Reklama
Reklama

Dva komentáre o hrozbe svetovej vojny

Počet zobrazení: 5591


vojna.jpg

Spoločným posolstvom komentárov N. Roubiniho a G. Friedmana sú reminiscencie na okolnosti pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Z histórie vyplýva, že ak sa objavila nová veľmoc, musela tak či onak čeliť impériu, čo viedlo k vojne. Neschopnosť vyrovnať sa so vzostupom Nemecka zapríčinila dve svetové vojny, podobne konfrontácia Japonska s tichomorskou veľmocou USA. Na historickú nevyhnutnosť alebo opakovanie minulosti však nie sme odkázaní, navyše dúfam, že na „železnú nevyhnutnosť“ už neveria ani stúpenci (neo)marxizmu. Rovnako vzbudzuje pochybnosti termín „geopolitická nevyhnutnosť“. Opäť ide o petrifikované schémy, ktoré vychádzajú z opakovania minulosti. Budúcnosť je otvorená viacerým alternatívam. Možno si predstaviť globálne vládnutie na základe medzinárodného práva, vychádzajúce z reality multipolárneho sveta. Aj interkultúrny dialóg ako prostriedok na formovanie kozmopolitnej pozemskej „Civilizácie“ v singulári namiesto vojny o hegemóniu. Takže Kartágo nemusí byť nevyhnutne zničené, dá sa s ním obchodovať a rokovať. La Belle Époque skončila za týždeň, od 28. júla do 4. augusta 1914. Po skončení prvej studenej vojny pred štvrťstoročím nemusí nevyhnutne nasledovať druhá studená vojna s rizikom, že prerastie do vojny horúcej. Kniha Christophera Clarka Náměsičníci sa práve dostáva do predaja. Historik dospel k záveru, že: „Protagonisti roku 1914 sa chovali ako námesačníci, boli síce v strehu, ale nevidiaci, ženúci sa za snami, ale slepí ohľadom skutočných hrôz, ktoré sa chystali vypustiť do sveta.“ Zmienené riziko možného zlyhania elít vzhľadom na nestabilitu a neistotu ohľadom pravidiel svetového poriadku v roku 2014 naozaj pripomína situáciu pred sto rokmi.

NOURIEL ROUBINI

Ekonóm a politický analytik Nouriel Roubini, známy tým, že predpovedal vypuknutie krízy v roku 2007, uvažuje o globálnom riziku v Ázii. Je naliehavejšie ako konflikt medzi Izraelom a Iránom ohľadom šírenia jadrových zbraní alebo hrozba novej studenej vojny kvôli Ukrajine. Poukazuje na to, že japonskí a čínski predstavitelia prirovnávajú bilaterálne vzťahy k vzťahom medzi Britániou a Nemeckom pred prvou svetovou vojnou. Čína ako ekonomická veľmoc bude čím ďalej, tým viac závislá od námorných trás a musí vybudovať vlastné námorné sily, aby nebola ohrozovaná námornou blokádou. Lenže to, čo Čína považuje za obranný imperatív, môžu USA a ich ázijskí spojenci pokladať za výbojnú rozpínavosť. Ide o to, že obchod, investície a diplomacia môžu narastajúce napätie zmierniť. Európske veľmoci sa „napokon vzájomným vyvražďovaním unavili“ a vytvorili hospodársku, menovú a bankovú úniu, ktorá možno prejde do fiskálnej a politickej únie. V Ázii sa dlhodobé historické krivdy medzi Čínou, Japonskom, Kóreou a ďalšími krajinami nezahojili a podobné regionálne inštitúcie neexistujú. Navyše si ázijské mocnosti zvolili do čela nacionalistickejších vodcov, než boli ich predchodcovia. Čína testuje vierohodnosť amerických garancií, čím narastá pravdepodobnosť, že by Japonsko bolo nútené viac sa angažovať ohľadom vlastnej bezpečnosti. Roubini hovorí o „smrtonosnej kombinácii faktorov“, ktorá hrozí, že v Ázii – kľúčovom regióne globálnej ekonomiky – vypukne vojenský stret. Podľa jeho názoru bude potrebná mimoriadna múdrosť ázijských  lídrov aj USA, aby nad motiváciami smerom k vojne a konfliktu prevážila túžba po mieri a prosperite.

Celý komentár: Globální epicentrum v Asii

GEORGE FRIEDMAN

George Friedman, autor strategických vízií, je predsedom Stratfor, organizácie ktorá sa zaoberá globálnym spravodajstvom. Chystá sa navštíviť krajiny na frontovej línii medzi Ruskom a Európou – Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Azerbajdžan. Na Slovensku bude vystupovať v rámci konferencie „Globsec 2014“. Vo svojom článku „Hraničné štáty – nová strategická mapa“ tvrdí, že udalosti  na Ukrajine možno pochopiť prostredníctvom európskej geopolitiky od roku 1914 – začiatku prvej svetovej vojny. Vojna bola geopolitickou nevyhnutnosťou od okamihu zjednotenia Nemecka v roku 1871. A geopolitická nevyhnutnosť poskytuje rámec pre pochopenie toho, čo sa doteraz stalo na Ukrajine a čo sa pravdepodobne stane.

Zjednotenie Nemecka vytvorilo mimoriadne dynamický národný štát. Nemecko sa na prelome 19. a 20.storočia ekonomicky vyrovnalo Británii, ktorá ale disponovala impériom. Vojna bola výsledkom ekonomických a strategických realít. Nemecko zaútočilo na Francúzsko, nedokázalo ho poraziť a tak sa ocitlo vo vojne na dvoch frontoch, ale vydržalo. Druhú príležitosť malo počas zimy roku 1917, keď abdikoval ruský cár a Nemecko dalo do pohybu revolúciu tým, že repatriovalo Lenina v zaplombovanom vlaku. Nemecké víťazstvo sa javilo ako pravdepodobné, keď ruská revolúcia odstúpila od vojny. V apríli 1917 USA vyhlásili vojnu Nemecku z viacerých dôvodov. Nemecké ponorky by mohli uzavrieť Atlantický oceán, hrozbou bola porážka spojencov v dôsledku udalostí v Rusku. Záujmom USA bolo, aby euroázijský kontinent nebol pod kontrolou jedného národného štátu. Nemecko bolo porazené v dôsledku americkej intervencie, Rusko znovu získalo Ukrajinu, ktorú stratilo v dôsledku brestlitovského mieru. Americkou stratégiou počas celého storočia bolo udržiavať rovnováhu síl. V druhej svetovej vojne boli USA spočiatku neutrálne, po vstupe do vojny bojovali v periférnych operáciách až do rozhodujúcej  intervencie v júni 1944. V rámci studenej vojny ZSSR vytvoril obranné nárazníkové pásma, prvú líniu predstavovalo Pobaltie, Bielorusko a Ukrajina, druhú líniu Poľsko, Československo, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko. Americká odpoveď bola v podobe vojenskej aliancie s tým, že v prípade nevyhnutnosti by USA použili jadrové zbrane.

Vo všetkých troch vojnách USA sledovali pevnú stratégiu, ktorá vylučuje neprimeranú angažovanosť, obmedzovali svoju prítomnosť na nevyhnutné minimum. V roku 1989 Rusko stratilo nárazníkové pozície získané po druhej svetovej vojne a jeho strategická situácia sa zásadne zhoršila, je dokonca horšia, ako bola od 17. storočia. Ak by sa krajiny vnútorného nárazníkového pásma  (Pobaltie, Bielorusko a Ukrajina) stali nepriateľskými, hrozba pre Rusko by bola zdrvujúca. Dôvodom pre uspokojenie alebo útechu Ruska nie je ani slabosť a roztrieštenosť NATO; zabrániť začleneniu Ukrajiny do západného obranného systému znamená pre Rusko kritický stav. Americká stratégia v Európe je rovnaká ako v roku 1914: ponechať rovnováhu síl, aby sa sama formovala. Bez ohľadu na verejné vyhlásenia USA boli spokojné so slabosťou európskych mocností, pokiaľ bolo aj Rusko slabé. Nevyskytovala sa hrozba, že by sa zjavil hegemón. Z uvedeného vyplýva, že USA nie sú pripravené v súčasnosti urobiť viac, ako sa angažovať v symbolických opatreniach. Ruské vojsko môže byť schopné obsadiť Ukrajinu napriek logistickým prekážkam. USA nie sú v postavení, aby rozmiestnili na Ukrajine rozhodujúce obranné sily. Posun v európskej rovnováhe síl nie je vôbec rozhodujúci, USA majú dosť času čakať, ako sa situácia vyvinie.

USA sú zrejme pripravené zvýšiť dostupnosť zbraní do zainteresovaných krajín, ako sú Bulharsko a baltské štáty. Problém USA spočíva v historickej stratégii, ktorá spolieha na existenciu významnej vojenskej sily s tým, že ak sú zainteresované viaceré krajiny, táto sa zakladá na fungujúcej aliancii. Nemá význam, aby USA poskytovali zbrane krajinám, ktoré nebudú spolupracovať navzájom a nie sú schopné postaviť dostatočnú silu, aby tieto zbrane používala. Počnúc udalosťami na Ukrajine viaceré európske krajiny diskutovali o zvýšení obranných výdajov a o spolupráci, nie je však jasné, či to bude v rámci NATO. Na stretnutí prezidenta Obamu a kancelárky Merkelovej sa ukázalo, že nemecká ochota angažovať sa v asertívnych akciách je obmedzená. V južnej Európe pôsobí ekonomická kríza. Ochota Nemcov, Francúzov a Španielov angažovať sa, je obmedzená. Možno pochybovať, že NATO zohráva efektívnu vojenskú úlohu. Podľa názoru USA práve zainteresované štáty musia urobiť rozhodujúce kroky. USA nie sú v stave núdze. Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Azerbajdžan spolu s ostatnými krajinami nárazníkového pásma ešte nie sú v stave núdze. To sa však môže rýchlo stať skutočnosťou. Rusko v podstate nie je veľmocou, ale je silnejšie než ktorákoľvek z okolitých krajín osamote alebo dokonca silnejšie, než všetky spolu. Z americkej stratégie vyplýva, že USA budú pripravené poskytnúť pomoc, ale podstatná pomoc vyžaduje zásadné akcie zo strany nárazníkových krajín.

Prvá a druhá svetová vojna boli o postavení Nemecka v Európe. Vlastne aj studená vojna, hoci v inom rámci. Znovu diskutujeme o postavení Nemecka. Dnes niet hrozby zo Západu. Východná hrozba je slabá, vzdialená a potenciálne sa javí viac ako spojenectvo než hrozba. Sila, ktorá viedla Nemecko k dvom svetovým vojnám, dnes absentuje. Americká obava z euroázijského hegemóna je vzdialená, Rusko je ďaleko od schopnosti predstavovať takúto hrozbu. Rusko bojuje o obnovenie nárazníkového pásma. USA sa budú riadiť storočnou tradíciou obmedzovania angažovanosti na minimum tak dlho, ako to bude možné. Nárazníkové krajiny sú zároveň vystavené potenciálnej hrozbe, na ktorú by sa mali z opatrnosti pripravovať. Optimálnym riešením pre nárazníkové štáty by bola masívna intervencia zo strany NATO, to sa však nestane. Druhým najlepším riešením by bola masívna americká intervencia, čo nenastane. Nárazníkové štáty by chceli náklady na svoju obranu presunúť na druhých, čo je racionálne, ak by sa podarilo. Neosobné sily geopolitiky vedú Rusko, aby sa pokúsilo znovu vydobyť svoje  kritické hranice, nie je však jasné, ako ďaleko chce zájsť a za akú cenu, časom by sa jeho akcie mohli stať nepredvídateľnými. Nárazníkové štáty potrebujú zbrane a spojencov. USA poskytnú určitú podporu bez ohľadu na to, čo urobí Nemecko a teda NATO. Zásadné rozhodnutia sú však v rukách obyvateľov nárazníkových štátov. Azerbajdžan sa už rozhodol, druhé štáty, ako Maďarsko, stále len pozorujú a vyčkávajú. Niečo je vo vzduchu, myslí si Friedman. Ide o zárodočné štádiá, dosiaľ iba nemnohí sú spätí s cestou, na ktorej bolo Nemecko v roku 1914. Sily sa začínajú zoskupovať, a ak sa tak deje, nebudú kontrolované prostredníctvom dobrej vôle.

Borderlands: The New Strategic Landscape is republished with permission of Stratfor.
Read more: Borderlands: The New Strategic Landscape | Stratfor
Follow us: @stratfor on Twitter | Stratfor on Facebook

Foto: Eric Constantineau / CC

SÚVISIACE:
Hrozba tretej svetovej vojny?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
08. máj 2014, 21:58

V článku sa opomína faktický vznik spomínaných vojenských konfliktov. Ale nebudem sa k tomu vyjadrovať, svoj názor som už uviedol inde a nie raz. Však niekoľko poznámok k pánovi Georgovi Friedmanovi. Už so samotného textu vidieť, že je Američan.

Vo všetkých troch vojnách USA sledovali pevnú stratégiu, ktorá vylučuje neprimeranú angažovanosť, obmedzovali svoju prítomnosť na nevyhnutné minimum.

Vo všetkých vojnách USA sledovali ekonomickú využiteľnosť dannej situácie.

Americká odpoveď bola v podobe vojenskej aliancie s tým, že v prípade nevyhnutnosti by USA použili jadrové zbrane.

USA je doteraz jedinou krajinou, ktorá reálne atomové zbrane použila. Dá sa teda veriť, že je schopná použiť ich opakovane.

Problém USA spočíva v historickej stratégii, ktorá spolieha na existenciu významnej vojenskej sily s tým, že ak sú zainteresované viaceré krajiny, táto sa zakladá na fungujúcej aliancii.

Historická stratégia spoliehajúca sa na existenciu významnej vojenskej sily pre zainteresované viaceré krajiny vo fungujúcej alincii vytvára závislosť týchto krajín na hegenomnom postavení USA.

Posun v európskej rovnováhe síl nie je vôbec rozhodujúci, USA majú dosť času čakať, ako sa situácia vyvinie.

Súvisí to s predchádzajúcim a v zmysle vyjadrenia Zbignieva Brezinskeho: „ Dáme čas a priestor a pokiaľ vývin nebude podľa našich predstáv, urobíme opatrenia.“

Rusko v podstate nie je veľmocou, ale je silnejšie než ktorákoľvek z okolitých krajín osamote alebo dokonca silnejšie, než všetky spolu

Odpovedá to projektu „Prorect for new american century“ nepripustiť inú svetovú veľmoc mimo USA.

Optimálnym riešením pre nárazníkové štáty by bola masívna intervencia zo strany NATO, to sa však nestane. Druhým najlepším riešením by bola masívna americká intervencia, čo nenastane.

Dá sa takémuto vyhláseniu veriť ? USA v minulom storočí uskutočnilo rád vojenských intevencií. A v podstate v nich pokračujú, lebo ako inak hodnotiť Irak, či Srbsko. Dokonca na nátlak USA sa spojenci NATO pridali.

Sila, ktorá viedla Nemecko k dvom svetovým vojnám, dnes absentuje. Americká obava z euroázijského hegemóna je vzdialená, Rusko je ďaleko od schopnosti predstavovať takúto hrozbu.

Nemyslím si, že to musí byť Nemecko ktoré by rozpútalo svetovú vojnu. Napokon, Nemecko spustilo svetovú vojnu že na to má, cítilo sa najsilnejšie. Preto otázka : Kto sa dnes cíti najsilnejší ?

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
09. máj 2014, 21:16

1. Pán docent Hohoš ako vedec nám predstavil dva názory "politických elít" euroatlantického Západu, ale žiadny názor politickej elity Východu - pretože nielen Rusi, ale ani Číňania, predstavitelia Indie a Latinsko- Amerických rozvíjajúcich sa krajín nesúhlasia v eskaláciou napätia vo svete vyvolávanou krajinami NATO a USA. Pozor, to je takmer viac ako "formovanie sa" vojenského protibloku, dnes môžu jednoducho krajiny B.R.I.C.S. "zhasnúť" ekonomiku USA a dolár jednoducho vyhodiť von oknom....

2. Ten úvod písaný perexom je vlastne varovanie popredného slovenského vedca, že "Zmienené riziko možného zlyhania elít vzhľadom na nestabilitu a neistotu ohľadom pravidiel svetového poriadku v roku 2014 naozaj pripomína situáciu pred sto rokmi" - ale nepočul a nevidel som adekvátnu reakciu slovenských politických elít, skôr naopak, tie ako keby sa po nociach ako maturanti "drvili" z povinných skrípt euroatlantických analytikov o hrozbe Ruska pre svet.

3. Príliš rýchlo sme na Slovensku zabudli ( a rovnako aj bratia Ćesi), že ak by nebolo toho obetavého národa Rusov a všetkých ostatných národov bývalého Sovietskeho zväzu, možno by sme sa ani nenarodili, pretože našich dedov a naše babky by masaktovali armády Pruska alebo by hynuli ako rakúski "kanonenfutter" a poprípade by sme po roku 1945 boli "konečným riešením vyššej rasy" Tretej Ríše ako Slovania "eliminovaní" a dnes by sme tu písali "hakenkrajcovským švabachom"... Dnes som bol na Slavíne pripomenúť si to a poďakovať obyčajným gardovým vojakom Červenej Armády, ktorých hrobov je tu hore nad mestom Bratislava neúrekom, že moja mama v Bratislave to prežila ( aj keď mala namále niečo  predtým pri bombardovaní Apolky a mesta americkými bombardérmi) a že otec nepadol na fronte či nebol odvedený, pretože to už skončila v máji 1945 našťastie vojna... skúsme si to uvedomiť, zapamätať a ak nejaký američan zas príde s podobnými blbinami ako tu tento Friedman, tak ho pošlem "go to hell,bastard!"... 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama