritiahnuté za vlasy?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Ak by sa uskutočnila plná aplikácia informačných technológií, socio-ekonomický systém by zrejme skolaboval – nezamestnanosť by mohla totiž dosiahnuť až 80 percent. Oxfordská štúdia z roku 2013 uvádza, že pri plnom nasadení moderných technológií  môže v nasledujúcich dvoch dekádach zaniknúť takmer polovica povolaní. Podľa odhadov je až 47 percent pracovných miest v USA v kategórii značného rizika. V tomto smere si zrejme ani nevieme predstaviť závratný dosah 3D tlačiarní, ktoré sa postupne stávajú technologickým hitom. Vo Financial Times (26. 12. 2013) sa konštatuje, že firma Siemens ušetrí vďaka nim pri oprave plynových turbín až 90 percent času, resp. palivovú dýzu skladajúcu sa z dvadsiatich komponentov možno zhotoviť pomocou 3D  z jedného kusa, a to s päťkrát vyššou životnosťou a s podstatne nižšou hmotnosťou.

P. DINKA: Nemôžeme však spochybniť, že aj dnes máme sektory, ktoré by vedeli absorbovať veľké množstvo pracovnej sily.

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Problém však spočíva v tom, že také pracovné miesta nemajú, okrem výnimiek,  ziskový charakter. Len si uvedomme, koľko ľudí by sme potrebovali v sociálnych službách (starostlivosť o starých, chorých, invalidov, deti), v školstve, výskume, kultúre i v ekológii. Viedlo by to k zvýšeniu kvality života a najmä k emancipácii človeka. Lenže podnikanie bez zisku nemá pre kapitalistu zmysel.

P. DINKA: Aj preto korporácie premiestňujú pracovne náročné výroby do oblastí s nižšími mzdovými nákladmi, nižšími štandardmi v ekológii a s daňovým dumpingom. Napokon to vyúsťuje do tzv. pretekov ku dnu. Môžete to bližšie vysvetliť?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: V pretekoch ku dnu (race to the bottom), ako výstižne poznamenal Stiglitz, prehrávajú úplne všetci. V honbe za tzv. konkurencieschopnosťou sa krajiny predháňajú o „angažmán“ nadnárodných firiem, o to, kto ponúkne nižšie dane (resp. nijaké dane), ešte viacej lacnej detskej práce (napríklad v juhovýchodnej Ázii), čo najnižšie alebo žiadne ekologické štandardy, kto najdokonalejšie odstráni akúkoľvek sociálnu legislatívu atď. Krajiny sa ozaj pretekajú v tom, ako čo najviac zhoršiť podmienky pre svoje obyvateľstvo, aby záujemcom predostreli údajne najväčšiu konkurencieschopnosť. Preteky ku dnu vyjadrujú absurditu a závažnosť súčasných ekonomických problémov.

P. DINKA: V medzinárodných vzťahoch sa prehlbuje napätie, rozširujú sa konflikty, vznikajú nové lokálne vojny. Za tým všetkým treba vidieť predovšetkým ekonomické záujmy. Kam to až môže viesť?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Kríza urýchlila zmeny na geopolitickej úrovni. Vyššiu váhu získalo zoskupenie G-20, čo takisto naznačuje úpadok Západu a posilňovanie tendencií k multipolárnemu svetu. Rastie úloha a význam krajín BRICS-u. Zo systémového hľadiska sa však medzinárodné vzťahy ocitli v chaose, v ktorom začína prevládať úsilie za každú cenu presadiť právo silnejšieho. Žiaľ, moderné technológie pokročili v anonymite zabíjania. Americký program dronov je v mnohých prípadoch odpudivý. Na ilustráciu ponúknem zopár citátov z britských novín The Guardian, ako ich uviedla pracovníčka, ktorá v tomto programe pracovala: „Je dôležité, aby si verejnosť uvedomila, že bezpilotné lietadlá riadia a videá analyzujú ľudia. Nikdy som nebola v Afganistane, ale sledovala som časti konfliktu vo veľkom detaile na obrazovke. Viem, čo je to za pocit, keď vidíte, ako niekto zomiera, najmä ak je to nevinný civilista. Slovami sa tá bolesť nedá popísať...“ Paradoxné je, že v oficiálnom vyhlásení sa to potom označí ako „vedľajšie škody“.

P. DINKA: Mocenské využívanie strachu patrí do bežného arzenálu komunikácie v medzinárodných vzťahoch. Je to jeden z najlepších nástrojov na vynútenie poslušnosti.

I. ŠVIHLÍKOVÁ: A to nielen v medzinárodných vzťahoch! Platí to v bežnom živote. Strach o prácu je v tomto zmysle úplne porovnateľný, ak nie ešte väčší ako strach, ktorý môže jednotlivca ťažiť v boji proti nedemokratickému režimu. Strach o prácu je ešte diabolskejší! V prípade odporu proti, povedzme, diktátorskému režimu, je tu jednoznačná legitimita, ktorá dodáva osobám odhodlanie a silu, ale aj tichú podporu či obdiv mlčiacej väčšiny. Elity si účinnosť ekonomického strachu veľmi dobre uvedomujú. Veď strach z toho, že rodina môže skončiť na ulici (stačí choroba alebo strata zamestnania pri hypotéke), je viac ako reálny. Elitám mimoriadne vyhovuje, aby boli následky systému zreteľne viditeľné – odstrašujúcu úlohu plnia bezdomovci, asi v tom zmysle „pozri sa, ako dopadneš, keď nebudeš v práci poslúchať“. Strach paralyzuje kolektívnu akciu, stavia triedy a jednotlivcov proti sebe, presne podľa Hobbesovej známej vety – človek človeku vlkom.

P. DINKA: V našich podmienkach tomu veľmi výdatne napomáha ohlupujúca mediálna propaganda. Všade navôkol máme výrobcov súhlasu, akoby ich oddojčil na vlastných prsiach sám zakladateľ tejto teórie, americký žurnalista zo začiatku 20. storočia Walter Lippmann.

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Mediálna propaganda je známy verklík, ktorý poslušne slúži elitám, dbá o to, aby sa určité informácie ľuďom vôbec nedostali, resp. sa dostali v pokrivenej a zosmiešnenej podobe. Ide o prezentáciu dôležitých udalostí oddelene, akoby spolu nesúviseli a vytvárali obmedzený pohľad na realitu. Dôraz sa kladie na individualitu a pestovaný mýtus self-made mana spolu s rozprávkovými príbehmi zbohatlíkov – veď občania sa musia predsa cítiť budúcimi milionármi, a nie vykorisťovanou pracovnou silou. Nehľadiac pritom na ďalšie programy, ktoré sú plné nevkusu a vulgárností ohrozujúcich výchovu maloletých. Východiskom je necenzurovaný, informačne bohatý internet, očistený od absurdít a morálnych výstrelkov. Spoločnosť založená na prihlúplej zábave, hedonizme, plytkosti je nielen mravne mŕtva, lež aj ľahko ovládateľná. Najväčším nebezpečenstvom pre pozitívny vývoj nie je zákaz kníh, ale spoločnosť, v ktorej už nikto knihy čítať nechce.

P. DINKA: V akom rozsahu postihli rozkladné tendencie na Západe, ak vôbec postihli, samotné vzdelávanie?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Katastrofálna degradácia vzdelávania v západných krajinách (okrem Japonska a Škandinávie) vedie takmer k priemyslovej výrobe fachidiotov, tak to aspoň nazval rakúsky literárny vedec a filozof Konrad Liessmann. Vedia sa síce technokraticky orientovať vo svojom odbore, ale nie sú schopní vnímať spoločnosť a systém ako celok. Tvoria obslužnú a poslušnú triedu, ktorá slúži elite bez toho, aby o tom vedela a mylne sa sama za elitu pokladá. Nie nadarmo sa hovorí, že najlepšie slúži ten, kto nevie, že slúži. Mladí ľudia sa hneď na začiatku dospelého veku dobrovoľne podrobia sofistikovanému zadlženiu s ilúziou budúceho bohatstva. Po skončení školy zistia, že totálne vhupli do systému, ktorý im nič isté a konkrétne okrem dlhu nezabezpečuje. Napokon im neostáva nič iné, iba poslúchať!

P. DINKA: Západ sa podľa vás ocitol v hlbokej civilizačnej kríze. Musia však jestvovať východiská, ľudstvo nemôže predsa hádzať flintu do žita. Určite existujú okrem negatívnych aj pozitívne scenáre, ktoré posunú vývoj do dopredu a nastavia nové humánne pravidlá na celej planéte. Zaiste máte aj vy sama nejakú predstavu.

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Tým zázračným slovom je transformácia, len ono je schopné obsiahnuť komplexnosť hlbokých zmien. Často sa diskutuje o tom, či evolúcia alebo revolúcia. Nech to nazveme akokoľvek, malo by ísť o postupný kvalitatívny skok. Pozitívny scenár kladie dôraz na to, aby sa vo vnútri starého, už rozkladajúceho systému neoliberálneho kapitalizmu vytvárali alternatívne štruktúry a pripravilo sa také sieťové usporiadanie, ktoré sa stane dominantnou štruktúrou. Je však nevyhnutné uvedomiť si, že transformácia sa musí zrodiť v najsilnejších krajinách Západu. Ak by sa o alternatívny systém usilovala nejaká iná krajina, mocnejšie štáty ju zlikvidujú buď ekonomickými nástrojmi, alebo vojensky.

P. DINKA: Z vašich slov vysvitá, že zrejme neveríte v reformnú politiku sociálnych demokracií. Zdá sa, že ste sa v tomto smere ocitli na jednej názorovej lodi s už spomenutým, svetovo uznávaným Slavojom Žižekom, ktorý tvrdí, že rozdiel medzi súčasnými pravicovými a ľavicovými stranami je taký istý ako rozdiel medzi coca-colou a pepsi-colou. 

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Sociálni demokrati sa usilujú poľudštiť jestvujúci neoliberálny kapitalizmus, snažia sa urobiť niečo, čo sa urobiť nedá. V konečnom dôsledku sa to môže skončiť diskreditáciou celej ľavicovej politiky. Zmätok a nekoncepčnosť na umiernenej ľavici – najmä z toho hľadiska, že jej chýbajú teoretické základy pochopenia systému – vedie k tomu, že sa chytá ako topiaci slamky rozličných nálepiek neoliberálnych nezmyslov a popiera samu seba. Za všetky jeden aktuálny príklad: francúzsky prezident Hollande síce koketoval s rozvojom sociálnej ekonomiky a s progresívnym zdanením najbohatších skupín, no vzápätí vyrukoval s vyhlásením, že ponuka si vytvára vlastný dopyt, čím vykopal z hrobu Sayov zákon trhov, ktorý jednoznačne už dávnejšie vyvrátil Keynes.

P. DINKA: Hľadaním alternatív voči neoliberálnemu kapitalizmu sa zaoberajú sociológovia a ekonómovia na celom svete. V USA sú to napríklad Michael Albert a David Schweickart. Nastoľujú však iba čiastkové riešenia, ktoré vyznievajú značne utopicky. Myslíte, že sa môžu inšpirovať niečím reálnym?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Alternatívu v praxi sa usilujú uviesť do života niektoré krajiny Latinskej Ameriky (Venezuela, Bolívia, Ekvádor). Niektoré ich postupy sú veľmi inšpiratívne a šíria sa, ako napríklad participatívny rozpočet, prakticky do celého sveta. Kvasí tu iniciatíva vo všetkých sférach, čo ostro kontrastuje s ideovo mŕtvou Európou. Predstavitelia nemeckej strany Die Linke nedávno priznali, že inšpiráciu pre ľavicovú politiku treba hľadať predovšetkým v Latinskej Amerike. Prirodzene, v podmienkach Európy nemožno kroky latinskoamerických krajín slepo kopírovať. Majú úplne odlišný ekonomický a sociálny rozvoj, menšiu gramotnosť, väčšie ekologické problémy, rozdielnu technologickú úroveň, disponujú veľkými zásobami ropy a zemného plynu – inak povedané, vyznačujú sa širokými možnosťami rastu produktivity práce, či už extenzívnymi, alebo intenzívnymi metódami. Žiada sa sledovať ich úspechy aj neúspechy, no nezabúdať, že Európa, resp. Západ ako celok je v inej fáze vývoja a inšpirácia – z hľadiska kultúrnych a historických vplyvov – je v tomto smere značne obmedzená.

P. DINKA: Hľadanie alternatív, prechod k Veľkej transformácii nie je možný bez prehlbovania demokratických princípov vládnutia, rozhodovania a kontroly. Ako by mala vyzerať skutočná demokracia v alternatívnej spoločnosti?

I. ŠVIHLÍKOVÁ: Mala by pokrývať všetky oblasti života ľudí – politiku, ekonomiku, sociálnu sféru, kultúru, školstvo atď. Popri politike, demokratických voľbách, politickej participácii bude treba klásť dôraz na rozširovanie ekonomickej demokracie pomocou rozličných nástrojov a na všetkých úrovniach. Od lokálnej (družstvá, podniky riadené zamestnancami) až po ekonomické obnovenie suverenity štátu. Skrátka, ekonomika musí podliehať demokratickému rozhodovaniu, a nie naopak. Široké pole sa otvára v oblasti participatívnej demokracie (participatívne rozpočty v komunite, školstve, kultúre atď., ale aj referendá a ďalšie nástroje, ktoré umožňujú súčasné moderné technológie). Takto chápaný komplex demokratických princípov stiera rozdiely medzi vládnucimi a ovládanými, medzi štátom a občianskou spoločnosťou, pomáha nastoliť systém ľudovej samosprávy v širokom rozsahu.

(Písané pre Slovo a Literárny týždenník)

Foto: Archív I. Š.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#1
Juraj Janošovský
25. marec 2015, 13:23

Brilantné, vrele doporučujem  k podrobnému čítaniu, Vyargumentované názory, exaktné závery tvoria mrazivú kulisu rozpadu civilizácie. Moje potešenie ochladzuje obava, že deštrukcia atlantickej civilizácie nie je automaticky substituovaná spravodlivejším modelom. Naopak globálna oligarchia - ako jediná konsolidovaná trieda z procesov ťaží. Jej stratégia "rozdelenia" civilizácie ( racionálne riešenie krízy z hľadiska subjektívneho triedneho záujmu) nastoľuje novú "dobu temna". Ťažko odhadnúť jej parametre ( najmä dĺžku).

Výzvy k pozitívnemu mysleniu sú namieste, rovnako  ako doporučenia zabávať pozostalých  počas pohrebu  kaviarenskými vtipmi..     

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
25. marec 2015, 15:08

Ukazuje sa, ze fundovani ekonomovia maju ambicie hlbsie vnikat do problematiky fungovania sucasneho sveta, ako ine odbornosti, trebars pravnici, ktorych mame vsade na funciach a ktori nic nerozvijaju nic neobohacuju, v podstate vykonavaju len (potrebne) udrzbarske prace, aby "to" fungovalo, bolo funkcne (myslim konkretne aj nasho pana premiera).

Vyborny clanok.

Vyhrady snad iba k tomu, ako Ilona Svihlikova nechape MMF, ktory je takym istym nastrojom moci globalnych kapitalistickych struktur, ako napriklad vojenska zlozka NATO. MMF sa nemyli, v tomto ohlade sa myli pani Svihlikova, oni robia to, co je vyhodne pre globalne struktury - ze pri tom nejaka Argentina alebo africky stat skrachuje, to je nie je pre nich zaujimave, cize nie je to chybou.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#3
Peter Zajac-Vanka
25. marec 2015, 23:55

Brilantné! Som zvedavý, či si taká TA3 trúfne "strihnúť" s profesorkou Švihlíkovou rozhovor.

 

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#4
Andrej Sablič
26. marec 2015, 08:06

Dobrá literárna kritika súčasného sveta. Žiaľ len literárna (2D) a nie vedecká (3D či 4D). Autorka je vernou stúpenkyňou ekonómie teda pseudovedy ktorá sa zaoberá virtuálnym svetom peňazí a absolútne ju nezaujímajú katastrofálne následky ktoré po sebe zanecháva na realite a človeku (terorizmus, vojny, bieda, zničená príroda). V poslednom odseku volá kde koho aby to robil ináč, ale nepožaduje revolučnú zmenu ekonomického poznania ktoré je prapríčinou prevažnej časti problémov. „Môjho vierovyznania a mágie sa prosím nedotýkajte“.

Škoda pretože autorka má na viac!

 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#5
Peter Zajac-Vanka
26. marec 2015, 14:02

Andrej, ak sTE sa učil v Moskve, tomuto po rusky porozumiete: "Zatknis!!! "

Preboha, už si uvedomte že ste ako "aktivačná úderka" Kaníkov, Miklošov, Dzurindov a všetkých reakčných pravičiarov tými svojimi hanlivo žiarlivostnými komentármi,navyšei ohromne lacný, ak Vám náhodou neplatia, kedže každú snahu o artikulovanie sociálneho a ekonomického problému súčasnosti u kohokoľvek z nás tu na webe napadnete a zhodíte...len len tá Vaša teória čohosi, čo mieša kritiku Marxa a marxismu s chválou, dodnes som nepochopil, čoho vlastne, to je "svätý grál"...

Fakt tu raz už bol taký diskutér, miešala maoisticko-trockisticko-ešte neviemaké postoje do každého výrazu, takže robila akurát "medvediu službu" celej diskusii naľavo. To chcete? Prestaňte už. 31.marca sa uvidíme, príďte a predstavte sa nám naživo!

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#6
Andrej Sablič
26. marec 2015, 22:16

Ľutujem veľmi ale 31.marca končí termín na podávanie DP a tak žiadnu cestu kvôli zákazníkom si dovoliť nemôžem. Od 1.4 som ochotný sa zúčastniť serióznej diskusie ale nie takej ako vy vediete na moju adresu, pretože to nie diskusia.

Pokiaľ sa týka Vašich výčitiek už som Vás prosil ak mi nerozumiete, som ochotný trpezlivo svoj postoj vysvetliť. Som si až príliš vedomí toho, že môj pohľad je na spoločnosť iný ako mainstream. Možno som blázon alebo génius i keď som nechcel byť ani jedným ani druhým, proste ja nad tým nepremýšľam. Jednoducho ponukám svoje názory a čas ukáže k čomu sú dobré.  Prelomové myslenie v histórii nikdy nelahodilo spoločnosti, pretože veci vždy stavalo na hlavu a obrátene. Nútilo ľudí myslieť z čoho ich väčšinou bolela hlava. Spomeňte si Koperníkové a spol. trable. A tak sa pýtam ak mám iný názor ako všetci ostatní, mám stíchnuť a zašiť sa niekde na priedomí? Bolo by to voči spoločnosti absolútne nezodpovedné!!! Ak vidím veci inač je mojou psov povinnosťou o nich vypovedať.

Svet hľadá cestu ako z toho marazmu von a ja takú cestu ponukám či je schodná ukáže budúcnosť, ak nejaká bude. Pozorne si prečítajte http://www.blisty.cz/art/76901.html

Ešte poznámka k: „hanlivo žiarlivostnými komentármi“ čítate veľmi nepozorne. Ja si pani docentku vysoko vážim a považujem ju s pani Lauterbachovou za najvýraznejšie ekonomické kapacity v našom regióne ale sú uväznené v ekonomickej „vede“, chýba im preto slobodné myslenie nad rámec tejto „vedy“. To je to z čoho sa nielen oni ale celá spoločnosť musí vymaniť ak má na tejto zemi podľa mňa nastať mier a rozumné správanie sa ľudí k sebe i prírode!!! Je to tak ťažké pochopiť, že chcem viac ako len plač a opisovanie dnešných problémov nech je akokoľvek realistické?

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#7
Peter Zajac-Vanka
27. marec 2015, 12:28

Hluchý nepočuje, slepý nevidí: Pri toľkej kritike Ilony Švihlíkovej si malý živnostník nenájde čas na stretnutie s kritizovanou a odvahu povedať jej do očí tú kritiku. Proste, zatknis! človeče.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#8
Peter Zajac-Vanka
27. marec 2015, 12:38

Parciálny problém: existencia sociálneho štátu. Švihlíková dobre odpovedala:

 "Južné krajiny Európskej únie sociálny štát v ucelenej podobe nikdy nemali a ak aj nejaký zvyšok ostal, nemilosrdne ho ničí dlhová kríza"

toľko obviňovania z lenivosti a nepracovitosti na adresu južných stredomorských krajín ako od pravičiarov človek dlho nepočul, ako sa to "vyvinulo" počas krízy po 2008. Lenže: výnosnosť súkromného kapitálu a investovania vlastne spôsobuje práve to, že človek sa zdá "byť lenivý a nemotorný" v každej vyspelej krajine, kedže "nedokáže" súťažiť so strojovou prácou, a automatizovanými robotickými systémami. Pri spravodlivom rozdelení hospodárskeho výsledku sa vlastne očakáva, že tá armáda uvoľnenej pracovnej sily skutočne pracovať v iných oblastiach, kedysi sa hovorilo o "kvartérnej sfére", ale môžeme to nazvať i ako "služby spoločnosti a služby človeku". No, lenže tie dnes súkromný kapitál ignoruje. Lebo neprinášajú zisk.  Takto sa odrazu odhaľuje, že výrobné sily a výrobné vzťahy sú v absolútnom nesúlade: to čo potrebuje ľudstvo a človek-jednotlivec, nepotrebuje a odmieta "trh" a súkromný investor. Koho odstránime? Človeka a ľudstvo, alebo súkromných investorov?

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#9
Andrej Sablič
30. marec 2015, 07:06

Na vine nie sú ľudia ani stroje ale paveda zvaná ekonómia. Keby Ste pozornejšie čital moje názory potom by Ste pochopil.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#10
Peter Zajac-Vanka
31. marec 2015, 00:14

keď...ja Vám neviem, Andrej...ja som študoval tú ekonómiu a mám štátnicu z politickej ekonómie na VŠE i z ekonómie a manažmentu diplomovej úrovne MBA, žiaľ, nepatrím medzi elitu moskovskej školy politickej  ako Vy...

a Vy, Vy tej politike ozaj dobre rozumiete? koľkých to máte poslucháčov?...faktom je, že z Vašej skúšky by som prepadol...neštudujem Vás...

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#11
Andrej Sablič
31. marec 2015, 09:06

Peter ja Vám rozumiem rovnako ako pani docentke a neodsudzujem Vás. Vás naučili žiť a myslieť vo vnútri ekonómie. S vami je to tak ako so spoločnosťou z pred Koperníkovského obdobia, keď všetci mali jasnú predstavu, že slnko sa krúti okolo zeme. Zbytočne vysvetľoval Galileo Galilei pápežovi túto teóriu, v jeho hlave bola jasná predstava a nešlo to zmeniť. To čo som sa naučil v Moskve je slobodne myslieť, myslenie na akadémii bolo vo vzťahu k ekonómii rovnaké ako Vaše. Vtedy som ho nemal iné ani ja a bol som nič iné ako rebelant nie voči ekonómii ale len voči politickej ekonómii socializmu.

Ak chcete využiť svoje ekonomické poznatky a pochopiť moje myslenie, dám Vám radu, skúste vytvoriť súvahu pre celosvetovú ekonomickú jednotku, skladajúcu sa z dvoch či viac dcérskych jednotiek. Ak sa Vám podarí teoretický  dosiahnuť zisk potom Vás budem považovať za ekonomického Coperfilda.. Ale pozor bude Vás pritom bolieť hlava rovnako ako vtedajšieho pápeža. Ak to poctivo skúsite zistite, že ZISK je prázna bublina pomocou ktorej okrádame jeden druhého.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984