Boom – politici na jedno použitie

V Európe, ako sa zdá, sa udomácňuje nový politický fenomén – príchod politikov na jedno použitie. Sú niekým vymyslení a prostredníctvom vplyvu masmédií presadení do čelných pozícií štátov. Začalo to príchodom  N. Sarkozyho do prezidentského úradu vo Francúzsku. Postupne sa stal veľmi nepopulárnym a ani jeho nasledovníci nepochodili lepšie, aj Hollande a teraz Macron majú na svojej strane dramatickú menšinu občianskej podpory. Pritom boli všetci predstavovaní ako spasitelia štátu, systému, morálky, dokonca aj celej Európy.

Obzrime sa po našom Slovensku. Aj tu sme mali takýchto politikov – najprv J. Moravčík, potom I. Radičová, neskôr A. Kiska a teraz zrejme Z. Čaputová. Všetci prišli zo zákulisia, akoby odnikiaľ, nahradili niekoho, čím splnili svoju úlohu  a tak mohli (či museli) odísť. Otázkou je, či nie je P. Pellegrini tiež iba na jedno použitie (viditeľná náhrada R. Fica) a čo ďalej. Podobne to bolo aj s primátormi hlavného mesta. Po skončení „misie“ sa úplne vytratili, hoci vo svete je takýto post odrazovým miestom do najvyššej politiky.


Kresba: Ľubomír Kotrha

Voľby na Ukrajine sú podobným príkladom – za posledných 15 rokov majú piateho prezidenta. Ak sa nestane niečo výnimočné (je to možné), tak ani Zelenskyj nezvíťazí v ďalších voľbách. Všetci prezidenti získali počas svojho prezidentovania taký imidž, že skoro nebolo zložité ich nahradiť (poraziť vo voľbách). Pripomínam, že na Ukrajine popri voľbách existuje aj iný spôsob odstraňovania prezidentov – tzv. Majdan.

Americký prezident D. Trump je pod masívnym tlakom médií, najradšej by ho odstránili hneď, ale to nejde, Majdan nie je použiteľný hocikde. Ustojí tento sebavedomý podnikateľ takýto tlak a skutočne sa bude uchádzať o ďalšie funkčné obdobie v Bielom dome? V Spojených štátoch býva zvykom, že ak prezidenta nezavraždia, tak je spravidla zvolený do Bieleho domu dvakrát. Mienkotvorné médiá sú však proti tomu.

Ďalším príkladom je T. Mayová, ktorá sa tiež v podstate náhodou dostala do premiérskeho kresla. Paradoxom je, že ju tam posadili, hoci bojovala proti brexitu a teraz ho má organizovať. Alebo nemá? V každom prípade je dokladom rozpadu klasickej britskej politiky. Bude T. Mayová poslednou britskou premiérkou?

Veľkou výnimkou boli nemeckí kancelári, známi svojou stabilitou a kreativitou, teraz však popularita A. Merkelovej je skôr ilúziou ako skutočnosťou. Nevidieť však náhradu, potenciálnych uchádzačov dokázala odsúvať nabok. Tiež sa nájde niekto spoza opony, na jedno použitie? Ale na aké použitie? Keďže Nemecko je jadrom Európskej únie, tak je dosť nebezpečné vymýšľať „politických gašparkov“. Navyše tá nemecká história z minulého storočia!

Viditeľne sa nám rozdrobuje politická elita v euro-atlantickej civilizácii. Prečo je to tak, komu takýto miš-maš vyhovuje, čo má nasledovať? Také otázky mi napadajú, spolu s podstatnou – kto za tým stojí, kto vyberá náhodných ľudí?

Európa sa nikdy nemôže vo svetovom systéme presadiť pri vodcovstve náhodných osôb. Aj postavenie USA musí logicky klesnúť. Rysuje sa nám za tým nový druh konfliktov?   

Potrebné je hľadať, kto za týmto poklesom úrovne stability stojí, či sedí. Jednoduchí ľudia vidia náhodu – to je pohodlné vysvetlenie. Vo svetovej politike ide o veľa, vlastne o všetko, tam na náhodu niet miesto. Takže nejaká skupina potrebuje mierne zneistiť náš svet, aby ho mohla mierne zmeniť.

Svet – to je moc a majetok. Takže tam treba hľadať príčiny akéhokoľvek rozhodnutia. Existujú medzinárodné združenia, ktoré nestoja o väčšiu popularitu, zato združujú vplyvných ľudí. Majú záujem na destabilizácii Európy?

Žijeme v mediálnej ére, takže ten, kto ovláda médiá, formuje verejnú mienku a cez ňu aj následne výsledky rozmanitých volieb a politických rozhodnutí. Iba D. Trump sa dokázal vzoprieť prianiu mienkotvorných amerických médií a prostredníctvom sociálnych sietí vyburcoval svojich prívržencov k aktivite. Vlastníctvo médií a vplyv na výber mediálnych manažérov v tzv. verejnoprávnych médiách sú dnes rozhodujúcimi faktormi stability a zmeny v mocenských štruktúrach. Jednotné kroky médií ukazujú na „neviditeľnú ruku“, ktorá ich riadi. Máloktorý žurnalista sa tomu dokáže vzoprieť. Na to upozorňovali americkí sociológovia už krátko po druhej svetovej vojne (napr. W. Mills). Nejde o všetky médiá, ale o tú časť, ktorá má najväčší podiel na formovaní verejnej mienky, dokáže ju v pravý čas radikalizovať, či uspať.

Takže sme sa dostali do situácie, kedy by konečne mohol ľud rozhodovať o svojom osude, no nie je dostatočne pripravený vziať tento osud do svojich rúk a nenechať sa balamutiť médiami. Destabilizácia akéhokoľvek systému je veľmi nebezpečným javom, pretože môže mať veľmi deštruktívne pokračovanie.

Svet, aj naše Slovensko, potrebuje stabilných politikov, ktorí dokážu pevnejšie stáť na morálnych kritériách a dokážu vysloviť nejaké zásadné obrazy budúcnosti, dokážu vytvoriť víziu budúcnosti. To však je nemožné pri politikoch na jedno použitie – od nich sa nič také nečaká.